S p r á v a

     o 42. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky

                 konanej 5. februára 1998

____________________________________________________________

 

Predseda NR SR I. Gašparovič:

 

     Vážené pani poslankyne,

     vážení páni poslanci,

 

     otváram rokovanie 42. schôdze Národnej rady  Slovenskej

republiky.

 

     Z tejto schôdze sa ospravedlnili páni poslanci: Bauero-

vá, Langoš, Gantnerová, Hrnko.

 

     Na 42. schôdzi Národnej  rady Slovenskej republiky budú

overovateľmi páni poslanci  Líška a Miklušičák a náhradníkmi

pán poslanec Mikulka a pani poslankyňa Rusnáková.

 

     Schôdzu som  zvolal na  základe článku 83 ods. 2 Ústavy

Slovenskej  republiky a § 17 ods. 2 zákona  o rokovacom  po-

riadku na žiadosť skupiny 38 poslancov.

 

     Páni poslanci, prosím o pokoj.

 

     V žiadosti na túto schôdzu poslanci navrhujú, aby sa na

nej prerokoval bod

 

     návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej repub-

liky na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej repub-

liky, ktorým  sa zrušuje uznesenie  Národnej rady Slovenskej

republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996.

 

 

 

     Chcem vám len  pripomenúť, že  podľa § 24 ods. 3 zákona

o rokovacom  poriadku  nemožno  program  schôdze doplniť ani

zmeniť, ak bola zvolaná podľa § 17 ods. 2 zákona o rokovacom

poriadku.

 

     Pristúpime teda k hlasovaniu o programe 42. schôdze.

 

     Prosím, pani poslankyne, páni poslanci, aby sme sa pre-

zentovali a hlasovali.

 

     Budeme hlasovať o schválení programu  navrhovanej schô-

dze, tak ako ho predložili 38 poslanci.

 

     Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

 

     (Hlasovanie.)

 

     Prezentovalo sa 120 poslancov.

     Za návrh hlasovalo 96 poslancov.

     Proti návrhu hlasovalo 6 poslancov.

     Hlasovania sa zdržalo 13 poslancov.

     Nehlasovali 5 poslanci.

 

     Konštatujem, že  sme program 42. schôdze Národnej  rady

Slovenskej republiky schválili.

 

     Pani poslankyne,  páni poslanci, tento  návrh máte pred

sebou ako parlamentnú tlač 897.

 

     Prosím člena skupiny poslancov,  ktorí požiadali o zvo-

lanie schôdze, aby predniesol návrh.

 

 

 

 

Poslanec I. Šimko:

 

     Ďakujem, pán predseda.

 

     Vážené kolegyne,

     vážení kolegovia,

     dámy a páni,

 

     dovoľte mi, aby som uviedol návrh skupiny poslancov Ná-

rodnej rady Slovenskej republiky na schválenie uznesenia Ná-

rodnej rady Slovenskej republiky,  ktorým sa zrušuje uznese-

nie  Národnej  rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. de-

cembra 1996. Ide o ďalší pokus  uviesť nález  Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 23. júla 1997 do súladu so situáciou,

ktorá sa v Národnej rade Slovenskej republiky vytvorila pri-

jatím uznesenia číslo 482/1996.

 

     Nazdávam  sa, že  sme o tom  diskutovali,  pokiaľ  išlo

o politické hodnotenie situácie, ktorá  tu vznikla, už dosť,

ale napriek tomu panuje množstvo mýtov, pokiaľ ide o samotné

rozhodnutie Ústavného súdu. Preto  mi dovoľte, aby som pred-

niesol niekoľko citátov z tohto rozhodnutia.

 

     Ústavný  súd na  neverejnom  zasadnutí  senátu 23. júla

1997 rozhodol takto:

 

     "Národná  rada Slovenskej  republiky prijatím uznesenia

číslo 482 zo 4. decembra 1996, ktorým  vzala  na vedomie, že

poslanec František Gaulieder sa podľa článku 81 ods. 1 Ústa-

vy Slovenskej republiky vzdal funkcie poslanca Národnej rady

Slovenskej  republiky a že  jeho  mandát  zaniká 4. decembra

1996,  porušila  jeho  ústavné  právno  upravené v článku 81

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky."

 

     Pre rozhodovanie Ústavného  súdu o podnete navrhovateľa

boli  rozhodujúce  tie  právne  pramene,  skutkové zistenia,

právne  úvahy, vyhodnotenie  získaných  dôkazov a ich právne

posúdenie, ktoré sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia.

 

     Dovoľte mi niekoľko citátov.

 

     "Ústava Slovenskej republiky upravuje niekoľko spôsobov

ukončenia mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republi-

ky. Je  to  uplynutím  funkčného  obdobia,  stratou  mandátu

v dôsledku odmietnutia sľubu alebo sľubu s výhradou, zánikom

mandátu, ak bol  poslanec  právoplatne  odsúdený za obzvlášť

závažný úmyselný  trestný čin a tiež  vzdaním sa funkcie po-

slanca."

 

     Podstata sporu medzi pánom Gauliederom a Národnou radou

Slovenskej  republiky sa sústredila na otázku, či sa navrho-

vateľ  hodnoverne a právne  relevantnou  formou vzdal, resp.

nevzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavný súd zistil, že skutočnosti súvisiace so zánikom jeho

mandátu poslanca sú obsahom celkom troch písomných vyjadrení

adresovaných navrhovateľom Národnej rade. Sú to tieto písom-

né vyjadrenia:

 

     1. V poradí prvé  písomné vyjadrenie súvisiace s ďalším

trvaním funkcie  poslanca bolo doručené  Kancelárii Národnej

rady 26. novembra 1996. Navrhovateľ v ňom  expressis  verbis

vyhlásil, že sa svojho mandátu  nevzdáva a zároveň tým vylú-

čil akýkoľvek  protichodný prejav  svojej vôle, ktorý by bol

v budúcnosti doručený Národnej rade. Z tohto  vyjadrenia vy-

plynulo,  že nielen  akýkoľvek protichodný  prejav jeho vôle

vylučuje, ale aj to, že ak by predsa bol takýto list, prejav

vôle doručený  Národnej rade, treba  ho považovať vo  vzťahu

k jeho osobe a k jeho mandátu poslanca Národnej rady za bez-

významný.

 

     2. V poradí druhé písomné vyjadrenie navrhovateľa adre-

sované  predsedovi  poslaneckého  klubu HZDS v Národnej rade

bolo doručené sekretariátu predsedu Národnej rady 28. novem-

bra 1996 a obsahovalo vyjadrenie o vzdaní sa funkcie poslan-

ca podľa článku 81 ods. 1 ústavy. Toto  vyjadrenie vzala Ná-

rodná rada uznesením  číslo 482 zo 4. decembra 1996 na vedo-

mie s právnymi dôsledkami spočívajúcimi v zániku mandátu po-

slanca.  Pravosť tohto  vyjadrenia, vrátane  podpisu na ňom,

ako aj písma na obálke, v ktorej bol doručený Národnej rade,

navrhovateľ viackrát  poprel, označil ho za  podvrh tak pred

rokovaním Národnej rady o tejto  veci, ako aj po prijatí jej

uznesenia číslo 482.

 

     3. V poradí  tretie písomné  vyjadrenie  bolo  doručené

Kancelárii Národnej rady 4. decembra 1996. Obsahovalo  negá-

ciu formy i obsahu  druhého písomného vyjadrenia, doručeného

Národnej rade 28. novembra 1996, a zároveň  potvrdilo právnu

relevantnosť prvého  písomného  vyjadrenia. V tomto písomnom

vyjadrení pán  Gaulieder  vyhlásil, že list, ktorého obsahom

je jeho vyhlásenie o vzdaní sa mandátu poslanca Národnej ra-

de,  neposlal a opätovne  vyhlásil,  že mandátu  poslanca sa

dobrovoľne nevzdá.

 

     4. V poradí štvrté, piate a šieste  vyjadrenie  odznelo

v  rokovacej sále  Národnej rady 4. decembra 1996 na jej 21.

schôdzi. Tieto verejné ústne vyjadrenia navrhovateľa  jednak

pred mandátovým a imunitným výborom, neskôr na začiatku roz-

pravy v Národnej rade o tejto otázke a napokon i v jej prie-

behu možno považovať za písomné v tom zmysle, že boli zachy-

tené v zázname tejto schôdze Národnej rady, ktorý sa stal po

publikácii verejne prístupný. Vo všetkých svojich parlament-

ných vystúpeniach na 21. schôdzi  Národnej  rady 4. decembra

1996 František Gaulieder vyjadril jednoznačnú vôľu vykonávať

mandát a funkciu poslanca i naďalej, resp. že sa nevzdal.

 

     Ústavný súd vychádza jednoznačne zo skutočnosti, ktorej

nepochybnú  existenciu  si  osobitne  opakovane  a viacerými

spôsobmi preveril, že ani na jednom z troch písomných vyjad-

rení, ani v ústnych  vyjadreniach, ktoré navrhovateľ v dňoch

od 26. novembra do 4. decembra 1996 doručil  Národnej  rade,

nebol jeho podpis overený notárom. Ak teda na žiadnom z uve-

dených  písomných vyjadrení  navrhovateľa nebol  jeho podpis

overený notárom, potom Ústavný  súd, hodnotiac uvedený stav,

musel logicky a bez  akýchkoľvek pochybností dospieť k záve-

ru, že ak napriek  tomu podpredseda Mandátového a imunitného

výboru Národnej rady 4. decembra 1996 v rokovacej sále počas

svojho vystúpenia tvrdil, že  Národná rada rokuje o písomnom

vzdaní sa funkcie poslanca, na ktorom je podpis jeho autora,

overený  notárom, mohol  toto tvrdenie  preukazovať iba  tou

časťou  zmluvy,  ktorú  navrhovateľ  uzavrel s HZDS 27. júla

1994, na ktorej bol jeho podpis skutočne overený notárom.

 

     Túto  zmluvu nemožno  však považovať  za formu  prejavu

vôle  navrhovateľa  smerujúcu k realizácii  ústavného  práva

upraveného  článkom 81 ods. 1 ústavy, t. j. vzdaniu sa funk-

cie  poslanca Národnej  rady. Prejav  vôle poslanca Národnej

rady  spojený s uskutočňovaním  ústavného  práva  upraveného

v článku 81 ods. 1 ústavy, a to tak prejav pozitívny, ktorým

poslanec vyjadruje svoju vôľu vzdať sa funkcie poslanca, tak

aj  prejav negatívny,  ktorým poslanec  vyjadruje svoju vôľu

nevzdať sa funkcie  poslanca, sú prejavom jeho subjektívneho

práva na výkon funkcie poslanca. Zvolením za poslanca Národ-

nej rady  vzniká poslancovi nielen právo  poslancom byť, ale

aj právo  vykonávať  túto funkciu, t. j. mandát, a to osobne

podľa svojho  presvedčenia a svedomia, pričom nie je viazaný

príkazmi.

 

     Mandát môže poslanec "stratiť" priamo odmietnutím sľubu

poslanca alebo  vykonaním  sľubu poslanca s výhradou. Mandát

poslanca Národnej rady zaniká aj vtedy, keď sa poslanec svo-

jej funkcie poslanca v celom  rozsahu vzdá. Konkrétny násle-

dok  upravený objektívnym  právom, ktorý  má takéto  konanie

subjektu vyvolať, predpokladá kvalifikovanosť tohto konania.

Inými slovami,  konanie  subjektu, s ktorým objektívne právo

spája právny následok, t. j. právny úkon, je vlastný  kvali-

fikovaný prejav vôle, ktorý  je schopný vyvolať právom pred-

pokladaný právny následok. Kvalifikovanosť vôle spočíva nie-

len v jej  vážnosti a slobodnom prejavení, ale  aj v tom, že

musí byť  prejavená určitým spôsobom.  Prejav vôle musí  byť

zrozumiteľný a určitý. A ak to upravuje  zákon, musí byť vy-

konaný aj v určitej forme.

 

     Kvalitatívnymi znakmi právneho úkonu ako celku sú reál-

na možnosť jeho uskutočnenia a dovolenosť  takéhoto konania.

Ak právny úkon  jednoznačne  nemá  niektorý z kvalitatívnych

znakov, čo  pre potreby  ústavného  práva je v zmysle článku

124 ústavy oprávnený posúdiť jedine Ústavný súd, je neplatný

a ako taký  nemôže  vyvolať tie  účinky, ktoré s ním verejné

právo, t. j. ústavné právo, spája.

 

     Ústavný súd po  preskúmaní jednotlivých stránok konania

Národnej  rady, ako aj prejavov  vôle vykonaných  Františkom

Gauliederom v súvislosti  so zánikom  jeho mandátu  poslanca

Národnej rady dospel k záveru, že ten prejav vôle, ktorý Ná-

rodná rada vzala na vedomie a posúdila ho ako platné vzdanie

sa funkcie poslanca, nemal jednoznačne tie kvalitatívne zna-

ky konania, ktoré by mohli objektívne viesť k platnému vzda-

niu sa funkcie poslanca Národnej rady.

 

     Napriek  existencii  celkom  piatich  písomne a verejne

prezentovaných a dokumentovaných  prejavov vôle, ktorými na-

vrhovateľ dal jednoznačne najavo, že  sa nevzdáva a do konca

funkčného obdobia Národnej rady sa ani nevzdá svojho mandátu

poslanca Národnej rady, táto vzala na vedomie len jediné je-

ho vyjadrenie, a to vyjadrenie číslo 2, ktorého obsahom bolo

vzdanie sa funkcie poslanca, ktoré navyše navrhovateľ v ďal-

ších svojich  vyjadreniach označil za podvrh, resp. falzifi-

kát.

 

 

     Vzdanie sa funkcie poslanca  podľa článku 81 ods. 1 ús-

tavy je jednostranný právny  úkon poslanca, vyvolávajúci ná-

sledok v práve verejnom, ktorý môže vykonať len osobne a vý-

lučne na základe  slobodne a vážne prejavenej vôle. Rozhodo-

vať o vzdaní sa funkcie  poslanca je výlučným právom poslan-

ca, keďže  poslanec  podľa článku 73 ods. 2 ústavy  vykonáva

mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia, a nie je

viazaný príkazmi. Preto  sa ho môže vzdať len  osobne na zá-

klade  vlastného a predovšetkým  nespochybniteľného  prejavu

vôle.

 

     Navrhovateľ viackrát opakovane jednoznačne a bez akých-

koľvek podmienok popieral, že  prejav vôle, ktorý je obsahom

písomného vyjadrenia číslo 2, je prejavom jeho vôle. Ústavný

súd, berúc pritom do úvahy  všetky fakty, ktoré v danej veci

obstaral a podrobne sa s nimi oboznámil, dospel k záveru, že

vyjadrenie  číslo 2, teda list  navrhovateľa  Národnej  rade

z 26. novembra nie je svojím obsahom prejavom jeho slobodnej

a vážnej vôle, považuje ho  na základe viacerých skutočností

iba za  fiktívny  prejav vôle. Tento záver považuje  Ústavný

súd za opodstatnený i napriek skutočnosti, že podpis na uve-

denom liste hodnotí ako skutočný, pravý podpis navrhovateľa.

 

     Svoje pochybnosti o skutočnej  vôli  navrhovateľa vzdať

sa funkcie poslanca na základe jeho vyjadrenia číslo 2 opie-

ra Ústavný  súd o iné  skutočnosti, ktoré s týmto  fiktívnym

prejavom vôle  súviseli, a to predovšetkým  napísanie adresy

na obálke, v ktorej bol  list doručený Národnej rade, s veľ-

kou pravdepodobnosťou  iným pisateľom, ako  bol navrhovateľ,

a dopísanie miesta a dátumu napísania tohto listu v inom ča-

se a iným typom písacieho stroja, ako bol napísaný text lis-

tu.

 

     Ústavný  súd  pri  rozhodovaní  prijatej  časti podnetu

vychádzal z vysokého stupňa  pravdepodobnosti, že prejav vô-

le, nachádzajúci sa vo vyjadrení číslo 2, nebol prejavom vô-

le  navrhovateľa a že  preto  teda išlo o prejav  vôle iného

subjektu, ktorý však nie je známy.

 

     Tým, že Národná rada odmietla  vziať do úvahy iné, slo-

bodné,  vážne a predovšetkým  právne  relevantné  vyjadrenia

vôle navrhovateľa ako jej poslanca, nielenže  nemienila reš-

pektovať článok 73 ods. 2 ústavy, čím súčasne neuznala právo

navrhovateľa vykonávať mandát  poslanca osobne, ale neuznala

ho ani ako právnu  osobnosť, subjekt práva spôsobilý vykoná-

vať právne úkony a vyjadrovať svoju vôľu, ktorú, ak vyhovuje

požiadavkám platného práva, je nevyhnutné rešpektovať.

 

     Ústavný súd, ako už bolo predtým uvedené, považuje pod-

pis navrhovateľa  pod textom listu  doručeného Národnej rade

28. novembra 1996 za jeho skutočný podpis. Zároveň však opä-

tovne konštatuje, že v podstate  všetky iné dôležité skutoč-

nosti, súvisiace s jeho vyhotovením a odoslaním Národnej ra-

de, ho viedli k presvedčeniu, že list z 26. novembra ako ce-

lok nemožno považovať za právne relevantný prejav vôle navr-

hovateľa  vzdať sa  funkcie poslanca  Národnej rady. Ústavný

súd ho nemôže  považovať za skutočne slobodne a vážne preja-

venú vôľu toho, kto ho  síce podpísal, ale neodoslal adresá-

tovi a ani taký úmysel nemal.

 

     Napriek tomuto konštatovaniu  zaujíma Ústavný súd svoje

stanovisko i k problematike, o ktorej sa tu mnoho diskutova-

lo,  či v spojitosti s ústavným  právom  poslanca  vzdať  sa

funkcie poslanca podľa článku 81 ods. 1 ústavy môže poslanec

skorší prejav svojej vôle odvolať, resp. vziať späť, a najmä

v akom čase môže tak urobiť. Ústava ani  zákon číslo 45/1989

Zb., to  je zákon o poslancoch, neustanovujú  žiadnu  právnu

skutočnosť, v dôsledku  ktorej by  mohlo zaniknúť právo  po-

slanca odvolať skorší prejav vôle vzdať sa funkcie poslanca.

 

     Ustanovenie  zákona  číslo 45/1989 Zb.  upravuje  zánik

mandátu,  ktorý  zanikne, ak Národná  rada vzala  na vedomie

vzdanie sa funkcie poslanca. Z toho vyplýva, že poslanec mô-

že ustanoveným spôsobom vziať späť skorší prejav vôle len do

momentu ukončenia rozpravy predchádzajúcej hlasovaniu o pri-

jatých  uzneseniach, ktorým  Národná rada  berie na  vedomie

vzdanie sa funkcie poslanca podľa článku 81 ods. 1 ústavy.

 

     Ak by teda Ústavný súd vychádzal z domnienky, že vyjad-

renie číslo 2 bolo vyjadrením vôle Františka Gauliedera, po-

tom však  tento poslanec mal aj  právo toto svoje vyjadrenie

vziať späť neskorším, právne rovnako relevantným vyjadrením,

a to až do ukončenia  rozpravy  Národnej  rady o správe man-

dátového  a  imunitného  výboru o nastúpení  náhradníkov  na

uprázdnené mandáty poslancov Národnej rady 4. decembra 1996.

Inak povedané, ak poslanec  najskôr písomnou formou prejavil

svoju vôľu vzdať sa funkcie, ale neskôr až do ukončenia roz-

pravy Národnej  rady v tejto veci  právne relevantnou formou

prejavil novú,  slobodnú, vážnu a určitú  vôľu, ktorou  svoj

predchádzajúci prejav vôle menil  tak, že sa mandátu nevzdá-

va, treba  takýto prejav  vôle uznať a rešpektovať ho každým

subjektom, vrátane Národnej rady. Opačný prístup v tejto ve-

ci sa  podľa názoru Ústavného súdu  prieči samotnej podstate

práva a v širších súvislostiach aj podstate právneho štátu.

 

     Na  základe  predchádzajúcich  úvah  dospel Ústavný súd

k záveru, že ak  by aj písomné vyjadrenie číslo 2 bolo  sku-

točným  vyjadrením vôle  navrhovateľa, potom  je logicky ne-

spochybniteľné, že  toto vyjadrenie bolo  právne relevantným

spôsobom vzaté späť tým istým, k tomu jedine oprávneným sub-

jektom, a to jeho písomným vyjadrením číslo 3. Toto vyjadre-

nie  spĺňalo  bez  akýchkoľvek  pochybností  náležitosti vô-

le subjektu - slobodná a vážna - i náležitosti  prejavu vôle

- zrozumiteľnosť, určitosť, forma - v danom prípade poslanca

Národnej rady  na rozdiel od  viacerých sporných skutočností

evidentne existujúcich a viažucich  sa k vyjadreniu číslo 2,

ktoré i napriek  tomu však  Národná rada  uznala 4. decembra

1996 prijatím  uznesenia  číslo 482 za jediný ňou akceptova-

teľný  prejav vôle  navrhovateľa, negujúc  pritom jeho  iné,

neskoršie uskutočnené prejavy vôle.

 

     Ústavný  súd, ktorý je  podľa  článku 130 ods. 3 ústavy

oprávnený preskúmavať konanie každého subjektu, ktorý svojím

konaním môže porušiť ústavné právo  iného subjektu a v tomto

smere ho aj posúdiť, nemôže  však jeho  protiprávne  konanie

napraviť svojím vlastným  konaním, resp. rozhodnutím. Povin-

nosť napraviť svoje protiprávne konanie má ten subjekt, kto-

rý takto konal, t. j. ktorý svojím protiprávnym  konaním vy-

volal nežiaduci následok. V danom prípade je ním Národná ra-

da Slovenskej republiky.

 

     Nad rámec už predtým  uvedeného považuje Ústavný súd za

potrebné uviesť svoj názor na existenciu a uplatňovanie oso-

bitných  zmlúv, tzv. reverzov, v súvislosti  so  zaraďovaním

vybraných kandidátov na kandidátnu listinu príslušného poli-

tického subjektu kandidujúceho vo  voľbách do Národnej rady.

Reverz zabezpečovaný  vo forme osobitných  zmlúv medzi poli-

tickým subjektom a ním navrhovanými kandidátmi vo voľbách je

v rozpore s ústavou, pretože  prostredníctvom neho môže prí-

slušný politický subjekt  trvale a účinne vyžadovať od býva-

lého  kandidáta, po  voľbách poslanca,  ktorý s  ním uzavrel

tzv. reverznú  zmluvu, výkon mandátu  výlučne podľa straníc-

kych príkazov a na základe predchádzajúceho písomného vyjad-

renia  kandidáta o vzdaní sa  funkcie  poslanca v budúcnosti

podľa článku 81 ods. 1 ústavy. Zákaz reverzu vyplýva z člán-

ku 75 ods. 2 ústavy,  podľa ktorého sľub poslanca s výhradou

má za  následok stratu mandátu. Okrem  toho reverz je neprí-

pustný aj podľa  článku 73 ods. 2 ústavy, ktorý upravuje je-

dine reprezentatívny, a nie imperatívny mandát, a nie je ani

v súlade  s článkom 75 ods. 1 ústavy, t. j. s obsahom  sľubu

poslanca Národnej rady.

 

 

 

     Ústavný dôsledok sľubu  ktoréhokoľvek poslanca Národnej

rady  uskutočneného s výhradou  nachádzajúcou  sa v tzv. re-

verze pred zložením sľubu  by mal mať nevyhnutne za následok

stratu jeho mandátu.

 

     Na základe  predchádzajúceho  konštatovania Ústavný súd

Slovenskej republiky  rozhodol, tak ako je to uvedené vo vý-

roku  tohto  rozhodnutia, s tým,  že po  jeho doručení  obom

účastníkom konania nastávajú jeho  účinky iba do budúcnosti,

teda odo dňa 23. júla 1997.

 

     Vážená Národná rada Slovenskej republiky,

 

     vyzývam všetkých  poslancov, aby sme  rešpektovali roz-

hodnutie Ústavného súdu a prijali návrh skupiny poslancov na

schválenie  uznesenia  Národnej  rady  Slovenskej republiky,

ktorým sa zrušuje uznesenie  Národnej rady Slovenskej repub-

liky číslo 482 zo 4. decembra 1996.

 

     Ďakujem pekne.

     (Potlesk.)

 

Predseda NR SR I. Gašparovič:

 

     Ďakujem pánu poslancovi Šimkovi.

 

     Vážené pani poslankyne, páni poslanci, otváram rozpravu

k tomuto bodu programu.

 

     Pardon, ešte musí vystúpiť  predseda mandátového a imu-

nitného výboru pán Anton Poliak,  pretože aj v tomto prípade

je potrebné, aby nám podal správu o prerokovaní vo výbore.

 

 

 

 

Poslanec A. Poliak:

 

     Vážený pán predseda,

     vážené pani poslankyne,

     vážení páni poslanci,

     vážení hostia,

 

     podávam spoločnú správu Mandátového a imunitného výboru

Národnej rady Slovenskej  republiky a Ústavnoprávneho výboru

Národnej rady  Slovenskej  republiky o výsledku prerokovania

návrhu  skupiny poslancov  na schválenie  uznesenia Národnej

rady Slovenskej  republiky, ktorým sa  zrušuje uznesenie Ná-

rodnej rady  Slovenskej  republiky  číslo 482 zo 4. decembra

1996.

 

     Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej repub-

liky na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej repub-

liky, ktorým  sa zrušuje uznesenie  Národnej rady Slovenskej

republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996 (tlač 897), pridelil

predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnu-

tím číslo 1973 z 30. januára 1998 na prerokovanie Mandátové-

mu a imunitnému  výboru  Národnej  rady Slovenskej republiky

a Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Zároveň určil  ako gestorský  Mandátový a imunitný výbor Ná-

rodnej rady  Slovenskej republiky, ktorý  Národnej rade Slo-

venskej republiky podá správu o prerokovaní uvedeného návrhu

vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

 

     Vláda Slovenskej republiky podľa § 17 ods. 3 zákona Ná-

rodnej rady  Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o ro-

kovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky nezauja-

la do zvolania  schôdze  Národnej  rady Slovenskej republiky

stanovisko k návrhu skupiny poslancov.

 

     Ústavnoprávny výbor Národnej  rady Slovenskej republiky

prerokoval  dňa 3. februára 1998 návrh skupiny poslancov Ná-

rodnej rady Slovenskej republiky na schválenie uznesenia Ná-

rodnej rady  Slovenskej republiky, ktorým sa zrušuje uznese-

nie  Národnej  rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. de-

cembra 1996 (tlač 897), a na návrh poslanca Ivana Šimka hla-

soval o návrhu uznesenia výboru, podľa ktorého výbor odporú-

ča Národnej rade  Slovenskej  republiky  schváliť uznesenie,

ktorým sa zrušuje uznesenie  Národnej rady Slovenskej repub-

liky  číslo 482 zo 4. decembra 1996.  Z  celkového  počtu 15

členov Ústavnoprávneho  výboru Národnej rady  Slovenskej re-

publiky bolo  prítomných 12 členov. Za  návrh uznesenia boli

3 členovia výboru, 5 členov  výboru bolo  proti a 4 členovia

výboru sa  hlasovania zdržali. Ústavnoprávny  výbor Národnej

rady Slovenskej republiky  neschválil predložený návrh uzne-

senia v súlade s § 52 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej

rady Slovenskej republiky. Iný návrh uznesenia nebol predlo-

žený.

 

     Gestorský výbor prerokoval  návrh skupiny poslancov Ná-

rodnej rady  Slovenskej republiky dňa 4. februára 1998. Ges-

torský výbor hlasoval o návrhu  uznesenia výboru, podľa kto-

rého  výbor  odporúča  Národnej  rade  Slovenskej  republiky

schváliť  uznesenie, ktorým  sa zrušuje  uznesenie  Národnej

rady  Slovenskej  republiky  číslo 482 zo  4. decembra 1996.

Z celkového počtu 19 členov  Mandátového a imunitného výboru

Národnej rady  Slovenskej republiky bolo  prítomných 13 čle-

nov. Za návrh uznesenia  hlasovalo 5 členov výboru, 6 členov

výboru  hlasovalo  proti a 2 členovia  výboru  sa hlasovania

zdržali. Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej

republiky  neschválil  predložený  návrh  uznesenia v súlade

s § 54 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky čís-

lo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Sloven-

skej republiky. Iný návrh uznesenia nebol predložený.

 

     Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej re-

publiky poveril predsedu výboru, aby na schôdzi Národnej ra-

dy  Slovenskej  republiky  podal správu o prerokovaní návrhu

skupiny poslancov  vo výboroch Národnej  rady Slovenskej re-

publiky.

 

     Pán predseda, skončil som,  odporúčam, aby ste otvorili

rozpravu.

 

     Ďakujem.

 

Predseda NR SR I. Gašparovič:

 

     Ďakujem aj ja, pán poslanec.

 

     Pani poslankyne, páni poslanci,  otváram rozpravu k to-

muto bodu programu.

 

     Do rozpravy som nedostal  žiadnu písomnú prihlášku. Pý-

tam sa, či sa niekto hlási do rozpravy z pléna. Konštatujem,

že nie.  Takže uzatváram možnosť  prihlásiť sa do  rozpravy.

Súčasne rozpravu aj končím.

 

     Pán poslanec  Šimko sa zrejme  nebude vyjadrovať, keďže

nebola rozprava. Takisto si myslím, že ani predseda mandáto-

vého a imunitného výboru.

 

     Môžeme  teda  pristúpiť  k hlasovaniu. Budeme  hlasovať

o návrhu uznesenia, ktorý predložila skupina poslancov.

 

     Prosím, prezentujme sa a hlasujme. Hlasujeme, kto je za

predložený návrh uznesenia Národnej rady.

 

     (Hlasovanie.)

 

     Prezentovalo sa 134 poslancov.

     Za návrh hlasovalo 61 poslancov.

     Proti návrhu hlasovalo 51 poslancov.

     Hlasovania sa zdržalo 20 poslancov.

     Nehlasovali 2 poslanci.

 

     Konštatujem, že navrhované uznesenie sme neschválili.

 

     Môžem teda  vyhlásiť program 42. schôdze Národnej  rady

za vyčerpaný a schôdzu za skončenú.

 

     Rokovanie sa skončilo o 15.51 hodine.