Snem Slovenskej republiky 1939

I. volebné obdobie. 2. zasedanie.

Tesnopisecká zpráva

o 18. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v Bratislave vo štvrtok 30. novembra 1939.

Obsah:
Oznámenia predsedníctva:	Strana
Otvorenie zasadnutia .............	.... 2
Ospravedlnenie neprítomnosti ..........	.... 2
Vyhlásenie predsedníctva o budúcom zasadnutí....	... 31
Zaklučenie zasadnutia ............	.... 31

Program:
1. Pokračovanie v rozprave o vládnom vyhlásení ......	2
Reč poslanca Moravčíka ..........	. 2
Reč poslanca Šimku ...............	. 9
Reč poslanca Horniša ................	. 10
Reč poslanca Suroviaka ... ............	. 14
Reč poslanca Mácha .................	. 17
Reč predsedu vlády dr. Tuku ..............	. 21
2. Schválenie vládneho vyhlásenia ...........	. 31
Príloha ....................	. 32

18. zasadnutie snemu Slovenskej republiky dňa 30. novembra 1939.

Zasadnutie otvorené o 10. hodine. Prítomní: Predseda: dr. Sokol

Podpredsedovia: dr. Mederly, dr. Opluštil Zapisovateľ: Drobný. 42 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: dr. Tuka, gen. I. tr. Čatloš, Medrický, Pražinský, Sivák a Stano.

Z kancelárie snemu: tajomník snemu dr. Foltín a hl. radca p. s. dr. Čelko.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Otváram 18, zasadnutie snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Ospravedlnenie neprítomností.

Svoju neprítomnosť ospravedlnili chorobou páni poslanci Andrej Germuška a František Slameň a inostrannou zaujatosťou a to za predošlé 2 zasadnutia pán poslanec splnomocnený minister dr. Štefan Polyák.

Prikročujeme k programu, ktorým je:

Pokračovanie v rozprave o vládnom vyhlásení.

Udeľujem slovo pánu poslancovi Moravčíkovi.

Poslanec Moravčík:

Slávny snem!

Keby sme mali vystihnúť prirovnaním vyhlásenie slovenskej vlády zo dňa 21. novembra, mohli by sme povedať, že slovenská politika a všetka činnosť s ňou súvisiaca dostáva sa zpod šíreho neba tam, kde patrí, k najvyššiemu politickému fóru národa, pred slovenský snem. To je jedine správna cesta, zodpovedajúca duchu našej politickej minulosti a tradície.

Rok je skoro tomu, čo na tejto pôde rozhodujeme o svojich národných veciach, ale prvýkrát sa stáva, čo slovenská vláda dáva snemu na vedomie obsah svojej budúcej politiky, od toho času, ako bola prijatá Ústava a bol zvolený prezident republiky.

Prežívali sme také časy, kedy bolo treba ísť informovať a presviedčať verejnosť o krokoch, potrebných pre národný celok. Ako sa však odďaľujeme od pamätných revolučných dní, a ako poriadok začína prevažovať v celom našom štátnom živote, bude treba, aby sme základy svojich politických snáh neimprovizovali na verejných shromaždeniach, ale na miestach k tomu povolaných.

Tým nechceme povedať, žeby pracovný program slovenskej vlády nemal byť všeobecne známy a žeby národ nemal o ňom vedieť. Práve naopak, ak chceme, aby aj v budúcnosti bol úzky vzťah medzí tým, čo sa robí v politike a medzi vôľou národa, musíme slovenskej verejnosti dať na známosť všetky podrobnosti a odôvodniť jej, prečo sa tá alebo oná vec robí. Je však znamením postupujúcej konsolidácie slovenského štátneho života, ak vláda predstupuje pred snem so svojím programom a keď sa o ňom národ touto cestou dozvedá.

Vládne vyhlásenie vo svojom závere celkom správne konštatuje, že slovenský snem je uznaným interpretátorom želaní a potrieb národa a že jeho členovia budú hlásateľmi povinnosti voči ľudu. Toto dôležité postavenie vyplýva jednak z toho, že tento sbor bol vyvolený skoro 100% vôľou národa a jednak z toho, že jeho styk s ľudom všetkých krajov umožňuje také pozorovania, ktoré ľahko môže ujsť bedlivému oku slovenskej vlády. Lebo môžeme sa všetci akokoľvek snažiť, môžeme si ruky zodrať po lakte, ak za tým, čo konáme nestojí mienka ľudu, je všetko úsilie zbytočné a ostane bezúspešne. (Potlesk. )

Ak však slovenská vláda ráta s pomocou verejnej mienky, ba na ňu spolieha pri vykonávaní svojho programu, sú odvetvia jej práce, pri ktorých sa nedá urobiť ani krok napred, ak s nimi nesúhlasí celý národ. Medzi tieto odvetvia patrí obrana nášho štátu a s ňou súvisiaca organizácia armády, ďalej všetok život slovenského obyvateľstva mimo kasáreň tak, ako sa ho pokúsilo organizovať vládne nariadenie zo dňa 5. septembra 1939 o Hlinkovej garde.

Podmienky, za ktorých sa tvorila a jestvuje slovenská armáda, sú rozdielne od podmienok, za ktorých vznikala Hlinková garda. V mieri je však poslanie oboch spoločné t. j. pripraviť občanov na obranu vlasti. A to na obranu so zbraňou v ruke, ktorá bude vždy vtedy potrebná, keď zlyhajú všetky politické a diplomatické prostriedky. Právo na obranu svojej existencie má každý národ, podmienky pre túto obranu sú však veľmi odlišné. Kým veľké národy môžu si vyberať len tých najzdatnejších synov a vyučiť ich vojenskému umeniu, zatiaľ malý národ, ak chce, aby jeho obrana bola účinná, keď ju už pomery vyvolajú, musí stáť celý vo zbrani.

Právo obrany je mravným právom každého národa. Toto právo nadobúda vyššieho posvätenia v obrannej vojne, keď bráni človek so zbraňou v ruke národný celok, ku ktorému náleží. Obrana štátu nie je však len vecou vojenskou, ale je tiež vecou občianskou, tedy nielen výslednicou vojenskej pohotovosti a organizačnej schopnosti armády, ale tiež otázkou duševnej a hmotnej prípravy všetkého obyvateľstva štátu. Ba mohli by sme povedať, že dobrá armáda môže vyrásť len v štáte, kde je poriadok a pokoj, práve tak, ako strom nevyrastie tam, kde niet pôdy. Keď chceme hovoriť o armáde, nemôžeme si nevšimnúť pomerov, za ktorých v civilnom povolaní žijú tí, ktorí sú povolaní vo vojne alebo v mieri vykonávať najvyššiu občiansku povinnosť. Všetky armády sveta, ktoré kedykoľvek v histórii dačo dokázaly, zvíťazily len vtedy, keď bojovaly v mene nejakej vyššej ideje a to takej, za ktorou stáli nielen vojaci zasadení do bojových línií, ale za ktorú by sa boli išli biť i otcovia a deti frontových bojovníkov. Keď touto ideou je obrana národného bytia, i vtedy treba, aby celý národ bol presvedčený, že sa udrží, len ak sa chopí zbrane.

Tu je celkom jasná súvislosť medzí armádou a obyvateľstvom a ich vzájomná

odkázanosť, ak majú obe složky s úspechom konať svoje poslanie. Keď teda chceme robiť správnu brannú politiku, nemôžeme ju robiť bez toho, aby sme nerobili správnu politiku v iných odvetviach nášho života.

Okrem správnej zahraničnej politiky, s ktorou musí súhlasiť celý národ, je to dobrá vnútorná politika, bez ktorej sa nezaobíde žiaden štát, keď chce vybudovať dobrú vojenskú obranu. Mohli by sme ešte bližšie označiť túto vnútornú politiku. Len ten národ je schopný viest vojnu, ktorý je vnútorne vyrovnaný, kde niet rozdielov u jednotlivých občanov medzí predpisovaním práv a predpisovaním povinností.

Naša politická minulosť bola taká, že sme ani doteraz nemohli dojsť k takémuto vnútornému mieru celého národa. Nechceme však spomínať minulosť, ako sa to často robí len preto, aby vyniknul rozdiel medzi jednými a druhými príslušníkmi národa. Keď spomíname potrebu vnútorného mieru medzi všetkými složkami Slovákov, ako nezbytnú súčiastku úspešnej brannej pohotovosti, činíme tak hlavne z toho dôvodu, že sa chceme opýtať k tomu povolaných ľudí, čo sa doteraz v záujme tejto veci urobilo. Máme na mysli brannú výchovu obyvateľstva, ktorá je priamo nutná, aby sme mali zdatnú armádu. Podľa vládneho nariadenia z 5. septembra tohto roku je k tomu povolaná Hlinková garda.

História Hlinkovej gardy nie je tak stará, aby nebola známa všetkým Slovákom. Vyrástla ona v rušných politických časoch minulého roku, vtedy, keď bolo napochytre treba vytvoriť taký ozbrojený polovojenský sbor, ktorý by nahradil vojsko, políciu a žandárstvo pre ten prípad, že by tieto orgány nechcely alebo nemohly zdolať úlohy na ne kladené v mimoriadnych časoch. Takýto v revolučných časoch vytvorený sbor má všetky prednosti a nedostatky, aké môžeme pozorovať u dobrovoľných formácií, vzniklých z nadšenia.

Je to v prvom rade svedomité konanie povinností, siahajúce až na medze sebeobetovania jednotlivcov. Veľká čiastka príslušníkov Hlinkovej gardy skutočne s nevšednou svedomitosťou a oduševnením konala povinnosti, aké jej ukladali velitelia všetkých kategórií (Výkrik: "Sláva

im!") Bol som pri tvorení Hlinkovej gardy a konal som v nej povinnosti, uložené mi hlavným veliteľom Karolom Sídorom od októbrových dní až do konca marca. Mal som tedy možnosť zo začiatku ako veliteľ skupiny úderníkov, potom počas marcového vpádu maďarských vojsk ako vedúci vojenského oddelenia hlavného veliteľstva, ďalej ako redaktor úradného orgánu Hlinkovej gardy pozorovať život a do jeho vývoja zasahovať.

Na vlastné oči som sa presvedčil, keď som kontroloval vykonanie vydaných rozkazov, čo je dobrého a čo zlého v Hlinkovej garde. Jej prednosti som už vyššie uviedol. Medzi najväčšie nedostatky Hlinkovej gardy patrí to, že od rušných marcových dní nevedia jej predstavitelia, aké poslanie jej majú určiť. Nerátam vedome medzi tieto nedostatky prehmaty nezodpovedných jednotlivcov preto, že sa ony dajú odstrániť v krátkom čase, ak je k tomu dobrá vôľa. A každá organizácia, ktorá vzniká v revolučných časoch, musí zniesť medzi sebou nejaké nezodpovedné individuum dotiaľ, kým sa nepríde na jeho činnosť. Toto je však vec prechodnej povahy; Hlinková garda môže sa dostať na úskalie, ktoré si nik neželá vtedy, keď si nenájde pravé miesto v národe.

Neviem, či nekrivdím dakomu, ale nezdá sa mi, že vládne nariadenie o Hlinkovej garde správne a úplne vymedzuje jej poslanie. V § 5 tohto nariadenia sa totiž hovorí, že poslaním Hlinkovej gardy je:

1. vychovávať slovenskému národu na život a na smrť oddaných vlastencov,

2. vykonávať predvojenskú a povojenskú výchovu v rámci organizačného a služobného poriadku,

3. sledovať verejný život v slovenskom štáte, pozorovať, či zákony, nariadenia a opatrenia štátnych orgánov sú dodržiavané a v tomto smere podávať na príslušné miesta potrebné hlásenia a podnety,

4. spolupôsobiť s ostatnými zákonom určenými orgánmi pri obrane štátu a pri udržovaní verejného poriadku a verejnej bezpečnosti,

5. plniť ďalšie úlohy, ktoré jej budú svérené zákonnými predpismi.

Ako vidieť i samotné vládne nariadenie je priamo romanopisecky mnohomluvné, keď hovorí o výchove občanov na život a na smrť. Doprajme však aj právnikom radosť zo slovnej mnohomluvnosti, najmä keď ona nie je na škodu obyvateľstva. O čo je totiž prvý odstavec tohoto paragrafu všeobecnejší, o to je konkrétnejší druhý odstavec, ktorý hovorí o predvojenskej a povojenskej výchove obyvateľstva v rámci Hlinkovej gardy.

Podľa všeobecne uznávaného názoru osoba predvojensky, vojensky a povojensky vychovaná je už sama o sebe na život a na smrť oddaná svojej vlasti. Ako sme to už vyššie uviedli, vojenská výchova, či sa už robí v kasárňach alebo mimo nich, nespočíva len v náuke ako zachádzať so zbraňou v ruke, ale tiež v sústavnej mravnej a občianskej výchove každého jednotlivca. Keď sa hovorí o vojenskej výchove, je tedy celkom samozrejmé, že táto výchova musí sa diať v duchu vlasteneckom.

Omnoho ďalekosiahlejší je však 3, odstavec tohoto nariadenia. Okrem povinnosti sledovať verejný život v Slovinskom štáte, čo sa predpokladá u každého obyvateľa s najmenšími kultúrnymi a hospodárskymi potrebami, určuje sa každému príslušníkovi Hlinkovej gardy povinnosť pozorovať, či zákony a nariadenia, ako aj opatrenia štátnych orgánov sú dodržiavané a podávať o tom hlásenia.

Myslím, že tento cieľ gardy, keby ho mala vykonávať do dôsledkov, viedol by k nedoziernym následkom. (Potlesk. ) Predstavte si len, žeby príslušník Hlinkovej gardy subjektívne zistil, že sudca, úradník, notár, starosta alebo iný verejný orgán podľa jeho názoru nedodržiava zákony a nariadenia. Jeho povinnosťou je o tom podávať hlásenie "na príslušné miesta", na príklad na hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy služobnou cestou. Aby hlavné veliteľstvo mohlo postupovať v duchu vládneho nariadenia, muselo by takéto hlásenie dať nadriadeným úradom vyšetriť. Kým by hlásenie došlo od gardistu, cez miestne veliteľstvo, na župné a potom na hlavné veliteľstvo, už by bolo aspoň v desiatich rukách. Príslušný nadriadený úrad by dal hlásenie vyšetriť a zistilo by sa, že gardista jednal bona fide, ale že nepoznal predpisy a povinnosti toho, na koho si sťažoval. Celá práca, celý kolobeh by bol zbytočný.

Z vládneho nariadenia nie je celkom

jasné, koho treba pozorovať. Predpokladáme, že ono malo na mysli pozorovanie tých, ktorí sú povolaní vykonávať zákony, t. j. úrady. Preto som uviedol tento prípad. Ak však ide o kontrolu, či zákony dodržiavajú občania nášho štátu, pýtam sa, slávny snem, načo máme žandárstvo, políciu, financov a iné pomocné orgány, keď Hlinková garda má vykonávať ich činnosť? Aby tieto orgány mohly náležite plniť svoje poslanie, musia ich príslušníci byť riadne školení, vyžaduje to každý moderný štát. Kontrolovať plnenie zákona môžem len vtedy, keď poznám jeho ustanovenia. Príslušníci na príklad žandárstva musia robiť niekoľko mesiacov trvajúce kurzy, aby zaistili platnosť zákonu, no pre gardistu stačí, aby sa narodil, mal od 6 do 60 rokov a už je schopný kontrolovať. Myslím, že vláda nemienila ubierať ani autoritu ani kompetenciu svojim úradom a že tento odstavec dosial sa do vládneho nariadenia len nedopatrením.

Podľa § 5, ods. 4, má Hlinková garda spolupôsobiť s ostatnými zákonom určenými orgánmi pri obrane štátu. Ide tedy o spolupôsobenie s armádou. V akom vzťahu sú Hlinková garda a armáda, o tom vládne nariadenie nevraví, rovnako nespomína, či bude treba vydať o tom nejaké osobitné predpisy alebo rozkazy. Pomer tento však treba vyriešiť, lebo je on veľmi dôležitý pre obranu nášho štátu.

Akýmsi doplnkom vládneho nariadenia o Hlinkovej garde sú odstavce vládneho vyhlásenia, v ktorých sa znovu určuje jej poslanie a jej úlohy. V tomto vládnom vyhlásení sa medzi iným hovorí:

"Hlinková garda prevzala na seba všetky tie úlohy, ktoré rozdelene a často proti sebe plnily pred tým rozličné telocvičné spolky, lenže kým tieto vychovávaly len mizivú menšinu mládeže, zatiaľ Hlinková garda má právo i povinnosť vychovávať všetky vrstvy národa. Jej sverená telovýchova, šport atď., predvojenská a povojenská výchova bude vedená tak, aby zvýšila zdatnosť i mravnosť a tým i bojaschopnosť národa. V rámci Hlinkovej gardy prevychováme každého Slováka tak, aby sa stal sebavedomým, vzdelaným, zdravým a disciplinovaným údom jednotného národného telesa slovenského. "

Neviem, či je aj takto úloha Hlinkovej gardy správne vymedzená. Každý občan

tohto štátu, ktorý sa riadi nariadeniami vlády, musí byť toho presvedčenia, že Hlinková garda prevzala na seba len tie úlohy, ktoré jej vymedzilo vládne nariadenie a nič iné. Veď ako môže brať Hlinková garda na seba úlohu bývalého telocvičného spolku "Sokol" alebo "Robotníckej telocvičnej jednoty"? Vo vládnom vyhlásení sa hovorí ďalej o telovýchove a o športe. Z vládneho nariadenia, ktoré presne vyznačuje povinnosti, nič takého nevyplýva. Musím preto s poľutovaním zistiť, že nielen samotné vládne nariadenie je čo do poslania Hlinkovej gardy nejasné, ale ešte nejasnejšie je vládne vyhlásenie, ba v niektorých odsekoch je s ním v priamom protiklade.

Podľa § l vládneho nariadenia každý občan mužského pohlavia vo veku od 6 do 60 rokov, vynímajúc židov, koná okrem vojenskej povinnosti aj ďalšie služby na ochranu vlasti. Podľa § 3. občania slovenskej národnosti vykonávajú služby v § l uvedené v Hlinkovej garde a pripravujú sa na ňu v Hlinkovej mládeži. Jasná reč pre každého. Vládne vyhlásenie však naproti tomu hovorí: "Prihlásiť sa, ako známo, musí každý Slovák do 60. roku, ale to neznamená, že každý musí byť prijatý". Neviem si však predstaviť, ako môže taký občan plniť povinnosti o Hlinkovej garde uložené mu vládnym nariadením z 5. septembra, keď vláda nechce, aby bol prijatý. No v tomto smere odporuje si samotné vyhlásenie vlády, lebo na niekoľkých miestach spomína, že v rámci Hlinkovej gardy prevychová všetkých Slovákov, že žiada plniť povinnosti v garde všetkým Slovákom.

Ďalej je vo vládnom vyhlásení doslovne táto veta: "za gardistov, najmä za rodobrancov vyberajú sa z prihlásených ti najlepší". Darmo však hľadáme vo vládnom vyhlásení a vo vládnom nariadení o Hlinkovej garde, kto sú tí najlepší a podľa akých hodnôt sa budú vyberať. Môže prísť v úvahu dvojaké hodnotenie, alebo prijatí budú vojensky najlepší, alebo budú politicky vyhovovať, čiže budú politicky spoľahliví. V oboch prípadoch je však vyhlásenie vlády v priamom rozpore s vládnym nariadením o Hlinkovej garde. Ak pôjde o to, vybrať vojensky najspoľahlivejších pre výcvik a pre vojenskú výchovu, o tom môže rozhodovať len armáda.

Neviem, ako si vláda predstavuje brannú predvýchovu s vylúčením takzvaných nespoľahlivých. Keď sa totiž bude mať ukázať v praxi branná výchova, to je ak by prišiel čas, kedy by sme sa museli brániť, vtedy je každá poctivá duša slovenská, schopná boja, vzácna a musí sa s ňou počítať. Lenže s kastovníctvom a stálym udieraním pečate nespoľahlivosti, ako to robia naše niektoré pološtátne orgány, ďaleko nedôjdeme.

Naším programom nesmie byť deliť národ, ale spojovať ho aj duchovne v nerozborný celok. Na miesto toho aj vládne vyhlásenie, - ale ešte častejšie šéf propagandy - hovoria o spoľahlivých a nespoľahlivých.

Pánovia, to je meč s ostrím na oboch bokoch! S pojmom takzvanej štátnej nespoľahlivosti stretávali sme sa častejšie. V starých číslach "Slováka" mohol by na príklad sám šéf propagandy prečítať, čo treba súdiť o štátnikoch, ktorí delia takto svojich občanov. Ale ak by azda nebolo dosť spoľahnutia na svoje vlastné pozorovanie, dovoľujem si pripomenúť slová, ktoré povedal v pražskom parlamente senátor sudetonemeckej strany Frank. Menom svojej strany ohradzoval sa proti takémuto deleniu a končil týmito slovami, ktoré majú platnosť v každom štáte:

"Na múdrom vedení štátu záleží dať ľuďom pocit svojho blaha, svojho práva, svojej bezpečnosti a slobody",

Tedy nie indické kastovníctvo na čakateľov, gardistov, rodobrancov a ešte neviem čo. Ak chceme, aby sme urobili dokonalú duševnú prípravu pre brannú pohotovosť štátu, neodďaľujme ľudí od seba, ale skôr ich pripútajme, lebo znovu opakujem, že v prípade vojnového konfliktu bude na každom záležal a som presvedčený, že každý Slovák v páde potreby pôjde hájiť svoju národnú existenciu a to aj ten, ktorému by teraz niekto chcel dať pečať nespoľahlivostí. (Potlesk. )

Nedeľte, nevyhlasujte ľudí vopred za nespoľahlivých, ako to robievali v Prahe, ale riaďte sa slovami bývalého senátora sudetonemeckej strany. Dajte ľuďom pocit svojho práva, nerobte z nich čakateľov, dajte im pocit bezpečnosti a slobody, nehrozte im každú nedeľu väzenskými celami, dajte im pocit blaha a uvidíte blahodarný výsledok svojej činnosti. (Potlesk. )

Ak nepôjdete touto cestou, vravím odtiaľto, že nebude čas vystreliť ani jednu guľku na obranu, lebo ponižovaní sa ohlásia práve vtedy, keď toho bude najmenej treba.

Nedá sa dosť dobre srovnať, ako si vláda predstavuje vlastne činnosť Hlinkovej gardy. Pozorujem, že chce voľačo vytvoriť, čo nebude ani ryba ani rak. Lebo ak má byť Hlinková garda poverená predvojenskou a povojenskou výchovou, vtedy musí byť v rámci tejto gardy vychovávaný každý občan podľa doteraz platných zákonov, najmä však podľa zákona č, 131 zo dňa 13. mája 1936. Len vtedy budeme môcť veriť, že naša branná politika je správna a zdolá úlohy na ňu kladené, keď samotné vojsko bude mať priamy dozor a možnosť zasahovať do brannej výchovy. Rozhodne však popieram toto právo ľuďom, ktorí nikdy na vojne neboli a o vojenskej službe vedia len dačo z rozprávok alebo z filmov.

Ešte na jednu vec by som si dovolil upozorniť slávnu vládu. Vo svojom vyhlásení medzi iným hovorí, že Hlinková garda zachránila národ vo vojnových časoch septembrových od rozvratu a získala si zásluhy o obranu štátu. Neviem, ako je to s tou možnosťou septembrového rozvratu. Ak však vláda videla zo svojej budovy pri Dunaji, alebo hlavné veliteľstvo gardy túto možnosť, žiadam vymeniť sklo na oblokoch týchto budov, pretože skresľuje. Nik z obyčajných občanov nevidel totiž túto možnosť a myslím, že ani nie hlavné vojenské veliteľstvo, keď si dovolilo mobilizovať, keď táto mobilizácia hladko prešla a keď dokonca slovenské vojsko úspešne bojovalo. Národ, ktorý stál pred rozvratom, doteraz nikdy úspešne nebojoval, nebolo by to preto možné ani u nás.

Mohol by som na túto tému ďalej pokračovať a neskončil by som sériu rozporov, ktoré vyšlý na verejnosť o Hlinkovej garde. Vyplývajú ony z toho, že teraz vlastne nik nevie, čo určiť tomuto sboru. Jedni chcú z neho organizáciu pre brannú predvýchovu, iní politické vojsko pričlenené ku strane, ďalší telocvičný a športový spolok a konečne kultúrnu inštitúciu.

Hlinková garda prešla skoro desiatkou reorganizácií, mala hŕbu rôznych veliteľov a po tomto všetkom vláda oznamuje, že o Hlinkovej garde predloží snemu nový zákon. Dopúšťa sa však mierneho porušenia Ústavy, keď už vopred vie, aký tento zákon bude, hoci vydávať zákony patrí podľa Ústavy k povinnostiam slovenského snemu.

Hlinková garda berie si na chrbát veľký batoh, má však na to malý obrus a ešte menej síl. Keby sa poctivé venovala len brannej výchove obyvateľstva, vykonala by dielo, za ktoré by jej bol každý povďačný.

Veci Hlinkovej gardy sú však takej povahy, že sa môže o nich hovoriť bez toho, aby to národu škodilo verejne. Nie však tak o armáde. A predsa slovenská armáda je tým ohnivom, ktoré spojuje a bude spojovať aj v budúcnosti všetkých Slovákov, tým činiteľom, ktorý nás bude chrániť a zachráni v najhorších časoch.

Konať vojenskú povinnosť je najvyššia česť, akú môže dostať príslušník slobodného národa. Kto sa vyzúva z konania tejto povinnosti, musí byť potrestaný, bez ohľadu na to, k akému povolaniu patrí. V septembrových dňoch sme videli, že bolo mnoho takých, čo sa stránili zeleného vojenského odevu. Či majú na jazyku veľké alebo malé slová o vlastenectve, či si nachodia umelú prácu v ich očiach aj nezbytnú, aby boli ďaleko od kasáreň a vojska, patria medzi zbabelcov. V budúcnosti nesmie sa stať, aby pod rôznymi titulmi nenastúpili práve tí, ktorí naj tempera mentnejšie rečnievali o vlastenectve.

Každý verejne činný človek musí vedieť, kedy a čo povedať o armáde. Preto neschvaľujem rôzne debaty na túto tému, do ktorých zasahujú často ľudia, ktorí armáde nerozumejú. Netreba ísť so všetkým na trh. Sú však ľudia, ktorí pri každej príležitosti prezrádzajú veci, pri ktorých cudzím zpravodajským kanceláriám bije srdce od radosti. Nechcem sa rátať medzi túto kategóriu ľudí, a preto k veciam vojensky ináč dôverným nepripojujem pripomienky. Okrem toho od čias, ako vznikla naša armáda, bol som vždy presvedčený, že máme káder vzdelaných a schopných slovenských dôstojníkov, ktorí za krátky čas vytvoria armádu, že sa dá na ňu spoľahnúť ešte viac, ako v minulých časoch.

Nazačíname s holými rukami. Máme dobrú výstroj a výzbroj a dokonale vycvičené zálohy. Československá armáda, súc

pod dozorom francúzskych odborníkov, bola v tomto ohľade dobre známa. Teraz máme v našom hlavnom meste nemeckú vojenskú misiu. Keď slúčime v dobrom pomere dve doktríny stojace na vysokom stupni, to je školu nemeckú a školu francúzsku, máme najlepšie predpoklady k vytvoreniu takej armády, na ktorú sa bude s obdivom pozerať celý svet.

Je však niekoľko otázok, ktoré nebude chcieť radiť nik z vojenských odborníkov. Sú to vecí povahy politicko-vojenskej, o ktorých sme sa už zmienili. Ide o vytvorenie takého prostredia, v ktorom by náš dôstojnícky sbor mal možnosť venovať sa svojmu povolaniu. Je to v prvom rade pomer Hlinkovej gardy k armáde. Aj o tomto pomere sa mnoho vraví, ale bez výsledku. Vojaci majú naň svoj názor, nechcú sa však miešať do politických otázok, preto o tejto vecí nerobia žiadne prejavy.

Už mnou niekoľkokrát spomínané vládne nariadenie dopúšťa sa z vojenského hľadiska takej chyby, ktorá by mohla mať pre celú našu národnú obranu nedozierne následky. Piaty paragraf, odstavec 4 hovorí totiž o spolupôsobení Hlinkovej gardy a armády pri obrane štátu. Pýtam sa, aké spolupôsobenie, čí azda také, akého sme boli svedkami v nedávnej minulosti, že armáda bránila a garda reklamovala? Neverím, žeby v prípade vojny bolo možné akékoľvek spolupôsobenie. Veď armády dvoch štátov určujú si jednotné velenie, aby ich akcie maly úspech a my - ak chceme, aby v prípade potreby obrany štátu garda spolupôsobila - musíme rovnako postupovať. Predstavte si tú frašku v kritických časoch, keby na jednej strane vysokí dôstojníci armády, na druhej strane ako spolupôsobitelia titulárni dôstojníci alebo politickí funkcionári, nevyznajúci sa ani v najprimitívnejších vojenských veciach, rozhodovali z vojenského hľadiska o našej obrane. Kam by sme takto došli! Hlinková garda nemôže na žiaden pád v prípade mobilizácie znovu vystupovať ako celok, ktorý by spolurozhodoval. Štát môže brániť len armáda a jej veleniu podriadené obyvateľstvo a Hlinková garda môže plniť svoje poslanie do chvíle, kedy treba brániť štát, potom však jej úloha musí prestať a všetko velenie musí prejsť na armádu. (Potlesk. )

Nikdy doteraz nezvíťazilo vojsko, kde by bolo niekoľko hláv a neboli by sme ani my výnimkou. Rátam preto s tým, že z budúceho zákona vypadne tento pasus o takzvanom spolupôsobení Hlinkovej gardy pri obrane štátu.

Ináč pomer gardy a armády nie je ani týmto vyjasnený. Dá sa on určiť len vtedy, keď povolané kruhy ustália sa na tom, čo urobia z Hlinkovej gardy. Ak budú chcieť z nej mať politické vojsko strany, vtedy nemá armáda do toho čo hovoriť, ale musí sa sama starať o organizáciu brannej predvýchovy a povýchovy obyvateľstva. Ak Hlinková garda preberie na seba túto úlohu, musí, a to znovu zdôrazňujem, že musí medzi seba vziať všetkých občanov povolaných hájiť štát, tak ako to ustaľuje vládne nariadenie o Hlinkovej garde a nie tak, ako to popiera vládne vyhlásenie. V tomto prípade musí mať armáda v celej organizácii svoje slovo, ktoré bude väčšie ako doteraz. Neviem si potom predstaviť totiž, ako by mohli viest túto tak dôležitú organizáciu ľudia, ktorých činnosť v garda je len vedľajšou prácou a ktorí dokonca neboli vojakmi.

Toto sú všetko otázky, ktoré neslobodno odkladať. Ako je z vyššieho výkladu jasné, prvým a najzákladnejším predpokladom pre úspešnú výchovu k brannej pohotovosti národa, je vyriešenie funkcie Hlinkovej gardy. Podľa toho dá sa potom ustáliť, ako možno spoliehať na brannú predvýchovu. Ak bude vyhovovať, dá sa hovoriť aj o novej úprave dĺžky prezenčnej služby a potom aj o náklade na udržovanie mierového stavu armády. Podľa toho musí potom vyzerať aj jej organizácia.

Mal by som ešte pripomienku, ktorá nie je síce vo vládnom vyhlásení, ktorá však pochodí od orgánu, povolaného propagovať názory vlády.

Šéf propagandy povedal redaktorovi "Esti Ujságu" niekoľko svojich myšlienok. Tento časopis bol už častejšie miestom, odkiaľ zástupca poloúradného orgánu slovenskej vlády hovoril k obyvateľom nášho štátu. Posledný raz však hovoril trocha odlišnejšie. Povedal, že revolúcia na Slovensku sa doteraz neskončila, ale že ešte trvá ďalej.

Vláda celkom správne vo svojom vyhlásení kládla dôraz na ukľudnenie pomerov, ako na predpoklad pre konsolidáciu

našej drahej vlasti, naproti tomu orgán, ktorý jej má byť blízky, zastáva názor akejsi permanentnej revolúcie. Neviem, či nejde len o hru so slovami, ak áno, myslím, že máme dosť užitočnejšej roboty, ako hlásať slovnú revolúciu. A potom, kto ho vie, či si autor výrokov domyslel, čo je to vlastne revolúcia. Nech už autor kalkuloval akokoľvek, fakt je ten, že revolúcia nie je žiadne divadelné predstavenie, pri ktorom je známy režisér na začiatku a na konci predstavenia.

Môže byť, že dakto trpí u nás na revolučnú svrbľavosť. Kde však máme záruku, že počas tejto revolúcie nestane sa dakto druhý jej aranžérom? Pripomínam to hlavne z tej príčiny,, že armáda nerada počúva slová o revolúcii., Jej vedenie musí mať pocit, že všetko obyvateľstvo je spokojné s jestvujúcimi politickými pomermi a že ak to bude potreba vyžadovať, stane si na obranu so zbraňou v ruke, nie však proti svojim, ale proti cudziemu nepriateľovi. Preto vravím, že kto trúsi reči o novej alebo trvajúcej revolúcii na Slovensku, siaha priamo na korene tohto štátu a národ pozbavuje schopnosti brániť sa, ak by bol napadnutý.

Časy bežia a my nevieme doteraz, ako sa pustiť do organizácie brannej výchovy obyvateľstva. Hlinková garda sa k tomu pripravuje rok. Doteraz je pri spisovaní občanov slovenskej národnosti, narodených do roku 1909. Ak máme sa držať slov jej hlavného veliteľa, bude sa - neviem či podľa farby očú, alebo podľa kabáta rozhodovať, kto bude prijatý. To si tiež vyžiada určitý čas.

Z vládneho nariadenia nevyplýva, či sa povinnosť hlásenia nevzťahuje na žandárov, príslušníkov pohraničnej stráže a na členov policajných sborov. Povedzme, že sa budú musieť prihlásiť aj títo občania, službu však nebudú môcť konať, lebo to nedovolí ich povolanie.

Spisovanie prihlášok je potom zbytočné, tak ako je zbytočná tá papierová ofenzíva, akú začalo hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy, keď žiada, aby sa všetci občania prihlasovali a potom aby boli z nich vyberaní, podľa zásad verejnosti celkom neznámych. Každý uzná, že takto nemôže Hlinková garda ďalej pokračovať.

Nedotkol som sa zásadnej veci, či Hlinková garda má byť politickou polovojenskou organizáciou, alebo organizáciou pre brannú predvýchovu všetkého obyvateľstva slovenskej národnosti. To nech rozhodne samotná vláda.

Organizácia Hlinkovej gardy musí vyzerať podľa toho, ako sa jej určí funkcia. Obe funkcie garda nezastane, ako nás o tom poučily doterajšie skúsenosti, a nezastane ani funkciu nejakého športového spolku alebo nejakej kultúrnej inštitúcie.

Celá slovenská verejnosť musí byť povďačná slovenskej vláde za úsilie, ktorým sleduje brannú pohotovosť štátu. Na svoju obranu poskytuje slovenské občianstvo značnú sumu. Z toho vyplýva veľká povinnosť a veľký záväzok pre ľudí, ktorým bola sverená organizácia obrany štátu. V mene poplatníctva prosím, aby sa s týmito peniazmi šetrne zachádzalo, veď potrebujeme každú korunu. Treba pochváliť dobrú snahu po vybudovaní dokonalej obrany, treba však tiež vytýkať nedostatky, najmä tam, kde bijú do očú celej slovenskej verejnosti. Na našej vláde záleží, aby urobila včas nápravu, lebo reorganizácií bolo dosť, treba prikročiť k organizácii. (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol; Slovo má ďalej pán poslanec Simko. Poslanec Simko (rusínsky): Slávny snem!

Ako jediný zákonitý zástupca ruskej národnostnej skupiny, žijúcej na Slovensku, s veľkou zvedavosťou som očakával a vypočul prehlásenie pána predsedu vlády.

Keď som počul ohromný program, keď som videl úprimnosť, najlepšiu vôľu, živú energiu, ktorá chce pôsobiť nielen slovami a sľubmi, ale tiež aj skutkami, vzbudzuje to u nás Rusínov, ktorí na Slovensku tvoríme najväčšiu národnostnú skupinu, úprimnú radosť a uspokojenie.

Keď som prevzal mandát zastupovať ruskú národnú skupinu, prevzal som na seba veľmi ťažkú povinnosť. Od tohto času viac, než kedykoľvek prv, cítim mravnú povinnosť pracovať tak, aby to poslúžilo k prospechu aj Slovenskej republiky, aj ruského národa.

Aby slávny snem jasne videl náš pomer k slovenskému štátu a jeho vláde, mám česť menom ruskej národnostnej

skupiny k prehláseniu pána predsedu vyhlásiť nasledujúce:

Prehlásenie pána predsedu prijímame s radosťou v nádeji, že naše spravodlivé národné práva budú splnené. Táto naša nádej čerpá najväčšiu silu menovite od osoby, od nás najviac váženého pána predsedu, v ktorom vidíme jedného z najslávnejších bojovníkov slovenského národa, ba martýra, ktorý plne chápe radosť a bôľ jedného národa.

Považujem za svoju povinnosť prehlásiť, že náš pomer k Slovenskej republike je pozitívny tak, ako to vychádza už zo samých našich národných tradícií. Činím to prelo, lebo bol čas, kedy v slovenskej tlači systematicky objavovaly sa články, v ktorých boli naši ľudia napádaní počínajúc od hlavy cirkvi do najmenšieho ruského úradníka, osočení z prostištátnych snáh. Toto vyvolalo u nás Rusov nemalé rozhorčenie a vzbudilo medzi nami a bratmi Slovákmi nenávisť. Každý uzná, že bratská nenávisť vždy bola najväčším nebezpečenstvom pre jeden štát a kto túto nenávisť šíri, ten škodí svojmu štátu. Veľkú pravdu má v sebe jedno srbské porekadlo: "Keď niekto brata svojho nepovažuje za brata, ten dostane cudzinca za kata".

Poslanec Simko (slovensky):

Slávny snem!

Ruský národ na Slovensku behom tisícročia bol spätý podobným osudom s národom slovenským v dobách dobrých a zlých, Politicko-kultúrny a hospodársky boj národa ruského a slovenského bol do roku 1918 rovnaký. Pri tejto príležitosti nemôžem opomenúť historický moment, keď náš slávny priekopník a vlastenec Adolf J. Dobrjanskij bratskou láskou dopomohol našim bratom Slovákom k turčiansko-sväto-martinskej deklarácii v dobe veľmi tažkej, keď slovenský národ viedol zúfalý boj za svoj národný život. Spolupráca slovenského národa s ruským národom pokračovala i po roku 1918. Hoci hriešnou politikou bývalého režimu rozbily nás na rôzne politické strany, napriek tomu naši ruskí súkmeňovci svojím rozhodným politickým faktom dokumentovali skutočnosť, že v Hlinkovej slovenskej strane bol zvolený aj ruský poslanec.

V tej spolupráci my, Rusi, pravda, teraz sjednotení, chceme pokračovať ďalej.

Slovensko je nám Rusom tak milým domovom, ako aj našim pokrvným bratom Slovákom.

Slávny snem!

My vždy snažili sme sa v súhlase žiť s tým národom, s ktorým nás náš osud sviazal, to znamená so slovenským národom. My nikdy sme sa neobracali za hranku o pomoc, ale vždy sme verili v spravodlivosť našich národných požiadavok, čakajúc uskutočnenie ich od vtedajšieho režimu.

Na základe toho som nútený najenergickejšie odmietnuť všetky podozrenia z protištátneho smýšľania nášho pospolitého ľudu a inteligencie. (Potlesk. )

Vodcovia nášho národa, kňazi, učitelia, naplnení boli v minulosti a naplnení sú i teraz slavianskym duchom v takej miere, ako to bolo i je u bratov Slovákov. Ak by sa našli jednotlivci, ktorí by túžili odkloniť národ od tohto smeru, tých náš zdravosmýšľajúci národ nikdy by neuznal za svojich vodcov.

Pod našimi Beskydami, medzi našou inteligenciou a pospolitým ľudom i teraz panuje duch Dobrjanského, Duchnoviča, Pavloviča, Artima atď.

Nech nás sjednotí pevná láska, bratská spolupráca k rozkvetu našej Slovenskej republiky. (Potlesk. )

Aby však táto práca bola užitočná, povinná je i vláda urobiť opatrenia; len uspokojený Rus môže byť lojálnym a užitočným občanom. Uspokojený bude vtedy, ak uvidí, že jeho národné práva budú spravodlivé rešpektované.

Slávny snem!

V programe pána predsedu vlády vidím mnoho takých projektov, uskutočnením ktorých možno dosiahnuť tohto cieľa.

Nebudem sa rozširovať o našich požiadavkách tak, ako sa v prítomnosti o nich pojednáva medzi vládou a našou národnou skupinou, lebo nechcel by som svojím rozborom škodiť úspešnému skončeniu spomenutého vyjednávania.

Len na krátko: Náš veľmi úbohý národ a naša mladá inteligencia chce chleba, poťažne existenciu; chce mať svojich ruských úradníkov, ktorí poznajú mentalitu nášho národa; chceme, aby naše deti sa vyučovaly najprv v materinskom

jazyku a požadujeme pre naše kultúrne ustanovizne primeranej štátnej podpory. Chceme oslobodiť náš biedny národ od parazitov i pozdvihnúť ho na ten sociálnehospodársky stupeň, na akom slovenský národ stojí.

Prehlasujem, že za Rusa uznáme len toho, kto sa dobrovoľne hlási k nám. My nechceme ani jedného Slováka pomstiť; opačne však hrešili by sme proti prirodzenému právu, ak by sme sa nechránili pred národnou smrťou.

Ak je dobrá vôľa i bratská láska medzi nami, môžeme, ba povinní sme si porozumieť a vo všetkom dohodnúť sa. V súlade budeme rásť a prekvitať, v neshode môžeme oba zahynúť.

Slávny snem!

Nezabudnime, že Slovensko stojí dnes na križovatke rozličných politických a ideologických svetonázorov. Tento fakt vplýva najviac na ruský národ. Keď ten národ bude nespokojný a biedny, ľahko sa môže dať strhnúť do extrémov.

Práve preto beriem si za povinnosť upozorniť slávnu slovenskú vládu a opätovne s obavou prízvukovať čím včaššie riešenie prirodzených práv ruskej národnej skupiny.

Poslanec Simko (rusínsky):

Slávny snem! Končím svoje krátke prehlásenie v nádeji, že medzi nami v najkratšom čase nastane plné pochopenie, čo veľmi poslúži celej našej republike. Citujem slová nášho buditeľa A. Duchnoviča: "Prosme Boha Vysokého, aby zachoval Rusa a dal lepšiu budúcnosť!" (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol: Slovo má ďalej pán poslanec Horniš:

Poslanec Horniš: Slávny snem!

Od utvorenia samostatného Slovenského štátu vypočuli sme už druhé vládne vyhlásenie; prvé z úst ministerského predsedu, terajšieho prezidenta štátu dr. Jozefa Tisu, druhé od ministerského predsedu dr. Vojtecha Tuku

Ako prvé, tak i druhé vyhlásenie naplňuje nás dôverou a najlepšími nádejami k lepšej budúcnosti, k rozkvetu štátneho a národného života.

Ako sa z prvého vládneho vyhlásenia zračila viera v lepší zajtrajšok, dôvera

v samých seba, ako i oddanosť a úprimná prítulnosť k veľkému ochrancovi, tak z druhého vládneho vyhlásenia vanie duch sociálneho cítenia a starostlivosti voči tým sociálne najslabším.

Duch tento ťahá sa celým vládnym vyhlásením a dodáva nám nádeje, že to, po čom túžil národ a menovite tá najbiednejšia vrstva po celých dvadsať rokov, stane sa skutkom hneď v rannom čase nášho samostatného štátu.

Tu dáva sa nášmu hnutiu, našim vládnym činiteľom i našej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane patričné zadosťučinenie, že podujíma sa k vyriešeniu tejto tak páľčivej otázky, tomuto - aby som tak povedal - pastorčaťu, ku ktorému v minulosti málokto mal úprimného slova a patričného porozumenia.

Dvadsať rokov holi sme vyhlasovaní za panskú a farársku stranu, ktorá nemá k robotníckej a zamestnaneckej vrstve žiadneho vzťahu a chce len jeho ujarmenie. Toto vyhlasovali o nás tí, takzvaní spasitelia chudoby, ktorí za dvadsať otrokárskych rokov za robotníctvo a zamestnaneckú triedu ničoho dôstojného nevykonali a držali ho vo svojich pazúroch len zdanlivými a ľudskému stavu nedôstojnými výhodami.

Namiesto skutkov a robotníctvu prospešných vymožeností, hádzaly sa heslá, bombasty, a to s takou kúzelníckou šikovnosťou a pohotovosťou, že robotníctvo bolo nimi omámené; tak sa vstrebali do jeho krvi, že často nevedelo rozoznať pravdu od lži; tak boli zaclonení a opradení ich ideológiou, že nevedeli rozpoznať vlastného brata od jednoduchého votrelca.

Prichádza mi preto prejaviť najväčšiu radosť, keď máme dnes danú možnosť, aby sme našej najchudobnejšej triede mohli vyvrátiť všetky tie hany a osočovania a všetky tie nepravdy, ktorými ju držali vo svojom zajatí.

Vedenie nášho štátu, vedúci odborovej organizácie robotníckej i naše moderné sociálne ustanovizne sú nám dostatočnou garanciou, že robotníctvo nášho štátu dospeje k svojmu duchovnému a hmotnému uspokojeniu a bude môcť žiť dôstojným ľudským životom.

V tomto smere vítame s radosťou vládne vyhlásenie a menovite vítanie tú jeho časť, v ktorej sa hovorí, že:,, pôjde a musí nám ísť o to, aby Slovák nikdy viac nemusel utekať za prácou do cudziny, ale našiel všetky existenčné predpoklady doma, kde mu ich Prozreteľnosť zabezpečila. "

Táto časť vládneho vyhlásenia týka sa najmä nášho kraja, chudobných Kysúc, ktorý kraj mám česť v našom zákonodarnom sneme zastupovať.

Ak bol niektorý kraj najviac postihnutý vysťahovalectvom a ak boli robotníci niektorého kraja najviac odvislí na cudzom chlebe, boli to v prvom rade naši Kysučania. Nepreháňam, keď si dovoľujem tvrdiť, že Kysučanovi bola jednako domovom Amerika, Francúzsko, Belgicko, Nemecko, ako prípadne Čadca, Zákopčie alebo Nesluša. S kysuckým robotníkom alebo podomovým obchodníkom stretli sme sa rovnako v Lübecku, Magdeburgu, v Brüsele, v Prahe, ako i v Bratislave alebo v Žiline. Je to znak čulosti, odvážnosti, ako i podnikavosti. Bolo umením, keď chudobný robotník alebo podomový obchodník vychoval v cudzine sám seba a posielal značné sumy do rodnej obce na výživu svojej rodiny.

Tieto možnosti sú dnes značne obstrihané. Do Ameriky, Francúzska, Belgicka dnes nemožno; v Nemecku môžu obchodovať len tí, ktorí si tam nadobudli štátne občianstvo, alebo majú výnimočné povolenia, a najväčšia časť, ktorá chodila do Čiech a Moravy, zostáva doma, lebo nechce do kraja, kde sa slovenské národné cítenie systematicky uráža a - povedzme si pravdu - sami sme proti tomu, aby v týchto zemiach vyhľadávali naši ľudia živobytie.

Priznajme si však, že samým týmto konštatovaním sa tento problém, a to problém veľkej dôležitosti - ktorý je nielen rázu lokálneho, ale i celoštátneho - nevyrieši. Tu sa musí čosi robiť. Bývalý podomový obchodník dnes sedí doma a premýšľa, kde zakotviť, ako nahradiť svoje stratené zamestnanie. Hlási sa do továrne, neprijmú ho, lebo je už vekom starší, než je zvykom prijímať do práce; hlási sa k stavbe cesty alebo k regulácii potoka, tiež ho neprijmú, lebo nemal dosiaľ legitimácie o nemocenskom poistení a nevie preukázať prax v tomto obore práce.

Je to analogické i pri najímaní robotníctva do Nemecka. I tu nám dalo veľa

práce, než sa nám podarilo niekoľkých ta umiestiť.

Napriek tomuto zlému stavu nehľadia títo ľudia beznádejne do budúcnosti, ale skladajú všetku svoju nádej do rúk našich vládnych činiteľov a úfajú vo výdatnú pomoc.

Samí prichádzajú so zdravými a prevoditeľnými námetmi.

Je známou vecou, že každý takýto svetobežník má mimoriadne životné skúsenosti a každý z nich je takzvaným "všeumelcom", teda berúc do chladu túto ich mimoriadnu vytríbenosť, dali by sa vhodne použiť na vybudovanie určitých odvetví ľudového priemyslu, ktorý by sa mohol vytvoriť v našich krajoch na podklade družstevnom alebo svojpomocnom.

Dal som si záležať na veci a zistil som, že tak v plechárskom, ako i v kefárskom obore nie sme sebestační a že i jestvujúce podniky sú v rukách neslovenských.

Mnohí z nich rozumejú sa tiež výrobe pleteného tovaru, čomu sa naučili v Sudetách a ktorého nedostatok prejavuje sa u nás najcitlivejšie.

A našly by sa i iné odvetvia ľudového priemyslu, ktoré by sa daly zapojiť do tejto organizovanej družstevnej výroby.

Aby sme neostali len pri slovách, dovolím si v krátkosti načrtnúť, ako si túto výrobu po stránke praktickej predstavujem a ako možno bez zaťaženia štátnej pokladnice zaistiť finančnú úhradu na začiatku tejto výroby.

Organizácia celej akcie pripadla by samozrejme ministerstvu hospodárstva a menovite jeho oddeleniu pre ľudový priemysel.

Finančná úhrada na začiatku dala by sa uhradiť týmto spôsobom: Je nesporné a nesmieme si to zatajovať, že v niektorých krajoch Slovenska požíva sa ešte i dnes viac liehových nápojov, než by bolo zdravé, hoci nie už v tej miere, ako bolo v minulosti. No, jednako je ešte v takom rozsahu, že treba proti tomu účinne bojovať. Mám spoľahlivú štatistiku z niekoľkých okresov, koľko sa kde ročne prepije. A práve z týchto číslic vychádzajúc radím, ba vrelé odporúčam, aby sme z tohto svetového zla vytĺkli dobro a ním sanovali a postavili na nohy celú triedu národnej pospolitosti. Myslím tu na to,

aby mimo obecných dávok z nápojov zavedená bola i okresná, poťažne župná dávka, z ktorých peňazí vytvoril by sa fond na podporovanie systematickej výstavby ľudového priemyslu.

Keď som chcel predniesť túto vec, bol som si plne vedomý všetkých prekážok, ktoré sa nám postavia do cesty. Budú to v prvom rade kruhy liehovarnícke, ktoré sa budú domnievať, že v dôsledku tohto opatrenia poklesne nákup liehu. Budú to v druhom rade hostinskí a krčmári, ktorí budú hromžiť, že okrem obecných dávok musia odvádzať i okresné, poťažne župné dávky a v treťom rade zašomrú i konzumenti.

Najoprávnenejší odpor môže vychádzať so strany liehovarníkov, lebo piť sa bude rozhodne menej. Hostinskí budú najmenej poškodení, lebo s dávkou budú pri stanovení predajnej ceny kalkulovať a si ju na halier zinkasujú. Á konzument? Keď sa dozvie, že zvýšenie ide na taký šľachetný cieľ, že sa tie peniaze vrátia i do jeho obce a budú prípadne podkladom pre zabezpečenie jeho živobytia, považovať to bude za svojpomoc.

Slávny snem!

S vďakou musím kvitovať, že vládne vyhlásenie pamätalo na všetky otázky súvisiace so životom nášho robotníctva. Jasne a jednoznačne sa vyslovilo, že nebude váhať siahnuť, keď treba i k drastickým opatreniam, aby bolo docielené spravodlivé rozdelenie hodnôt, vytvorených za spoluúčasti kapitálu a práce. Toto je kvintesencia vládneho vyhlásenia, dotýkajúca sa sociálnej otázky. Treba však isť v tejto veci do dôsledkov a použiť hneď spomínaných drastických opatrení, lebo dnešná potreba už toho nutne vyžaduje. Je nemysliteľné, aby v dnešných pohnutých časoch, keď i napriek úmornému úsiliu vládnych kruhov niektoré produkty značne zdražely, využíval niekto robotnícku triedu vo svoj vlastný prospech, pre svoje obohatenie a nechal robotníctvo živoriť pod ľudskú dôstojnosť. (Potlesk a volanie "výborne". ) Nežijeme v takých časoch, aby sme mohli dovoliť nepovolaným živlom dráždiť slovenské robotníctvo. Kto takto koná, je najväčším nepriateľom národa a štátu a zaslúži si najvyšší trest. (Tak je!)

Slávny snem!

S uspokojením berieme na vedomie i tú čiastku vládneho vyhlásenia, ktorou sa nám dáva zábezpeka, že vynaloží všetko svoje úsilie, aby pracovné možnosti na území slovenského štátu boly vždy zabezpečené, aby tak prácou slovenského človeka zveľaďovaly sa hodnoty našej drahej vlasti.

Som si plne vedomý ťažkostí, na ktoré naša vláda naráža. A že väčšiu časť investičných prác musí vykonávať jednak na pohraničí, kde viedenskou arbitrážou boly porušené dôležité železničné a cestné spoje. No, jednako dovoľujem si apelovať na slávnu vládu, aby bol pracovný program na prevádzanie investičných prác zostavený tak, aby sa tieto prevádzaly v oblastí každej župy. Mnohí bezmajetní robotníci nemajú ani toľko prostriedkov, aby mohli zaplatiť cestovné pri nástupe do práce a aby si mohli zaopatriť stravu na prvý pracovný týždeň. Robotníkom je potrebné umožniť prácu blízo svojho domova aj z toho dôvodu, aby mohli s času na čas dochádzať k svojej rodine a dohliadať na výchovu detí a na hospodárenie v domácnosti. Pracovná možnosť v odľahlých krajoch má aj inú nevýhodu, a to hlavne tú, že robotník skoro celý svoj zárobok utratí na vlastné živobytie, čo sa stáva hlavne vtedy, keď pri nedbalom úradnom dozore premrštujú sa ceny životných potrieb. Nebolo by preto od veci, keby patričné kruhy uvažovaly o tom, čí by nebolo účelné pri väčších stavbách železničných a cestných zaviesť vojenské kuchyne. Týmto spôsobom docielili by robotníci väčších úspor a tiež v ohľade zdravotnom prejavily by sa značné zisky,

Je nesporné, že prezieravosť a múdrosť sociálnej politiky štátu prejavuje sa v značnej miere len vtedy, keď budeme mať spokojné a uvedomelé robotníctvo, stojace celým svojím bytím za svojím národom a štátom, slovom, keď ho v určitej jeho časti zbavíme všetkého toho, čo nezdravého sa naň v uplynulých rokoch nachytalo. Isté je, že takého ho budeme mať iba vtedy, keď bude mať dostatok pracovnej možnosti primerane honorovanej. Ale nesmieme tu zabúdať ani na jeho dušu. Je potrebné zbaviť ho akéhosi pocitu osamotenosti a venovať sa mu celým úsilím. Úlohu túto vzorne vykonáva kresťansko-sociálna odborová organizácia jednak svojím časopisom ako aj častými členskými schôdzami. Toto však nestačí. Náš robotník potrebuje ešte stálu oporu i doma, a na to je povolaný v prvom rade miestny kňaz, učiteľ a notár, teda ľudia, ktorí sú v jeho bezprostrednej blízkosti a ktorí v jeho prostredí žijú. Títo však musia rozumeť robotníckej duši a musia byť sociálne založení tak svojou mimoúradnou prácou ako i smýšľaním, aby si plne získali jeho dôvery. Dovolil by som si preto obrátiť sa i s tohto miesta na príslušné ministerstvá, aby v osobných listoch svojich podriadených úradníkov zaviedli rubriku: "Mimoúradné nadania a vlohy" a podľa týchto záznamov, ktoré by zaznačoval školský inšpektor, poťažne okresný náčelník, disponovali by nimi podľa miestnej potreby na svoje miesta v priemyselných centrách. Akým šťastím by bolo pre našich robotníkov, keby dostali do svojho prostredia kňaza, učiteľa, notára, ľudomila, ktorí by sa starali o ich duševnú prevýchovu a vôbec o ich celý duchovný život.

Treba nám už v škole vychovávať mládež k tomu, aby sa prichystávala pre určité zamestnanie, hlavne keď sú vylúčené možnosti ďalšieho štúdia. Treba umožniť učenie remesiel nemajetným a učenie odborných prác v továrňach. Týmto spôsobom vyradí sa nám z počtu sezónnych nezamestnaných značný počet, ktorý v minulosti, v zimných mesiacoch, pripadol na ťarchu verejnosti prípadne štátu.

Príležitostných robotníkov treba najímať z radov malých roľníkov, ktorí musia vždy prizarábať, aby mohli nájsť zaokrytie na výdavky, na ktoré im nebude stačiť výťažok z malého hospodárstva. Taktiež aj iní sezónni a žatvárski robotníci majú sa regrutovať z drobných roľníckych rodín a nie z radov nezamestnaných a nemajetných. Týmto je treba zaopatriť zamestnanie na dlhší čas, lebo bolo by veľmi nesociálne nechať týchto dlhé mesiace bez práce len preto, že budú môcť pracovať v lete 3-4 mesiace.

V súvislosti s touto otázkou bolo by veľmi účelné, keby už v zimných mesiacoch previedlo sa triedenie robotníctva do jednotlivých kategórií podľa majetkových pomerov a podľa počtu rodinných príslušníkov. Kategória zadelenia zaznačená by bola na preukaznom lístku a pri uchádzaní sa o prácu hneď by bolo zrejmé, či uchádzač je odkázaný v prvom rade sa predmetnú prácu alebo nie. Tu musím ešte pripomenúť, že organizovaní robotníci mali by prednosť vo svojich kategóriách pred robotníkmi neorganizovanými, poťažne mohli by byť uprednostení o jeden stupeň kategórie. Takto sa docieli spravodlivosti, prestanú trenice medzi robotníctvom a aj naše úrady budú mať uľahčenú prácu.

Nemalú prácu vyžaduje od nás tiež starostlivosť o matky, poťažne ich deti, kde je matka odkázaná, aby sa živila prácou. Nebolo by od veci, keby aspoň po väčších centrách boly zriaďované materské školy - jasle - s výdatnou štátnou podporou a na tých miestach, kde niet meštianskej školy, aby boly zavedené znova nedeľné školy odpoludňajšie.

Mimoriadne ťažkou sociálnou otázkou sú i nemanželské matky a deti.

Mnoho škôd bolo zapríčinených v tomto ohľade voľnou výchovou, ktorú nám predošlá dvadsaťročná éra tak hojne fedrovala. Voľná výchova mládeže mala neblahý vplyv i po stránke súdnej, kde s roka na rok nám pribúdalo previnilcov z radov mládeže. Tu treba siahnuť k mimoriadnym opatreniam, aby sme toto zlo hneď v zárodku vykorenili. Kvitujeme síce s radosťou zásah ministerstva školstva vydaním nového školského poriadku, no, je tu predsa oprávnená obava, či v prvých časoch bude toto opatrenie stačiť a či nebude treba siahnuť k rigoróznejším opatreniam.

Ide nám teda všetkým o účelnú sociálnu politiku v štáte. Všetci sme zajedno, aby sme naše robotníctvo dostali na takú výšku, akú si ono svojou dôležitosťou v národe zasluhuje. Robotníctvo bolo a je naše vo svojej prevažnej väčšine. To nám dokázalo svojimi obeťami, ktoré sme od neho v poslednom čase žiadali. Či už pri mimoriadnych opatreniach, pôžičke na obrodu štátu, sbierke na akciu zimnej pomoci, vyplnilo svoju úlohu čestne, ba v mnohých prípadoch dominovalo.

Starajme sa teda oň, pomáhajme mu, aby bolo celé naše a len naše! ( Potlesk. )

Predseda snemu dr. Sokol (zvoní):

Ďalej sa prihlásil pán poslanec Suroviak. Dávam mu slovo.

Poslanec Suroviak:

Slávny snem!

Vládne vyhlásenie druhej vlády našej samostatnej republiky Slovenskej je prípravou pre lepšiu budúcnosť obyvateľstva. Dobrý roľník už v zime si chystá všetko to, Čo je potrebné k zdolaniu jarných prác. Naša vláda bez debát robí všetko to, čo za dobré uzná.

Na obvinenie gardy pánu kolegovi Moravčíkovi mám len tú odpoveď, že "keď hus trafia, zagágne".

V programe vlády vidíme i starosť o našu dopravu. Pravda, nebolo by škodilo, keby sme boli niečo počuli o zrušení riaditeľstva železníc. Slovenské železnice na svojej skúške obstály výborne. Okolo 5 tisíc českých zamestnancov bolo od disponovaných a to nie jednoduchých robotníkov - veď Čecha medzi robotníkmi nebolo ale už skúsených odborníkov a na ich miesta v nepatrnom počte sa prijali noví neodborníci, ktorých treba najprv zacvičovať. Teda prepustenie Čechov, mobilizácia a vojna s Poľskom, bola to ťažká váha na plecia našich železničiarov, udržali ju, ale i dnes cítia následky.

Železničiarstvo na základe našej výzvy v tých rušných časoch namiesto 192 hodín pracovalo, ale i dnes pracuje vyše 300 hodín mesačne a to bez všetkej odmeny za nadprácu. Zamestnancov takých v iných resortoch štátnej správy nenájdeme. Železničiari zodpovednosťou sú na prvom mieste, veď jednou nohou je v žalári a druhou v hrobe. Železničiari svojím nadvýkonom našej republike darovali 100 percentov ich platov. Cestovali hladní, ošarpaní, za 30 hodín nevideli svoju rodinu.

Železničná správa požaduje plný výkon od každého zamestnanca, k zdolaniu toho však ten zamestnanec a rodina musí mať dostatočnú výživu. Platová úprava pre krátkosť času nech je prevedená novelizáciou zákona 103 z r. 1926 a vládneho nariadenia číslo 15 z r. 1927 a nech je hojnejšia k drobným zamestnancom. Mladému zamestnancovi nech je umožnené založiť si rodinný život. Ešte i po zastavení srážok majú robotníci a začiatočníci pri železniciach nedostatok. Vysokoškoláci, elévi, ba i meštiankári od železnice utekajú a hľadajú si prácu u súkromných firiem. V takej Bratislave úradník-vysokoškolák zo 750. - Ks a meštiankár z mesačných 500. - Ks bez pomoci rodičov vyžiť nemôže. Železnice i dnes majú málo zamestnancov v komerčnej službe, potrebné je radšej povoliť prijať ešte maturantov a meštiankárov, ako by mal nastať krach. Komerčný odbor ani len systemizovaný stav nemá zaplnený a v iných odboroch tiež nie je to lepšie.

A teraz dovolím si spomenúť na právomoc úsporného komisára v ministerstve dopravy a verejných prác. Rozkazom zo dňa 24. t. m. sa nariaďuje, že úsporný komisár musí dávať súhlas pre všetky personálne opatrenia, návrhy na prevedenie systemizácie, určovania potreby personálu, prekladania zamestnancov a penzionovania, služobné cesty, objednávky a zadávky, povoľovania každej adaptácie a prestavby konané v rámci úverov na normálne udržovanie, na nájomné a pachtové smluvy, prenájom nádražných reštaurácií atď.

Slávny snem! Podľa tohto rozkazu s každou najmenšou vecou musí úradníctvo a zamestnanectvo utekať pre súhlas k pánu úspornému komisárovi. Keď sa niekde stane karambol a železniční zamestnanci z dielní majú ísť na služobnú cestu, teda poskytnúť pomoc v nešťastí, vtedy musia vyčkať a snáď, až im to v Bratislave na ministerstve dopravy pán úsporný komisár blahosklonne povolí.

Ráčte si predstaviť, čo znamená v železničnej službe čas. Za starého režimu akty sa posun ovaly a dnes úsporný komisár hatí prácu a čas v tak dôležitom podniku, ako sú štátne železnice. Čo má mať do činenia úsporný komisár s prekladaním personálu, na čo je potrebný súhlas jeho, keď odborné oddelenie v záujme dopravy je povinné mockrát i telegraficky disponovať s personálom?! A potom, čo je najhlavnejšie, že úsporný komisár podľa spomenutého rozkazu musí mať vedomosť o všetkých veciach štátnej správy a podniku, slovom, o všetkých dôverných veciach tiež. Na ministerstve dopravy komisár počas prevratu mal dôveru k Maďarom. Ako náš úradník zostal v službách maďarských a tam aj sľuboval alebo prisahal vernosť. Ako sa to srovnáva so spoľahlivosťou na lak vysokom mieste štátneho úradu? Objednávky pri železnici idú veľmi pomaly a s pomocou úsporného komisára pôjdu ešte pomalšie. A nie je to zdržovanie prác pri železnici, keď rozkazy pred uvidením svetla najprv spomenutý komisár musí schváliť? Nezabúdajme na ťažké boje za slovenskú vec, uvažujme nad tým, kto kde sedí.

Slávne predsedníctvo vlády svojou notou zo dňa 14. júla t. r. pod číslom 6853/ Va-1939 vyzvalo ministerstvá, aby preskúmaly otázku zrušenia niektorých podradných ústredných úradov, obvody ktorých sa stotožňujú so štátnym územím.

Ministerstvo dopravy vec preskúmalo, ale hneď pre seba rozhodlo zrušiť jediné riaditeľstvo železníc, na pleciach ktorého leží celá výkonná služba železníc, prizvukujem, celého nášho štátu. V dôvernej zpráve medzi iným hovorí, že "po právnej stránke niet proti zrušeniu riaditeľstva námietok".

Tu hneď musím tvrdiť, že hlavná stránka je technická; celá exekutíva je základom technickej stránky, lebo keď doprava na vonku nebude klapať, tedy darmo budeme pozerať na právnu stránku. Teda samé ministerstvo v dôvodoch hovorí, že len a len po právnej stránke niet námietok proti zrušeniu riaditeľstva železníc, teda samo priznáva, že po technickej stránke samé ministerstvo dopravy má námietky. Riaditeľstvá všetkých ostatných resortov štátnej správy môžu byť zrušené, ale železničné k tým porovnať nemožno.

Železnice slúžia všetkým resortom štátnej správy, zamestnanectvo v rukách drží životy obyvateľstva celého štátu, v nebezpečenstve vlastí je na prvom mieste. Keby železnice neobstály v nebezpečenstve, je po štáte.

Dnes máme ministerstvo i riaditeľstvo a predsa smelé môžem tvrdiť, že personálna otázka vonku na tratiach veru ešte nie je v poriadku a my namiesto nápravy na tratiach, aby neboly karamboly, čo je hlavné, robíme už asi tretiu reorganizáciu, zrušujeme riaditeľstvo, rajtujeme na lepších systemizovaných miestach a zabúdame, že sme v jednom konci republiky, z ktorého železnice spravovať nemožno.

"Slovák" zo dňa 26. t. m. v článku "Zodpovednosť" píše medzi iným toto: "Preto sa stáva, že kde niet zodpovedného človeka, tam sa stále reorganizuje, stále doplňuje, stále piata, ale nijako sa nemôže dostať dobrá vec dopredu a tým menej môže sa vykázať dotyčný úrad alebo ustanovizeň blahodárnou činnosťou".

Bezpečnosť štátu a záujem podniku vyžaduje, aby jediné riaditeľstvo železníc zostalo a bolo preložené do stredu Slovenska. Toto vyžaduje - nespomínam prosím,

bárs kde som ja, nie za to - záujem podniku. Toto vyžaduje práve tá technická stránka, ktorú ministerstvo dopravy v dôvodovej zpráve zamlčuje.

Inšpektoráty by boly zbytočnosťou, lebo nemôžu robiť dispozície na mieste bez kompetencie.

V záujme tak štátu ako i podniku pri ponechaní a preložení riaditeľstva je, aby ministerstvo dopravy bolo zmenšené a bolo len výsostným úradom a celá výkonná moc bola presunutá na riaditeľstvo a nie ako doteraz, aby sa ministerstvo zaoberalo najmalichernejšími vecami, ktoré patria nižším úradom. Železnice sme ešte nedali do poriadku s dvoma inštanciami, ako že sa dajú do poriadku potom s jednou ťažkopádnou inštanciou? Pri železniciach šetriť tak, ako sa to pozdáva, nemožno. Veď železnice slúžia každému resortu, každému dávajú sľavy, sú kostrou republiky a čo je hlavné, sú najnutnejším prostriedkom vojska.

Táto reorganizácia sa robí bez nás, zástupcov dotyčného resortu. V predpisoch železničných máme zaručenú spoluúčasť pri takých prácach.

"Slovák" z 28, t. m. píše y článku "Duch spolupráce pri reorganizácii štátnej správy" toto: "Duch spolupráce musí sa prejaviť aj v osobnom styku vedúcich ľudí a tento styk sa musí hľadať ešte pred rozhodnutím, Je trápne, keď vedúce miesto korešponduje, miesto toho, aby sa osobne dohodlo. Slová od osoby k osobe povedané sú ďaleko presvedčivejšie a dávajú väčšie možnosti na opravné obraty, ako písomnosť, pri ktorej sa slová v subjektívnej podráždenosti a v domnienkach vysvetľujú horšie, než azda boly myslené. V štátnej správe je možná tak vertikálna, ako aj horizontálna spolupráca, vybudovaná aj na osobných stykoch.

Rozvoj ľudského spoločenstva bude vždy od toho závisieť, koľko spolupracovníkov bude pracovať na shodnom cieli, koľko spolupracovníkov bude pracovať v shodnom smysle a koľko spolupracovníkov bude tento vyšší cieľ vyznávať a preň žiť.

Spolupráca nestojí nič, ale usporí milióny. "

Toto sa všetko obišlo, predpis-nepredppis, nás zástupcov nepotrebovali osnovatelia návrhu, proti ktorým sme boli v boji za

slovenskosť celých 20 rokov. A dnes máme mlčať.

Úprimne sa priznáme - nemyslíme na pána ministra, ktorého si musí každý ctiť - nie sme spokojní s prezídiumom ministerstva dopravy (potlesk), lebo tam panuje i dnes duch československý a slobodomurársky, ktorý podľa návrhu organizačného poriadku všetku moc železníc chce strhnúť do svojich rúk a aj preto veľmi ochotne navrhuje zrušenie riaditeľstva, aby i tú poslednú moc spoľahlivých ľudí odobral.

Slávnu vládu prosím, pokiaľ sa nám nezopakuje prípad Szatmáryho a jemu podobných, aby v naznačenej veci ráčila urobiť poriadok.

"Slovenská politika" zo dňa 25. t. m. píše toto: "Je bohužiaľ faktom, že v našej pospolitosti je mnoho takých elementov, ktorí na tvorbe slovenského štátu nemalí a nemajú žiadnej účasti, iba že využili revolučný čas vo svoj prospech a zaobstarali si teplé miesta. Zasadli si za zelené stoly a odtiaľ s povýšenosťou dirigujú ostatných, ba aj takých, ktorí dnes sedia na podradnejších miestach len preto, že v takzvanom konjunkturálnom čase stáli s puškou v ruke na stráži svojej vlasti. "

Čo sa týka exekutívnej služby a vôbec zdolania dopravy na našich železniciach, potrebné je čím prv postarať sa o dodanie rušňov a nákladných vozňov. Nedostatok vozňov nie len počas mobilizácie a repnej kampane, ale i v normálnych dňoch pociťujeme. Nedodanie vozňov v žiadanom množstve pre továrne, firmy a podniky pôsobí veľkú finančnú stratu železničnému podniku a konečne hatí i obchod.

V krátkom čase začne silná doprava z bývalého Poľska a Nemecka cez Čadcu a celým Považím; už teraz sa treba k tomu chystať. Strojového personálu prebytok nemáme, ale ani vlakového a preto žiaducné je, aby výpomocné zamestnanectvo na zimu nebolo prepustené, ale držané v rezerve.

S tohto miesta musím si spomenúť na obetavosť našich bratov železničiarov a všetkých štátnych zamestnancov, ktorí dňom-nocou sú v pohotovosti. Pevne verím, že naša slávna vláda v novej úprave platovej sa odmení za ich príkladnú obetavosť preukázanú v časoch, keď sa jednalo o zachránenie našej republiky.

Konečne v mene všetkých štátnych a verejných zamestnancov z toho najúprimnejšieho slovenského srdca pozdravujem hlavu nášho štátu a slávnu Vládu na čele s pánom predsedom dr. Tukom s uistením, že štátne zamestnanectvo je a bude verné zásadám Andreja Hlinku. Bože, žehnaj prácu našej vlády. (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol;

Slovo má ďalej pán poslanec Mach.

Poslanec Mach:

Slávny snem!

Všetci sme dostali "Pamätný spis Spolku evanjelických kňazov na Slovensku" zo dňa 21. novembra 1939. Tento Pamätný spis hovorí o Hlinkovej garde a hovorí takým spôsobom, že musím naň odpovedať. Citujem: "Povinná účasť v HM a v HG podľa terajších predpisov má znamenať i povinné podrobenie sa všetkých občanov až do 60. roku aj istým náboženským, či cirkevným vplyvom, cirkevným výkonom a obradom atď., ktoré kňazi na rozkaz necirkevných organizácií Hlinkovej mládeže a Hlinkovej gardy majú vykonávať. " Toto hovorí Pamätný spis. Nuž nezodpovedá to pravde. V otázkach cirkevných alebo náboženských Hlinková garda ani podľa nariadenia ani podľa predpisov alebo rozkazov nemôže sa miešať a ani sa nemieša do cirkevných výkonov alebo obradov.

Pamätný spis ďalej hovorí o príčinách, pre ktoré vraj evanjelici, ako evanjelici, nemôžu prijať ani len meno Hlinkovej gardy. Útočia tu neslýchaným spôsobom i na pamiatku Andreja Hlinku. Tento pasus najviac charakterizuje celý Pamätný spis, ale i smýšľanie tých kruhov, z ktorých vyšiel. Odpoveď naša je táto: Andrej Hlinka je najväčším Slovákom a jeho meno, jeho duch, je najväčšou silou nášho národa a nášho štátu. Ak hovoríme o Andrejovi Hlinkovi my Slováci, my gardisti, tak nehovoríme o ňom ako o bývalom predsedovi niektorej sírany, ak hovoríme o Andrejovi Hlinkovi-vodcovi, tak nehovoríme o ňom ako o katolíckom kňazovi. Bez Andreja Hlinku, bez jeho borby a bez toho programu i tej sily, ktorú znamená Andrej Hlinka i po smrti, sotva by sme sa boli udržali a sotva by sme mali samostatný štát. (Hlas: Tak je! - Potlesk. )

My sme sa nikdy nepýtali, či je Štefánik, Štúr atď. katolík alebo evanjelik. Slovenský vojak v Štefánikovi vidí vzor, či je ten vojak katolíkom alebo evanjelikom.

Andrej Hlinka ako vodca národa, ako vodca celého národa, dal meno garde. Vodca národa nie katolíckeho ani evanjelického, ale vodca národa slovenského. (Potlesk. )

A preto garda neopustí meno Hlinkovo, bude Hlinkovou gardou a to nielen podľa mena ale najmä podľa ducha. (Potlesk. )

Pamätný spis spomína i niekoľko dát, ktorými chce dokázať, že Hlinková garda zasahuje do cirkevných alebo náboženských otázok a dokonca, že hatí zúčastňovať sa evanjelikom na bohoslužbách svojej cirkvi. Doslovne hovorí: "Evanjelickí gardisti boli disciplínou gardovou neraz mravne viac-menej nútení zúčastňovať sa na cirkevných obradoch inej cirkví. " Vyžiadal som si hlásenia, dal som vyšetriť, či sa niečo podobného stalo v HM alebo v HG a mám zistené, že nikdy nikde nič podobného sa nestalo.

Pamätný spis ako jediné konkrétum cituje rozhlasový prejav dr. Karola Körpera, hlavného duchovného Hlinkovej gardy. Vyžiadal som si ten rozhlasový prejav a prekvapený vidím, že autori Pamätného spisu neštítili sa prispôsobiť si tento prejav, dať mu iný smysel, len aby našli titul útočiť proti Hlinkovej garde.

Ďalej vytýkajú, že gardistickí kňazi alebo iní vedúci činitelia, ktorí sú náhodou katolíci, ako katolíci kde-tu povedia slovo o pápežskej encyklike alebo o inej katolíckej veci a žiadajú, aby katolíci boli dobrými katolíkmi. Ak sa takto hovorí v garde, ak takto hovoria v garde katolíci na adresu katolíkov, môžu tak, ba majú tak hovoriť v garde evanjelici na adresu evanjelikov. (Potlesk. ) Statoční evanjelici aj tak hovoria.

Napokon musím odpovedať na to tvrdenie Pamätného spisu, podľa ktorého každý je nútený vstúpiť do Hlinkovej gardy a niesť zodpovednosť za údajné nezdravé zjavy. Konštatujem, že nikto nie je nútený vstúpiť do Hlinkovej gardy. A je prirodzenou vecou, že nikto nebude prijatý za gardistu, u koho rozhodujúci činitelia Hlinkové) gardy nájdu taký odpor proti HG, aký mam autori tohto Pamätného spisu. (Hlas: Tak je!)

Podľa vládneho nariadenia, ktoré si niektorí páni azda ani neprečítali, i podľa

rozkazov povinnosť prihlasovať sa, povinnosť vyplniť prihlášku neznamená, že každý, kto ju vyplní, stane sa gardistom. Už neraz sme to napísali, vyhlásili i do rozkazu dali. Mohli by to teda vedieť i tí páni, od ktorých pochádza Pamätný spis, i tí, ktorí tu o garde v takomto smysle rečnili, že sa mýlia. Toľkoto ako odpoveď na Pamätný spis Spolku evanjelických kňazov na Slovensku,

Na reči, ktoré tu odznely v súvislosti s Hlinkovou gardou, mal by som tiež odpoveď.

Niektorí páni rečníci našli uznanlivé slovo aj o Hlinkovej garde. Tým ďakujem. No, našli sa páni, ktorí nevidia temer nič dobrého na Hlinkovej garde, aj tým ďakujem. Aspoň vieme, s kým máme česť,,

Zúmyselne nechcú pochopiť, nechcú vidieť a vedieť o čo ide v Hlinkovej garde. Bol prijatý systém (hlas: čujme), že tu môže byť len jeden vedúci, že staviame všetko v štáte a teda i v garde na systéme autoritatívnom. Nemôžu tu byť dve alebo tri organizácie, dva alebo tri spolky. Môže tu byť len jeden. Toto bolo neraz zdôraznené i najvyšším veliteľom Hlinkové] gardy a som presvedčený, že vedia o tom aj páni, ktorí vedome nechcú to brať na vedomie, len vtedy, keď hľadajú titul útočiť na gardu.

To riešenie, aké bolo prijaté pre Hlinkovú gardu, aby bola zadržaná, zachovaná jednota, totiž, aby každý musel vyplniť prihlášku a každý aby sa musel prihlásiť, to dáva právo Hlinkovej garde na každého občana, aby ho viedla, vychovávala k brannosti. Ale to neznamená, že by každý mohol byť zaradený medzi gardistov a tobôž medzi rodobrancov. Musí tu byť nejaká organizácia, ktorá má právo na každého občana vychovávať ho v brannosti. Toto rozhoduje. (Hlasy. )

Dovolím si konštatovať, že páni, ktorí útočia na Hlinkovú gardu, dlhý čas boli v tej Hlinkovej garde, rozhodovali tam a viedli veci tým smerom, aby sa prišlo k úplnej jednote. Neviem ich pochopiť, prečo chcú teraz rozbíjať jednotu. Ak idú argumentovať takými naivitami, že čakateľstvo, gardista, rodobranec, to je rozdeľovanie národa, nuž na to odpovedám: Takéto rozdeľovanie je potom v celom živote. Jeden žiak má dvojky, druhý trojky, jeden chodí do prvej, druhý do tretej triedy atď.

Ak tu odznela i taká komická otázka, či je hruška a jablko jedno,, či môže desaťročný alebo šesťročný gardista rozhodovať o zákonoch, mať nejaký vplyv na zákony atď., na to odpovedám v tej čiastke reči, ktorú venujem Hlinkovej mládeži.

Boly tu spomínané v súvislosti s Hlinkovou gardou a na adresu terajšieho vedenia Hlinkovej gardy i akési nechutné finančné aféry.

Škoda, že to boly len narážky. Keby to ten pán podrobne rozobral a spomínal mená, tak slávny snem by sa presvedčil, že ide o aféry, s ktorými dnešné vedenie Hlinkovej gardy má len to spoločné, že týchto aféristov práve pre tie finančné machle odstránilo.

Ani jeden z tých aféristov, na ktorých sa naráža, nebol menovaný po 14, marci; po 14. marci stalo sa len to, že páni, ktorí zaviedli do Hlinkovej gardy neporiadky aj aféry finančné, boli postupne povyhadzovaní. Zdôrazňujem ale, že sa to stalo pred 14. marcom, čo títo páni boli prijatí a im bola sverená rozhodujúca moc v Hlinkovej garde.

Odznely tu v súvislosti s Hlinkovou gardou i také patetické otázky, ako som už hovoril o tých "hruškách a jabĺčkach". Nuž o tých desaťročných deťoch. Toto sú veci, páni, s ktorými sa v sneme zaoberať snáď nie je ani dosť vážne.

A spomínali to vtedy, keď sa dožadovali niečoho, čo v Hlinkovej garde už dávno, veľmi dávno, je riešené. Totiž, dožadovali sa tu známi dvaja páni toho, aby Hlinková mládež bola oddelená od Hlinkovej gardy a vedená, organizovaná osobitne, samostatne. Keby pánom nešlo len o splnenie, o útočenie, ale tak trošku aj o pravdu, vedeli by, že Hlinková mládež je už dávno osamostatnená, je organizovaná úplne oddelene od Hlinkovej gardy a to i organizačne i hospodársky i po každej inej stránke. S Hlinkovou gardou je spojená preto, aby bol zadržaný systém autoritatívny, teda aby bola len jedna osoba najvyššieho veliteľa a hlavného veliteľa. Ináč Hlinková mládež robí si úplne sama a neodvisle od vedenia Hlinkovej gardy všetko, čo jej bolo sverené.

Ak si tu niekto pochvaľuje, že Hlinková mládež bola ušetrená od nejakých neporiadkov alebo rušivých zásahov, nuž to azda preto, že Hlinková mládež nedostala

sa do rúk pánov, ktorí do marcových dní mali v rukách Hlinkovú gardu. My v Hlinkovej garde prevzali sme dedičstvo i dobré i zlé. To zlé odstraňujeme. Niekde sú z toho odstraňovania nedobrého dedičstva - vravím - i finančné aféry. Opakujem, že týchto koreň je staršieho dáta. A keď niekto myslí, že spomínajúc aféry finančné, môže útočiť na nás, na terajšie vedenie Hlinkovej gardy, na adresu toho pripomínam, že útočí azda i na seba samého. Hovorilo sa tu aj o akýchsi finančných prostriedkoch, ktoré má garda po ruke a nedáva z nich Hlinkovej mládeži. I to je dôkaz, že ani poňatia nemajú o tom, čo sa deje v Hlinkovej garde a v Hlinkovej mládeži, ako je to organizované a ako je postarane o tieto organizácie po stránke finančnej. Hlinková mládež i Hlinková garda všetko, čo potrebuje, dostáva priamo od štátu a to oddelene Hlinková garda a oddelene Hlinková mládež. Ak tu boly v dávnejších časoch isté nedobré zjavy v súvilosti sa sbieraním financií, boly to pozostatky z tých predošlých čias a my všetko možné sme robili, aby tie pozostatky boly odstránené. Každý, o kom sa dokázalo, že sa dopustil v tejto súvislosti niečoho nečestného, bol odstránený a peniaze boly dané štátu.

Na Hlinkovú gardu išly síce ohromné státisíce, ale nie odvtedy, odkedy máme možnosť rozhodovať v nej my. Ak sa kdetu niektorý gardista dopustil chyby, alebo horšieho činu, či to bolo už pred štrnástym marcom alebo po 14. marci, obviňovať za to celú gardu a hľadať v tom titul útočiť na gardu a žiadať čosi nového, také zmeny, ktoré by mohly škodiť štátu, je vecou, myslím, nie dosť dobre rozmyslenou.

Hlinková garda i pred 14. marcom i v tých marcových dňoch i v septembrových dňoch a to menovite v marcových dňoch aj proti rozkazom vtedajších v nej rozhodujúcich pánov urobila pre národ také služby, že si nezaslúži, aby sa o nej tak hovorilo, ako hovorí či už pán Čarnogurský alebo pán Moravčík.

Ja viem, môžu niektorí páni vytýkať jej, že nebola dosť poslušná a neposlúchala, keď išlo o to vyhnať odtiaľto českú soldatesku, keď išlo o to, postaviť sa na obranu národa, postaviť sa za samostatnosť štátu. Možno nepýtala si na to Hlinková garda povolenie od niektorých okresných náčelníkov atď. No takéto "protizákonnosti" alebo "nezákonností" používať ako dôkaz neporiadku a nedisciplíny proti Hlinkovej garde je smiešne a je to do istej miery aj urážkou gardy. Myslím, že niektorým pánom ide len o to, útočiť, urážať, znechucovať, ničiť nervy.

Ale páni, všetko má svoje hranice.

Odkedy sa zmenilo vedenie v Hlinkovej garde, odkedy tu máme samostatný Štát, stala sa tu nepochopiteľná zmena. Azda sa sklamali. Azda nedostali za pravdu. Teraz ich to mrzí a chcú sa pomstiť na tých, ktorí náhodou dostali za pravdu. Zdravá, dobromyseľná kritika je vždy vítaná.

Kto však chce hovoriť o garde, nech sa dá trochu informovať. Veľmi vďačne mu ukážu, či je tá Hlinková garda, alebo Hlinková mládež v takom, alebo onakom pomere, čí je organizovaná mládež samostatne, alebo je to jednotná organizácia a jednotne vedená s Hlinkovou gardou. Vychádzajú "Služobné zvesti Hlinkovej gardy". Môže si do nich každý nazrieť. Ak by čo len posledné 2 čísla prečítali páni z týchto "Služobných zvestí", už by bolo odpadlo najmenej 90% tých námietok, ktoré by maly zdanie objektivity. Myslím však, že tu ani nejde tak o vec, ako o osobu. Na toto osobné pole púšťať sa je veľmi nebezpečné. Ak by tu chceli vytýkať nejaký osobný kult, konštatujem, že tu osobný kult, či už v Hlinkovej garde, alebo mimo Hlinkovej gardy, bol do 14. marca a to bohužiaľ i vinou mojou. Vtedy sme však zažili tak strašné sklamanie, pokiaľ išlo práve o otázku toho osobného kultu, že odvtedy púšťať sa do osobného kultu nikomu neradím. (Vrava, prízvukovanie. ) Od 14. marca v skutočnosti nie je tu nijaký osobný kult. Je tu kult národa a štátu. (Potlesk. ) Je síce pravda, že práve tí páni, ktorí útočili na Hlinkovú gardu, chceli by obnoviť istý kult osobný a keď sa im to nepodarilo, alebo nedarí, začali tu kult hanobenia a urážania každého, kto sa v rozhodujúcich chvíľach národa odvážil vykročiť na cestu samostatnosti a nechcel počuť o nejakom československom, alebo azda poľsko-slovenskom riešení, ale i tento kult hanobenia a urážania a šepkárenia, dúfam, pomaly vymizne. Počul som tu veľmi pekné slová o navrátení krajov a vrátení sa Slovákov do slovenského štátu. Verím, že tá radosť je úprimna v každom. Ale pánom, ktorí majú radosť z návratu Slovákov z otroctva do slobody, do slobodného štátu, týmto pánom dovolím si pripomenúť: Ak by sa podarily ich intriky, ak by mali úspech vo svojich čudných kúskoch, tak by sa nielen že tie kraje nevrátily, ale kto vie, či by už i slovenský štát nebol rozheganý natoľko, žeby sa bol v ťažkých chvíľach septembrových snáď rozpadol. Bolo to zásluhou práve tých ľudí, ktorí nedovolili robiť také kúsky, o aké sa usilovali niektorí páni. Áno, je to nedôstojné, že musím o takýchto veciach hovoriť v tomto sneme. A je smutné, že i v súvislosti s propagandou mal by som hovoriť vlastne len o osobnej veci, lebo tu bola len osoba spomínaná a len na osobu bolo útočené. Ja myslím, keďže ide len o osobu, páni by boli azda spokojní, keby tam bola iná. Na príklad ten pán, ktorého svojho času postavili na moje miesto, na čelo propagandy, pán Peter Prídavok. Lenže ten robí propagandu v Paríži. Viem, že toho pána by azda radšej videli na čele našej propagandy, aby azda tu mohol slúžiť cieľom a pánovi Benešovi, ktorému slúži tam v Paríži. Keby som náhodou nebol na čele propagandy alebo gardy, ale povedzme na čele pošty alebo železníc, tak krk si dám, že budú útočiť na železnice a budú útočiť na poštu.

Ak sa našej propagande podarilo znemožniť tie kúsky, ktoré som tu spomínal, myslím, bola dobrá. Pán, ktorý hovoril

o propagande, spomínal, že tá propaganda je dobrá, ktorá je úspešná. Nuž, bolo to veľmi ťažkou vecou, nepríjemnou vecou, odrážať útoky, znemožňovať prácu pánov, ktorí chceli škodiť štátu i osobám štátu oddaným, no jednako, mali sme úspechy, odrazili sme útoky i v auguste

i v septembri a ja myslím, toto je odpoveď na otázku, či tu bola propaganda dobrá, alebo zlá.

Pokiaľ ide o Ameriku, stojí k dispozícii i úrad propagandy i "Slovák Press"; tam sú dokumenty, tam sú razítka, pečiatky, z ktorých uvidíte, koľko, na akú adresu išlo odtiaľ či už listov, či fotografického materiálu, či iného materiálu. Nie je vinou našou, že sme v takom pomere s Amerikou, v akom sme, a že sa znemožňuje dodanie tohto materiálu na adresy, na ktoré je posielaný.

Pokiaľ ide o tlač: každý tu môže písať a každý aj píše, kto nie je zatrpklý nad

tým, že nedostali za pravdu páni, ktorí M samostatnosti chceli vidieť katastrofu. Katastrofa neprišla a to im nejde do hlavy. A to je tá vec.

Ak sa tu útočilo okrem propagandy proti Hlinkovej garde a do istej miery aj proti mládeži, musím odpovedať: Hlinková garda, i Hlinková mládež má za sebou takú prácu a také výsledky, že nevšímať si ich, nevidieť ich, je dôkazom úplnej zaslepenosti. Ak Hlinková garda má zásluhy na tom, že sme si vydobyli a udržali štát, že po boku našej armády v marcových i septembrových dňoch zachránila tento štát a že odrazila i nejeden pokus vnútorných rozvratníkov, tak Hlinková mládež má zase najväčšiu zásluhu na tom, že budúcnosť národa je na dobrej ceste a že je skutočne nádej lepších dní Slovenska. Zdôrazňujem však, že tu nejde o zásluhy jednotlivcov, ale o zásluhy celku, o zásluhu sjednoteného národa. My hovoríme: chalabobu, že sa nám to tak podarilo a tak darí. Rozumní Slováci vidia v tom priamo zázrak Boží, že sme sa udržali a zachránili v tom apokalyptickom zúrení dejinných síl. Podľa istých pánov, na čele tej alebo onej práce nestojí, koho tam oni chceli mať a preto je zle a nevedia sa z toho vymaniť. Keby sa vedeli trochu emancipovať zpod týchto osobných dojmov, zpod týchto osobných zaviazaností, som presvedčený, videli by jasne a prospelo by to štátu.

Azda jeden dôvod, ktorý bol zdanlive vecný a ktorý tu bol adresovaný i proti hlavnému veliteľovi Hlinkovej gardy i proti Šéfovi propagandy, bol ten, že má mnoho funkcií. Osvedčujem sa, páni, že opätovne som ponúkol alebo jednu alebo druhú alebo obe funkcie najvyšším zodpovedným činiteľom. Urobil som tak i nedávno. Nemôžem za to, že pokladajú za nutné, aby toto ponúknutie neprijali. Zdôrazňujem však, ak zostanem na týchto miestach, nebudem môcť nič iné robiť, len to, čo som robil doteraz. Ja viem, pre jedného človeka je to mnoho. Bolo by dobre a bol by som vďačný, keby sme si to mohli rozdeliť, ale toto hromadenie funkcií nie je vinou mojou a nie je koniec-koncov ani tak katastrofálne, ako hromadenie funkcií, ktoré tu boly azda predtým. Ak jeden pán vedel byť naraz, povedzme, ministrom, hlavným veliteľom, šéfredaktorom atď., atď. a nevytýkalo sa mu to, tak

prečo potom druhému sa vytýka, že má dve funkcie? Myslím i tento zdanlivé vecný dôvod v skutočnosti nie je vecný, keď poukážem naň s toho stanoviska, s akého som poukázal. Pod vplyvom týchto útokov vravím, že som už niekoľko raz ponúkol moje funkcie. V poslednom prípade samo predsedníctvo strany navrhlo ma znovu za hlavného veliteľa Hlinkovej gardy. Ak to urobilo širšie predsedníctvo Hlinkovej strany, ja myslím, má k tomu svoje dôvody a mne nezostáva, ako podrobiť sa týmto argumentom, tomuto rozhodnutiu, keď také bude rozhodnutie i najvyššieho nášho veliteľa.

Ale ak človek má takúto funkciu, útočiť potom na túto osobu znamená útočiť do istej miery aj na funkciu. Útoky takého rázu, ako tu odznely a aké počúvanie stále, či už v letákoch či v kaviarňach a aké tu spomínali dokonca v súvislosti s istým lokálom, sú smiešne. Nikdy som nevedel, odkiaľ asi pochádzajú tie príšerné povesti o tých veľkostatkoch, o lokáloch a o všelijakých finančných veciach. Nuž myslím, že pomaly budem vedieť, odkiaľ vychádzajú, kde je ich prameň. Od celkom vážnych ľudí, od našich tajomníkov, dostávam listy ohľadne môjho vraj veľkostatku, ktorý je kdesi v Nevericiach, aby som vraj prepustil stavebné parcely, stavebné pozemky tým a tým. Veria v to vážne. Nikdy som v Nevericiach nebol, nikdy som nepočul o tom veľkostatku. Hovoria tuná o rozhadzovaní tisícov, hovoria tuná o vilách. Páni, konštatujem, že tí, o ktorých hovoria letáky a rečí, nemajú víly, ale majú vily azda iní páni. A ja to pokladám za zdravé, za rozumné, keď majú tie vily. Ale keď by sme my mali vílu, to by bola práve taká chyba, ako že my máme na príklad v rukách propagandu, alebo Hlinkovú gardu. Tu všetko je zamerené len proti určitým osobám a to jedine tým cieľom, aby ich znechutili, aby tu bol rozvrat a splnilo sa to, čo sa im svojho času nepodarilo.

Rafinovane to robia. Tu tak krásne hovorili niektorí páni o najvyššom činiteľovi nášho štátu. A o nejaký týždeň-dva na to chceli vyviesť neslýchaný kúsok. Vydali brošúrku, ktorej následok by bolo to najväčšie pobúrenie, rozhorčenie a zmätok v národe. Nuž našou (hluk) povinnosťou je takéto kúsky nepripustiť. Rozbíjanie národa nedovoliť. A že to nedovolíme,

preto potom útočia ďalej. Útočia metódami a argumentmi vždy nevecnými a čisté osobnými. Ja nechcem tu apelovať na poslucháčstvo, ja som si ani neobjednal poslucháčstvo, ktoré by azda tlieskalo. Končím celkom obyčajnou vetou: Páni, majte zdravý rozum! (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Slovo si vyžiadal pán predseda vlády dr. Vojtech Tuka, prosím ho, aby sa ujal slova. (Potlesk. )

Predseda vlády dr. Tuka: Slávny snem!

Najmohutnejšia osobnosť prvej vlády Slovenskej republiky vystúpila z vlády. Keďže však sa stala hlavou štátu, v celom štátnom vedení nenastala zmena. Nebolo zmien ani v osobách ministrov, s výnimkou jediného presunu vo funkciách. Druhá vláda Slovenskej republiky je teda, čo sa týka složenia, pokračovaním prvej vlády. Je jej pokračovaním i čo sa týka programu, i čo sa týka vládnych metód a ducha.

Z úst niekoľkých pánov rečníkov odznely nervózne poznámky o revolúcii. Dovoľujem si konštatovať, že druhá vláda je i v tomto smere pokračovaním prvej. Ako bola prvá vláda revolučná, je revolučnou aj táto druhá vláda. (Potlesk. ) Toľko na uspokojenie tých pánov, ktorí prejavili Ľúto obavu. Okrem toho dovoľujem si poznamenať ešte toto: Ako sme sa dožili mnohých prekvapení v štátnom a spoločenskom živote v celom svete, tak sme svedkami aj toho, že naša doba vynašla nový druh revolúcie, totiž revolúciu stálu. Na príklad v Rusku trvá revolúcia už 22 rokov a, ako vieme, i v Nemecku a Taliansku zodpovední štátnici a vedúce osobností sa stále odvolávajú na to, že ich revolúcia ešte vždy trvá. Najnovšie v podobnom smysle sa vyslovila aj hlava španielskeho štátu. Čo to má znamenať? Čo je vlastne revolúcia? Srútenie, shodenie neznesiteľnej vrchnosti radikálnym, prípadne aj ilegálnym spôsobom. V týchto štátoch tvrdia, že ich revolúcia ešte vždy nie je skončená, lebo starý režim v nich ešte žije v istých pozostatkoch.

A, páni, položme si ruku na srdce a priznajme sa i my, že ten predošlý režim, ktorý naša marcová revolúcia srútila, v istých inštitúciách, u istých pánov, v istej

mentalite a v istom duchu stále ešte žije (výkriky: Tak je! a potlesk) a čaká na blažené dni vzkriesenia. (Výkriky: Tak je!) Páni moji, slovenská revolúcia tak dlho musí trvať a bude trvať, kým posledné pozostatky zaniknutého prekliateho režimu nezmiznú zo sveta. (Výkriky: Výborne! a potlesk. )

Tí páni, ktorí sa vyslovili proti revolúcii, sa spytovali, proti komu chcenie robiť poriadok. I na to mám odpoveď.

Chodia na naše Slovensko cudzinci a vychvaľujú, že je tu raj, lebo vraj v tunajších obchodoch všetko možno dostať, a to bez cedule a v akomkoľvek množstve. Ja som i na to odpovedal, a to v tom smysle, že aj u nás panuje neviditeľný ceduľový systém. Myslím to tak, že cedúľ síce niet, ale ľud jednako nemôže si ísť voľne kupovať, čo potrebuje, lebo nemá peňazí.

My teda ideme teraz robiť revolúciu proti biede a chudobe. (Výborne! Potlesk. ) Nechcem v tejto chvíli skúmať, prečo je naša národná práca nedostatočná, kto nás obral a oberá o jej výsledky, chcem len s najväčšou vážnosťou konštatovať, že tento stav až s biedou hraničiacej chudoby nášho ľudu ničím nemožno ospravedlniť. Je to stav neudržateľný.

Niekto by sa snáď mohol pozastaviť nad tým, že svoj prejav začínam práve touto temnou stránkou národného života. Ako jeden z pánov rečníkov správne zisťoval, celým vládnym vyhlásením sa tiahne tá základná myšlienka, že predovšetkým treba pomoci pracujúcemu chudobnému ľudu. Snáď v tomto má i môj osobný cit nejaký podiel.

Vážení páni, nikoho z vás život nenaučil tak strádať, ba trpieť, ako mňa. Preto cítim s tými Slovákmi a Slovenkami, ktorí strádajú a trpia a ktorí stoja temer každodenne na okraji biedy. (Potlesk. ) Že moja vláda chce pomôcť predovšetkým týmto trpiacim, to nie je fráza alebo agitačná metóda. Mali sme už možnosť presvedčiť sa o tom, že Slovák, keď treba, vie znášať a obetovať za národ, ale, páni, keby náš chudobný ľud prišiel k presvedčeniu, že všade inde je lepšie a že u nás je najhoršie, tak sotva by náš ľud v ťažkých časoch skúšok mohol obstáť. (Výkriky: Tak je! a potlesk. )

Vláda teda ide pomôcť tam, kde je potreba najvyššia. A to upravením plác, čiže

miezd a snížením cien, alebo aspoň zamedzením zdražovania. (Potlesk. ) V iných štátoch zdražovateľov postavili k stene. My sme nesiahli po takýchto prostriedkoch, ale uložili sme humánne, i keď dosť prísne, tresty zdražovateľom. Že sme mali úspech, o tom svedčia štatistické tabule. Poslednú som videl pred mesiacom, kde bolo hodnoverne vykázané, že od 1. januára v cenách priemyselných výrobkov, odhliadnuc od niektorých výnimiek, nemáme pomerne väčšie zdražovanie, ako najviac o 8%. Vláda robí a bude i ďalej robiť kampaň proti zdražovateľom.

V akom duchu sme to robili, znázorním len na jednom maličkom prípade. Istý obchodník bol odsúdený do väzenia na päť mesiacov. Škoda, že nebol naporúdzi filmár, aby zachytil, aký zástup všelijakých protežantov prišiel, aby tento pán bol oslobodený. Prišli intervenovať od veľmi vysoko postavených pánov počnúc až po pôvabné dámy. Hovorilo sa po celom meste, že ten pán, ktorý je zdražovateľ a ktorý má takých vplyvných zástancov, sedieť nebude. A ten pán sedel. (Výborne. ) Potom som nastúpil zdravotnú dovolenku a počas mojej neprítomnosti nejakými advokátskymi fígľami tohto pána vyslobodili a bo! prepustený podmienečne na slobodu. Vrátil som sa domov a okamžite som ho dal zase zavrieť.

Náš chudobný ľud musí byť presvedčený, že nastala zmena v časoch a keď pred tým boháčom všetko bolo dovolené, za terajšieho režimu týmto pánom nepomôžu ani peniaze, ani protekcia. (Potlesk. )

Právo na prácu nie je vsunuté do našej ústavy, ale sa opovažujem povedať:

Odhliadnuc od čias hospodárskej pohromy, stálu nezamestnanosť pokladám za hanbu vedenia štátu. Štátne vedenie musí sa postarať a skúškou jeho schopnosti bude, či sa vie postarať o prácu pre každého občana. (Potlesk. Poslanec Hancko: Výborne!)

Že som vo svojom prejave na prvom mieste postavil otázku zlepšenia životnej úrovne pracujúceho ľudu, má i druhú príčinu. Keď vlna drahoty sa zdvihla vo svete, vtedy slovenské robotníctvo postavilo svoje požiadavky. Národná banka požiadala vládu, aby nedovolila zvyšovanie cien a aby nedopustila, aby sa uplatňovalo mzdové hnutie, lebo inak by nemohla ručiť

za stálosť meny. Upozornila, že v tomto prípade by začala lavina inflácie, o ktorej nevedno, kde by sa skončila. Vláda konala svoje povinnosti na oboch stranách. Dal som zavolať zástupcov robotníckeho ľudu a požiadal som ich, aby zastavili všetky mzdové hnutia do tých čias, kým nepríde vhodná príležitosť, aby sa vláda mzdovou otázkou zaoberala. Robotníctvo mi to prisľúbilo a dostalo svojmu sľubu. I ja, a so mnou moja vláda, chcenie dostať sľubu, ktorý som ja dal robotníctvu, že len čo prídu aspoň trochu normálnejšie časy, budem to ja, ktorý sa postaví na čelo mzdového hnutia. (Potlesk. )

Bude to dlhá cesta. V prvej polovici cesty musíme zaobstarať každému prácu a len v druhej polovici môžeme myslieť na to, aby odmena za prácu sa zvýšila.

I s tohto miesta vyslovujem presvedčenie, že naše robotníctvo bude mať porozumenie pre ťažkosti časov a zmierni i svoje oprávnené mzdové požiadavky.

Urobí to i v prospech tých ostatných, ktorí nemajú prácu, teda v záujme svojich bratov robotníkov. Inde - v Nemecku, v Rusku, v Taliansku - robotníctvo viac ráz prinieslo tú obeť, že pracovalo nad čas a zo svojej plače dalo tým, ktorí robotu nedostali. Naše robotníctvo robilo to tiež a ešte to robí. Preto opätovne vyslovujem presvedčenie, že svojou netrpezlivosťou nebude hatiť prácu vlády, ale naopak, trpezlivosťou a porozumením bude jej pomáha f pri riešení tejto ťažkej otázky.

Boli by sme radi, keby naši robotníci mali prácu doma. (Výkriky: Výborne! Tak je. ) Počuli sme mnoho ponôs, že naši bratia robotníci v Nemecku síce pekne zarábajú, ale nemôžu svoje peniaze poslať domov, takže ich rodiny tu strádajú. Odznely výčitky, že tu je na vine vláda. Nechcem sa púšťať do podrobností a zisťujem len to, že tu boly na prekážke ťažkosti, plynúce z jedine možného clearingového usporiadania vecí, ale že aj tak sa vyplácalo. Môžem uviesť aj číslice. Národná banka zálohové, ako preddavok na tieto markové požiadavky, ktoré ešte sú v Nemecku, vyplatila až do dnešného dňa rodinám našich robotníkov 95 miliónov Ks. (Potlesk. ) Všetci by sme si želali, aby naši robotníci pracovali doma v kruhu rodinnom. Vieme veľmi dobre, čo je to pracovať v cudzine, byť odtrhnutý od rodiny, vieme, aké smutné následky to máva na príklad pre výchovu detí a vo veci mravnosti.

Tú vernosť, ktorú preukázali naši vojaci po boku nemeckých kamarátov na bojišti, tú vernosť musia preukázať i naši robotníci v spolupráci so svojimi nemeckými bratmi tam, kde sa vyrába vojenský materiál. Prečo? Páni, nezabúdajte: tam na Westwalle sa bráni aj slovenská sloboda (Výkriky: Tak je! a potlesk. )

Počul som i ten náhľad, že na výrobe vojenského materiálu pre nemecké vojsko mohli by sme pracovať doma a dodávať Nemecku materiál hotový. Na to odporedám toľko, že skutočne ideme zakladať továrne, aby naše robotníctvo mohlo pracovať doma. ( Potlesk. )

Od problému chudoby prejdem teraz na iný predmet, a to na problém bohatstva. Lebo, vážení páni, aj tento problém jestvuje, A je veľmi aktuálny na Slovensku. Slovensko leží na rozhraní dvoch ohromných oblastí, kde sa začala uvádzať nová pracovná a sociálna sústava. Na jednej strane je sústava nemeckého národného socializmu, na druhej sústava komunistická. My u nás sústavu národného socializmu uviesť nemôžeme. Lebo táto sústava hospodárskeho a spoločenského života je len tam možná, kde je už mnoho bohatstva. Čo sa komunizmu týka, neviďme v Rusku len to krviprelievanie a tie atrocity, ktoré sa tam konajú. Nie sme dobre informovaní o tom, čo sa tam deje: či je bratský ruský národ subjektom a či len skúšobným predmetom toho ohromného pokusu, ktorý sa tam robí na vybudovanie nového systému spoločenského života ľudstva. Náš bratský ruský národ je vlastne martýrom celého človečenstva, toho človenčenstva, ktoré s času na čas hľadá stále a stále nové cesty k blahobytu, šťastnému životu. Či sa to podarí a či nie, to nevieme. Máme všetky sympatie s tým bratským slovanským národom, ale nemôžeme ho sledovať na poli toho pokusu, lebo tento nový spôsob spoločenského a štátneho života sa ešte neosvedčil. My sa preto musíme zdržať každého pokusu a potlačiť takéto štvanice, lebo ohromné Rusko môže zniesť i prípadné nevýhody a obete, Slovensko však pod tlakom týchto obetí by sa zničilo. Preto musíme zotrvať na takej základni spoločenského a hospodárskeho života, ktorá značí rešpektovanie súkromného majetku. Keď je potrebný súkromný majetok, na ktorý

poukazuje i naša Ústava, tak je potrebné i bohatstvo, potrební sú bohatí ľudia, či už vlastní, čí cudzí. Táto otázka tesne súvisí s otázkou pozdvihnutia úrovne robotníctva. Prečo? Lebo, aby tento robotník mohol zarábať a lepšie žiť, k tomu je potrebné, aby tu bolo mnoho podnikov, aby tu bola možnosť hojného vývozu, aby tu bol veľký cudzinecký ruch. Lebo len zárobkové možnosti podávajú príležitosť práce. Keď národ nemá vlastného bohatstva, medzinárodný kapitál, ktorý je pohyblivý, nájde cestu všade. Avšak vtedy národ slúži cudziemu kapitálu.

Národ pozostáva z ľudí. Ak sú to žobráci, je to národ žobrácky, ak sú to ľudia so skromným zaopatrením, je to chudobný národ a vtedy nemôže držať krok s ostatnými národmi.

A tu sa zas opovažujem niečo povedať: Príkazom dnešnej doby pre národ je, aby zbohatol. A keď je to príkazom pre národ, plynie z toho povinnosť pre občana, aby si získal majetok, (Výkriky: Tak je! a potlesk. ) Čo z toho nasleduje? Toľko, že sa musíme snažiť umožniť Slovákom, aby sa hmotne vzmáhali, aby bohatli. Nerád by som videl, aby nastalo nejaké nedorozumenie. Nejde o to, aby sa tu nashromažďovaly kapitálové sily tak, ako sa nashromažďovaly predtým vykorisťovaním sociálne slabých. Nejde ani o to, aby tu vznikalo poživačné bohatstvo. Odvolávam sa na § 79 našej Ústavy. Tento znie: Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra. Taký majetok sa nadobúda usilovnosťou, podnikavosťou, šetrnosťou.

Najspoľahlivejšou sbieracou bunkou národného majetku je roľník.

Aby nenastalo nedorozumenie: nie tak myslím pomáhať ľuďom, aby sa tu vytvorilo niekoľko tuctov nenásytných rýchlozbohatlíkov. Mojím ideálom je nie, aby to u nás bolo ako v Anglicku, (potlesk) kde asi deväť desatín celého národného majetku patrí niekoľko sto rodinám, ale ideálom je, aby u nás bolo na tisíce a tisíce dobre situovaných menších blahobytne žijúcich rodín. (Potlesk. ) Za krátky čas otvoria sa tu možnosti uložiť svoje peniaze, urobiť nové investície a založiť solídne podniky. Ja by som dal tomuto hnutiu výraz v hesle: Chudobný národ slovenský, to je pojem, ktorý musí zmiznúť zo slovenského politického slovníka. (Tak je! Správne! a potlesk. )

Vláda myslí na to, že meliorovaním, zlepšovaním pôdy, regulovaním riek a zdokonalovaním dopravných prostriedkov pomáha vzrastu a plodnosti poľnohospodárstva. Dovolil by som si našich rolníkov s tohto miesta upozorniť, že keď pôda slovenská urodí viac než doteraz, je to tak, ako keby sme dobyli nejakú inú pôdu, ako keby sme k Slovensku pripojili nové územie. Pánovia, musíme našich roľníkov upozorniť na to, že tým sa stávajú vlastne dobyvateľmi svojej vlasti. Nedávno mi istý odborník povedal, že keby sa u nás len trocha organizovalo na príklad ovocinárstvo a syrárstvo, znamenalo by to pre nás niekoľko desiatok miliónov Ks národného zárobku viac. Biedu a nemajetnosť pokladám za detskú nemoc národa. Nesmieme zabúdať, že každá liečba stojí peniaze. Vyskytuje sa len otázka, kto má znášať trovy liečenia. Najviac nemocí zapríčiňuje cudzia látka, ktorá sa dostane do organizmu. Choroba lieči sa odstránením tejto škodlivej látky. (Výkriky: Výborne! a potlesk. )

A tu prichádzam k veľmi háklivému bodu svojho prejavu. Keď hovorím o cudzom živle v našom národnom živote, nemyslím na občanov, ktorých vlasť je Slovensko a ktorých od Slovákov delí len to, že majú iný materinský jazyk. Tu odznely poznámky k vládnemu vyhláseniu aj z úst zástupcov rozličných národnostných skupín.

Slávny snem!

Naša Ústava mlčky vyjadruje tú pravdu, že otázka národnostných skupín je otázkou historickou a nie politickou a administratívou. Táto otázka leží teda mimo oboru pôsobnosti vlády, lebo túto otázku ani po dobrom, ani po zlom vládne prostriedky riešiť nemôžu. Túto otázku riešia len dejiny. A to rozličným spôsobom: alebo zmenou oblasti, asimiláciou, alebo presídlením. Vláda sa pridržiava Ústavnej listiny, ktorá stojí na tom základe, že Slovensko je domovom aj iných národností. Z tohto faktu plynú pre spoluobčanov inonárodných aj povinnosti, aj práva. Povinnosťou národných skupín je chovať sa lojálne. (Výkriky: Tak je! a potlesk: ) Vyhlasujem, že my Slováci pokladáme naše národné skupiny za plnocenných spoluobčanov a že im dáme všetky práva, ktoré má slobodný občan slovenský vo svojom vlastnom štáte. Zásadným stanoviskom naším oproti nim je: jednotlivcovi rovnako všetko, kolektívu čo mu podľa jeho počtu patrí. My chceme, aby náš štát bol zakladaný na pevnej základni kresťanskej spravodlivosti. Treba však zistiť, že naša Ústava tu stanovila určitú hrádzu. Nariaďuje, že inojazyčným občanom len do tej miery a len v tom prípade možno poskytnúť tie isté práva, keď sa s našimi slovenskými bratmi v tom druhom štáte zachádza podobne. (Potlesk. )

Pán poslanec Hrušovský vo svojej krásnej reči s temer dramatickou pestrosťou predniesol prípady, ako sa chová istá vláda oproti našim bratom za hranicami. Pánu poslancovi Eszterházymu, ktorý vytýkal, že sa Maďari na Slovensku zneucťujú, chcem pripomenúť len túto príhodu:

Stalo sa na východnom Slovensku, že tam bola nejaká národná slávnosť. Slováci išli požiadať jedného maďarského pána, aby ráčil ozdobiť svoj dom slovenskou trikolórou. A tento podarený pán dal si ušiť slovenskú trikolóru. Bielu farbu vzal z jednej starej košele, belasú zo starej vybledlej ženskej sukne a farbu červenú zo starej roztrhanej blúzky ženskej. (Výkriky: Hanba!)

Ja sa pýtam pána poslanca Eszterházyho, ako by pochodil ten človek, ktorý by si dovolil takúto nevkusnosť v Maďarsku? Naša Ústava vyžaduje reciprocitu. Nech si však nemyslí zástupca národnej maďarskej skupiny, že keď vláda siaha po reciprocite, že to robí z pomstychtivej škodoradosti. Nie. Je to len obranný prostriedok, lebo nemáme inej možnosti (potlesk) brániť našich bratov za hranicami. Bol tu spomína ný aj prejav maďarského ministra zahraničných vecí grófa Csákyho. Už pán poslanec Hrušovský povedal, že my prijímame prejav ministra grófa Csákyho s radosťou a želáme si skutočne dobrý susedský pomer. Ja k tomuto prejavu nemám ani čo pridať a ani čo odobrať. Je našou snahou, aby sme so všetkými susedmi a všetkými štátmi nažívali v dobrom, hospodárskom a kultúrnom i spoločenskom pomere. Avšak nemôžeme dať viac práv iným národnostiam, ako majú Slováci inde.

Toto je akosi negatívna reč. Teraz to idem vyjadriť pozitívne. Nech je presvedčený pán zástupca maďarskej národnej skupiny o tom, že koľko práv sa dostane

Slovákom v Maďarsku a v ktorýkoľvek deň príde a nám oznámi, že sa im dostaly tieto a tieto práva, ten istý deň na milimeter dostanú tunajší Maďari tie isté práva. (Výkriky: Tak je! a potlesk. ) Ja i celá moja vláda sme zárukou, že keď sa tam bude chovať voči Slovákom tamojšia vláda korektne, že to chovanie sa stretne na Slovensku so slovenskou korektnosťou.

Keď som hovoril o cudzích živloch, myslel som na všetko, čo nevyrástlo zo slovenskej pôdy, čo nesrástlo so slovenským životom. Teda cudzí ľudia, cudzia hospodárska moc, všelijaké cudzie náuky, mentalita cudzia slovenskej duši, slovom, čo nie je predchnuté slovenským duchom. Medzi to patria Česi a Židia, slobodomurári, takzvaní Čechoslováci, internacionáli, boľševici, a tu prosím nezmýliť to s ruským národom, ďalej internacionálny kapitalizmus, ktorý tiež nemožno spojovať s národným bohatstvom. Slovom, pod cudzím myslím to, čo sa sem votrelo, čo sa sem nanosilo.

S čistením tejto cudzej látky, týchto rozkladných živlov sa započalo už v časoch autonómie a pokračovalo sa v ňom i za štátnej neodvislosti. Nastala síce následkom vojny a vojenských komplikácií prestávka, ale oznamujem, že vláda v tomto ohľade s tou najväčšou dôkladnosťou, dôslednosťou a prísnosťou bude v čistení pokračovať. (Výkriky: Výborne! a potlesk. ) Tieto živly maly dvakrát príležitosť preukázať svoju lojalitu: v marcových dňoch a potom v tých vojenných dňoch, ktoré vlastne trvajú aj dnes, keď benešovská kočovná komediantská tlupa hrá si v Paríži nejakú operetu o obnovení Československej republiky. (Výkriky: Fuj!)

Naši domáci nepriatelia v oboch prípadoch prejavili svoje protištátne city, uplatňovali svoje deštruktívne snahy a tieto kruhy - je ich už hodne menej, ale je ich stále dosť - vždy čakajú, kedy sa navrátia tie blažené československé časy.

Keď sme sa pokúsili čistiť slovenský verejný, hospodársky a kultúrny život od týchto živlov, prišly rad-radom všelijaké intervencie a stálym refrénom tých intervenčných žiadosti bola kresťanská láska; že vraj kresťanská láska vyžaduje, aby sme tých ľudí tak kruto nevyháňali. Ja som tieto intervencie vždy dôsledne odmietal a dovolím si aj teraz tu vám, páni

poslanci, odôvodniť, z akých príčin a na akom základe. Štát nie je nástrojom vykorisťovania pre jedných, nie je ani dobročinným spolkom pre iných. (Hlasy: Tak je. ) Štát je pospolitosť, ktorú držia spolu práva a povinnosti. Na príklad:

Nemohúcim starcom, nemocným, nezamestnaným bez vlastnej viny pomáhať, to nie je skutok kresťanského milosrdenstva, to je zákonom určená povinnosť moderného štátu. (Potlesk. )

Vláde je sverená vlastne úloha starať sa o blaho obyvateľstva. Ja v tom vidím svoju povinnosť, starať sa o každého, o ktorého len môžem. Cudzinca oceňujem s toho hľadiska, nakoľko mi pomáha konať túto moju povinnosť. Keď je užitočný, pomáha nám starať sa o blaho slovenského národa, keď je potrebný, priamo nepostrádateľný, môže zostať tu. Ale kto nie je tu potrebný, ten vlastne je škodlivým živlom tu, lebo berie chlieb Slovákovi. Je potrebná evakuácia týchto živlov. Toto vyhostenie nemožno nazvať krutosťou. Však títo ľudia majú svoju vlasť, majú svoju vládu, ktorá je povinná starať sa o blaho svojho národa. Neumrie ani jeden z týchto pánov hladom. Je pravda, že prípadne tam doma nebude sa im tak pekne, dobre vodiť, ako tu na Slovensku na úkor Slovákov, ale tento ohľad nemôže byť smerodajným pre slovenskú vládu.

Jeden zvláštny druh intervencií je, keď sa operuje ženami. Povie sa, tento a tento Čech má Slovenku ženu, deti chodia do slovenskej školy, teda k vôli rodine nech sú trpení tu na Slovensku. Hovoria, že manželka nechce ísť do Protektorátu, zostane tu, rozbije sa manželstvo, a to s kresťanského hľadiska nemôžeme dovoliť. Páni poslanci, čo slovo, to klam, poťažne sebaklam. Tá Češka, ktorá sa vydala za Slováka v Čechách, prišla a keď nechcela prísť, vyhnali ju na Slovensko za mužom. A tá Slovenka, ktorá sa vydala za Čecha, sa už vtedy stratila pre slovenský národ. Pamätáte sa, pánovia, ako to bolo v tých starých slavianskych časoch, keď žena z jedného kmeňa sa vydala za muža z druhého kmeňa, pri tom obrade svadby čo povedala? Tvoj národ je mojím národom. Tvoji bohovia sú mojimi bohmi. Tá žena podľa božských a ľudských zákonov má manžela nasledovať. Musí do vlasti manžela, správnejšie rečeno, do vlasti svojej. Po manželovi stala sa tá vlasť i jej vlasťou. A vlastne, čo sa robí, keď ju vykážeme tiež? Presťahuje sa i telesne do tej svojej vlasti, kde sa duševne presťahovala už vtedy, keď sa vydala za Čecha.

Hovorí sa o deťoch. Je to bolestná otázka, ale čo očakávať od takýchto polokrvných Slovákov, keď prídu veľmi ťažké časy, keď slovenská krv bude žiadať od každého, aby obetoval všetko? Títo, ktorých by sme z nejakého humanizmu tu trpeli, by zlyhali a stali by sa najväčšími škodcami národa vtedy, keď by ich bolo najviac treba. (Výkriky: Tak je! a potlesk. )

Operuje sa i jedným sentimentálnym argumentom, a to tým, že tak málo je nás Slovákov, že bolo by treba smilovať sa i nad tými miešancami a podržať ich tu. Často sa mi stalo, že prišli ku mne s intervenciou v tomto znení, a ja musím vám, páni poslanci, prezradiť, že som sa dopustil nejakej kurióznej nejemnosti, že totižto takémuto pánovi, takýmto pánom položil som nasledovnú otázku:

Povedzte mi, prosím, keď preukazujete takúto horlivosť za populačnosť, čo ste vykonali činne vy v záujme populárnosti - samozrejme v manželských rámcoch? (Hlučná veselosť. ) Odpoveď veľmi ľahko uhádnuť. Boli to páni alebo neženatí, alebo bezdetní, alebo najviac s jedným dieťaťom.

Populačná otázka, ťažisko tejto otázky leží celkom inde. Leží v tom systéme, ktorý dáva tak málo platu úradníkovi, že sa môže oženiť, až keď má 30-32 rokov svojiho veku. (Potlesk. ) To väzí v tom systéme, ktorý dáva rodinný prídavok po prvom a druhom dieťati a po ďalšom nedáva (potlesk) a v tom systéme, ktorý nedáva rodinné mzdy a následkom toho práve tá najširšia vrstva preukazuje také smutné číslice čo sa týka populárnosti.

Odborníci tvrdia, a nemám nijakej príčiny neveriť im, že Slovensko len za trochu sriadenejšieho hospodárenia národného už dnes by mohlo živiť 2-3 razy toľko obyvateľov, koľko teraz tu žije. A čo je skutok? Z lekárskej fakulty bolo mi poloúradne oznámené, že na Slovensku sa stáva ročite 50. 000-60. 000 potratov, slovenský národ príde ročite o toľko dorastu. V našich lekárskych kruhoch zahniezdil sa zvyk, že ženám sa "pomôže",

a to úradne, lekársky, ale samozrejmá vec, len pod tou podmienkou, že to vraj vyžaduje zdravie budúcej matky. A taká matka potom prinesie od druhého lekára vysvedčenie, že áno, jej zdravie vyžaduje potrat. A čo je pravda, odvolávam sa na chýrečného berlínskeho gynekológa, profesora Bumana, ktorý 45 rokov bol profesorom na lekárskej fakulte a môžete si myslieť, pánovia, koľko tisíc a tisíc matiek prešlo jeho rukami. A na konci svojho profesorského účinkovania vyhlásil verejne toto:

"Po cely môj život, v celom mojom lekárskom účinkovaní bolo len 6 takých prípadov, kde zdravie matky vyžadovalo umelý potrat. "

V tomto ohľade tiež mienime zasiahnuť, ale až ku koreňu tohto zla. (Potlesk. ) Pánovia, nezabúdajme, že pokrok alebo klesnutie populácie je nič iné, ako číselne vykázaná úroveň mravnosti národa: (Potlesk. )

Pracovný program vlády je vám známy, páni poslanci. Za krátky čas príde pred snem rozpočet, tam každý minister prehovorí o svojom rezorte a vtedy bude mať príležitosť slávny snem dávať otázky a vypočuť odpovede pánov ministrov na rozličné poznámky. Ja by som len veľmi krátko, len letmo, urobil akési náčrty, aký je ten duch, ktorý vládu vedie, aby sme prispeli k vybudovaniu Slovenská v úplne moderný, kresťanský a národný štát. Tu je na príklad otázka rodinných miezd. Je žiaducné, aby ten otec rodiny, ktorý má 2, 3, 4 deti, dostal väčšiu mzdu na tom základe, že živí toľko detí, ako ten slobodný, ktorý podobných starostí nemá. Ale v záujme podnikateľa, v záujme podniku a koniec-koncov v záujme národného hospodárstva nie to je, aby pri tom stroji stál ten, ktorý má viac detí, ale aby stál tam taký robotník, ktorý je tam na mieste, ktorý sa veci najlepšie rozumie. A tak sa srážajú vlastne dva veľké záujmy. Ako to mienime riešiť? Dal som vypočítať, že zo 100 vyspelých robotníkov koľko je ženatých, poťažne koľko majú detí. Zistili sme, že zo 100 vyspelých robotníkov ženatých je 63. A to sme tiež zistili, že na každých 100 robotníkov pripadá 154 detí.

Slávny snem! Mám pred očami ideál. Ten ideál, keby sa uskutočnil, prakticky

by asi takto vyzeral: V sobotu, keď sa majú vyplatiť mzdy, direktor fabriky vezme do ruky ceruzku a vyráta, že má toľko a toľko robotníkov. K tomu vezme do úvahy to spomenuté, že na Slovensku medzi 100 robotníkmi je priemerne 63 ženatých a na každých 100 robotníkov pripadne priemerne 154 detí. Teraz zisťuje, aký je skutočný stav medzi robotníkmi jeho vlastnej fabriky, totiž koľko je medzi nimi ženatých a koľko majú detí. Keď to vyrátal, vezme mzdovú listinu a každému robotníkovi pridá, čo mu patrí. Keď má ženu, dá mu prídavok na ženu, a keď má deti, i patričný prídavok na deti. Niektorý direktor zbadá, že on má mnoho slobodných robotníkov a má takých robotníkov, ktorí majú málo detí, takže z tej celoštátnej vyrátanej kvóty ešte mu ostane toľko a toľko. To dá do vyrovnávacieho fondu štátneho. Druhý továrnik naproti tomu zisťuje, že u neho je mnoho ženatých a mnoho takých robotníkov, ktorí majú viac detí, ako priemer. Aby teda mohol zaplatiť každému jednému podľa toho, či je ženatý a podľa toho, koľko má detí, musel by toľko a toľko doplatiť. Na toto je vyrovnávací fond.

Len celkom letmo chcel by som sa aj o druhej otázke zmieniť. Ako je to s naším verejným zdravotníctvom? Dnes mnoho ráz ľutujeme lekára, lebo je odsúdený k tomu. aby čakal, ako nejaký pavúk, na pacienta (veselosť) a tešil sa tomu, že niekto je nemocný, aby z jeho tela mohol vyrezať niekoľko svojich stovák alebo niekoľko tisícoviek. Je to len ponižovanie lekárskeho povolania. Pánovia, voľakedy, je to už veľmi dávno, ako malý chlapec čítal som romanopisca v kruhu chlapcov dobre známeho, Júlia Vernea. Ten opisoval nasledovný prípad: Istý bohatý Angličan vybral sa na cestu okolo sveta a okrem služobníctva a sekretára vzal si so sebou i lekára. S týmto uzavrel zaujímavú smluvu, že za tie dni, keď bude mať nejakú indispozíciu alebo nemoc, dostane lekár svoje diéty. Keď Angličan zbadal, že má každú chvíľu nejakú nemoc, ako nátchu alebo pokazený žalúdok, uzavrel novú smluvu, a to v tom smysle, že za tie dni, keď bude nemocný, lekár nedostane nič a budú mu platené len dni, keď panstvo bude zdravé. Od tých čias bol však Angličan zdravý ako buk. (Veselosť. )

Pánovia, v každej takej detskej bájke býva obyčajne zrniečko hlbokej pravdy. A tak aj v tomto. Na učiteľa sverujeme triedu a schopnosť toho učiteľa posudzujeme podľa toho, akými znalosťami naplnil deti. Na farára sverujeme cirkevnú obec, na mešťanostu obyvateľstvo mesta.

Zdá sa to byť snom, ale je to otázkou budúceho vývinu, že jednotlivému lekárovi bude sverené tisíc až tisícpäťsto ľudí a on za ich zdravie bude zodpovedný.

V našej sústave je vyrátaných mnoho občianskych povinností. Keď tam nie je napísaná ešte jedna povinnosť, my mali by sme ju ľudu vštepovať, že totižto jestvuje akási občianska a národná povinnosť byť zdravým. Keď je niekto nemocný, stráca sa jeho práca pre národ, voľakto ho musí ošetrovať a on musí užívať všelijaké lieky. A predsa ten ošetrovateľ, i tá továreň, kde sa lieky vyrábajú, mohli by sa použiť na iné, užitočnejšie veci. Páše teda temer hriech ten človek, ktorý sa čírou ľahkomyseľnosťou stáva nemocným.

Niekedy sa môže stať, že sa musí tiahnuť do vojny. Čo s takým vojakom, ktorý za niekoľko dní vypadne z rádiu, ktorý nestačí, onemocnie a ktorý na obsluhu potrebuje neviem koľko svojich kamarátov.

Mali by sme preto vštepovať a budeme to do národa i vštepovať, že povinnosťou každého jedného občana je byť zdravým tak telesne, ako aj duševne, aby mohol mať účasť na tej práci, ktorou ideme vybudovať národ i štát.

Padla tu poznámka, a to nie raz, že máme sjednocovať národ. Slávny snem! Áno, sjednocujme všetko, čo je cenné, ale z plnej duše by som protestoval proti tomu, aby pod heslom sjednocovania zachovalý sa pozostatky starého režimu, ktoré slúžia len na to, aby robily v národe rozvrat a rozruch. (Potlesk. ) Slávny snem! Jestvuje akési podsvetie politické. Do tohto podsvetia patrí tá obskúrna obec dobrodruhov, ktorí len na to čakajú, kedy nastane nejaký rozvrat, aby sa mohli uplatniť. Patrí ta tá čierna cudzinecká légia, ktorá sa regrutuje zo štátu nepriateľsky založených živlov, patrí ta každý korupčník, patria ta aj tí páni, ktorí protežujú nevhodných ľudí, ta patria verejní i tajní benešovci, patria ta i niekdajší nádejní politickí honci pražských politických mocností, patria ta zdražovatelia, platení

agenti, zbohatlíci atď. Patrí ta slovom každý živel, ktorý v štáte vidí len válov. Revolúcia je preto ešte potrebná, lebo predošlý režim, ten neznesiteľný tyran ešte vždy žije v týchto živloch. Tieto živly síce neznamenajú nebezpečie, lebo sú to ľudia buďto hlúpi alebo zbabelí, takže k nejakej, aby som sa vyjadril modernou rečou, priamej akcii s ich stránky nedôjde. Tieto živly však znepokojujú verejnosť, lebo ich duch nie je slovenského rázu, je importovaný.

Odkiaľ sú? I na to môžem odpovedať. Z Libanonu a zo Sáby. A pre tých pánov, ktorí by nevedeli, odkiaľ tieto výrazy beriem, dovoľujem si prezradiť, že v soznamoch členov slobodomurárskej lóže bolo zistené, že Beneš dostal od svojich slobodomurárskych pánov názov "knieža libanonský" (veselosť) a Masaryk hodnosť "kráľa zo Sáby". (Veselosť. ) Z toho Libanonu a z tejto Sáby pochádza táto mentalita. Preto bude čistka uskutočnená, lebo i keď nie sú dnes tieto živly nebezpečné, keby sa zahniezdily a zakorenily, mohly by znamenať nebezpečenstvo pre celý národ.

A tu sa musíme dotknúť jednej veľmi háklivej a veľmi bolestnej otázky. Slávny snem! Anglická Inteligence Service ukladá nielen v Mníchove svoje bomby, ale ukladá svoje bomby, aspoň duševné, i na Slovensku. Slovenská vláda má dôkazy o tom, že prsty Inteligence Service siahajú až na našu krajinu a že jestvujú ľudia, ktorí stoja v službách tejto cudzej organizácie a že súc platení, konajú tu rozvratnú činnosť. (Hluk. )

Bohužiaľ na mnohých miestach - a to s bolesťou spomínam - v evanjelických kruhoch tieto bomby vybúšily a znechucujú mnoho evanjelikov, bratov Slovákov a stavajú i lákajú ich do šíku protištátneho.

Slávny snem!

Vláda nedovolí, aby sa tu umele nastolila nejaká evanjelická otázka. (Potlesk. ) My katolíci a evanjelici v minulosti ako Slováci bojovali sme za lepšiu budúcnosť národa. Teraz spoločnými silami chceme stavať tú lepšiu budúcnosť. A kto preto, že voľakto bol potrestaný, že voľakto bol pozbavený nejakého postavenia, kde nepatrí, na základe toho, že ten je náhodou evanjelikom, robí z toho evanjelickú otázku a hlása, že je to prenasledovanie evanjelikov, ten je škodcom a zradcom národnej myšlienky. (Potlesk. )

Z toho politického podsvetia, ktoré som predtým spomínal, prichádzala kritika na vládny prejav, že vláda tu robí na 50 rokov program a práve preto tento program nemožno vážne brať. To sú tie kruhy, ktoré nechcely tento štát, ktoré, ako to bolo spomínané, rady by videly skrachovanie štátu a práve preto už vopred prorokujú, že z tohto programu beztak nebude nič. Je to čudná skupina. Nazývajú sa Slovákmi, nie sú však naplnení hrdým povedomím slobodného občana Slobodného štátu, ale oni musia mať pána, oni musia voľakomu slúžiť, oni musia od voľakoho dostávať odmenu za svoje služby. Dnes čakajú zase svojho bývalého pána Beneša zpäť, alebo keby to prípadne nešlo, nuž i s Ottom by sa uspokojili. (Veselosť. ) Týmto pánom odkazujem, že náš program bude uskutočnený v čo najkratšom čase. V cudzine v štátnej administrácii zavádzala sa už pred mnohými rokmi nová metóda tých všelijakých päťročeniek, trojročeniek, desaťročeniek. Ja som už pred niekoľkými mesiacmi započal túto sústavu. Na polí verejného zdravotníctva dal som vypracovať trojročný plán a oznamujem, že včera večer v ministerskej rade usniesli sme sa na tom, že každé ministerstvo musí vypracovať taký troj-, štvor-, päťročný plán a tam určiť vždy presné dátum, do ktorého sa čo musí uskutočniť. (Potlesk. ) Tým je vyjadrená i tá vážnosť, s ktorou sa vláda pustí do práce. Ministrom je umožnené, aby pobádali svojich podriadených úradníkov a je daná možnosť i vám, páni poslanci, kontrolovať, či sa v uskutočňovaní vládneho programu presne pokračuje. Bude to povzbudzujúce i pre naše obecenstvo, keď bude vidieť, že vláda dostojí svojmu sľubu a svojmu programu.

K pánom z podsvetia mám ešte jeden odkaz. Koľko ráz a koľkí už rozmýšľali o tom, prečo má Hitler také neslýchané úspechy. Dovoľte mi, ako vedeckému pracovníkovi, nie mladému, ale skúsenému, aby som sa pokúsil odpovedať na túto otázku krátkou vetou. Táto veta znie: Preto má Hitler také ohromujúce úspechy, lebo vždy robí len to, čo je historicky potrebné. Náladové nerobí nič. Náhodne nerobí nič a preto nemožno jeho úspechy

pripisovať šťastiu. Jeho mnohostranná genialita sa prejavuje aj v tom, že vidí, čo sa musí robiť, čo historické sily pripravily a takmer predurčovaly, čo neodolateľne a nezadržiteľne prichádza a príde. On robí len tieto kroky a keďže sa k nemu pridávajú tieto historické neviditeľné, ale tým mohutnejšie sily, má svoje úspechy.

Z toho môžeme pre nás Slovákov vyvodiť konzekvenciu, že slovenský štát zrodil sa tiež nie náhodne, ale bol historickou nevyhnutnosťou. Preto dal Hitler pokyn k založeniu tohto štátu. Z toho však plynie ešte aj iná konzekvencia pre nás. Totižto, že my Slováci nemáme na výber. Nemecká línia je pre nás historickou potrebnosťou. Táto historická nevyhnutnosť je pre nás, pre vládu, je dokonca pre nás všetkých mravnou povinnosťou. Čokoľvek by sa stalo, naše miesto za daných okolností je po boku Nemcov a budeme tam. (Potlesk. )

Keby som mal shrnúť životnú túžbu a celý program vlády v jednom krátkom hesle, tak by som povedal, že mojím snom a mojím životným cieľom je: usmievavé Slovensko. Nemyslím na úsmev bezstarostne detský, nemyslím na úsmev ľahkomyseľného človeka alebo cynika, ale tým menej myslím na úsmev, aký nanáša na tvár líčidlo, alkohol. Myslím na úsmev slobodného sebavedomého občana slovenského, toho zdravého človeka, ktorý pracuje s chuťou, lebo vie, že za prácu je slušne odmenený. Usmievavých Slovákov potrebujeme preto, lebo len s takými Slovákmi môže Slovensko konať svoje dejinné poslanie. A má naše Slovensko svoje dejinné poslanie?

Slávny snem!

Nerád hovorím o sebe, ale pri tomto bode musím hovoriť i o svojej osobe. Ja som predvídal rozklad bývalej republiky o predvídal som utvorenie slovenského štátu. Dôkazy o tom podal počas môjho procesu prokurátor. Predvídal som to nie preto, že by som mal nejakú prorockú vlastnosť. Ba nemám ani nijakú politickú reumu, ktorou by človek vycítil vopred zmeny v politickom povetrí. Ale kto po desaťročia stále študoval, desaťročia venoval štátnym vedám, koniec-koncov predsa vidí niekedy viac, ako iní. Preto keď pred uskutočnením autonómie a potom pred marcovými dňami som bol varovaný, že Slovensko nevydrží ani autonomiu a tým menej samostatnosť ani finančne, ani hospodársky, a že v prípade, že by sa nám podarilo založiť samostatný štát, pažraví susedia sa na nás vrhnú, odmietol som tieto námietky.

Pred rokom svierala nás bolest, keďže Slovensko bolo okyptené. V tých dňoch patril som medzi prvých, ktorí hlásali, že odtrhnuté a odrezané slovenské obce sa niekedy, ani nie v takej ďalej budúcnosti, k nám vrátia. (Potlesk. )

Slávny snem!

Slúži mi k zadosťučineniu, že za niekoľko dní vám bude predložený návrh zákona, aby jedna čiastka týchto obcí, obcí severných, bola vtelená do slovenského štátu. (Potlesk. )

Málokto z vás vidí i teraz do budúcnosti, málokto z vás chápe tie znamenia, ktoré sa zjavujú na slovenskej oblohe. Ja ich vidím asi jasnejšie. A ako tu stojím pred vami v plnej svojej mravnej a historickej zodpovednosti, smelo hlásam rastúci význam a čo raz vážnejší zástoj Slovenska v Európe. Tento rastúci význam Slovenska v Európe, tento náš veľký zástoj nie je rečníckou frázou. A neráčte si ani myslieť, že je to výplodom nejakej starnúcej fantázie alebo naivnej rodolásky. Nejdem to teraz podložiť podrobnými dôkazmi, len letmo naznačujem, kde leží ťažisko historického poslania Slovenska v Európe.

Keď vojaci chcú zistiť geostrategický význam niektorého štátu, zisťujú ho tak, že spočítajú silu okolitých susediacich národov. Onoho času sám generál Claussewitz, ktorý napísal jednu z najlepších vojenských kníh, povedal, že vojna vlastne nie je nič iného, ako pokračovanie v politike inými prostriedkami. Toto môžeme i obrátiť, že politika je vlastne vojnou inými prostriedkami, a keď je to tak, tak výpočet, ktorý robia stratégovia ohľadom vojenského významu a hodnôt určitého štátu, môžeme aplikovať i na politickú hodnotu a geopolitický význam toho štátu.

Pozrime sa na Švajčiarsko. Švajčiarsko hraničí s troma ríšami, ktoré majú spolu asi 200 miliónov obyvateľov. Keď však porovnáme západnú polovicu Európy s východnou polovicou kontinentu, tak vidíme, že na tej druhej polovici, kde leží Slovensko, centrálne žije okrúhle 400 miliónov ľudí. Tieto číslice hovoria. Hospodársky, politický, mocenský a kultúrny potenciál týchto štátov je dva razy tak veľký, ako štátov, ktoré ležia okolo Švajčiarska. To znamená toľko, že Slovensko leží na styčnom bode dva razy tak mohutných "kraftfeldov". Akú úlohu môže mať toto východné Švajčiarsko?

Slávny snem!

Okolo nás je samý nepokoj, samé neriešené otázky. V jednom štáte je vojna, tam je bojkot, tam je blokáda, tam sú obavy o územie, tam sú iredentistické snahy, samé neriešené účty. Ukážte mi jeden štát v Európe, ktorý by mal všetky svoje účty vyrovnané. Najmä tu vo východnej Európe. Celá východná Európa je takmer mínovým poľom, hroziacim každú chvíľu vybuchnúť. A Slovensko, slávny snem, má tiež otvorené oblastné otázky. Máme však to zaujímavé položenie, že kým tie oblastí, na ktoré my ešte reflektujeme, sú nám veľmi cenné, sú ony pre štáty, ku ktorým dnes patria, ťarchou, hniezdami nespokojnosti a v danom prípade sa môžu stať nebezpečnými.

Ja verím, že tieto otázky práve dnes, keď celý historický vývin ide smerom národnostným, "völkisch", budú samočinne riešené. Inak Slovensko, keď si odmyslíme túto korektúru hraníc, je vlastne ucelené, stabilizované.

Okolo nás, okolo tohto nášho ostrova pokoja sú v prúde nielen teritoriálne presuny, ale rodia sa aj nové poriadky spoločenského a štátneho života. A keď sa niečo nového rodí, niečo nového buduje, každá radikálna zmena robí sa vybičovaním citov, v rozčulenosti, v prehnanej horlivosti, robia sa prehmaty, ľudí znepokojuje nesnášanlivosť a koniec-koncov výstavba sa nerobí tak dôkladne, tak ľahko a úspešne, ako by sa robila bez týchto ťažkostí.

Slovensko nie je zaťažené ani prežitkami feudalizmu, ani medzinárodný kapitalizmus ho natoľko nepodmanil, ba ani pliaga demokratizmu nezahniezdila sa u nás nevykynožiteľne, takže ak jestvuje v Európe štát, ktorý môže z moderného vývinu prevziať len to vykvasené, to osvedčené a zdravé, tak je to Slovensko A keď to zneje prípadne aj trochu opovážlivo, jednako si zase trúfam povedať, že historickým poslaním Slovenska ako

štátu je toto: Ako v novodobom hospodárskom živote na mnohých miestach býva zvykom zakladať takzvané "vzorné majetky", ktoré by slúžily za príklad okolitým gazdom, tak Slovensko je akoby božskou Prozreteľnosťou určené na to, aby vo svojej mladosti, vo svojej panenskosti a vo svojej vnímavosti prijalo z rodiacich sa nových poriadkov na svete to, čo je dobré a tak stužilo za vzor moderne zariadeného, zdravého štátu. (Potlesk. )

A v čom bude tento vzor? Zase nehovorím len z fantázie. Od jedného syna velikého národa dostalo sa nám pochvaly, keď nám adresoval takéto slová:

"U nás, keď niekto chce byť verným veriacim, dostane sa do konfliktu s politikou. My vám to, Slováci, závidíme, že tak krásne ste spojili náboženstvo s národným cítením. " (Potlesk. )

V čom má slúžiť Slovensko ako vzor pre Európu? V tom, že ukáže, ako sa má spojiť bohabojnosť s národným a štátnym moderným zariadením, ako sa má riešiť spolunažívanie rozličných konfesií a národnostných skupín a ako sa má rozriešiť veľmi ťažký problém práce a odmeny.

Slávny snem! Toto všetko ideme na Slovensku riešiť v duchu, ktorý je zárukou spoločenskej spravodlivosti, ako aj

tej najvyššej úrovne, akú len možno docieliť.

V tomto vidí vláda poslanie Slovenskej republiky a tomu prispôsobuje svoj program. Programom vlády je umožniť, aby Slovensko mohlo konať svoje historické poslanie. Vládny program je programom Slovenska a preto prosím slávny snem, aby vládny program ráčil schváliť. (Dlhotrvajúci búrlivý potlesk. )

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Viac rečníkov niet, rozprava je skončená.

Rozprava o vládnom vyhlásení v smysle § 63 rokovacieho poriadku sa konči hlasovaním o tom, či snem schvaľuje vyhlásenie vlády alebo nie.

Prikročujeme preto k hlasovaniu o vládnom vyhlásení.

Kto súhlasí s vládnym vyhlásením, tak ako bolo prednesené, nech zdvihne ruku. (Deje sa. )

Zisťujem, že snem prijal vládne vyhlásenie jednohlasne.

Týmto je program dnešného zasadnutia úplne vyčerpaný.

Oznamujem, že podľa usnesenia predsedníctva snemu, budúce zasadnutie snemu svolá sa písomne.

Zasadnutie zakľučujem.

(Koniec zasadnutia o 13. hod. 38 min. )

18. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky dňa 30. novembra 1939.

Príloha k tesnopiseckej zpráve

o 18. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v Bratislave 30. novembra 1939. Reč poslanca Simku (viď str. 9. Tesnopiseckej zprávy).

Славный Сеймъ! Какъ единственный законный представитель русской народной группы, живущей на Словакии, сь великой любопытностию ожидалъ я и выслушалъ заявление изъпустъ господина иредсътаьеля правительства.

Слыша огромную программу, видя откровенность, самую лучшую волю, жиьую енергию, которая намъ живаетъ дъиийствовать не только словами, сбъщанями, но и дълами, возбуждаетъ это у насъ русиновъ, которы на Словакии составляемь самую большую народну группу, искренную радость и удовольствие.

Когда я принялъ мандатъ заступать русскую народную группу въ сеймъ, взялъ, на себя очень тяжелую должность. Оть того времени лучше, чутъ когда-то, чувствую моральну обязанность работать такъ, чтобъ это служило въ пользу и Словацкой республики и русского народа.

По-этому, чтобъ славный сеймъ ясно видълъ нашое отношение къ Словацкой республикь и ея правительству, ИМъЮ честь отъ имени русской народной группы къ заявлению г. председателя заявить слоъдующее:

Заявление г. председателя принимаетъ радостно въ надъъ, что наши справедливы национальны права будутъ исполнены. Эта наша надъя черпаетъ самую большую силу именно отъ лица, отъ насъ въ наибольшей мъръ почитаемого г. предсъдателя, въ которомъ мы видимъ одного изъ найславнъйшихъ борцовъ словацкого народа, ба маргира, который вполнъ понимаетъ радость и боль одного народа.

Считаю за свою обьязанность заявить, что наше отношение къ Словацкой республикъ позитивное, какъ оно происходить изъ нашихъ нацюнальныхъ традиций. Дълаю то и поэтому, ибо было время, когда въ словацкой пресъ систематически появлялись статии въ которыхъ нападивались начиная отъ церковной головы до самого меншого русского чиновника оклеветая ихъ въ прогиводержавныхъ стремленяхъ. Это причинило у нась русскихъ не малое огорчение и возбудило между нами и братями Словаками ненависть. Каждый узнаетъ, что братская ненависть была всегда самой большой опасностию одной державы и кто эту ненависть распространяетъ тотъ вредитъ своей державъ. Превеликую правду имъетъ въ себъ одна сербская пословица: "если кто не держитъ брата своего за брата, тотъ получитъ чужого за ката".

Славный Сеймъ!

Докончиваю свое короткое заявление въ надъъ, что между нами въ самомъ кратчайшомъ времени настанетъ полное порозумъние, что очень послужитъ цълой нашей Республикъ. Цитирую слова нашего будителя А Духновича: "Просимъ Бога Бышняго, да подержитъ русского в дасть въка лучшого! (Потлеск. )