Ďakujem pekne. No, ja by som tiež chcela pánovi ministrovi na jeho faktickú poznámku zareagovať a zároveň Oskarovi Drohožákovi, pretože vy tu, pán minister, nesedíte celé dni. Celkom vám to závidím, pretože niekedy je to naozaj strata času, ale o čo sa my snažíme tu v parlamente, a teda ja to prízvukujem takmer pri každej rozprave, je to, aby sme sa za zákony, aby sme sa za tie predpisy, za ktoré tu hlasujeme, lebo my podporíme aj tento, o ktorom sa práve rozprávame, nemuseli na konci dňa hanbiť, aby to vlastne boli kvalitné predpisy s kvalitnými dôvodovými správami, ktoré nemajú, že jednu vetu, ale je tam poctivo vysvetlené, o čo nám ide. Viete, akože sami ich píšeme, ako keď, keď, keď robíme na dôvodových správach, veď to sú proste dni, hodiny, ktoré nad tým trávime a podľa mňa ľudia na ministerstvách sú za to platení, tak nech to robia kvalitne, nech to robia dobre. Veď to akože to nemáte brať osobne, to má byť výtka aj voči ľuďom, ktorí túto funkciu majú platenú zo štátnych peňazí a majú tu prísť s výsledkom práce, ktorý nás očarí svojou kvalitou, a nie ktorý tu budeme musieť kritizovať a riešiť vo viacerých legislatívnych bodoch a vracať sa k tomu. Pozmeňujúci návrh môže byť naozaj dlhý. Mali sme tu pozmeňujúce návrhy, ktoré mali, že 20 strán. Nehovorím, že to je ideálne, ale dá sa to vybaviť vlastne v rámci jednej rozpravy, jedného konania, nevracať sa k tomu a to je podľa mňa akože naša úloha, aby, keď sa na to pozrie trebárs raz možno Ústavný súd, aby veľmi ľahko zistil, že to bolo riešené v rámci tohto bodu a nemusel skúmať, že tam bol ešte nejaký iný bod toho istého dňa, ktorý riešil to isté. Jednoducho, je to naša povinnosť a preto na to upozorňujeme.
|
Ja som sa chcela spýtať pána Krajčího, či nedali pozmeňovák aj v tomto prípade. Že či vlastne tam nejaká komunikácia s ministerstvom prebehla. Pretože, keď to neurobili tí ministerskí úradníci, tak asi sme to mohli spraviť my tu v parlamente. A zároveň, akože, tu mi kolega teraz hovorí, že budeme ešte rokovať o tomto istom zákone v prvom čítaní, že akože strašný legislatívny chaos. Keď môžeme jedným čítaním, druhým čítaním vyčistiť ten zákon, priniesť tam pozmeňujúce návrhy, ktoré by ho doplnili do takej podoby, v akej ho chceme mať. Veď tu je zhoda. Veď všetci hovoria, že to podporia, len že prečo to tak dlho trvalo? Prečo tam nie je všetko, čo tam má byť? Že prečo vlastne si túto úlohu toho čistého legislatívneho procesu nevieme splniť a spraviť to precízne, spraviť to poriadne? Neviem, akože verím, že toto netrápi Slovensko, ale tak nás by to malo trápiť ako zákonodarcov, aby sme tu mali nejaký legislatívny proces, ktorý zodpovedá úrovni aj toho počtu zamestnancov, ktoré sú na ministerstvách, a je ich príliš veľa podľa mňa, aj proste toho času, ktorý tu trávime, nech je z toho výsledok, ktorý je legislatívne kvalitný.
|
Toto sa netýka len Ministerstva zdravotníctva, týka sa to viacerých rezortov. Povedala by som, že väčšiny, že nestíhajú vlastne tie transpozičné opatrenia v termíne a potom nám tu kvôli tomu hrozia infringementsy a podobné veci. Ja som si opakovanejšie, keď som bola predsedníčkou, predtým predsedníčkou Európskeho výboru, vypýtavala v pravidelných termínoch vlastne dátumy a zoznam toho, prehľad toho, ako sme na tom s transpozíciou jednotlivých predpisov. To bol taký problém dostať do rúk tento dokument a strážiť to tu z parlamentu. Naozaj nám to trvalo rok a pol, kým sa nám nejaký dokument z Úradu vlády dostal do rúk. Nebol kompletný, nepokrýval všetky ministerstvá. Nuž, keď samotný Úrad vlády nevie dať dokopy zoznam toho, za čo zodpovedá a čo by sme si mali ustrážiť v tej harmonizácii predpisov, tak ja sa pýtam, kto iný? Kto iný to má strážiť? Akože, podľa mňa je to zlyhaním aj samotných ministerstiev. Proste toto je manažérska vec, postrážiť si termíny a nechápem, ako sa nám toto môže opakovane stávať naprieč všetkými rezortmi.
|
===== Ďakujem veľmi pekne. Zareagujem na pána Pročka. Tiež som bola vyrušená z toho utorka, kedy vlastne som mala pocit, že len preto, aby sme posúvali odvolávanie pána Tarabu, sa vytiahla táto téma v tomto pléne o radikalizácii, pretože bola termínovaná na druhý deň na 9:00 ráno a nakoniec sa posunula až na dnes. Čiže vnímala som to ako účelové a príde mi to veľmi vulgárne, že takúto tému zneužívame na nejaké politické, politické veci. Čiže áno, k tomu som kritická. Rovnako si myslím, že nie je správne, že tu diskutujeme večer. Ja som tiež mamou, mám malé deti a v nejakom momente budem musieť odísť. Potrebujem uspať syna. Čiže nebudem tu môcť byť a vypočuť si celú túto debatu a úprimne je mi to ľúto, lebo možno si pán minister vezme slovo, možno na to zareaguje a nebudem tu prítomná a štve ma to. Čiže naozaj si myslím, že by sme mali mať všetci dopredu dané, dokedy sa bude rokovať, lebo keby som to vedela včera, zoženiem si starostlivosť a vyriešim to inak. Dozvedela som sa dnes, že tu budeme do nočných hodín a neviem si to takto pokryť. Čiže považujem to za nefér aj zo strany koalície, že nám toto robia, lebo je najmenej nám to dať vedieť deň vopred. No a ja si nemyslím, že stačí, keď zachránime život jedného dieťaťa. Ja si naozaj myslím, že tu musíme pomôcť všetkým. Naozaj, že toto sa týka proste mám si deti. A že ten zákon nesmie byť deravý. Mnohí sme ocenili viaceré veci v predloženom návrhu. Je to len prvé čítanie, čiže tu je veľká snaha precizovať veci, je tu veľká snaha vlastne prinášať aj pozmeňujúce návrhy. Uvidíme, ako na ne zareaguje rezort. Čiže mnohí sme ocenili najmä tú časť, ktorá sa týka deradikalizácie, ale žiaľ, pri tých sociálnych sieťach voláme po tom, že to nie je dosť. A podľa mňa je na mieste, aby, ak prijmeme predpis, aby bol precízny, aby riešil problém. Na to tu sme.
|
===== Ďakujem veľmi pekne. Zareagujem na pána Pročka. Tiež som bola vyrušená z toho utorka, kedy vlastne som mala pocit, že len preto, aby sme posúvali odvolávanie pána Tarabu, sa vytiahla táto téma v tomto pléne o radikalizácii, pretože bola termínovaná na druhý deň na 9:00 ráno a nakoniec sa posunula až na dnes. Čiže vnímala som to ako účelové a príde mi to veľmi vulgárne, že takúto tému zneužívame na nejaké politické, politické veci. Čiže áno, k tomu som kritická. Rovnako si myslím, že nie je správne, že tu diskutujeme večer. Ja som tiež mamou, mám malé deti a v nejakom momente budem musieť odísť. Potrebujem uspať syna. Čiže nebudem tu môcť byť a vypočuť si celú túto debatu a úprimne je mi to ľúto, lebo možno si pán minister vezme slovo, možno na to zareaguje a nebudem tu prítomná a štve ma to. Čiže naozaj si myslím, že by sme mali mať všetci dopredu dané, dokedy sa bude rokovať, lebo keby som to vedela včera, zoženiem si starostlivosť a vyriešim to inak. Dozvedela som sa dnes, že tu budeme do nočných hodín a neviem si to takto pokryť. Čiže považujem to za nefér aj zo strany koalície, že nám toto robia, lebo je najmenej nám to dať vedieť deň vopred. No a ja si nemyslím, že stačí, keď zachránime život jedného dieťaťa. Ja si naozaj myslím, že tu musíme pomôcť všetkým. Naozaj, že toto sa týka proste mám si deti. A že ten zákon nesmie byť deravý. Mnohí sme ocenili viaceré veci v predloženom návrhu. Je to len prvé čítanie, čiže tu je veľká snaha precizovať veci, je tu veľká snaha vlastne prinášať aj pozmeňujúce návrhy. Uvidíme, ako na ne zareaguje rezort. Čiže mnohí sme ocenili najmä tú časť, ktorá sa týka deradikalizácie, ale žiaľ, pri tých sociálnych sieťach voláme po tom, že to nie je dosť. A podľa mňa je na mieste, aby, ak prijmeme predpis, aby bol precízny, aby riešil problém. Na to tu sme.
|
===== Ďakujem veľmi pekne. Zareagujem na pána Pročka. Tiež som bola vyrušená z toho utorka, kedy vlastne som mala pocit, že len preto, aby sme posúvali odvolávanie pána Tarabu, sa vytiahla táto téma v tomto pléne o radikalizácii, pretože bola termínovaná na druhý deň na 9:00 ráno a nakoniec sa posunula až na dnes. Čiže vnímala som to ako účelové a príde mi to veľmi vulgárne, že takúto tému zneužívame na nejaké politické, politické veci. Čiže áno, k tomu som kritická. Rovnako si myslím, že nie je správne, že tu diskutujeme večer. Ja som tiež mamou, mám malé deti a v nejakom momente budem musieť odísť. Potrebujem uspať syna. Čiže nebudem tu môcť byť a vypočuť si celú túto debatu a úprimne je mi to ľúto, lebo možno si pán minister vezme slovo, možno na to zareaguje a nebudem tu prítomná a štve ma to. Čiže naozaj si myslím, že by sme mali mať všetci dopredu dané, dokedy sa bude rokovať, lebo keby som to vedela včera, zoženiem si starostlivosť a vyriešim to inak. Dozvedela som sa dnes, že tu budeme do nočných hodín a neviem si to takto pokryť. Čiže považujem to za nefér aj zo strany koalície, že nám toto robia, lebo je najmenej nám to dať vedieť deň vopred. No a ja si nemyslím, že stačí, keď zachránime život jedného dieťaťa. Ja si naozaj myslím, že tu musíme pomôcť všetkým. Naozaj, že toto sa týka proste mám si deti. A že ten zákon nesmie byť deravý. Mnohí sme ocenili viaceré veci v predloženom návrhu. Je to len prvé čítanie, čiže tu je veľká snaha precizovať veci, je tu veľká snaha vlastne prinášať aj pozmeňujúce návrhy. Uvidíme, ako na ne zareaguje rezort. Čiže mnohí sme ocenili najmä tú časť, ktorá sa týka deradikalizácie, ale žiaľ, pri tých sociálnych sieťach voláme po tom, že to nie je dosť. A podľa mňa je na mieste, aby, ak prijmeme predpis, aby bol precízny, aby riešil problém. Na to tu sme.
|
===== Ďakujem veľmi pekne. Zareagujem na pána Pročka. Tiež som bola vyrušená z toho utorka, kedy vlastne som mala pocit, že len preto, aby sme posúvali odvolávanie pána Tarabu, sa vytiahla táto téma v tomto pléne o radikalizácii, pretože bola termínovaná na druhý deň na 9:00 ráno a nakoniec sa posunula až na dnes. Čiže vnímala som to ako účelové a príde mi to veľmi vulgárne, že takúto tému zneužívame na nejaké politické, politické veci. Čiže áno, k tomu som kritická. Rovnako si myslím, že nie je správne, že tu diskutujeme večer. Ja som tiež mamou, mám malé deti a v nejakom momente budem musieť odísť. Potrebujem uspať syna. Čiže nebudem tu môcť byť a vypočuť si celú túto debatu a úprimne je mi to ľúto, lebo možno si pán minister vezme slovo, možno na to zareaguje a nebudem tu prítomná a štve ma to. Čiže naozaj si myslím, že by sme mali mať všetci dopredu dané, dokedy sa bude rokovať, lebo keby som to vedela včera, zoženiem si starostlivosť a vyriešim to inak. Dozvedela som sa dnes, že tu budeme do nočných hodín a neviem si to takto pokryť. Čiže považujem to za nefér aj zo strany koalície, že nám toto robia, lebo je najmenej nám to dať vedieť deň vopred. No a ja si nemyslím, že stačí, keď zachránime život jedného dieťaťa. Ja si naozaj myslím, že tu musíme pomôcť všetkým. Naozaj, že toto sa týka proste mám si deti. A že ten zákon nesmie byť deravý. Mnohí sme ocenili viaceré veci v predloženom návrhu. Je to len prvé čítanie, čiže tu je veľká snaha precizovať veci, je tu veľká snaha vlastne prinášať aj pozmeňujúce návrhy. Uvidíme, ako na ne zareaguje rezort. Čiže mnohí sme ocenili najmä tú časť, ktorá sa týka deradikalizácie, ale žiaľ, pri tých sociálnych sieťach voláme po tom, že to nie je dosť. A podľa mňa je na mieste, aby, ak prijmeme predpis, aby bol precízny, aby riešil problém. Na to tu sme.
|
V prvom rade chcem vyjadriť úprimnú sústrasť rodičom obete, všetkým blízkym obete tejto tragickej udalosti. A keď sme tu mali tú minútu ticha, tak to bol jeden z takých mála momentov, kedy sa to ticho v miestnosti naozaj dalo krájať a proste bolo ho cítiť ako takú hmlu medzi nami. Všetkých nás ten smútok dostal. Je to naozaj nepredstaviteľné. Mnohí sme tu rodičia, strýkovia, tety, starí rodičia, je to obrovská tragédia. A tá tragédia má aj jeden ďalší rozmer. Niekoho bolesť sa pretavila v obrovskú krutosť. A tá krutosť vzala niekomu... A ja si myslím, že toto je koreň vlastne celého tohto problému. Je mi... Dospelí sme sa akosi vytratili z toho sveta mladých, ktorý je dnes svetom algoritmov, svetom osamelosti, úzkosti, internetu a jeho zákutí, o ktorom vieme veľmi málo. A v ktorom sa tá krutosť a nenávisť strašne ľahko a strašne rýchlo šíri práve k tým najzraniteľnejším, možno najviac osamelým, možno tým mladým ľuďom, ktorí sú v najťažšej sociálnej situácii a čelili nezáujmu svojho okolia alebo iným okolnostiam. A tak ako my politici, političky, zákonodarcovia, máme naozaj tú úlohu nájsť riešenie, ako sa voči tomuto postaviť, tak by sme ju mali hľadať v spoločnosti podľa mňa všetci a zapojiť by sme do nej mali naozaj od rodičov, tých starých rodičov, ktorých som spomenula, rodiny, priateľov, cirkvi, až po školy, učiteľov, trénerov na krúžkoch. Naozaj by to mal byť cieľ, ktorý by sme si mali stanoviť spoločne všetci a vlastne nielen zakázať sociálne siete, ale zvládnuť, aby mladí ľudia chápali, že nie všetko, čo je na týchto sociálnych sieťach, je pravda, že často informácie, ktoré dostávajú, sú útržkovité, stručné, nedovysvetlené. Že ľudia, ktorí sa skrývajú za nejaké anonymné profily a anonymné mená na tých sociálnych sieťach, môžu byť pre nich nebezpeční a vôbec to nemusia byť ľudia, ku ktorým by si vedeli priradiť nejaké tváre ich rovesníkov. Môžu to byť oveľa starší ľudia, manipulátori, naozaj nebezpečné osoby, voči ktorým sú vo svojom mladšom veku a voči ich manipulácii možno prikrátki. Ja chcem len poprosiť kolegov za mnou, keby mohli trošku sa stíšiť, lebo ťažko sa mi formulujú myšlienky, keď počujem ich slová. A veľmi pekne ďakujem. Naozaj toto pokladám za veľmi dôležitú tému a možno o to nástojčivejšie, že som sama mamou. Mám aj syna, mám aj dcéru. A veľmi ma desí, že vlastne ako ich pripraviť na túto digitálnu dobu. Aj ja sa na to cítim prikrátka. A ja sa musím priznať, že ako 15-ročná som bola v Spojených štátoch na strednej škole na nejakých osem, deväť mesiacov a už vtedy, teraz mám 35, čiže pred 20 rokmi, som počas tohto krátkeho času na tej škole zažila dva útoky nožom od mojich spolužiakov. Jeden bol aj v mojom ročníku, ktorí zaútočili pri skrinkách, a v tej škole sme mali detektor kovu. V tej škole sme mali kamery. A dvakrát sa to stalo za takéto krátke obdobie. Bola to škola naozaj v ťažkej sociálne vylúčenej komunite a bolo to pre mňa veľmi traumatizujúce. Ale videla som, čo fungovalo a čo nefungovalo. A vlastne všetky tie v úvodzovkách protektívne opatrenia ako kamery a detektív kovu, frajerina sa v tej škole merala tým, čo ste dokázali prepašovať vlastne cez ten detektor kovov, ako ste to vedeli ošialiť, čo ste vedeli prehodiť cez školský dvor a potom si nájsť na dvore. Vlastne absolútne sa to míňalo tomu účinku. A čo v skutočnosti najviac zaberalo na tých v najťažšej situácii, bola blízkosť s učiteľmi a so školským psychológom. Tam bolo povinné pre tých učiteľov, aby počas obedov nesedeli v nejakom vákuu pri nejakom učiteľskom stole, ale počas obedov, kde sme mali naozaj dlhú obednú prestávku, nejakú hodinu necelú, si mali sadať medzi nás a vlastne rozprávať sa s nami a zisťovať, čo nás trápi, a neverili by ste, že to bolo účinné opatrenie, úplne maličkosť. Ja som sa potom vrátila na slovenskú školu a vždy ma to šokovalo, že vlastne tí učitelia sedeli pri učiteľskom stole mimo nás žiakov, lebo som vedela, že tam, v tom problémovom prostredí v tej Amerike, práve pri tom stole počas obeda, pri tej neformálnej komunikácii sa odhalilo najviac desivých vecí od používania drog po sebapoškodzovanie. Naozaj tam sa darilo spojiť s tými žiakmi, priblížiť sa im a nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho
===== Nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže akože je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho možno ani takými opatreniami, o ktorých tu počúvame, ako sú tie detektory kovov alebo kamery. Veď vidíme, že na tejto škole, na ktorej sa to stalo v Staškove, aj boli kamery a zlyhalo toto technické zariadenie, pretože bola tam nejaká technická prekážka, aby to mohli zaznamenať. Čiže považujem to za veľmi dôležité, aby sme na prvé miesto dali to psychické prežívanie mladých ľudí dnes. Aby sme naozaj možno to, čo sa im niekedy nedostane doma, pretože žijú v rodine, kde je jeden rodič, má dve práce. Úplne z objektívnych dôvodov je s nimi málo. Nemá sa ich kto spýtať, ako sa majú, čo ich trápi, či sa im spolužiaci posmievajú. Aby v tom systéme boli záchytné body, kde túto otázku dostanú títo mladí ľudia. Či už to má byť školský psychológ alebo nejaký koordinátor. Ja si myslím, že ten zákon je dobrý. Ja si myslím, že je to dobrý štart, ale skrátka nemyslím si, že je dosť. A samozrejme aj učitelia potrebujú v tomto tie guidelines, tú oporu, pretože v konečnom dôsledku sú to oni, ktorí s našimi deťmi trávia v podstate najviac času v tých inštitúciách. Takže naozaj si myslím, že táto diskusia môže presahovať rôzne politické šarvátky, rôzne politické súboje a mala by nás spojiť, lebo toto je veľmi alarmujúce a tá tragédia, ktorá nás všetkých poznačila a umlčala aj v tejto sále, je vlastne toho dôkazom. A ja, keď sa pozriem na konkrétne legislatívne znenie návrhu, o ktorom sa tu dnes bavíme, tak chcem vysvetliť, v čom vnímam tú bezmocnosť. Lebo ja si naozaj myslím, že je dobré, že tu prišiel nejaký návrh, že sa o tom bavíme, že tu pán minister sedí trpezlivo, počúva nás. Naozaj akože mám z tej debaty dobrý pocit napriek tomu, aká ťaživá téma to je, ale idem k detailom. V § 1215 ods. 2 písmeno a) e) je to priamo paragraf, ktorý sa týka tej online služby, ktorá nemá byť poskytnutá vlastne mladšiemu ako 16 rokov. Tak po a) tam máme, že nebude sprístupnená, ak pôjde teda tou online službou, nie je služba, ktorá je službou nejakej priamej elektronickej komunikácie, ak neumožňuje sprístupňovanie obsahu verejnosti. No a ja som si robila taký rešerš, že akože ako, čo teraz fičí medzi mladými 12-13 ročnými ľuďmi. No a sú to platformy, ktoré sú zamerané na tú priamu elektronickú komunikáciu. Napríklad WhatsApp, hej? WhatsAppové skupiny a potom tam majú Signal, vedia, čo je Signal, mladé decká a vlastne sú to platformy, ktoré ma prekvapili. Ja som čakala, že číslo jeden bude TikTok, že číslo jeden bude Instagram a vlastne číslo jeden bol WhatsApp. A teraz sa pýtam. Pokryje túto službu tento zákaz alebo nepokryje? Neviem na to odpoveď. Potom pri písmene e) prevádzkovanie diskusného fóra nebude nijako obmedzené. Čo sa môže diať na tom diskusnom fóre? Aké bude mať algoritmy? Kto ho bude spravovať? Nie je to nebezpečenstvom? Naozaj môžeme pustiť 12-ročné dieťa na internet, na akékoľvek diskusné fórum, lebo je to diskusné fórum? Neviem, pýtam sa naozaj, akože pre mňa to je veľmi vážne. Potom mi tam ten vek, 16 rokov. My tu máme v Trestnom zákone trestnoprávnu zodpovednosť od 15 rokov. Takže my ideme povedať, že proste mladý človek prekročí ten prah 15. roku a je zodpovedný za zlo, ktoré spácha, za všetko v rozpore so zákonom, ale stále nemôže mať žiadny internetový profil. Nevidím tam vlastne ten súlad zákonodarcu a nedáva mi to úplne zmysel, tá veková hranica 16 rokov, pritom ako máme upravené iné vekové hranice v rámci nášho právneho poriadku. Tam naozaj vnímam nesúlad. Rovnako spôsoby, akými sa dá oblafnúť vlastne takýto zákaz. Stačí sa pozrieť na Austráliu, ktorá sa o to pokúsila a videli sme, že tam masovo stúplo využívanie, čo je úplne legálne, využívanie iných VPN adries, cez ktoré si mladí ľudia spravili profily a fungovali tak. Keď z vás niekto bol pred 20 rokmi na dovolenke vo Vietname, tak tiež fungoval na Facebooku a Instagrame cez cudziu VPN adresu, aby si mohol popísať so svojimi známymi. Sama som tak fungovala, keď som bola vo Vietname, takže je to úplne jednoduché technické riešenie, ktoré jedným krokom tento zákaz bagatelizuje. Obíde ho mladý človek, pre ktorého to nie je žiaden problém. Rovnako vytvoriť si zahraničný profil pri takýchto reguláciách. Raz, keď si ho vytvárate ako občan inej krajiny, tá platforma vás pustí. Aj toto využívali tie austrálske deti. Že jednoducho spravili si profil, kde povedali, že nie sú z Austrálie, ale že sú z inej krajiny a pustilo ich to. Tých návodov, ako to obísť, je na internete strašne veľa už teraz. A toto ma trápi, že my si tu naozaj zakryjeme oči nejakým zákazom, ktorý si myslím, že je správny. Ja si naozaj myslím, že nemôžeme tie 12-, 13-, 14-ročné deti vystavovať tomu, že samé majú zvládnuť algoritmy obrovských technologických spoločností. Nezvládnu ich samé. Ale tá regulácia sa nedá vyriešiť tak jednoducho, že niečo zakážeme. A už vôbec nie pri mladých ľuďoch, ktorí sú technologicky zdatní. A aj keby neboli, tak to sú také jednoduché technologické prekážky, ktoré naozaj aj tak technologicky nezdatný človek ako ja zvládol x rokov dozadu a oni by ich zvládli tisíckrát lepšie. Čiže nestačí to. Nie je to dosť a ja si želám, aby sme prišli s poctivejším riešením. Ja si myslím, že to, čo vzniklo, už som to tu viackrát povedala v tejto debate na európskej úrovni, to je tá štartovacia čiara. Sú schopní ako keby pôsobiť na tie spoločnosti naozaj z tej európskej úrovne. Ja verím, že toto je niečo, na čom by celá EÚ mohla mať zhodu a mohli by sme to ďalej rozvíjať, pretože aj tam vidím väčší priestor na tú reguláciu než aká sa prijala teraz, ale toto je ten priestor, kam by sme mali ísť. Nezalepovať si oči, že takýmto zákazom niečo vyriešime a už vôbec bude smiešne, keď ho prijmeme a tí mladí ľudia sa vysmejú systému a veľmi ľahko ho obídu. A znova mnohí rodičia budú kľudne spávať, že ich decká nie sú na sociálnych sieťach a oni tam budú, pretože najmenší problém sa tam dostať. Čiže nie je to dosť. A keď som hovorila vlastne o tom psychickom prežívaní a mentálnom zdraví, ja som rada, že viacerí vo svojich príspevkoch vlastne skĺzli k tejto téme. Lebo sa mimoriadne týka všetkého, čo tu teraz riešime. A vlastne to je deradikalizácia spoločnosti, pretože my dnes aj pri tých prípadoch, ktoré si myslíme, že vyriešime nejakou reedukáciou v reedukačných domovoch, naozaj deti s ťažkým príbehom, ktoré sú v zariadeniach, aby im tam pomohli. Práve od ľudí, ktorých tam majú vychovávať, dostávame správu, že viete, my sme vychovávatelia. My nie sme psychiatri. Tu sú deti, ktoré majú ťažké psychiatrické diagnózy, ktoré sú dôvodom ich umiestnenia v tomto zariadení a je to chybné umiestnenie. Majú byť na psychiatrii alebo majú mať psychológa, lebo my im tu nedokážeme dať tú oporu, ktorú potrebujú medicínsky dostať. A potom to volajú vlastne všetci, s ktorými som sa rozprávala z tejto oblasti a tiež to spadá pod Ministerstvo školstva. Preto to tu chcem povedať, lebo je tu pán minister. Ja si naozaj myslím, že míňame náboje. Že potrebujeme urobiť pre tieto decká viac. A je na debatu, ako. Je na debatu, či už nie je na mieste takéto zariadenia zreformovať v iné typy. Vidíme, čo sa v nich deje. Videli sme aj tú špeciálnu správu z prokuratúry. Teraz nedávno som rada, že ste zasiahli, pán minister, keď sa tuším zrušilo nejaké takéto zariadenie kvôli vlastne sexuálnemu násiliu, ktoré sa tam odhalilo. Čiže máme tu nejaký problém, ktorý je dlhodobo v tom systéme, nerieši príčinu. Vidíme, ako dopadnú tie deti, keď sa dostanú z tých zariadení, že vlastne nevedia sa zariadiť do života, lebo im nebola poskytnutá taká pomoc, akú potrebovali. A aj mnohé deti, ktoré skĺznu k tomu radikálnemu správaniu, k tej krutosti, k šikane, tak sú deti, ktoré potrebujú pomoc. Psychologickú pomoc, psychiatrickú pomoc. A toto sa nedá vyriešiť len z vašej stoličky. Máte dva rezorty, aj zdravotníctvo, máte aj školstvo. Toto je naozaj nadrezortná téma. A ja si veľmi želám, aby aj po vás, vlastne o ten rok. Myslím si, že budú voľby o rok, tak hovorím o rok. Sa vlastne podarilo, nech už tam bude ktokoľvek, spraviť z témy mentálneho zdravia prioritu. Lebo aj keď sa to tu často skloňuje, ja si stále myslím, že je to na chvoste. Že je to na chvoste politických záujmov. A to je tá epidémia. To je tá pandémia toho, čomu dnes čelíme. Takže. Veľmi rada sa budem podieľať na tých riešeniach. Veľmi rada prispejem k takejto debate. Naozaj si myslím, že politické spory v tejto téme majú ísť bokom. A ak viem byť užitočná aj v súčasnej vláde pri komunikovaní riešení tohto problému. Naozaj sa hlásim. Hlásim sa do radu. Aby sme našli spoločnú reč a pripravili také riešenie, ktoré nebude mať diery. A bohužiaľ, aj keď je toto dobrý krok, o čom tu dnes debatujeme, nie je to dosť.
|
V prvom rade chcem vyjadriť úprimnú sústrasť rodičom obete, všetkým blízkym obete tejto tragickej udalosti. A keď sme tu mali tú minútu ticha, tak to bol jeden z takých mála momentov, kedy sa to ticho v miestnosti naozaj dalo krájať a proste bolo ho cítiť ako takú hmlu medzi nami. Všetkých nás ten smútok dostal. Je to naozaj nepredstaviteľné. Mnohí sme tu rodičia, strýkovia, tety, starí rodičia, je to obrovská tragédia. A tá tragédia má aj jeden ďalší rozmer. Niekoho bolesť sa pretavila v obrovskú krutosť. A tá krutosť vzala niekomu... A ja si myslím, že toto je koreň vlastne celého tohto problému. Je mi... Dospelí sme sa akosi vytratili z toho sveta mladých, ktorý je dnes svetom algoritmov, svetom osamelosti, úzkosti, internetu a jeho zákutí, o ktorom vieme veľmi málo. A v ktorom sa tá krutosť a nenávisť strašne ľahko a strašne rýchlo šíri práve k tým najzraniteľnejším, možno najviac osamelým, možno tým mladým ľuďom, ktorí sú v najťažšej sociálnej situácii a čelili nezáujmu svojho okolia alebo iným okolnostiam. A tak ako my politici, političky, zákonodarcovia, máme naozaj tú úlohu nájsť riešenie, ako sa voči tomuto postaviť, tak by sme ju mali hľadať v spoločnosti podľa mňa všetci a zapojiť by sme do nej mali naozaj od rodičov, tých starých rodičov, ktorých som spomenula, rodiny, priateľov, cirkvi, až po školy, učiteľov, trénerov na krúžkoch. Naozaj by to mal byť cieľ, ktorý by sme si mali stanoviť spoločne všetci a vlastne nielen zakázať sociálne siete, ale zvládnuť, aby mladí ľudia chápali, že nie všetko, čo je na týchto sociálnych sieťach, je pravda, že často informácie, ktoré dostávajú, sú útržkovité, stručné, nedovysvetlené. Že ľudia, ktorí sa skrývajú za nejaké anonymné profily a anonymné mená na tých sociálnych sieťach, môžu byť pre nich nebezpeční a vôbec to nemusia byť ľudia, ku ktorým by si vedeli priradiť nejaké tváre ich rovesníkov. Môžu to byť oveľa starší ľudia, manipulátori, naozaj nebezpečné osoby, voči ktorým sú vo svojom mladšom veku a voči ich manipulácii možno prikrátki. Ja chcem len poprosiť kolegov za mnou, keby mohli trošku sa stíšiť, lebo ťažko sa mi formulujú myšlienky, keď počujem ich slová. A veľmi pekne ďakujem. Naozaj toto pokladám za veľmi dôležitú tému a možno o to nástojčivejšie, že som sama mamou. Mám aj syna, mám aj dcéru. A veľmi ma desí, že vlastne ako ich pripraviť na túto digitálnu dobu. Aj ja sa na to cítim prikrátka. A ja sa musím priznať, že ako 15-ročná som bola v Spojených štátoch na strednej škole na nejakých osem, deväť mesiacov a už vtedy, teraz mám 35, čiže pred 20 rokmi, som počas tohto krátkeho času na tej škole zažila dva útoky nožom od mojich spolužiakov. Jeden bol aj v mojom ročníku, ktorí zaútočili pri skrinkách, a v tej škole sme mali detektor kovu. V tej škole sme mali kamery. A dvakrát sa to stalo za takéto krátke obdobie. Bola to škola naozaj v ťažkej sociálne vylúčenej komunite a bolo to pre mňa veľmi traumatizujúce. Ale videla som, čo fungovalo a čo nefungovalo. A vlastne všetky tie v úvodzovkách protektívne opatrenia ako kamery a detektív kovu, frajerina sa v tej škole merala tým, čo ste dokázali prepašovať vlastne cez ten detektor kovov, ako ste to vedeli ošialiť, čo ste vedeli prehodiť cez školský dvor a potom si nájsť na dvore. Vlastne absolútne sa to míňalo tomu účinku. A čo v skutočnosti najviac zaberalo na tých v najťažšej situácii, bola blízkosť s učiteľmi a so školským psychológom. Tam bolo povinné pre tých učiteľov, aby počas obedov nesedeli v nejakom vákuu pri nejakom učiteľskom stole, ale počas obedov, kde sme mali naozaj dlhú obednú prestávku, nejakú hodinu necelú, si mali sadať medzi nás a vlastne rozprávať sa s nami a zisťovať, čo nás trápi, a neverili by ste, že to bolo účinné opatrenie, úplne maličkosť. Ja som sa potom vrátila na slovenskú školu a vždy ma to šokovalo, že vlastne tí učitelia sedeli pri učiteľskom stole mimo nás žiakov, lebo som vedela, že tam, v tom problémovom prostredí v tej Amerike, práve pri tom stole počas obeda, pri tej neformálnej komunikácii sa odhalilo najviac desivých vecí od používania drog po sebapoškodzovanie. Naozaj tam sa darilo spojiť s tými žiakmi, priblížiť sa im a nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho
===== Nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže akože je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho možno ani takými opatreniami, o ktorých tu počúvame, ako sú tie detektory kovov alebo kamery. Veď vidíme, že na tejto škole, na ktorej sa to stalo v Staškove, aj boli kamery a zlyhalo toto technické zariadenie, pretože bola tam nejaká technická prekážka, aby to mohli zaznamenať. Čiže považujem to za veľmi dôležité, aby sme na prvé miesto dali to psychické prežívanie mladých ľudí dnes. Aby sme naozaj možno to, čo sa im niekedy nedostane doma, pretože žijú v rodine, kde je jeden rodič, má dve práce. Úplne z objektívnych dôvodov je s nimi málo. Nemá sa ich kto spýtať, ako sa majú, čo ich trápi, či sa im spolužiaci posmievajú. Aby v tom systéme boli záchytné body, kde túto otázku dostanú títo mladí ľudia. Či už to má byť školský psychológ alebo nejaký koordinátor. Ja si myslím, že ten zákon je dobrý. Ja si myslím, že je to dobrý štart, ale skrátka nemyslím si, že je dosť. A samozrejme aj učitelia potrebujú v tomto tie guidelines, tú oporu, pretože v konečnom dôsledku sú to oni, ktorí s našimi deťmi trávia v podstate najviac času v tých inštitúciách. Takže naozaj si myslím, že táto diskusia môže presahovať rôzne politické šarvátky, rôzne politické súboje a mala by nás spojiť, lebo toto je veľmi alarmujúce a tá tragédia, ktorá nás všetkých poznačila a umlčala aj v tejto sále, je vlastne toho dôkazom. A ja, keď sa pozriem na konkrétne legislatívne znenie návrhu, o ktorom sa tu dnes bavíme, tak chcem vysvetliť, v čom vnímam tú bezmocnosť. Lebo ja si naozaj myslím, že je dobré, že tu prišiel nejaký návrh, že sa o tom bavíme, že tu pán minister sedí trpezlivo, počúva nás. Naozaj akože mám z tej debaty dobrý pocit napriek tomu, aká ťaživá téma to je, ale idem k detailom. V § 1215 ods. 2 písmeno a) e) je to priamo paragraf, ktorý sa týka tej online služby, ktorá nemá byť poskytnutá vlastne mladšiemu ako 16 rokov. Tak po a) tam máme, že nebude sprístupnená, ak pôjde teda tou online službou, nie je služba, ktorá je službou nejakej priamej elektronickej komunikácie, ak neumožňuje sprístupňovanie obsahu verejnosti. No a ja som si robila taký rešerš, že akože ako, čo teraz fičí medzi mladými 12-13 ročnými ľuďmi. No a sú to platformy, ktoré sú zamerané na tú priamu elektronickú komunikáciu. Napríklad WhatsApp, hej? WhatsAppové skupiny a potom tam majú Signal, vedia, čo je Signal, mladé decká a vlastne sú to platformy, ktoré ma prekvapili. Ja som čakala, že číslo jeden bude TikTok, že číslo jeden bude Instagram a vlastne číslo jeden bol WhatsApp. A teraz sa pýtam. Pokryje túto službu tento zákaz alebo nepokryje? Neviem na to odpoveď. Potom pri písmene e) prevádzkovanie diskusného fóra nebude nijako obmedzené. Čo sa môže diať na tom diskusnom fóre? Aké bude mať algoritmy? Kto ho bude spravovať? Nie je to nebezpečenstvom? Naozaj môžeme pustiť 12-ročné dieťa na internet, na akékoľvek diskusné fórum, lebo je to diskusné fórum? Neviem, pýtam sa naozaj, akože pre mňa to je veľmi vážne. Potom mi tam ten vek, 16 rokov. My tu máme v Trestnom zákone trestnoprávnu zodpovednosť od 15 rokov. Takže my ideme povedať, že proste mladý človek prekročí ten prah 15. roku a je zodpovedný za zlo, ktoré spácha, za všetko v rozpore so zákonom, ale stále nemôže mať žiadny internetový profil. Nevidím tam vlastne ten súlad zákonodarcu a nedáva mi to úplne zmysel, tá veková hranica 16 rokov, pritom ako máme upravené iné vekové hranice v rámci nášho právneho poriadku. Tam naozaj vnímam nesúlad. Rovnako spôsoby, akými sa dá oblafnúť vlastne takýto zákaz. Stačí sa pozrieť na Austráliu, ktorá sa o to pokúsila a videli sme, že tam masovo stúplo využívanie, čo je úplne legálne, využívanie iných VPN adries, cez ktoré si mladí ľudia spravili profily a fungovali tak. Keď z vás niekto bol pred 20 rokmi na dovolenke vo Vietname, tak tiež fungoval na Facebooku a Instagrame cez cudziu VPN adresu, aby si mohol popísať so svojimi známymi. Sama som tak fungovala, keď som bola vo Vietname, takže je to úplne jednoduché technické riešenie, ktoré jedným krokom tento zákaz bagatelizuje. Obíde ho mladý človek, pre ktorého to nie je žiaden problém. Rovnako vytvoriť si zahraničný profil pri takýchto reguláciách. Raz, keď si ho vytvárate ako občan inej krajiny, tá platforma vás pustí. Aj toto využívali tie austrálske deti. Že jednoducho spravili si profil, kde povedali, že nie sú z Austrálie, ale že sú z inej krajiny a pustilo ich to. Tých návodov, ako to obísť, je na internete strašne veľa už teraz. A toto ma trápi, že my si tu naozaj zakryjeme oči nejakým zákazom, ktorý si myslím, že je správny. Ja si naozaj myslím, že nemôžeme tie 12-, 13-, 14-ročné deti vystavovať tomu, že samé majú zvládnuť algoritmy obrovských technologických spoločností. Nezvládnu ich samé. Ale tá regulácia sa nedá vyriešiť tak jednoducho, že niečo zakážeme. A už vôbec nie pri mladých ľuďoch, ktorí sú technologicky zdatní. A aj keby neboli, tak to sú také jednoduché technologické prekážky, ktoré naozaj aj tak technologicky nezdatný človek ako ja zvládol x rokov dozadu a oni by ich zvládli tisíckrát lepšie. Čiže nestačí to. Nie je to dosť a ja si želám, aby sme prišli s poctivejším riešením. Ja si myslím, že to, čo vzniklo, už som to tu viackrát povedala v tejto debate na európskej úrovni, to je tá štartovacia čiara. Sú schopní ako keby pôsobiť na tie spoločnosti naozaj z tej európskej úrovne. Ja verím, že toto je niečo, na čom by celá EÚ mohla mať zhodu a mohli by sme to ďalej rozvíjať, pretože aj tam vidím väčší priestor na tú reguláciu než aká sa prijala teraz, ale toto je ten priestor, kam by sme mali ísť. Nezalepovať si oči, že takýmto zákazom niečo vyriešime a už vôbec bude smiešne, keď ho prijmeme a tí mladí ľudia sa vysmejú systému a veľmi ľahko ho obídu. A znova mnohí rodičia budú kľudne spávať, že ich decká nie sú na sociálnych sieťach a oni tam budú, pretože najmenší problém sa tam dostať. Čiže nie je to dosť. A keď som hovorila vlastne o tom psychickom prežívaní a mentálnom zdraví, ja som rada, že viacerí vo svojich príspevkoch vlastne skĺzli k tejto téme. Lebo sa mimoriadne týka všetkého, čo tu teraz riešime. A vlastne to je deradikalizácia spoločnosti, pretože my dnes aj pri tých prípadoch, ktoré si myslíme, že vyriešime nejakou reedukáciou v reedukačných domovoch, naozaj deti s ťažkým príbehom, ktoré sú v zariadeniach, aby im tam pomohli. Práve od ľudí, ktorých tam majú vychovávať, dostávame správu, že viete, my sme vychovávatelia. My nie sme psychiatri. Tu sú deti, ktoré majú ťažké psychiatrické diagnózy, ktoré sú dôvodom ich umiestnenia v tomto zariadení a je to chybné umiestnenie. Majú byť na psychiatrii alebo majú mať psychológa, lebo my im tu nedokážeme dať tú oporu, ktorú potrebujú medicínsky dostať. A potom to volajú vlastne všetci, s ktorými som sa rozprávala z tejto oblasti a tiež to spadá pod Ministerstvo školstva. Preto to tu chcem povedať, lebo je tu pán minister. Ja si naozaj myslím, že míňame náboje. Že potrebujeme urobiť pre tieto decká viac. A je na debatu, ako. Je na debatu, či už nie je na mieste takéto zariadenia zreformovať v iné typy. Vidíme, čo sa v nich deje. Videli sme aj tú špeciálnu správu z prokuratúry. Teraz nedávno som rada, že ste zasiahli, pán minister, keď sa tuším zrušilo nejaké takéto zariadenie kvôli vlastne sexuálnemu násiliu, ktoré sa tam odhalilo. Čiže máme tu nejaký problém, ktorý je dlhodobo v tom systéme, nerieši príčinu. Vidíme, ako dopadnú tie deti, keď sa dostanú z tých zariadení, že vlastne nevedia sa zariadiť do života, lebo im nebola poskytnutá taká pomoc, akú potrebovali. A aj mnohé deti, ktoré skĺznu k tomu radikálnemu správaniu, k tej krutosti, k šikane, tak sú deti, ktoré potrebujú pomoc. Psychologickú pomoc, psychiatrickú pomoc. A toto sa nedá vyriešiť len z vašej stoličky. Máte dva rezorty, aj zdravotníctvo, máte aj školstvo. Toto je naozaj nadrezortná téma. A ja si veľmi želám, aby aj po vás, vlastne o ten rok. Myslím si, že budú voľby o rok, tak hovorím o rok. Sa vlastne podarilo, nech už tam bude ktokoľvek, spraviť z témy mentálneho zdravia prioritu. Lebo aj keď sa to tu často skloňuje, ja si stále myslím, že je to na chvoste. Že je to na chvoste politických záujmov. A to je tá epidémia. To je tá pandémia toho, čomu dnes čelíme. Takže. Veľmi rada sa budem podieľať na tých riešeniach. Veľmi rada prispejem k takejto debate. Naozaj si myslím, že politické spory v tejto téme majú ísť bokom. A ak viem byť užitočná aj v súčasnej vláde pri komunikovaní riešení tohto problému. Naozaj sa hlásim. Hlásim sa do radu. Aby sme našli spoločnú reč a pripravili také riešenie, ktoré nebude mať diery. A bohužiaľ, aj keď je toto dobrý krok, o čom tu dnes debatujeme, nie je to dosť.
|
V prvom rade chcem vyjadriť úprimnú sústrasť rodičom obete, všetkým blízkym obete tejto tragickej udalosti. A keď sme tu mali tú minútu ticha, tak to bol jeden z takých mála momentov, kedy sa to ticho v miestnosti naozaj dalo krájať a proste bolo ho cítiť ako takú hmlu medzi nami. Všetkých nás ten smútok dostal. Je to naozaj nepredstaviteľné. Mnohí sme tu rodičia, strýkovia, tety, starí rodičia, je to obrovská tragédia. A tá tragédia má aj jeden ďalší rozmer. Niekoho bolesť sa pretavila v obrovskú krutosť. A tá krutosť vzala niekomu... A ja si myslím, že toto je koreň vlastne celého tohto problému. Je mi... Dospelí sme sa akosi vytratili z toho sveta mladých, ktorý je dnes svetom algoritmov, svetom osamelosti, úzkosti, internetu a jeho zákutí, o ktorom vieme veľmi málo. A v ktorom sa tá krutosť a nenávisť strašne ľahko a strašne rýchlo šíri práve k tým najzraniteľnejším, možno najviac osamelým, možno tým mladým ľuďom, ktorí sú v najťažšej sociálnej situácii a čelili nezáujmu svojho okolia alebo iným okolnostiam. A tak ako my politici, političky, zákonodarcovia, máme naozaj tú úlohu nájsť riešenie, ako sa voči tomuto postaviť, tak by sme ju mali hľadať v spoločnosti podľa mňa všetci a zapojiť by sme do nej mali naozaj od rodičov, tých starých rodičov, ktorých som spomenula, rodiny, priateľov, cirkvi, až po školy, učiteľov, trénerov na krúžkoch. Naozaj by to mal byť cieľ, ktorý by sme si mali stanoviť spoločne všetci a vlastne nielen zakázať sociálne siete, ale zvládnuť, aby mladí ľudia chápali, že nie všetko, čo je na týchto sociálnych sieťach, je pravda, že často informácie, ktoré dostávajú, sú útržkovité, stručné, nedovysvetlené. Že ľudia, ktorí sa skrývajú za nejaké anonymné profily a anonymné mená na tých sociálnych sieťach, môžu byť pre nich nebezpeční a vôbec to nemusia byť ľudia, ku ktorým by si vedeli priradiť nejaké tváre ich rovesníkov. Môžu to byť oveľa starší ľudia, manipulátori, naozaj nebezpečné osoby, voči ktorým sú vo svojom mladšom veku a voči ich manipulácii možno prikrátki. Ja chcem len poprosiť kolegov za mnou, keby mohli trošku sa stíšiť, lebo ťažko sa mi formulujú myšlienky, keď počujem ich slová. A veľmi pekne ďakujem. Naozaj toto pokladám za veľmi dôležitú tému a možno o to nástojčivejšie, že som sama mamou. Mám aj syna, mám aj dcéru. A veľmi ma desí, že vlastne ako ich pripraviť na túto digitálnu dobu. Aj ja sa na to cítim prikrátka. A ja sa musím priznať, že ako 15-ročná som bola v Spojených štátoch na strednej škole na nejakých osem, deväť mesiacov a už vtedy, teraz mám 35, čiže pred 20 rokmi, som počas tohto krátkeho času na tej škole zažila dva útoky nožom od mojich spolužiakov. Jeden bol aj v mojom ročníku, ktorí zaútočili pri skrinkách, a v tej škole sme mali detektor kovu. V tej škole sme mali kamery. A dvakrát sa to stalo za takéto krátke obdobie. Bola to škola naozaj v ťažkej sociálne vylúčenej komunite a bolo to pre mňa veľmi traumatizujúce. Ale videla som, čo fungovalo a čo nefungovalo. A vlastne všetky tie v úvodzovkách protektívne opatrenia ako kamery a detektív kovu, frajerina sa v tej škole merala tým, čo ste dokázali prepašovať vlastne cez ten detektor kovov, ako ste to vedeli ošialiť, čo ste vedeli prehodiť cez školský dvor a potom si nájsť na dvore. Vlastne absolútne sa to míňalo tomu účinku. A čo v skutočnosti najviac zaberalo na tých v najťažšej situácii, bola blízkosť s učiteľmi a so školským psychológom. Tam bolo povinné pre tých učiteľov, aby počas obedov nesedeli v nejakom vákuu pri nejakom učiteľskom stole, ale počas obedov, kde sme mali naozaj dlhú obednú prestávku, nejakú hodinu necelú, si mali sadať medzi nás a vlastne rozprávať sa s nami a zisťovať, čo nás trápi, a neverili by ste, že to bolo účinné opatrenie, úplne maličkosť. Ja som sa potom vrátila na slovenskú školu a vždy ma to šokovalo, že vlastne tí učitelia sedeli pri učiteľskom stole mimo nás žiakov, lebo som vedela, že tam, v tom problémovom prostredí v tej Amerike, práve pri tom stole počas obeda, pri tej neformálnej komunikácii sa odhalilo najviac desivých vecí od používania drog po sebapoškodzovanie. Naozaj tam sa darilo spojiť s tými žiakmi, priblížiť sa im a nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho
===== Nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže akože je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho možno ani takými opatreniami, o ktorých tu počúvame, ako sú tie detektory kovov alebo kamery. Veď vidíme, že na tejto škole, na ktorej sa to stalo v Staškove, aj boli kamery a zlyhalo toto technické zariadenie, pretože bola tam nejaká technická prekážka, aby to mohli zaznamenať. Čiže považujem to za veľmi dôležité, aby sme na prvé miesto dali to psychické prežívanie mladých ľudí dnes. Aby sme naozaj možno to, čo sa im niekedy nedostane doma, pretože žijú v rodine, kde je jeden rodič, má dve práce. Úplne z objektívnych dôvodov je s nimi málo. Nemá sa ich kto spýtať, ako sa majú, čo ich trápi, či sa im spolužiaci posmievajú. Aby v tom systéme boli záchytné body, kde túto otázku dostanú títo mladí ľudia. Či už to má byť školský psychológ alebo nejaký koordinátor. Ja si myslím, že ten zákon je dobrý. Ja si myslím, že je to dobrý štart, ale skrátka nemyslím si, že je dosť. A samozrejme aj učitelia potrebujú v tomto tie guidelines, tú oporu, pretože v konečnom dôsledku sú to oni, ktorí s našimi deťmi trávia v podstate najviac času v tých inštitúciách. Takže naozaj si myslím, že táto diskusia môže presahovať rôzne politické šarvátky, rôzne politické súboje a mala by nás spojiť, lebo toto je veľmi alarmujúce a tá tragédia, ktorá nás všetkých poznačila a umlčala aj v tejto sále, je vlastne toho dôkazom. A ja, keď sa pozriem na konkrétne legislatívne znenie návrhu, o ktorom sa tu dnes bavíme, tak chcem vysvetliť, v čom vnímam tú bezmocnosť. Lebo ja si naozaj myslím, že je dobré, že tu prišiel nejaký návrh, že sa o tom bavíme, že tu pán minister sedí trpezlivo, počúva nás. Naozaj akože mám z tej debaty dobrý pocit napriek tomu, aká ťaživá téma to je, ale idem k detailom. V § 1215 ods. 2 písmeno a) e) je to priamo paragraf, ktorý sa týka tej online služby, ktorá nemá byť poskytnutá vlastne mladšiemu ako 16 rokov. Tak po a) tam máme, že nebude sprístupnená, ak pôjde teda tou online službou, nie je služba, ktorá je službou nejakej priamej elektronickej komunikácie, ak neumožňuje sprístupňovanie obsahu verejnosti. No a ja som si robila taký rešerš, že akože ako, čo teraz fičí medzi mladými 12-13 ročnými ľuďmi. No a sú to platformy, ktoré sú zamerané na tú priamu elektronickú komunikáciu. Napríklad WhatsApp, hej? WhatsAppové skupiny a potom tam majú Signal, vedia, čo je Signal, mladé decká a vlastne sú to platformy, ktoré ma prekvapili. Ja som čakala, že číslo jeden bude TikTok, že číslo jeden bude Instagram a vlastne číslo jeden bol WhatsApp. A teraz sa pýtam. Pokryje túto službu tento zákaz alebo nepokryje? Neviem na to odpoveď. Potom pri písmene e) prevádzkovanie diskusného fóra nebude nijako obmedzené. Čo sa môže diať na tom diskusnom fóre? Aké bude mať algoritmy? Kto ho bude spravovať? Nie je to nebezpečenstvom? Naozaj môžeme pustiť 12-ročné dieťa na internet, na akékoľvek diskusné fórum, lebo je to diskusné fórum? Neviem, pýtam sa naozaj, akože pre mňa to je veľmi vážne. Potom mi tam ten vek, 16 rokov. My tu máme v Trestnom zákone trestnoprávnu zodpovednosť od 15 rokov. Takže my ideme povedať, že proste mladý človek prekročí ten prah 15. roku a je zodpovedný za zlo, ktoré spácha, za všetko v rozpore so zákonom, ale stále nemôže mať žiadny internetový profil. Nevidím tam vlastne ten súlad zákonodarcu a nedáva mi to úplne zmysel, tá veková hranica 16 rokov, pritom ako máme upravené iné vekové hranice v rámci nášho právneho poriadku. Tam naozaj vnímam nesúlad. Rovnako spôsoby, akými sa dá oblafnúť vlastne takýto zákaz. Stačí sa pozrieť na Austráliu, ktorá sa o to pokúsila a videli sme, že tam masovo stúplo využívanie, čo je úplne legálne, využívanie iných VPN adries, cez ktoré si mladí ľudia spravili profily a fungovali tak. Keď z vás niekto bol pred 20 rokmi na dovolenke vo Vietname, tak tiež fungoval na Facebooku a Instagrame cez cudziu VPN adresu, aby si mohol popísať so svojimi známymi. Sama som tak fungovala, keď som bola vo Vietname, takže je to úplne jednoduché technické riešenie, ktoré jedným krokom tento zákaz bagatelizuje. Obíde ho mladý človek, pre ktorého to nie je žiaden problém. Rovnako vytvoriť si zahraničný profil pri takýchto reguláciách. Raz, keď si ho vytvárate ako občan inej krajiny, tá platforma vás pustí. Aj toto využívali tie austrálske deti. Že jednoducho spravili si profil, kde povedali, že nie sú z Austrálie, ale že sú z inej krajiny a pustilo ich to. Tých návodov, ako to obísť, je na internete strašne veľa už teraz. A toto ma trápi, že my si tu naozaj zakryjeme oči nejakým zákazom, ktorý si myslím, že je správny. Ja si naozaj myslím, že nemôžeme tie 12-, 13-, 14-ročné deti vystavovať tomu, že samé majú zvládnuť algoritmy obrovských technologických spoločností. Nezvládnu ich samé. Ale tá regulácia sa nedá vyriešiť tak jednoducho, že niečo zakážeme. A už vôbec nie pri mladých ľuďoch, ktorí sú technologicky zdatní. A aj keby neboli, tak to sú také jednoduché technologické prekážky, ktoré naozaj aj tak technologicky nezdatný človek ako ja zvládol x rokov dozadu a oni by ich zvládli tisíckrát lepšie. Čiže nestačí to. Nie je to dosť a ja si želám, aby sme prišli s poctivejším riešením. Ja si myslím, že to, čo vzniklo, už som to tu viackrát povedala v tejto debate na európskej úrovni, to je tá štartovacia čiara. Sú schopní ako keby pôsobiť na tie spoločnosti naozaj z tej európskej úrovne. Ja verím, že toto je niečo, na čom by celá EÚ mohla mať zhodu a mohli by sme to ďalej rozvíjať, pretože aj tam vidím väčší priestor na tú reguláciu než aká sa prijala teraz, ale toto je ten priestor, kam by sme mali ísť. Nezalepovať si oči, že takýmto zákazom niečo vyriešime a už vôbec bude smiešne, keď ho prijmeme a tí mladí ľudia sa vysmejú systému a veľmi ľahko ho obídu. A znova mnohí rodičia budú kľudne spávať, že ich decká nie sú na sociálnych sieťach a oni tam budú, pretože najmenší problém sa tam dostať. Čiže nie je to dosť. A keď som hovorila vlastne o tom psychickom prežívaní a mentálnom zdraví, ja som rada, že viacerí vo svojich príspevkoch vlastne skĺzli k tejto téme. Lebo sa mimoriadne týka všetkého, čo tu teraz riešime. A vlastne to je deradikalizácia spoločnosti, pretože my dnes aj pri tých prípadoch, ktoré si myslíme, že vyriešime nejakou reedukáciou v reedukačných domovoch, naozaj deti s ťažkým príbehom, ktoré sú v zariadeniach, aby im tam pomohli. Práve od ľudí, ktorých tam majú vychovávať, dostávame správu, že viete, my sme vychovávatelia. My nie sme psychiatri. Tu sú deti, ktoré majú ťažké psychiatrické diagnózy, ktoré sú dôvodom ich umiestnenia v tomto zariadení a je to chybné umiestnenie. Majú byť na psychiatrii alebo majú mať psychológa, lebo my im tu nedokážeme dať tú oporu, ktorú potrebujú medicínsky dostať. A potom to volajú vlastne všetci, s ktorými som sa rozprávala z tejto oblasti a tiež to spadá pod Ministerstvo školstva. Preto to tu chcem povedať, lebo je tu pán minister. Ja si naozaj myslím, že míňame náboje. Že potrebujeme urobiť pre tieto decká viac. A je na debatu, ako. Je na debatu, či už nie je na mieste takéto zariadenia zreformovať v iné typy. Vidíme, čo sa v nich deje. Videli sme aj tú špeciálnu správu z prokuratúry. Teraz nedávno som rada, že ste zasiahli, pán minister, keď sa tuším zrušilo nejaké takéto zariadenie kvôli vlastne sexuálnemu násiliu, ktoré sa tam odhalilo. Čiže máme tu nejaký problém, ktorý je dlhodobo v tom systéme, nerieši príčinu. Vidíme, ako dopadnú tie deti, keď sa dostanú z tých zariadení, že vlastne nevedia sa zariadiť do života, lebo im nebola poskytnutá taká pomoc, akú potrebovali. A aj mnohé deti, ktoré skĺznu k tomu radikálnemu správaniu, k tej krutosti, k šikane, tak sú deti, ktoré potrebujú pomoc. Psychologickú pomoc, psychiatrickú pomoc. A toto sa nedá vyriešiť len z vašej stoličky. Máte dva rezorty, aj zdravotníctvo, máte aj školstvo. Toto je naozaj nadrezortná téma. A ja si veľmi želám, aby aj po vás, vlastne o ten rok. Myslím si, že budú voľby o rok, tak hovorím o rok. Sa vlastne podarilo, nech už tam bude ktokoľvek, spraviť z témy mentálneho zdravia prioritu. Lebo aj keď sa to tu často skloňuje, ja si stále myslím, že je to na chvoste. Že je to na chvoste politických záujmov. A to je tá epidémia. To je tá pandémia toho, čomu dnes čelíme. Takže. Veľmi rada sa budem podieľať na tých riešeniach. Veľmi rada prispejem k takejto debate. Naozaj si myslím, že politické spory v tejto téme majú ísť bokom. A ak viem byť užitočná aj v súčasnej vláde pri komunikovaní riešení tohto problému. Naozaj sa hlásim. Hlásim sa do radu. Aby sme našli spoločnú reč a pripravili také riešenie, ktoré nebude mať diery. A bohužiaľ, aj keď je toto dobrý krok, o čom tu dnes debatujeme, nie je to dosť.
|
V prvom rade chcem vyjadriť úprimnú sústrasť rodičom obete, všetkým blízkym obete tejto tragickej udalosti. A keď sme tu mali tú minútu ticha, tak to bol jeden z takých mála momentov, kedy sa to ticho v miestnosti naozaj dalo krájať a proste bolo ho cítiť ako takú hmlu medzi nami. Všetkých nás ten smútok dostal. Je to naozaj nepredstaviteľné. Mnohí sme tu rodičia, strýkovia, tety, starí rodičia, je to obrovská tragédia. A tá tragédia má aj jeden ďalší rozmer. Niekoho bolesť sa pretavila v obrovskú krutosť. A tá krutosť vzala niekomu... A ja si myslím, že toto je koreň vlastne celého tohto problému. Je mi... Dospelí sme sa akosi vytratili z toho sveta mladých, ktorý je dnes svetom algoritmov, svetom osamelosti, úzkosti, internetu a jeho zákutí, o ktorom vieme veľmi málo. A v ktorom sa tá krutosť a nenávisť strašne ľahko a strašne rýchlo šíri práve k tým najzraniteľnejším, možno najviac osamelým, možno tým mladým ľuďom, ktorí sú v najťažšej sociálnej situácii a čelili nezáujmu svojho okolia alebo iným okolnostiam. A tak ako my politici, političky, zákonodarcovia, máme naozaj tú úlohu nájsť riešenie, ako sa voči tomuto postaviť, tak by sme ju mali hľadať v spoločnosti podľa mňa všetci a zapojiť by sme do nej mali naozaj od rodičov, tých starých rodičov, ktorých som spomenula, rodiny, priateľov, cirkvi, až po školy, učiteľov, trénerov na krúžkoch. Naozaj by to mal byť cieľ, ktorý by sme si mali stanoviť spoločne všetci a vlastne nielen zakázať sociálne siete, ale zvládnuť, aby mladí ľudia chápali, že nie všetko, čo je na týchto sociálnych sieťach, je pravda, že často informácie, ktoré dostávajú, sú útržkovité, stručné, nedovysvetlené. Že ľudia, ktorí sa skrývajú za nejaké anonymné profily a anonymné mená na tých sociálnych sieťach, môžu byť pre nich nebezpeční a vôbec to nemusia byť ľudia, ku ktorým by si vedeli priradiť nejaké tváre ich rovesníkov. Môžu to byť oveľa starší ľudia, manipulátori, naozaj nebezpečné osoby, voči ktorým sú vo svojom mladšom veku a voči ich manipulácii možno prikrátki. Ja chcem len poprosiť kolegov za mnou, keby mohli trošku sa stíšiť, lebo ťažko sa mi formulujú myšlienky, keď počujem ich slová. A veľmi pekne ďakujem. Naozaj toto pokladám za veľmi dôležitú tému a možno o to nástojčivejšie, že som sama mamou. Mám aj syna, mám aj dcéru. A veľmi ma desí, že vlastne ako ich pripraviť na túto digitálnu dobu. Aj ja sa na to cítim prikrátka. A ja sa musím priznať, že ako 15-ročná som bola v Spojených štátoch na strednej škole na nejakých osem, deväť mesiacov a už vtedy, teraz mám 35, čiže pred 20 rokmi, som počas tohto krátkeho času na tej škole zažila dva útoky nožom od mojich spolužiakov. Jeden bol aj v mojom ročníku, ktorí zaútočili pri skrinkách, a v tej škole sme mali detektor kovu. V tej škole sme mali kamery. A dvakrát sa to stalo za takéto krátke obdobie. Bola to škola naozaj v ťažkej sociálne vylúčenej komunite a bolo to pre mňa veľmi traumatizujúce. Ale videla som, čo fungovalo a čo nefungovalo. A vlastne všetky tie v úvodzovkách protektívne opatrenia ako kamery a detektív kovu, frajerina sa v tej škole merala tým, čo ste dokázali prepašovať vlastne cez ten detektor kovov, ako ste to vedeli ošialiť, čo ste vedeli prehodiť cez školský dvor a potom si nájsť na dvore. Vlastne absolútne sa to míňalo tomu účinku. A čo v skutočnosti najviac zaberalo na tých v najťažšej situácii, bola blízkosť s učiteľmi a so školským psychológom. Tam bolo povinné pre tých učiteľov, aby počas obedov nesedeli v nejakom vákuu pri nejakom učiteľskom stole, ale počas obedov, kde sme mali naozaj dlhú obednú prestávku, nejakú hodinu necelú, si mali sadať medzi nás a vlastne rozprávať sa s nami a zisťovať, čo nás trápi, a neverili by ste, že to bolo účinné opatrenie, úplne maličkosť. Ja som sa potom vrátila na slovenskú školu a vždy ma to šokovalo, že vlastne tí učitelia sedeli pri učiteľskom stole mimo nás žiakov, lebo som vedela, že tam, v tom problémovom prostredí v tej Amerike, práve pri tom stole počas obeda, pri tej neformálnej komunikácii sa odhalilo najviac desivých vecí od používania drog po sebapoškodzovanie. Naozaj tam sa darilo spojiť s tými žiakmi, priblížiť sa im a nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho
===== Nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže akože je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho možno ani takými opatreniami, o ktorých tu počúvame, ako sú tie detektory kovov alebo kamery. Veď vidíme, že na tejto škole, na ktorej sa to stalo v Staškove, aj boli kamery a zlyhalo toto technické zariadenie, pretože bola tam nejaká technická prekážka, aby to mohli zaznamenať. Čiže považujem to za veľmi dôležité, aby sme na prvé miesto dali to psychické prežívanie mladých ľudí dnes. Aby sme naozaj možno to, čo sa im niekedy nedostane doma, pretože žijú v rodine, kde je jeden rodič, má dve práce. Úplne z objektívnych dôvodov je s nimi málo. Nemá sa ich kto spýtať, ako sa majú, čo ich trápi, či sa im spolužiaci posmievajú. Aby v tom systéme boli záchytné body, kde túto otázku dostanú títo mladí ľudia. Či už to má byť školský psychológ alebo nejaký koordinátor. Ja si myslím, že ten zákon je dobrý. Ja si myslím, že je to dobrý štart, ale skrátka nemyslím si, že je dosť. A samozrejme aj učitelia potrebujú v tomto tie guidelines, tú oporu, pretože v konečnom dôsledku sú to oni, ktorí s našimi deťmi trávia v podstate najviac času v tých inštitúciách. Takže naozaj si myslím, že táto diskusia môže presahovať rôzne politické šarvátky, rôzne politické súboje a mala by nás spojiť, lebo toto je veľmi alarmujúce a tá tragédia, ktorá nás všetkých poznačila a umlčala aj v tejto sále, je vlastne toho dôkazom. A ja, keď sa pozriem na konkrétne legislatívne znenie návrhu, o ktorom sa tu dnes bavíme, tak chcem vysvetliť, v čom vnímam tú bezmocnosť. Lebo ja si naozaj myslím, že je dobré, že tu prišiel nejaký návrh, že sa o tom bavíme, že tu pán minister sedí trpezlivo, počúva nás. Naozaj akože mám z tej debaty dobrý pocit napriek tomu, aká ťaživá téma to je, ale idem k detailom. V § 1215 ods. 2 písmeno a) e) je to priamo paragraf, ktorý sa týka tej online služby, ktorá nemá byť poskytnutá vlastne mladšiemu ako 16 rokov. Tak po a) tam máme, že nebude sprístupnená, ak pôjde teda tou online službou, nie je služba, ktorá je službou nejakej priamej elektronickej komunikácie, ak neumožňuje sprístupňovanie obsahu verejnosti. No a ja som si robila taký rešerš, že akože ako, čo teraz fičí medzi mladými 12-13 ročnými ľuďmi. No a sú to platformy, ktoré sú zamerané na tú priamu elektronickú komunikáciu. Napríklad WhatsApp, hej? WhatsAppové skupiny a potom tam majú Signal, vedia, čo je Signal, mladé decká a vlastne sú to platformy, ktoré ma prekvapili. Ja som čakala, že číslo jeden bude TikTok, že číslo jeden bude Instagram a vlastne číslo jeden bol WhatsApp. A teraz sa pýtam. Pokryje túto službu tento zákaz alebo nepokryje? Neviem na to odpoveď. Potom pri písmene e) prevádzkovanie diskusného fóra nebude nijako obmedzené. Čo sa môže diať na tom diskusnom fóre? Aké bude mať algoritmy? Kto ho bude spravovať? Nie je to nebezpečenstvom? Naozaj môžeme pustiť 12-ročné dieťa na internet, na akékoľvek diskusné fórum, lebo je to diskusné fórum? Neviem, pýtam sa naozaj, akože pre mňa to je veľmi vážne. Potom mi tam ten vek, 16 rokov. My tu máme v Trestnom zákone trestnoprávnu zodpovednosť od 15 rokov. Takže my ideme povedať, že proste mladý človek prekročí ten prah 15. roku a je zodpovedný za zlo, ktoré spácha, za všetko v rozpore so zákonom, ale stále nemôže mať žiadny internetový profil. Nevidím tam vlastne ten súlad zákonodarcu a nedáva mi to úplne zmysel, tá veková hranica 16 rokov, pritom ako máme upravené iné vekové hranice v rámci nášho právneho poriadku. Tam naozaj vnímam nesúlad. Rovnako spôsoby, akými sa dá oblafnúť vlastne takýto zákaz. Stačí sa pozrieť na Austráliu, ktorá sa o to pokúsila a videli sme, že tam masovo stúplo využívanie, čo je úplne legálne, využívanie iných VPN adries, cez ktoré si mladí ľudia spravili profily a fungovali tak. Keď z vás niekto bol pred 20 rokmi na dovolenke vo Vietname, tak tiež fungoval na Facebooku a Instagrame cez cudziu VPN adresu, aby si mohol popísať so svojimi známymi. Sama som tak fungovala, keď som bola vo Vietname, takže je to úplne jednoduché technické riešenie, ktoré jedným krokom tento zákaz bagatelizuje. Obíde ho mladý človek, pre ktorého to nie je žiaden problém. Rovnako vytvoriť si zahraničný profil pri takýchto reguláciách. Raz, keď si ho vytvárate ako občan inej krajiny, tá platforma vás pustí. Aj toto využívali tie austrálske deti. Že jednoducho spravili si profil, kde povedali, že nie sú z Austrálie, ale že sú z inej krajiny a pustilo ich to. Tých návodov, ako to obísť, je na internete strašne veľa už teraz. A toto ma trápi, že my si tu naozaj zakryjeme oči nejakým zákazom, ktorý si myslím, že je správny. Ja si naozaj myslím, že nemôžeme tie 12-, 13-, 14-ročné deti vystavovať tomu, že samé majú zvládnuť algoritmy obrovských technologických spoločností. Nezvládnu ich samé. Ale tá regulácia sa nedá vyriešiť tak jednoducho, že niečo zakážeme. A už vôbec nie pri mladých ľuďoch, ktorí sú technologicky zdatní. A aj keby neboli, tak to sú také jednoduché technologické prekážky, ktoré naozaj aj tak technologicky nezdatný človek ako ja zvládol x rokov dozadu a oni by ich zvládli tisíckrát lepšie. Čiže nestačí to. Nie je to dosť a ja si želám, aby sme prišli s poctivejším riešením. Ja si myslím, že to, čo vzniklo, už som to tu viackrát povedala v tejto debate na európskej úrovni, to je tá štartovacia čiara. Sú schopní ako keby pôsobiť na tie spoločnosti naozaj z tej európskej úrovne. Ja verím, že toto je niečo, na čom by celá EÚ mohla mať zhodu a mohli by sme to ďalej rozvíjať, pretože aj tam vidím väčší priestor na tú reguláciu než aká sa prijala teraz, ale toto je ten priestor, kam by sme mali ísť. Nezalepovať si oči, že takýmto zákazom niečo vyriešime a už vôbec bude smiešne, keď ho prijmeme a tí mladí ľudia sa vysmejú systému a veľmi ľahko ho obídu. A znova mnohí rodičia budú kľudne spávať, že ich decká nie sú na sociálnych sieťach a oni tam budú, pretože najmenší problém sa tam dostať. Čiže nie je to dosť. A keď som hovorila vlastne o tom psychickom prežívaní a mentálnom zdraví, ja som rada, že viacerí vo svojich príspevkoch vlastne skĺzli k tejto téme. Lebo sa mimoriadne týka všetkého, čo tu teraz riešime. A vlastne to je deradikalizácia spoločnosti, pretože my dnes aj pri tých prípadoch, ktoré si myslíme, že vyriešime nejakou reedukáciou v reedukačných domovoch, naozaj deti s ťažkým príbehom, ktoré sú v zariadeniach, aby im tam pomohli. Práve od ľudí, ktorých tam majú vychovávať, dostávame správu, že viete, my sme vychovávatelia. My nie sme psychiatri. Tu sú deti, ktoré majú ťažké psychiatrické diagnózy, ktoré sú dôvodom ich umiestnenia v tomto zariadení a je to chybné umiestnenie. Majú byť na psychiatrii alebo majú mať psychológa, lebo my im tu nedokážeme dať tú oporu, ktorú potrebujú medicínsky dostať. A potom to volajú vlastne všetci, s ktorými som sa rozprávala z tejto oblasti a tiež to spadá pod Ministerstvo školstva. Preto to tu chcem povedať, lebo je tu pán minister. Ja si naozaj myslím, že míňame náboje. Že potrebujeme urobiť pre tieto decká viac. A je na debatu, ako. Je na debatu, či už nie je na mieste takéto zariadenia zreformovať v iné typy. Vidíme, čo sa v nich deje. Videli sme aj tú špeciálnu správu z prokuratúry. Teraz nedávno som rada, že ste zasiahli, pán minister, keď sa tuším zrušilo nejaké takéto zariadenie kvôli vlastne sexuálnemu násiliu, ktoré sa tam odhalilo. Čiže máme tu nejaký problém, ktorý je dlhodobo v tom systéme, nerieši príčinu. Vidíme, ako dopadnú tie deti, keď sa dostanú z tých zariadení, že vlastne nevedia sa zariadiť do života, lebo im nebola poskytnutá taká pomoc, akú potrebovali. A aj mnohé deti, ktoré skĺznu k tomu radikálnemu správaniu, k tej krutosti, k šikane, tak sú deti, ktoré potrebujú pomoc. Psychologickú pomoc, psychiatrickú pomoc. A toto sa nedá vyriešiť len z vašej stoličky. Máte dva rezorty, aj zdravotníctvo, máte aj školstvo. Toto je naozaj nadrezortná téma. A ja si veľmi želám, aby aj po vás, vlastne o ten rok. Myslím si, že budú voľby o rok, tak hovorím o rok. Sa vlastne podarilo, nech už tam bude ktokoľvek, spraviť z témy mentálneho zdravia prioritu. Lebo aj keď sa to tu často skloňuje, ja si stále myslím, že je to na chvoste. Že je to na chvoste politických záujmov. A to je tá epidémia. To je tá pandémia toho, čomu dnes čelíme. Takže. Veľmi rada sa budem podieľať na tých riešeniach. Veľmi rada prispejem k takejto debate. Naozaj si myslím, že politické spory v tejto téme majú ísť bokom. A ak viem byť užitočná aj v súčasnej vláde pri komunikovaní riešení tohto problému. Naozaj sa hlásim. Hlásim sa do radu. Aby sme našli spoločnú reč a pripravili také riešenie, ktoré nebude mať diery. A bohužiaľ, aj keď je toto dobrý krok, o čom tu dnes debatujeme, nie je to dosť.
|
Poslankyňa Marcinková. Ďakujem za slovo. Zaznelo to veľmi diplomaticky od kolegyne Gažovičovej a možno to poviem viac napriamo, ale tá moja obava spočíva presne v tom istom, čo povedala ona, že my sa tu teraz prikryjeme nejakým zákazom, ktorý, ako tu zaznelo, nie je úplne vynútiteľný. Je bezzubý. Zakryjeme tým oči spoločnosti. Možno niektorí rodičia budú mať pocit, že super, vyriešili sme problém, lebo máme tu zákaz sociálnych sietí, naše deti sú v bezpečí. A v podstate sme ničomu nepomohli, lebo je to len baby step. Je to naozaj veľmi málo a tiež si myslím, že v tomto sme schopní riešiť túto tému len na úrovni Európskej únie. A ja si myslím, že to európske riešenie ešte stále nie je dostatočne ambiciózne, aby zašlo ešte ďalej pri tej regulácii, ale myslím si, že je to dobrá kostra toho, k čomu vieme prispieť. Veď nakoniec, keď to budeme harmonizovať, je aj na nás, ako ďalej pristúpime k tejto zmene. Ale bola by som veľmi nerada, keby sa táto snaha a táto dôležitá téma o regulácii sociálnych sietí a v podstate o ten koreň tej radikalizácie mladých, keďže vieme, že sociálne siete tomu veľmi prispievajú, spravila nejakou politickou témou alebo možno vulgarizovala na nejakú vašu kampaň, že budete radi, že sa niečo také prijalo a budete si to lepiť na billboardy, ako to v strane HLAS viete. A vlastne nedotiahli by sme to do konca a neurobili by sme si tú domácu úlohu, pretože toto je naozaj téma, ktorá nás presahuje, presahuje aj voľby, presahuje nás ako rodičov, politikov a ja si myslím, že by sme k nej mali pristúpiť poctivo a naozaj nájsť zhodu, ktorá bude presahovať aj politické tričká, na ktorú si všetci budeme vedieť povedať. Urobili by sme si tú domácu úlohu, pretože toto je naozaj téma, ktorá nás presahuje, presahuje aj voľby, presahuje nás ako rodičov, politikov a ja si myslím, že by sme k nej mali pristúpiť poctivo a naozaj nájsť zhodu, ktorá bude presahovať aj politické tričká, na ktorú si všetci budeme vedieť povedať, že sme niečo zvládli v tomto parlamente kvalitne a dobre a nebudeme to musieť novelizovať sedemkrát. Za najbližší polrok.
|
Poslankyňa Marcinková. Ďakujem za slovo. Zaznelo to veľmi diplomaticky od kolegyne Gažovičovej a možno to poviem viac napriamo, ale tá moja obava spočíva presne v tom istom, čo povedala ona, že my sa tu teraz prikryjeme nejakým zákazom, ktorý, ako tu zaznelo, nie je úplne vynútiteľný. Je bezzubý. Zakryjeme tým oči spoločnosti. Možno niektorí rodičia budú mať pocit, že super, vyriešili sme problém, lebo máme tu zákaz sociálnych sietí, naše deti sú v bezpečí. A v podstate sme ničomu nepomohli, lebo je to len baby step. Je to naozaj veľmi málo a tiež si myslím, že v tomto sme schopní riešiť túto tému len na úrovni Európskej únie. A ja si myslím, že to európske riešenie ešte stále nie je dostatočne ambiciózne, aby zašlo ešte ďalej pri tej regulácii, ale myslím si, že je to dobrá kostra toho, k čomu vieme prispieť. Veď nakoniec, keď to budeme harmonizovať, je aj na nás, ako ďalej pristúpime k tejto zmene. Ale bola by som veľmi nerada, keby sa táto snaha a táto dôležitá téma o regulácii sociálnych sietí a v podstate o ten koreň tej radikalizácie mladých, keďže vieme, že sociálne siete tomu veľmi prispievajú, spravila nejakou politickou témou alebo možno vulgarizovala na nejakú vašu kampaň, že budete radi, že sa niečo také prijalo a budete si to lepiť na billboardy, ako to v strane HLAS viete. A vlastne nedotiahli by sme to do konca a neurobili by sme si tú domácu úlohu, pretože toto je naozaj téma, ktorá nás presahuje, presahuje aj voľby, presahuje nás ako rodičov, politikov a ja si myslím, že by sme k nej mali pristúpiť poctivo a naozaj nájsť zhodu, ktorá bude presahovať aj politické tričká, na ktorú si všetci budeme vedieť povedať. Urobili by sme si tú domácu úlohu, pretože toto je naozaj téma, ktorá nás presahuje, presahuje aj voľby, presahuje nás ako rodičov, politikov a ja si myslím, že by sme k nej mali pristúpiť poctivo a naozaj nájsť zhodu, ktorá bude presahovať aj politické tričká, na ktorú si všetci budeme vedieť povedať, že sme niečo zvládli v tomto parlamente kvalitne a dobre a nebudeme to musieť novelizovať sedemkrát. Za najbližší polrok.
|
Poslankyňa Marcinková. Ďakujem za slovo. Zaznelo to veľmi diplomaticky od kolegyne Gažovičovej a možno to poviem viac napriamo, ale tá moja obava spočíva presne v tom istom, čo povedala ona, že my sa tu teraz prikryjeme nejakým zákazom, ktorý, ako tu zaznelo, nie je úplne vynútiteľný. Je bezzubý. Zakryjeme tým oči spoločnosti. Možno niektorí rodičia budú mať pocit, že super, vyriešili sme problém, lebo máme tu zákaz sociálnych sietí, naše deti sú v bezpečí. A v podstate sme ničomu nepomohli, lebo je to len baby step. Je to naozaj veľmi málo a tiež si myslím, že v tomto sme schopní riešiť túto tému len na úrovni Európskej únie. A ja si myslím, že to európske riešenie ešte stále nie je dostatočne ambiciózne, aby zašlo ešte ďalej pri tej regulácii, ale myslím si, že je to dobrá kostra toho, k čomu vieme prispieť. Veď nakoniec, keď to budeme harmonizovať, je aj na nás, ako ďalej pristúpime k tejto zmene. Ale bola by som veľmi nerada, keby sa táto snaha a táto dôležitá téma o regulácii sociálnych sietí a v podstate o ten koreň tej radikalizácie mladých, keďže vieme, že sociálne siete tomu veľmi prispievajú, spravila nejakou politickou témou alebo možno vulgarizovala na nejakú vašu kampaň, že budete radi, že sa niečo také prijalo a budete si to lepiť na billboardy, ako to v strane HLAS viete. A vlastne nedotiahli by sme to do konca a neurobili by sme si tú domácu úlohu, pretože toto je naozaj téma, ktorá nás presahuje, presahuje aj voľby, presahuje nás ako rodičov, politikov a ja si myslím, že by sme k nej mali pristúpiť poctivo a naozaj nájsť zhodu, ktorá bude presahovať aj politické tričká, na ktorú si všetci budeme vedieť povedať. Urobili by sme si tú domácu úlohu, pretože toto je naozaj téma, ktorá nás presahuje, presahuje aj voľby, presahuje nás ako rodičov, politikov a ja si myslím, že by sme k nej mali pristúpiť poctivo a naozaj nájsť zhodu, ktorá bude presahovať aj politické tričká, na ktorú si všetci budeme vedieť povedať, že sme niečo zvládli v tomto parlamente kvalitne a dobre a nebudeme to musieť novelizovať sedemkrát. Za najbližší polrok.
|
Poslankyňa Marcinková. Ďakujem za slovo. Zaznelo to veľmi diplomaticky od kolegyne Gažovičovej a možno to poviem viac napriamo, ale tá moja obava spočíva presne v tom istom, čo povedala ona, že my sa tu teraz prikryjeme nejakým zákazom, ktorý, ako tu zaznelo, nie je úplne vynútiteľný. Je bezzubý. Zakryjeme tým oči spoločnosti. Možno niektorí rodičia budú mať pocit, že super, vyriešili sme problém, lebo máme tu zákaz sociálnych sietí, naše deti sú v bezpečí. A v podstate sme ničomu nepomohli, lebo je to len baby step. Je to naozaj veľmi málo a tiež si myslím, že v tomto sme schopní riešiť túto tému len na úrovni Európskej únie. A ja si myslím, že to európske riešenie ešte stále nie je dostatočne ambiciózne, aby zašlo ešte ďalej pri tej regulácii, ale myslím si, že je to dobrá kostra toho, k čomu vieme prispieť. Veď nakoniec, keď to budeme harmonizovať, je aj na nás, ako ďalej pristúpime k tejto zmene. Ale bola by som veľmi nerada, keby sa táto snaha a táto dôležitá téma o regulácii sociálnych sietí a v podstate o ten koreň tej radikalizácie mladých, keďže vieme, že sociálne siete tomu veľmi prispievajú, spravila nejakou politickou témou alebo možno vulgarizovala na nejakú vašu kampaň, že budete radi, že sa niečo také prijalo a budete si to lepiť na billboardy, ako to v strane HLAS viete. A vlastne nedotiahli by sme to do konca a neurobili by sme si tú domácu úlohu, pretože toto je naozaj téma, ktorá nás presahuje, presahuje aj voľby, presahuje nás ako rodičov, politikov a ja si myslím, že by sme k nej mali pristúpiť poctivo a naozaj nájsť zhodu, ktorá bude presahovať aj politické tričká, na ktorú si všetci budeme vedieť povedať. Urobili by sme si tú domácu úlohu, pretože toto je naozaj téma, ktorá nás presahuje, presahuje aj voľby, presahuje nás ako rodičov, politikov a ja si myslím, že by sme k nej mali pristúpiť poctivo a naozaj nájsť zhodu, ktorá bude presahovať aj politické tričká, na ktorú si všetci budeme vedieť povedať, že sme niečo zvládli v tomto parlamente kvalitne a dobre a nebudeme to musieť novelizovať sedemkrát. Za najbližší polrok.
|
Pani poslankyňa Marcinková, ďakujem pekne. Ja súzniem s tým, čo tu zaznelo od kolegu Horeckého, že jednoducho tú reguláciu treba, je treba, aby bola kvalitná na tej Európskej únii. Samozrejme, keď budeme harmonizovať, aj to je dôležitý krok, ale ja sa priznám, že taká kontrolka, ktorá mi svieti pri tomto návrhu, o ktorom sa teraz bavíme, pri tom zákaze sociálnych sietí, je to, že ak prijmeme nejaký takýto zákaz, ktorý bude izolovaný od všetkých tých ďalších opatrení, ktoré potrebujeme na to, aby sme docielili cieľ, ktorý máme podľa mňa spoločný, že chceme tie deti ochrániť od tých negatívnych vplyvov sociálnych sietí, od tých negatívnych algoritmov, od toho radikalizovania sa, tak si nemôžeme zalepiť oči takýmto čiastočkovým riešením, takýmto čiastočkovým možno úspechom, keď vám to prejde a potom hlásať všetci, že super, už tu máme zákaz, problém vymizol. No, nevymizol, on je obrovský a tým zákazom v podstate urobíme veľmi málo. A toto je tá moja obava, že áno, samozrejme, chápem, že potrebujeme nejaký základný kameň, prvý krok, ale či ho priniesť takto izolovane, je vlastne riešením. Ja sa obávam, že to nestačí. Takže k tomu vyzývam, aby sme sa naozaj bavili aj o tom b c d, čo tu od Jána Horeckého zaznelo, že či sú to už osvetové aktivity alebo či je to nastavenie vzdelávania. A povýšenie toho duševného zdravia mladých na naozajstnú prioritu. Dnes vieme zo štatistík, že 30 a viac percent mladých ľudí maloletých bojuje s úzkosťami, má strachy, ktoré nevie samo zvládnuť. To je obrovské číslo. Máme kapacity, podporujeme tie psychologické kapacity, ktoré už nie sú na školách, aby tam boli naozaj kvalitní ľudia, to creme de la creme, ktoré zo psychológie máme a potrebujeme aplikovať na mladých ľudí. Neviem, pýtam sa, či robíme dosť.
|
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja by som chcela využiť tento priestor aj v reakcii na kolegyňu a vyzdvihnúť reakciu ministra školstva po tej tragickej udalosti, ktorá sa odohrala v utorok, pretože mi naozaj veľmi záleží na tom, aby sme takéto udalosti komunikovali správne vo verejnom priestore. Naozaj nejakým spôsobom neupriamovali tú pozornosť na páchateľa, ale naopak upriamovali pozornosť na obete a upokojovali situáciu nejakým spôsobom, nepovzbudzovali k takémuto konaniu iných jednotlivcov. Čiže naozaj si myslím, že všetky tie návody a odporúčania, ktoré od psychológov a komunikačných odborníkov boli vetrané, tak boli vypočuté pánom ministrom. Trošku ma mrzelo, že človek, ktorý stál vedľa neho a zastáva funkciu ministra vnútra, si už tieto návody neprečítal a komunikoval úplne v rozpore so všetkým, čo sa odporúča. Nuž, niekto si vie spraviť domácu úlohu, niekto nevie. Nevadí, aj tieto kontrasty sú pre nás opozičných politikov zaujímavé sledovať v rámci koalície, ale inú vec som chcela a dostanem sa k tomu, verím, aj v rozprave. A to sú tie zákazy sociálnych sietí. Ja som rada, že tu prichádza iniciatíva z európskej úrovne, pretože som bola veľmi skeptická k tomu, keď sme sa my ako malá krajina vlastne zadušovali, že zakážeme sociálne siete od nejakého veku. Môžeme sa baviť o tom, aký to má byť vek. Ja to podporujem. Myslím si, že majú byť regulované. Myslím si, že aj zákaz kľudne je jedna z možností, ale je naivné si myslieť, že to vyrieši celý problém, ktorý je oveľa väčší. Vidíme, čo sa udialo napríklad v Austrálii, keď ten zákaz prišiel, že jednoducho vznikli alternatívne platformy, deti sa presunuli do rôznych WhatsAppových skupín, kde to bolo ešte ako keby menej verejné, čo sa v nich dialo. Čiže naozaj potrebujeme riešenie, ktoré nebude len nejakým zakrytím očí rodičom, učiteľom a nám dospelým, ale bude skutočným riešením v prospech bezpečnosti detí. Ďakujem pekne.
|
Vážené kolegyne, vážení kolegovia som rada, že takáto vízia vznikla, že sa vôbec bavíme o tomto dokumente. Ale je pre mňa absurdné, že bez akejkoľvek hanby Robert Fico v poslednom roku svojho vládnutia prichádza s iniciatívou tohto dokumentu po 16 rokoch, čo je pri moci a vlastne štvrtým rokom, čo začína toto funkčné obdobie, pretože tiež by sa aspoň niečím z toho riadil sám, keď začínal vládnuť. Ja len zosumarizujem tých 16 rokov vlád Smeru a ich výsledok, pretože sú v priamom kontraste s víziou, ktorú ponúka. Ekonomický rast u nás je pod 1 %, v Česku sú to 2 %, v Poľsku 3 %. Prepúšťa sa. Za tri roky prišlo kvôli odchodu firiem alebo organizačným zmenám vo firmách o prácu viac ako 5500 ľudí naprieč Slovenskom. Chcem poprosiť, kolegovia, keby ste mohli. Ťažko sa mi rozpráva, keď musím prekrikovať. Ďakujem. Vrátite mi čas, prosím. Ďakujem. Je s tým nejaký problém poprosiť kolegov, aby boli tichšie, lebo aj vás žiadam, aby ste sa správali slušne. Prepúšťa sa, ako som začala. Za tri roky prišlo kvôli odchodu firiem zo Slovenska počas vašej vlády o prácu vyše 55 00 ľudí. Môžeme hovoriť o Huberte, tam bolo 100 ľudí, nedávny odchod Foxconn Nitra, 300 ľudí, Kysucké Nové Mesto, Schaeffler, 300 ľudí, Bánovce nad Bebravou, Eterna, 300 ľudí. V rebríčku konkurencieschopnosti krajín sme na 63. mieste zo 70 hodnotených krajín. Zaostávame vo výške minimálnej priemernej mzdy. Horšie ako na Slovensku je na tom už len Bulharsko a tesne nad nami skončilo Rumunsko, s ktorým sa tak radi porovnávate. Slovensko je na čele rebríčka európskych krajín s najmenej dostupným bývaním. Slováci potrebujú 14 hrubých ročných miezd na kúpu nového bytu, čo je najviac pomedzi všetkých európskych krajín. Slovensko patrilo v roku 2025 medzi najmenej úspešné krajiny Európy pri získavaní súkromného a rizikového kapitálu. Do slovenských firiem pritieklo len približne 7 miliónov €. Pre porovnanie, Česko získalo až 275 miliónov €. A čo mňa mrzí najviac, je, že žijeme v krajine, kde je každé štvrté dieťa ohrozené chudobou. A čo hovorí tento dokument, ktorého autorov si vážim? Hovorí o tom, že vízia Slovenska je, aby sa tu darilo ľuďom. Ja si to želám tiež, ale tá vízia by mala byť merateľná. A žiaľ, v celom tomto dokumente, keď som sa snažila nájsť napríklad tie oblasti, ktoré sa dotýkajú tých najviac ohrozených detí, tak to boli krátke vety a výseky, ktoré opisovali ich situáciu, ktoré opisovali nejakú víziu lepšieho života. Pre mňa nič rukolapné. A ja som presvedčená, že spoločnosť je len taká silná, aký silný je ten najslabší článok v nej. A tu zlyhávame. Myslím, že to bol kolega Staňura, ktorý spomenul, že Česi si stanovili víziu, ktorá je naozaj merateľná. Chceli byť jednou, chcú byť stále jednou z 10 najsilnejších ekonomík v rámci EÚ. Tam si viete ten rebríček jasne pozrieť, viete si na... A už len v krátkosti, aby som mojim kolegom neuberala čas. To, čo sa píše vo vízii a čo hodnotím pozitívne, chcem dať do kontrastu s tým, čo urobila táto vláda za posledné tri roky, pretože pán Mierna dnes pri tomto svojom krátkom vstupe povedal, že zohľadňujeme všetko, čo hovorí vízia a v súlade s tým konáme. Nuž, toto je príkre klamstvo, pretože vo vízii sa odporúča znížiť daňovo-odvodové zaťaženie práce a naopak zvýšiť dane z majetku, nepriame dane a environmentálne dane. Čo urobila táto vláda? Zaviedla úplne novú daň, zvýšila DPH, zvýšila dane zo sladených nápojov, zvýšili odvody, zdravotné poistenie pre zamestnancov, živnostníkov, ktorí ročne zaplatia o vyše 1000 € viac, než bolo pred zmenami. Zahraničná a bezpečnostná politika. Čo hovorí vízia? Vízia hovorí, že Slovensko bude systematicky upevňovať svoje postavenie dôveryhodného, podotýkam dôveryhodného a strategicky relevantného partnera a spojenca, čitateľnej, hodnotovo ukotvenej krajiny so zrozumiteľným smerovaním. Základom bude pevné ukotvenie v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii. Aká je realita? Nuž, určite nie sme dôveryhodným partnerom. Videli sme to aj dnes na tlačovej besede, ako nás komentoval náš nemecký partner. Legislatívny proces. Čo hovorí vízia? Legislatívne návrhy a investície a verejné politiky budú sprevádzané analytickým zdôvodnením, posúdením alternatív, očakávaných dopadov, uskutočniteľnosti implementačných kapacít. Rozhodovanie bude založené na dôkazoch, nebude vytvárať falošnú dichotómiu medzi odborným odporúčaním a politickým rozhodnutím. A my tu vidíme nerešpektovanie základných legislatívnych pravidiel posledné tri roky. Trestný zákon ste menili sedemkrát. Aká predvídateľnosť? Trestné kódexy bez diskusie. A mohla by som pokračovať napríklad v časti pripravenosť na krízy. Alebo čo je v dokumente napísané o chudobe a sociálnom vylúčení a čo robíte vy, čo nedávno priniesol minister Erik Tomáš. Čiže znova raz sa nám tu Robert Fico snaží len zakryť oči. A klame v priamom prenose, keď vraví, že koná a bude konať v súlade s týmto dokumentom, pretože my tu máme víziu z roku 2020, ktorá je platná, ktorá nie je nijakým spôsobom rozdeľujúca medzi nami a vami a neurobil, nenaplnil z nej nič. Je tu nová vízia, ktorej programy strán Slobody a solidarity alebo Progresívneho Slovenska sú viac podobné než tá politika, ktorú teraz pri moci robí Smer a Hlas. Takže zase raz len obyčajné klamstvo z vašej strany a mne je to ľúto. Aj kvôli vedcom, ktorých ste doteraz dehonestovali a ktorí na tejto vízii pracovali, pretože vy ich ponižujete. A ja im ďakujem, že boli vôbec ochotní pre vás túto víziu spraviť.
|
Podľa mňa bol skvelým príkladom toho, ako zabúda alebo až cielene sabotuje prácu samospráv. Táto vláda, príklad s transakčnou daňou, ktorá vlastne si vôbec nespomenula pri tvorení vlastne tejto novej daňovej povinnosti na samosprávy, na obecné podniky, na naozaj všetky zložky, ktoré spadajú pod samosprávy alebo pod ministerstvá samotné, a kde duplicitne musia platiť túto transakčnú daň práve správcovia a organizačné zložky týchto, napríklad letísk alebo ihrísk a podobne. Čiže toto je pre mňa presne ten dôkaz toho, ako táto vláda nielenže tvorí nedokonalú legislatívu, ktorú potom musí viackrát upravovať. Videli sme to pri trestných zákonoch, zákonoch, ktoré tu prišli a všetci ich obhajovali a potom sme ich museli sedemkrát novelizovať. Ale vidíme to aj pri takýchto komplexných opatreniach, ako je napríklad tá transakčná daň, kde jednoducho tie tie nuansy postihujú aj subjekty, ktoré sú bežne oslobodené od dane alebo nie sú duplicitne zdaňované. Čiže toto je presne tá vizitka tej nedokonalosti právnej úpravy, ktorá je typická pre túto vládnu koalíciu. A mne to je len ľúto, pretože my sme stále v parlamente. Toto je zákonodarný orgán. Našou hlavnou prácou má byť tvorba a prinášanie poctivých zákonných zmien, ktoré majú nejak precizovať súčasný právny poriadok, majú ho zlepšovať, majú ho skvalitňovať pre život ľudí na Slovensku. No a žiaľ, babráctvom tejto vlády a aj poslancov, ktorí prinášajú takéto poslanecké návrhy, sa tvorí opak a ten náš právny poriadok sa hyzdí. Teraz už
|
Pani poslankyňa Martinková. Ja mám často v tomto parlamente, aj keď počúvam predstaviteľov vlády, pocit, že si neuvedomujeme, aká je naša rola v tejto spoločnosti. My nemáme tvoriť realitu, my ju ani nevytvoríme. My nezrušíme páry rovnakého pohlavia, ktoré tvoria rodiny. My tu dnes takéto páry máme, máme tu také rodiny, máme tu deti, ktoré vyrastajú v týchto rodinách a ja som presvedčená, že musíme vytvoriť právny rámec, aby tieto rodiny žili v právnej istote, aby vedeli, aké sú ich práva, vedeli, aké sú ich povinnosti, aby tieto deti naozaj žili s nejakou právnou ochranou. Voči aj rodičom, ktorí ich vychovávajú. Ja neviem, prečo my si uzurpujeme právo určovať, ako, kto, kde môže na Slovensku žiť. Veď my tu už máme dnes mnohé jednorodičovské domácnosti, ktoré takisto zákony dlho ignorujú. Máme tu rodiny, kde deti vychovávajú starí rodičia. To sa konečne aj vďaka nám dostalo do zákona, že jednoducho takéto situácie sa pokrývajú. Tak potom prečo časť rodín z tejto úpravy vyraďujeme a máme na to milión názorov, milión odtieňov úvah, tie rodiny tu sú a jediné, čo sa od nás vyžaduje, je, aby sme im zabezpečili právnu ochranu. Akože ten nános všetkých tých zbytočných názorov dajme z toho preč, aj tú vašu zbabelosť sa touto témou zaoberať v novej úprave a splňme si svoju úlohu. Jednoducho ignorujete časť občanov, ignorujete časť občianok, ktoré žijú na Slovensku a vy ako minister spravodlivosti aj im máte zabezpečiť právnu istotu. A to už pri takej rozsiahlej rekodifikácii, ktorá tento priestor vytvára. Ďakujem.
|