42.
Mne sa ten pôvodný návrh zákona teda zdal celkom nevinný, až pokiaľ neprišli všetky tie pozmeňovacie návrhy. A tiež som trošku taký prekvapený a neviem, či správne tomu rozumiem, som dobre postrehol teda, že vlastne už; doteraz to totižto vyzeralo, že, až do vystúpenia pána poslanca, že táto úprava môže zasiahnuť nastávajúce parlamentné voľby len v zmysle moratória o výsledkoch prieskumov.
Teraz ale vidíme, aspoň ak som správne pochopil vystupujúceho pána poslanca, že ten termín účinnosti zákona bude ešte pred parlamentnými voľbami, a teda zákon uderí celou silou práve aj na iné záležitosti, ktoré tu dnes boli diskutované. A mne sa zdá teda práve preto, že tie protiargumenty, ktoré zaznievali celý deň v rozprave, tak sa len znásobujú. Pretože ja vám ich, tie najvážnejšie, možno zosumarizujem, že sme nevideli zjavne žiadnu snahu o opozično-vládnu dohodu alebo zhodu formou okrúhleho stola, tak ako sa to dialo v minulosti. To, že takto krátko pred voľbami sa zasahuje výrazným spôsobom do predvolebného súboja, je tiež absolútne nevhodné. A vidíme tiež, že tými opatreniami, ktoré sa navrhujú napríklad pri tých prieskumoch, zákazu prieskumov verejnej mienky, teda ich výsledkov zverejňovania, že nebudú mať vlastne účinnosť, reálnu účinnosť v praxi. Takže odsudzovať 50 dní alebo, resp. niekoľko mesiacov teraz slovenskú verejnosť na informačnú hmlu a zároveň zavádzať nové zásadné prvky do predvolebného súboja nie je dobré.
|
44.
Pani poslankyňa správne poukázala na to, že stav, do ktorého sa slovenská spoločnosť dostane po prijatí zákazu zverejňovania prieskumov verejnej mienky, sa slovenská spoločnosť dostane do informačnej tmy. Ja by som to možno trošku poupravil, pretože Slovensko po takomto návrhu, po prijatí takéhoto návrhu sa ponorí do ťažkej, hustej informačnej hmly. V dnešnej dobe totiž, kde on-line priestor je rozhodujúci pri informovaní verejnosti, bude takmer nemožné ustrážiť, že prieskumy nebudú zverejňované na zahraničných poltároch, portáloch, tzv. alternatívnych portáloch alebo sociálnych sieťach. O kvalite takýchto prieskumov sme sa mali možnosť presvedčiť už aj pred predchádzajúcimi parlamentnými voľbami. Preto predložený pozmeňovací návrh predpokladajúci zákaz zverejňovania prieskumov považujem len za príspevok k očakávanému chaosu vo verejnom priestore pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami. Tak ako sme to počuli, že, už aj z úst samotného pána predkladateľa, počíta sa s tým, že ustanovenia tohto zákona budú mať rôznu platnosť, termínovanosť. A teda nebude celá táto zákonná úprava platná pre nadchádzajúce voľby a že vlastne celý tento návrh zákona v konečnom dôsledku má byť len o moratóriu na výsledky prieskumov verejnej mienky. Preto je dosť čudné, že vôbec s takouto iniciatívou skupina poslancov teraz prichádza tesne pred voľbami, bez snahy, ako to bolo správne poznamenané, o koalično- opozičnú, širšiu politickú zhodu.
Ďakujem.
|
124.
Pani poslankyňa, mne sa zdá, že najkrajšie a najlepšie motto pre tento návrh zákona je asi okrídlená veta, že sloboda jednotlivca končí tam, kde zasahuje do slobody iného. A myslím, že ani, ťažko by som hľadal lepší príklad ako práve tento návrh zákona. A prevencia je iste dôležitá, ako ste spomínali. Ale práve pravidlá musia prísť práve v takýchto prípadoch. A kto má tie pravidlá robiť, keď nie štát, keď nie je zákonodarca? Ak má mať štát záujem na zdraví populácií, na znižovaní nákladov na zdravotnú starostlivosť, tak je aj tento návrh krok dobrým smerom. A nejde do extrémov, ako ste uvádzali, nespomína súkromný majetok, nie je to o balkónoch súkromných obydlí. Jedná sa de facto o verejné priestory, jedná sa o zásah do slobody jednotlivca, o zásah do slobody nefajčiara. Preto si určite tento návrh zaslúži aj vašu podporu.
|
96.
Áno, súhlasím s tou poznámkou, že zmienená doložka alebo navrhovaná doložka môže byť skôr takou psychologickou bariérou. Ale mala by to byť zase nutnosť predkladateľov zamyslieť sa nad dopadmi na klímu ako jeden z najdôležitejších formovateľov našej budúcnosti. A teda ako predkladateľka upozornila, že v budúcnosti azda niet väčšej otázky pre udržateľnosť života globálne, ale aj na Slovensku. Tak si myslím, že je to ten správny príspevok. A myslím si, že všetci súhlasíme s tým, že aj také malé krajiny, ako je Slovensko, by mali mať príspevok k téme, ktorá sa týka nás všetkých a stále viac bude.
|
84.
Ďakujem pánovi poslancovi za jeho príhovor a podporu tohto návrhu. Ja sám som nie z toho tábora, ktorý by bol označovaný za alarmistický, alarmistov, alebo podobne, skôr som patril do tábora, ktorí mali skeptickejší prístup k názoru ohľadne prebiehajúcej klimatickej zmeny. Ale súhlasím s, a to verím, že je to vlastne naprieč aj celým politickým spektrom už aj na Slovensku, že niečo sa deje a že niečo treba asi urobiť. Že obdobie, epocha, ktorú práve prežívame, nazývaná ako antropocén, je ovplyvňovaná tým, ako ľudstvo produkuje svoje exhaláty, najmä teda CO2 a že má to nejaký spätný vplyv na kvalitu života na svete.
Ja by som možno chcel zdôrazniť aj to, čo v úvodnej reči spomenula predkladateľka, a síce bezpečnostný aspekt tejto problematiky. Pretože všetky modely, ktoré hovoria o tom, že akými konfliktami bude svet prechádzať v budúcnosti, tak rátajú práve s tým, že bude pribúdať konfliktov, či medzištátnych, vnútroštátnych, spôsobených alebo spôsobených nejakými faktormi, kde bola na začiatku práve klimatická zmena, sucho a podobne. Dokonca jeden konflikt v Sýrii, tá občianska vojna, ktorá začala, tak podľa mnohých teórií, podľa tých takých najviac preferovaných teórií, hovoria o tom, že práve sucho, klimatická zmena mala vplyv na túto vec.
A súhlas je aj o tom, že aj malé krajiny by mali teda prispievať. A táto navrhovaná doložka je skôr možno... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
48.
Vážený pán poslanec, ja sa celkom uspokojím v tomto zmysle a v tejto problematike s tým, keď všetky koaličné strany budú dostatočne a jasne podporovať programové vyhlásenie vlády aj v tejto oblasti. To je celé, čo môžem k tomu povedať. A zároveň nechať ministerstvo zahraničných vecí robiť svoju prácu.
|
42.
Vážený pán predseda, pán minister, ja si dovolím len niekoľko poznámok alebo komentárov k predkladaným dokumentom, pretože zahraničnú politiku považujem azda za najdôležitejší nástroj, aký má štát našej veľkosti k dispozícii. To, aké máme vzťahy s okolím, je určujúce pre mier, stabilitu, prosperitu, ale vlastne aj pre žitie národa.
Pre Slovensko je iste dôležité, aby zahraničná politika bola založená na dohodnutých pravidlách, na zdieľaných hodnotách, na spojeneckých záväzkoch. Najmä v súčasnosti, keď sledujeme stále väčší príkon unilaterálnym rozhodnutiam, konanie podľa predvídateľných pravidiel je aj pre nás, ale aj pre stabilitu vo svete, rozhodujúce. Pretože, ak prestanú platiť pravidlá, medzinárodný poriadok, tak ako ho poznáme dnes, sa rýchlo zrúti a malé štáty ako Slovensko sa stanú hračkou v rukách tých silnejších.
Pri posudzovaní zahraničnej politiky Slovenska považujem za najdôležitejšie tri okruhy otázok. Prvá je otázka vnútroštátnej zhody, o základných otázkach zahraničnej politiky, kam vlastne chceme patriť. Po druhé, oblasť kľúčových spojeneckých vzťahov k Európskej únii a NATO. Organizácie, ktoré sú prostriedkami dosahovania našich zahraničnopolitických cieľov a záujmov. Tretia taká veľká oblasť je, samozrejme, otázka vzťahov s našimi susedmi, najmä vo V4.
Aj preto sa ako prirodzená nevyhnutnosť pre nás ukazuje naše pôsobenie v Európskej únii. Členstvo sa zdá ako samozrejmosť, je to však zároveň aj nevyhnutnosť a prostriedok dosahovania našich záujmov. Vďaka členstvu v Európskej únii Slovensko dokáže obrovsky znásobiť svoj potenciál. Naše členstvo sa iste nedá zredukovať na pár čísel, ale ak námatkovo vytiahnem z predkladaného materiálu, že napríklad 80 % všetkých verejných investícií na Slovensku sú financované z rozpočtu Európskej únie alebo že k 15. výročiu vstupu čistá pozícia Slovenska bola plus vyše 14 miliárd eur, tak tieto jednoduché čísla poukazujú na to, ako zásadné pre nás členstvo v Európskej únii je aj z pohľadu financií.
Samozrejme, dôležité je aj, ako to dokážeme využívať, tieto šance. Preto iný údaj, ktorý hovorí, že v poslednom programovom období sme mali k dispozícii vyše 15 miliárd eur, ale ku koncu roku 2018 sme dokázali vyčerpať len 21 %, je hodný zamyslenia.
A áno, musíme sa držať jadra integračných procesov. Napojenie našej ekonomiky na hospodárstvo európskeho priestoru je bezprecedentné. Žijeme z toho. Samozrejme, Únia je aj hodnotové spoločenstvo, spoločenstvo krajín, ktoré spája rešpekt k jednotlivcovi, ľudskej bytosti so svojimi právami, dovolím si tvrdiť, azda s najväčším rešpektom a ochranou na celom svete. Preto ak chceme byť nápomocní lepšiemu životu našich ľudí, jednoducho musíme rešpektovať obe dimenzie, ekonomickú, ale aj hodnotovú.
Z hľadiska bezpečnostného sú spojenci v NATO jediným garantom našej bezpečnosti. Preto by sme mali prispievať k väčšej solidarite, súdržnosti a jednote v rozhodovaní organizácie kolektívnej bezpečnosti, ale aj Európskej únie, ak samozrejme tieto nie sú v protiklade so záujmami nášho štátu. V otázke bezpečnosti je naďalej kladený najväčší dôraz na spojeneckú obrannú alianciu NATO ako garanta našej vonkajšej bezpečnosti. Ukazuje sa, že Slovensko dokáže dokonca skôr prekročiť hranicu výdavkov určených na obranu vo výške 1,6 % z HDP, tak ako sme to predpokladali v nedávno schválenej deklarácii v Národnej rade.
Nebudem dnes rozoberať potenciálne negatívne posuny, tendencie, trendy, spájajúce s vôľou udržať jednotnú Európu, ako čeliť mnohonásobným deleniam, ktoré v rámci európskej politiky v súčasnosti vidíme. Nebudem hovoriť ani o potenciálnych ohrozeniach, ktoré vnímame z pohľadu susedskej politiky, alebo o potrebe posilňovania európskeho bezpečnostného piliera. Som totiž presvedčený, že najväčšie ohrozenie efektívneho, kvalitného výkonu zahraničnej politiky leží práve tu, u nás na Slovensku. Otázka vnútroštátneho súhlasu s výkonom zahraničnej politiky je totiž podstatná. Počúval som aj predrečníčku, ktorá sa tejto otázke venovala, ale viac ako kedykoľvek predtým je potrebný široký súhlas s tým, kam chceme patriť. To potom tiež definuje schopnosť nášho štátu odolávať rozvratným tendenciám a tiež bezpečnostným hrozbám.
Keď má byť zahraničná politika vyjadrením tej vnútornej, tak, bohužiaľ, tu musíme konštatovať istú dvojkoľajnosť, ktorú v našej politike zažívame. Na jednej strane vidíme dobré programové vyhlásenie v tejto oblasti a treba pochváliť ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí za to, že robí, čo sa dá, aby napĺňalo stanovené priority. Na strane druhej stále viac registrujeme protichodné stanoviská a vyhlásenia od rôznych predstaviteľov politických subjektov v parlamente. To sa týka tak opozičných, ako aj koaličných.
Necelé dva roky dozadu na Bratislavskom hrade najvyšší traja ústavní činitelia podpísali deklaráciu, v ktorej chápali priority zahraničnej politiky rovnako a úplne jasne. O žiadnej východnej politike, orientácii na všetky svetové strany sa tam nehovorilo.
Kam sme sa ale za tie necelé dva roky dostali? Diskusia už neprebieha o tom, ako má vyzerať Európska únia v budúcnosti. Namiesto toho vedieme akoby boj o základné témy, čo sme si mnohí mysleli, že sme už dávno prekonali.
Čo také sa stalo, odkedy bolo prijaté programové vyhlásenie vlády?
Čo také sa stalo od času, keď traja najvyšší ústavní činitelia prijali zmysluplné vyhlásenie, ktoré vyslalo jasný signál, kto sme a kam chcem patriť?
Čo také sa udialo, odkedy bola na vláde jednohlasne prijatá bezpečnostná stratégia, ktorá má určovať ďalšie dôležité politiky štátu v oblasti obrany a bezpečnosti?
Považujem za nepochopiteľné, že práve bezpečnostná stratégia, ktorú schválila vláda a predpokladala ju, programové vyhlásenie vlády, sa za dlhé mesiace kvôli politickým obštrukciám nedostala ani na rokovanie parlamentu. Zdá sa teda, že široký súhlas na zahraničnopolitickej orientácii chýba už aj v koalícii. Odpoveďou asi je, že už aj zahraničná, a to už nehovorím o bezpečnostnej politiky štátu, sa stáva zajatcom stále viac populistickej politiky schopnej hazardovať s menom a, nebojím sa povedať, s osudom tohto štátu. Samozrejme, nárast populizmu ako politiky nezodpovednosti a ľahtikárstva nie je niečo, čo je jedinečné pre Slovensko. V Európe, ak nehovoríme o svete, vidíme presah stále jednoduchších hesiel do politiky z implicitných, ale hlasných riešení, vyúsťujúcich do extrémov naľavo aj napravo. Napokon, ako vidíme, ľavicové či pravicové extrémy vlastne u nás tiež nemali nikdy ďaleko od seba.
Zahraničná politika sa aj z tohto dôvodu stáva predmetom vnútropolitického boja. Populisti všetkých odtieňov zistili, že jednoduchšie sa poukáže na často aj fiktívneho nepriateľa. Ak dlhé obdobie v Európskej únii medzi sebou konštruktívne súťažili umiernená pravica a umiernená ľavica, dnes súperí umiernenosť a zdravý rozum s populizmom. A to je aj celoeurópsky problém.
Svet je v súčasnosti charakterizovaný vysokou mierou nepredvídateľnosti. Platí, že zahraničná politika štátu je vyjadrením tej domácej. A tu tiež pribúda neznámych premenných a teda neistoty. Je preto dôležité, aby zahraničná politika štátu nekopírovala vnútropolitické excesy, ale snažila sa o vyrovnanosť a vyváženosť svojich cieľov.
A môžem na záver konštatovať, že som rád, že výkon našej zahraničnej politiky sa zatiaľ nenecháva úplne vláčiť domácou, stále viac populistickou politikou. (Zaznievanie gongu.)
Ďakujem za pozornosť.
|
28.
Naozaj len krátko zopár krátkych poznámok, pretože v súvislosti s touto témou sa ma viacerí pýtali aj v minulosti, aký už len prínos môže mať vstup takejto malej krajiny, približne dvojmiliónovej krajiny, s otáznym výkonom svojho hospodárstva. Aký prínos to môže byť pre systém kolektívnej obrany jednej teda z najsilnejších, alebo resp. najsilnejšieho zoskupenia demokratických krajín, aký to môže byť prínos.
No tak hovorím, niekoľko, niekoľko poznámok k tomu by som chcel povedať, že mali by sme sa trošku zbaviť takého pocitu nadradenosti, pretože to podobne rozprávali aj o nás. Pretože 5-miliónová krajina v porovnaní s inými obrovskými štátmi s výkonnými ekonomikami, silnými bezpečnostnými štruktúrami a armádami ťažko môže byť nejakým extra prínosom pri kolektívnom zabezpečovaní obrany teritória týchto štátov.
V každom prípade ten prvý princíp je, že by sme nemali upierať žiadnemu štátu, ani tomu najmenšiemu, rozhodovať o tom, akým spôsobom chce vyriešiť tú najzákladnejšiu otázku, životnú otázku každého štátu, o to, o to viac nového, novovzniknutého štátu, akým spôsobom garantovať svoje, svoju bezpečnosť. Nám sa to podarilo. Myslím si, že je naším veľkým záujmom, aby aj takáto krajina, ako je Macedónsko, mohla, mohlo byť súčasťou kolektívnej obrany, pretože tie bezpečnostné garancie týmto pádom a dnešným hlasovaním budeme preberať vlastne aj my. A je veľmi dôležité pre nás a je to, je to zahraničnopolitický záujem Slovenska, aby sme prispeli aj touto mierou k stabilnému Balkánu. Pretože to je región, naozaj, ktorý dokáže prekvapiť, ako vieme z histórie veľmi veľa.
Takže aj malá krajina má nárok na svoje vlastné rozhodovanie. Som veľmi rád, že práve aj perspektíva členstva v NATO znamenala dohodu s Gréckom. A vidíme, že práve NATO funguje stabilizačne, perspektíva členstva v NATO funguje stabilizačne.
A už ako poslednú perličku by som chcel len povedať, že okrem série dohôd, ktoré sa podarilo uzatvoriť medzi Gréckom a Severným Macedónskom v poslednej dobe po odstránení tej konfliktnej situácie, tak jeden z takých najdôležitejších alebo najvážnejších signálov je aj to, že Gréci sa podujali na ochranu vzdušného priestoru tejto republiky. Čo je teda niečo, čo, čo by sme mohli začať rozprávať o svojej suverenite alebo podobne. Je to, je to obrovský krok, je to priateľský krok, je to spojenecký krok, a preto, Severné Macedónsko, vitajte medzi nami.
|
16.
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predniesol spoločnú správu výborov Národnej rady o prerokovaní návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Protokolom k Severoatlantickej zmluve o pristúpení Severomacedónskej republiky.
Návrh pridelil predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 1472 z 12. marca 2019 na prerokovanie výboru pre obranu a bezpečnosť a zahraničnému výboru. Za gestorský výbor určil Zahraničný výbor Národnej rady. Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť uznesením zo 14. marca 2019 č. 182 a Zahraničný výbor Národnej rady uznesením z 21. marca 2019 č. 137 odporúčajú Národnej rade podľa čl. 86 písm. d) ústavy vysloviť súhlas s Protokolom k Severoatlantickej zmluve o pristúpení Severomacedónskej republiky.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a stanovísk poslancov gestorského výboru odporúča Národnej rade podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky vysloviť súhlas s týmto protokolom a spoločná správa výborov Národnej rady o prerokovaní predmetného návrhu (tlač 1348a) bola schválená uznesením Zahraničného výboru Národnej rady č. 141 z 21. marca 2019. Týmto uznesením ma výbor poveril plniť úlohy spoločného spravodajcu.
Toľko, prosím, pán predsedajúci, spoločná správa. Prosím, aby ste otvorili rozpravu k tomuto bodu.
|
117.
Predmetná konferencia je práve o tom, aby umožnila zástupcom jednotlivých krajín povedať, vysvetliť si jednotlivé pozície. A to by malo byť aj našou, naším postojom, našou pozíciou. Ja nie som predstaviteľom vlády. Nepoznám teraz rokovania, ktoré sú povedzme zákulisné medzi jednotlivými stranami. Ja hovorím svoj názor a môj názor je jednoznačný v tom pohľade, že máme prezentovať svoje výhrady, svoje pripomienky, svoje odôvodnené výhrady k tomuto dokumentu tam, kde to patrí. Nemôžeme to zaslať poštou niekde na konferenciu, že možno si to niekto prečíta alebo nie. Jednoducho vzdávame sa nástroja, ktorý je pre štát absolútne rozhodujúci. Náš predstaviteľ tam ísť by rozhodne mal.
A musím povedať, že mi je tak trošku smutno-smiešne z tohto zloženia parlamentu, pretože máme tu takých, čo sa nazývajú liberálmi, ktorí idú proti tomu, čo ostatní volajú liberálnym výmyslom. Máme tu kresťanov katolíkov, ktorí sa nerozpakujú ísť proti hlasu svojho Svätého Otca. A máme tu akože národovcov, ktorí dávajú Orbánovi legitimitu, posilňujú ho a hrajú s jeho kartou. Čakajú, že sa im to v dobrom vráti. A je to smutno-smiešne.
|
105.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, ja by som len naozaj zopár poznámok k tejto téme chcel uviesť. Tá prvá je možno tá, že to, že celosvetovo štáty uznávajú, že je tu problém, a to v rozsahu ako nikdy v histórii nebol, svedčí o tom, že začali na, diskutovať na pôde tam, kde takáto diskusia patrí, a to je na pôde Organizácie spojených názorov, ná... (reakcia z pléna), národov (povedané so smiechom, smiech a reakcie z pléna). Celosvetové čísla ľudí, ktorí sú v pohybe, sú masívne a sú alarmujúce. Tieto čísla hovoria, že stovky miliónov ľudí na zemi sú mimo svojej pôvodnej krajiny. Celkový počet takýchto ľudí mal vzrásť za posledné roky z odhadovaných 150 mil. v roku 1990 až na takmer 260 mil. osôb v súčasnosti. To je realita, pred ktorou sa zatváranie očí a tvárenie sa, že nás sa to netýka a nebude týka, nebude týkať, jednoducho nefunguje. A vôbec to nie je záležitosťou Európy, aj keď je samozrejmé, že to vnímame najcitlivejšie, to, čo my vnímame ako najbližšie.
Rôzne motívy, pozadie tohto javu vytvárajú potrebu, aby vlády štátov medzi sebou o tomto hovorili, ale vieme aj to, že je to fenomén, je to jav, kde bilaterálna diskusia, kde bilaterálne riešenia nestačia, a to vidíme aj v Európe.
Zároveň sa asi zhodneme, že treba migráciu kategorizovať a popísať. Popísať a kategorizovať tak, aby bolo zrejmé, o čom sa vlastne hovorí, a bez tohto sa asi nástroje na hľadanie riešení nemôžu ani nájsť. Nehľadajme teda za tým akúsi OSN, ďalšiu z radov tajomných organizácií, ktoré nám idú zase niečo vnucovať. Je to tá OSN, organizácia združujúca suverénne, samostatné štáty. Organizácia, kde sa naša diplomacia dokázala mimoriadne presadiť v osobe nášho ministra zahraničných vecí. A, mimochodom, ten je pre mňa zárukou profesionálneho prístupu k zahraničnej politike a ochrany záujmov Slovenska. A aj kvôli jeho názorom a postojom som podporoval túto vládu. Mrzí ma, že dnes pod domácim politickým tlakom k nepodpísaniu nezáväznej deklarácie môže časť svojej práce a zahraničného renomé hodiť akurát tak do koša.
Zároveň mi je ľúto, že aj predstavitelia vládnej väčšiny, ktorá vznikla ako koalícia z rozumu a s jasnými postojmi voči, voči rozvratným populistom a extrémistom, sa nechávajú nimi aj naďalej vláčiť, čoho je najlepším dôkazom aj prebiehajúca schôdza a diskusia k tejto téme. Nesúhlasím s podporou nelegálnej migrácie, nie som ani za povinné prerozdeľovacie kvóty, nechcem, aby tu vznikali nejaké ucelené moslimské komunity, ako bola veľká diskusia pred rokmi o tomto u nás. Zastávam názor, že problémy v prvom rade treba riešiť tam, kde vznikajú.
Text dokumentu, o ktorom diskutujeme, je však aj o skoro 300-tisíc Slovákoch v zahraničí a, prepáčte, ich nazývať neprispôsobovými migrantami, je urážlivé aj voči nám sebe samým. Takže prosím o trošku rešpektu voči Slovákom v zahraničí. Nie dokument o hordách nelegálnych utečencov, ktorí nás chcú zničiť a pomiešať národy v Európe, ako nám to chce niekto nahovoriť.
Čo je najdôležitejšie, jednoznačne hovorí o zvrchovanom práve v jednotlivých štátoch určovať si vlastnú politiku v tejto oblasti. A je to práve OSN, ako som povedal predtým, kto sa má podobnými globálnymi javmi zaoberať. Keď nie, budeme sa tváriť, že migrácia neexistuje, a to nie je pravda. Napríklad ľudia chodia za prácou mimo svojej krajiny a táto pracovná sila je často vítaná. Nedostatok pracovnej sily, ako to vidíme v Európe aj u nás napokon, znižuje hospodársky rast o pár desatín percent každoročne. Viem si predstaviť, koľko úsilia je dať dokopy 192 krajín, s pokusom čo len popísať problém a načrtnúť, hľadať spôsoby riešenia. A to sa podarilo pod kuratelou nášho ministra zahraničných vecí.
Ale doma, doma ho čaká prekvapenie, keďže slovo migrácia sa stalo symbolom nelegálnej migrácie zafarbenej nepríjemným pocitom z ekonomických utečencov, ktoré majú zneužívať sociálny systém v európskych krajinách. Možno nakoniec viac krajín nepodpíše tento dokument. Čo považujem ale za najvážnejšie, je to, že sami znehodnocujeme práce vlastného ministra, ktorý, ktorú presadil na globálnom poli, a nechávame sa namiesto riešenia podstatných vecí strhnúť jednou veľkou pseudotémou.
A je tu ešte jeden rozmer, na ktorý by som rád upozornil. Nechávame sa totiž strhnúť diktovaním témy zo strany predsedu maďarskej vlády, ktorý sa netají tým, že mu nevyhovujú pravidlá fungovania súčasného sveta ani Európska únia, ani OSN, a zrejme nevedomky posilňujeme jeho postavenie. Som presvedčený, že je v našom silnom záujme nenechať sa strhnúť populizmom.
A ak máme výhrady k textu deklarácie, ak sa nám zdajú veci nejasné, tak ich spíšme, dajme ich na papier a vyšlime zástupcu Slovenskej republiky, aby ich na konferencii prezentoval. Ak toto nespravíme, zbavujeme tento štát, zbavujeme Slovenskú republiku nástroja, ktorý je pre štáty našej veľkosti absolútne rozhodujúci, pretože schopná diplomacia a politická zhoda v zahraničnej politike dávali doposiaľ nášmu štátu váhu, akú by sme inak nemali. Rezignovanie na diplomaciu a zastúpenie pri stole tam, kde sa bude jednať aj o nás, nie je rozumné a je to veľká chyba.
Na záver si nedopustím ešte jednu poznámku alebo otázku pre všetkých tých, ktorí sa od rána do večera zaštiťujú kresťanskými hodnotami, tradíciami, zakladajú nové kresťanské strany a teraz mlčia. Alebo je to tým, že azda katolíci v tejto sále nepočuli a nepoznajú názory svojho Svätého Otca na túto tému a nepočuli jednoznačnú podporu snahy OSN o riešenie legálnej a riadenej migrácie?
Ďakujem pekne.
|
58.
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, páni, som rád, že sa konečne téma úpravy vzťahov medzi ministrom vnútra a najvyšším predstaviteľom polície dostala na rokovanie parlamentu. Beriem to trochu osobne, nakoľko snaha o vylepšenie fungovania našich bezpečnostných zborov a téma odpolitizovania polície a jej kontroly bola súčasťou mojej politickej agendy počas dlhých niekoľko rokov.
Viacerí sa pýtajú, že prečo? Aj v dnešnej debate zaznela otázka, prečo vlastne niečo meniť? Moja odpoveď je jednoduchá. Neverím totiž politikom a najmä nie tým mocibažným politikom. Akokoľvek pekne, razantne rozprávajú a s akýmkoľvek nasadením.
Dôveryhodnosť bezpečnostných zložiek a najmä polície sa v uplynulých mesiacoch dostali do centra pozornosti aj širokej verejnosti. Z otázky, ktorá bola viac-menej technokratickou v uplynulých rokoch, je dnes otázka a téma verejná.
V súčasnosti sa nachádzame v situácii, kedy policajný prezident je priamo menovaný ministrom a tiež je odvolateľný. Kedykoľvek a bez udania dôvodu ministrom vnútra. Takáto priama podriadenosť šéfa polície dáva za možnosť úvahám o politickom ovplyvňovaní procesov, ktoré sa v polícii dejú. Sledujúc však mantinelizmus verejnej debaty o tejto téme, som presvedčený, že je dôležité nájsť správnu rovnováhu medzi dvoma radikálnymi až extrémnymi pozíciami. Na jednej strane počúvame, že netreba nič zmeniť, že dobré je tak, ako to je, že teda policajný prezident má byť akousi predĺženou rukou ministra v Policajnom zbore a teda, že jeho odvolanie či menovanie má byť len a výlučne právomoc ministra, podobne ako je to pri jeho najbližších spolupracovníkov, hovorca, šéf kabinetu a podobne. Že len tak sa dá zaručiť, že v polícii sa budú uplatňovať politické priority ministra. Potom sú tu presadzovatelia na druhej strane názoru, že veď to treba nechať výlučne na policajtov. Oni vedia najlepšie, čo robiť a ako robiť, preto by si oni mali sami vyberať svojho šéfa. Úplne nezávisle od akýchkoľvek politických vplyvov. Potom tu vraj má panovať ten správny systém, zavládne pokoj a spravodlivosť na svete. Teda aspoň minimálne na Slovensku.
Oba tieto pohľady považujem za nesprávne až extrémne. Aj táto iste dôležitá otázka vyžaduje istý kontext. Samozrejme, že téma postavenia šéfa polície voči svojmu politickému nadriadenému je len, aj keď dôležitým, čriepkom v mozaike. Považujem preto názor, že vlastne netreba nič meniť a šéfom polície má byť priamo podriadený ministrovi vnútra za neudržateľnú. Polícia je prísne hierarchicky usporiadaná organizácia a vôbec nie je jedno, kto stojí na čele pomyselnej pyramídy a ako sa voči nemu môže správať jeho nadriadený, akú kompetenciu má minister vnútra. Iste, že je spoločensky prospešné, ak je politicky prezident vzťahovo trochu oddelený, vzdialený od politického nominanta, teda ministra. Dokáže byť tak autonómny vo svojich rozhodnutiach bez toho, aby sa obával, že ho politik, minister vnútra môže kedykoľvek odvolať. Ak takáto hrozba, možnosť bude obmedzená, aj prípadná možnosť zasahovania zo strany politikov je výrazne menšia. Teraz hovorím o možnosti situácie za akejkoľvek vlády, nie súčasnej, bývalej alebo tej, ktorá, viacerí ju chcú vidieť v budúcnosti.
Pohľad, ktorý presadzuje akúsi bezbrehú autonómnosť policajného šéfa, pomaly jeho voľbu zdola a absolútnu nezávislosť od politického programu presadzovaného aktuálnou vládou, tiež považujem za nesprávny. Predpokladom je totiž akási naivná predstava, že polícia by inak sama osebe dobre fungovala, len treba zabrániť, aby jej do toho politici alebo ktokoľvek iný hovoril. Takýto vysoký stupeň autonómnosti u bezpečnostných zložiek je neželateľný. Hrozí totiž, že sa zvrhne sám do seba. V slovenských podmienkach, si myslím, že v porovnaní napríklad s justíciou, ako s významne uzavretým systémom pred vplyvom zvonka, je azda dostatočne významným varovaním. Som presvedčený, že aj, teda aj tu treba hľadať aj pri takejto čiastkovej, ale významnej zmene, ako je úprava postavenia policajného prezidenta, je treba hľadať vhodný balans medzi požiadavkou na minimalizáciu možnosti politického ovplyvňovania fungovania polície, ako aj rešpektovania nutnosti presadzovanie priorít hociktorej vlády.
Som presvedčený, že pri tejto problematike by sme sa nemali spoliehať len na akéhosi bájneho osvieteného ministra či výnimočných a čistých policajtov. Treba však nastaviť procesy výberu personálneho manažmentu a kariérneho rastu a to tak, aby dokázali produkovať najlepších do riadiacich funkcií a nespoliehať sa na viac-menej náhodný výber politika.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetky návrhy smerujúce k posilneniu postavenia policajného prezidenta či lepšej kontroly vlastne len všetko komplikujú. Áno, a to najmä pre ministra. Ten bude musieť oveľa viac diskutovať, oveľa viac presviedčať. Žiaduci stav by som prirovnal aj k postaveniu náčelníka Generálneho štábu našich Ozbrojených síl, ktorý má silné postavenie voči svojmu politickému nadriadenému, ale je mu aj zodpovedný, zodpovedá mu politicky. A vzájomná spolupráca si vyžaduje aj substantívnu a obsahovú diskusiu. Samozrejme, že to vždy závisí aj od osobnostnej výbavy zúčastnených.
Ale jednoducho sme tu pred otázkou, stojíme pred otázkou, že buď máme systém pravidiel, noriem, alebo sa spoliehame na toho bájneho, osvieteného politika, ktorí sa nám tu viacerí budú veľmi často ešte producírovať v blízkej dobe. A teraz práve máme nastavať ten systém, ako by mohol fungovať do budúcna.
Som preto rád, že pani ministerka prichádza s návrhom, ktorý predpokladá posun od existujúceho stavu. Vtiahnutie príslušného parlamentného výboru nielen za účelom verejného vypočutia, ale aj pri posudzovaní možného návrhu ministra na odvolanie policajného prezidenta je krok správnym smerom. Osobne za čistejší a jasnejší model menovania policajného prezidenta, teda aj zvýšenie jeho autority a postavenia voči ministrovi, som dlhodobo presadzoval model, kedy minister vnútra navrhuje vláde, prechádza cez verejný híring v branno-bezpečnostnom výbore a vláda v konečnom dôsledku schvaľuje nomináciu. V podmienkach Slovenska, kedy tu vlastne fungujú takmer za, počas svojej celej histórii, teda obyčajne fungujú koaličné vlády, to vôbec nie je zbytočný model alebo nadstavba. Jednoducho je to, je to dôležité.
Druhou podstatnou zmenou, a opätovne volám po nej roky, je oddelenie inšpekčnej služby spod priamej podriadenosti ministra vnútra. Minister má takto cez svoju, pod svojou kontrolou ako výkon cez policajného prezidenta, tak aj kontrolu cez priamo podriadeného generálneho riaditeľa sekcie a to nie je najlepší predpoklad objektívneho posudzovania a vyšetrovania alebo vyšetrovania sťažností. Keď minister vopred vyjadrí svoj názor na konkrétny prípad, ako asi bude posudzovať daný prípad jeho podriadený. Aj v prípade inšpekčnej služby osobne by som išiel ďalej, ako je v predloženom návrhu a myslím si, že isté úpravy v budúcnosti aj budú musieť byť. Osobne považujem otázku rozpočtovej nezávislosti úradu, jeho kompetencie, tiež právomoc ministra určovať vnútornú organizáciu za kompetenciu otáznu vzhľadom na žiaduce nastavenie, kde by mal mať minister minimálnu možnosť zasahovať, ovplyvňovať chod a fungovanie takéhoto úradu. Na druhej strane som rád, že ten posun podradenosti alebo zodpovednosti na vládu s tým, že ten útvar, ktorý je navrhovaný v tomto zákone, bude mať osobitné postavenie v Policajnom zbore, je krok dobrým smerom.
Zmena v postavení zvlášť policajnej inšpekcie môže predchádzať problémom. Inšpekcia, ktorá by nebola zviazaná personálne, organizačne a v podriadenom vzťahu s dotknutými ministrami, by mala rozviazané ruky. Mala by mať dostatočné kompetencie, aby mohla konať samostatne, rázne a rýchlo. Takáto inšpekcia by bola v konečnom dôsledku pomocou všetkým poctivým príslušníkom ozbrojených zložiek.
Napokon by bola možno moja aj otázka, že čo si, pani ministerka, máme predstaviť pod ozbrojenými zložkami, tak ako ste to definovala vo svojom návrhu v súčasnosti. Takže verím, že to nebude len otázka pre policajtov ako takých, ale aj iných, či už sú to príslušníci colného úradu, Zboru väzenskej justičnej stráže a podobne, alebo či ideme, či sme odvážnejší a pôjdeme možno aj ďalej.
Mám toho oveľa viacej, ale zrejme nateraz v prvom čítaní sa obmedzím len na filozofické vymedzenie sa k tejto problematike. Ešte raz vítam tento návrh zákona, som rád, že robíme síce malé, postupné kroky v nastavení systému a v nastavení pravidiel do budúcna tak, aby sme znižovali možnosť ovplyvňovania policajného prezidenta v prísne hierarchickom systéme polície a tiež kontrolu možných pochybení policajtov v budúcnosti.
Ďakujem za pozornosť.
|
99.
Pán predsedajúci, poprosím do zápisu opravu hlasovania o tlači 1000, kde som sa chcel "zdržať", ale kvôli inému údaju na svetelnej tabuli som hlasoval "za". Takže prosím opraviť zdržanie.
|
67.
Vážený pán predsedajúci, poprosím upraviť v zápise hlasovanie o bode č. 13, kde došlo v mojom prípade k zjavnému omylu, pretože som chcel hlasovať za, bol som vykázaný ako zdržal sa hlasovania. Je to tlač č. 998. Poprosím upraviť na "za".
|
138.
Ja by som chcel privítať vystúpenie pána poslanca Klusa na túto tému. Obdivujem zároveň jeho trpezlivosť, ktorou dokáže vysvetľovať veci, o ktorých som si myslel, že máme už dávno za sebou, že sú to veci, ktoré už sme dávno prediskutovali v rámci nejakej politickej diskusie na Slovensku a že už sme sa dávno rozhodli, kde asi chceme patriť. A myslel som si tiež, že každému musí byť jasné, že neutralita nie je žiadnou alternatívou, pretože to je cesta, ako vydať Slovensko do rúk silnejších, ktorí sú aj naokolo. Aliancia poskytuje ochranu, Aliancia poskytuje aj znásobenie našich vlastných síl a tí, ktorí volajú po neutralite, chcú Slovensko nechať bez akýchkoľvek bezpečnostných garancií, a teda nechať ho na holičkách ako nahého v tŕní. O to možno niektorým ide.
Zároveň by som rád povedal, že to je presne ten typ materiálu a diskusie, ktorý, som presvedčený, by nemal byť a doposiaľ ani nikdy nebol predmetom nejakých opozično-koaličných naťahovačiek. Preto chcem aj podporiť vládu v tomto rozhodovaní a pri podpore tohto materiálu, pretože každý z nás si uvedomuje, ako dôležité je pre našich spojencov na severe, našich spojencov na severe je uvedomenie si faktu, že nie sú v tom sami, že nie sú v tom sami ani v prípade problémov.
V rámci kolektívnej bezpečnosti je mimoriadne dôležité, aby sme ukázali aj tým najmenším a najslabším, že všetci stojíme za nimi v dobrom aj v zlom. A je to presne ten typ rozhodnutia, ktorý drží systém kolektívnej obrany pohromade. Aj keď je to celkovo asi teda 4-tisíc spojeneckých vojakov a je to symbolická účasť, je to mimoriadne dôležitá.
|
44.
Obyčajne nereagujem, ale tentokrát ešte si predĺžim to, čo som možno nedopovedal. Ale vidím, že tu niektorí majú svoju povinnú rozcvičku, a len chcem uviesť, že niekto, kto nedokáže odsúdiť zabratie Krymu, začlenenie teda časti štátu svojím susedom, nemôže a nemá právo sa nazývať ani slovenským národovcom a ani slovenským vlastencom. Vzor maďarského predsedu vlády, po ktorom viacerí tu voláte dokonca v rozprave, je niečo, čo ide priamo proti slovenským záujmom.
Takže prosím a konečne povedzte, koho zastupujete, pretože slovenské národné záujmy to určite nie sú.
|
38.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi pár poznámok k dokumentu o plnení úloh zahraničnej európskej politiky a jej zameraniu. Chcel by som však vo svojom príspevku uviesť niekoľko svojich názorov a tiež podeliť sa s niektorými obavami smerom do budúcnosti, niekoľko provokatívnych názorov možno pre niekoho aj komentárov.
Myslím, že zahraničná politika naberá na význame viac ako kedykoľvek predtým. Dôvody sú tak vnútroštátne ako aj medzinárodnopolitické. Svet v súčasnosti je charakterizovaný vysokou mierou nepredvídateľnosti. Zároveň platí, že keď zahraničná politika štátu je vyjadrením tej domácej politiky, a tu pribúda neznámych premenných aktérov tiež. Je preto dôležité, aby zahraničná politika štátu nekopírovala vnútropolitické excesy, ale snažila sa o vyrovnanosť a vyváženosť vo svojich cieľoch. A tu sa zdá, že naša diplomacia túto úlohu zvláda. Nepodlieha hystériám, pretože extrémov pribúda, a to sprava aj zľava.
Je jasné, že pre Slovensko ako krajinu s limitovanými možnosťami a obmedzenými zdrojmi je nevyhnutné, aby vzájomné vzťahy medzi štátmi boli založené na dohodnutých pravidlách, na zdieľaných hodnotách či spojeneckých záväzkoch. Pretože ak prestanú platiť pravidlá, medzinárodný poriadok, ako ho poznáme dnes, sa veľmi rýchlo môže zrútiť a malé štáty, ako je aj Slovensko, sa stanú hračkou v rukách tých silnejších. Iste je teda v jasnom záujme Slovenska snažiť sa pomôcť vytvárať svet založený na pravidlách. Vidím, že aj tu naša diplomacia sa o to napriek všetkému snaží. Dokázala zaujať jednoznačný názor v prípade obsadenia Krymu, ale aj napríklad nedávno v prípade podpory udržania dohody s Iránom v otázke nešírenia jadrových zbraní, pretože aj v tejto otázke platí, že deal je vždy lepší ako no deal. Alebo, ak chceme, snaha aspoň o nejaké pravidlá verzus nekontrolovateľný vývoj bez pravidiel. Vnímam priority zahraničnej politiky veľmi podobne ako vedenie súčasného ministerstva zahraničných vecí. Európska únia a NATO sú pre nás rozhodujúce organizácie z pohľadu ekonomiky, európskeho priestoru, v ktorom žijeme. Z hľadiska bezpečnostného sú naši spojenci v NATO a EÚ rozhodujúcim a jediným garantom našej bezpečnosti, preto by sme mali prispievať k väčšej solidarite, súdržnosti a jednote v rozhodovaní týchto organizáciách, ak, samozrejme, nie sú v protiklade so záujmami nášho štátu.
Áno, musíme sa zdržať jadra integračných procesov. Napojenie našej ekonomiky na hospodárstvo európskeho priestoru je bezprecedentne vysoké. Žijeme z toho. Samozrejme, Únia je aj hodnotové spoločenstvo, spoločenstvo krajín, ktoré spája rešpekt k jednotlivcovi, k ľudskej bytosti so svojimi právami, dovolím si tvrdiť, že azda s najväčším rešpektom a ochranou na celom svete. Preto ak chceme byť nápomocní k lepšiemu životu našich ľudí, jednoducho rešpektujme obe dimenzie, ekonomickú i hodnotovú. Niekedy Európa vyzerá z vonku až ako rozmaznaná, umrnčaná, nejednotná, nevážiaca si svoje výdobytky, zanedbávajúca si svoje povinnosti, a preto aj ľahký, ako ľahký terč podvratnej propagandy, alebo aj hrubej sily.
Pri posudzovaní zahraničnej politiky Slovenskej republiky považujem za primárne dôležité tri okruhy otázok.
Prvou je schopnosť, schopnosť vnútropolitického konsenzu, resp. jeho oslabenia, o tom, kam vlastne chceme patriť.
Po druhé je tu potom otázka alebo oblasť organizácií, ktoré sú prioritné a ktoré používame ako nástroj, nie ako cieľ dosahovania našich zahraničnopolitických cieľov a záujmov.
A po tretie vnímam to tak, že pre nás sú mimoriadne dôležití susedia a kvalita bilaterálnych väzieb s nimi.
Otázka vnútroštátneho konsenzu je dôležitá a definuje tiež schopnosť nášho štátu odvolávať, odolávať rozvratným tendenciám, ale aj bezpečnostným hrozbám. Potom je tu otázka organizácií, cez ktoré uplatňujeme svoje záujmy i ciele, susedské štáty a bilaterálne relácie k ním, ktoré nadobúdajú stále viac na význame. Susedské vzťahy, často rámcované a prioritizované vo vzťahu zoskupení V4 sú pre nás veľmi dôležité. Je výborné, ak naše krajiny zdieľajú spoločné presvedčenia. Treba byť však na pozore, ak pozorujeme isté divergencie.
Nedajú sa však ingenerovať potenciálne negatívne posuny, ktoré do budúcnosti môžu byť pre nás problematickými. Sú to znepokojujúce signály, ktoré však netreba prehliadať, aby sa z nich nestali nezvratné trendy. Upozorníme na niektoré z možných negatívnych tendencií, ktoré si iste treba do budúcna všímať.
Prvá obava sa spája s možnosťou, že pre Európu už nemusí byť v budúcnosti americký ochranný alebo bezpečnostný dáždnik samozrejmosťou. Pri pripustení takejto alternatívy sa zvyšuje potreba jednotlivých postojov, rozhodnutí Európskej únie najmä v bezpečnostnej oblasti. Preto je dobré, že aj Slovensko sa zapojilo do iniciatívy, ktorá bude mať ambíciu prekonať tradičnú rozdrobenosť európskych štátov aj v tejto oblasti. Tzv. projekt PESCA je projekt ambiciózny so zámerom zefektívniť vynakladané prostriedky v oblasti obrany jednotlivých štátoch Európskej únie a zároveň sa ukazuje, že je to aj projekt nevyhnutný. Samozrejme, že pre jeho úspešné napredovanie bude silná politická vôľa a podpora na jeho pokračovanie v užšej spolupráci či v integrácii nevyhnutnosťou.
Druhý okruh súvisí práve s politickou vôľou udržať trend spolupráce integrácie, jednoducho spoločnú Európu. Tá je, samozrejme, pod silným tlakom s tendenciou na rôzne delenia. Sever, juh alebo východ verzus západ, to je len na ilustráciu. Sú signály, že vo viacerých západoeurópskych metropolách začína prevládať presvedčenie, ktoré azda najlepšie vystihuje pocit, že strácajú trpezlivosť, že tí noví z východu robia len problémy, že sa nevžili akosi so spoločenstvom, že jednoducho jadro európskej integrácie sa lepšie a ľahšie vytvorí bez nich, teda bez nás a aj fungovanie bude potom vraj menej problematickejšie. Volajú po akomsi, po akýchsi návrat ku koreňom či vytvorenia akejsi novej obdoby Západoeurópskej únie. A to sa môže stať predmetom debaty, ak by sa ďalej prehlbovali rozpory medzi západom a niektorými štátmi strednej či východnej Európy. A môžme kľudne byť v tom aj nevinne, jednoducho by sme sa mohli zviesť na takomto negatívnom trende. Samozrejme, že pre Slovensko by to nebol dobrý scenár vývoja. Znamenalo by to uviaznutie niekde na periférií s limitovanými možnosťami ovplyvňovať priestor, od ktorého sme životne závislý vzhľadom na exportnú orientáciu v zásade celého nášho hospodárstva.
Tretia oblasť obáv, ktoré som chcel spomenúť, sa spája s bezprostredným okolím Slovenska. Slovensko musí mať pevnú väzbu so svojimi susedmi vo Višegrádskej štvorke. Napriek tomu sa nemôžme tváriť, že nevidíme vývoj u našich susedov. Vývoj, ktorý môže skončiť akýmsi únos, pomyselným únosom strednej Európy bez toho, aby sme sa o to výraznejšie zasadili. Verím však, že tak, ako si zachovanie integračného vektora slovenskej zahraničnej politiky želajú v tomto volebnom období aj traja najvyšší ústavní činitelia, tak to bude aj po ďalších voľbách.
Najmä u nášho južného suseda vidíme tendencie, ktoré sú iste znepokojivé. Nemyslím tým len výhrady ku kvalite demokracie, čo často spomínajú najmä médiá. Vyzerá to však stále viac, že ruka v ruke s tým nastupujú mútne, doteraz zakryté politické sily. Sily s potenciálom zmeniť smerovanie nielen jednej krajiny, ale aj celého stredoeurópskeho priestoru. Čoraz častejšie sa totiž predseda vlády nášho južného suseda pasuje do úlohy akéhosi hovorcu celého regiónu, najmä teda krajín V4. Stále častejšie brojí proti liberálnej demokracii a stavia akúsi alternatívu novú, novej formy demokracie, čo nikto netuší, kam môže vyústiť a kde to skončí. Vláda jednej strany mu však dáva určite veľa možností. Súhrnom a stručne, aké obavy z trendov nášho južného suseda vidím. Vidím to ako možnosť prelievania vzoru budovania akejsi novej, novej obdoby demokracie v podobe Fideszu, potom stále hlasnejšie a silnejšie znaky politického revizionizmu, ktoré budú vrcholiť pri pripomienke zmluvy z Trianonu, pričom najsilnejšia vládna strana vytláča aj v tejto téme doposiaľ radikálny a fašizoidný Jobbik.
Všímajme si identifikáciu a prehlbovanie vzťahov medzi našim južným a severným susedom. Nevyužívajú na to len platformu organizácií, ktorých sme členom aj my. Nenechajme, aby si podávali ruky ponad naše hlavy. A napokon by som rád spomenul aj to, že na Slovensku máme predĺženú politickú ruku stále radikálnejšieho Fideszu, je to SMK a považujem za, považujem každú snahu etablovať takúto stranu ako rešpektovaného partnera pre slovenské politické strany za nechutný a nemiestny žart.
Tu skončím, ďakujem.
|
198.
Ďakujem. Ja som chcel len doplniť, že, alebo zvýrazniť, že pokladám za mimoriadne dôležitú, aby bola dohoda na politike v politickej reprezentácii v tom, že kam má Slovensko patriť, aby nebola žiadna pochybnosť, že potrebujeme síce mať kvalitnú, dobrú slovenskú armádu, ale musíme sa spoliehať aj na zabezpečenie našimi spojencami. Takže na tom, kde má Slovensko patriť. A potom nám z toho vyjde aj to, že aké zdroje máme vyčleniť a čo obstarávať, prípadne za akú cenu.
Dôležité je, aby sme nenadhodnotili svoje sily a rozpočtové možnosti do budúcnosti. Myslím si tiež, že deľba práce so spojencami je nevyhnutnosťou. A pokúsme sa využiť šance a možnosti, ktoré nám doba prináša, a teda trendy vyzbrojovania, ktoré ja vidím predovšetkým v užšej spolupráci najmä v Európe. Bude to prínos nielen pre ministerstvo obrany, nielen pre slovenský zbrojársky priemysel, ale aj pre občanov tejto utešenej vlasti.
Ďakujem pekne.
|
190.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pán minister, asi trošku urýchlim svoju reč, ktorú som mal pripravenú na trošku dlhšie, ale predsa mi dovoľte využiť túto príležitosť, aby som pár poznámkami prispel k tejto celkom peknej a vecnej diskusii a aby som povedal to, čo považujem za dôležité k tejto téme a možno aj z iného uhla pohľadu, ako sme si doposiaľ vypočuli.
To sa asi dohodneme, že na tom, že je strašne dôležitá dohoda na tom, čo sú potenciálne bezpečnostné hrozby v budúcnosti a tiež, kto sú naši spojenci. Preto chcem hneď na úvod oceniť vládu, že sa dohodla na dokumente, ktorý definuje hrozby pre našu bezpečnosť, a nebojím sa povedať aj samostatnosť, spolu s jasným popisom našich spojencov. Zároveň som rád, že ministerstvo obrany pod ministrom Gajdošom pripravilo rozpracovanie bezpečnostnej stratégie na úrovni plánov, podľa ktorých sa má ďalej postupovať.
Z dokumentov je jasné, že základný cieľ svojej obrannej politiky, teda bezpečnosť našich občanov a obranu štátu, Slovenská republika má rozvíjať vlastnými silami a možnosťami kolektívnej obrany. Prečo to hovorím? Dohoda na tom, čo je dobré a čo Slovensku škodí, kde sme a kam chceme patriť, je absolútne rozhodujúca. To, ako je garantovaná naša bezpečnosť, akú úroveň ohrozenia vnímame a tiež predikcia možných ohrození hrozieb totiž priamo diktuje, ako majú vyzerať naše ozbrojené sily, ako a čím majú byť vyzbrojené. Na aký typ prípadných konfliktov sa máme do budúcnosti pripravovať. Vidíme totiž, že svet sa mení neskutočne rýchlo. Istoty a paradigmy, na ktoré sme si za viac ako desaťročie zvykli, sú spochybňované. Okrem toho konflikty môžu vyzerať v budúcnosti úplne inak, ako si predstavujeme dnes, s využitím úplne iných technológií a výzbroje, ako očakávame. Kyberpriestor a umelá inteligencia sú technológie, ktoré môžu byť prostriedkami získavania nadvlády na bojisku, a nielen tradičné typy techniky a technológie. Bez konsenzu na otázky bezpečnostného zaradenia Slovenska sa iste nemôžme dohodnúť ani na otázkach vyzbrojovania, či modernizácie.
Je dôležité, že keď nájdeme už politickú vôľu a deklarujeme pripravenosť obetovať ďalšie finančné zdroje z verejných prostriedkov, aby tá istá politická reprezentácia hľadala dohodu aj na tom, ako a na čo budú tieto prostriedky použité. Preto nemám zásadný problém s tým, že táto schôdza bola vôbec zvolaná, aj keď by som túto diskusiu o konkrétnych opatreniach videl skôr na pôde príslušného parlamentného výboru.
Hovoríme o mimoriadne komplikovanej a komplexnej problematike. Pri obstarávaní vojenskej techniky a technológie môžu byť zvolené rôzne prístupy. Porovnávacie analýzy hovoria, že v krajinách NATO pri finančne náročnejších projektoch je priemer osem rokov, kedy od začiatku diskusie až po začiatok obstarávania a že často dokončenie celého oblúka, od začiatku diskusií až po samotnú realizáciu trvá často až dvojnásobok. To len na ilustráciu, ako náročná táto problematika je aj všade inde. Potom som aj kľudnejší, keď pozerám na plány z roku 2006, ktoré hovorili, že už v roku 2010 budú realizované obstarania obrnených vozidiel.
Súhlas s tým, že je dobré a nevyhnutné, keď sú známe plány vyzbrojovania tak, aby bolo jasné, čo, kedy a približne za akú cenu chce vláda, ministerstvo obstarávať. Preto ten dlhodobý plán. A tu oceňujem opätovne, že ministerstvo obrany tieto dokumenty pripravilo. Takže túto časť, ak tomu správne rozumiem, máme za sebou. Ostáva teda hovoriť o tom, akým spôsobom čo najefektívnejšie vyzbrojiť jednotlivé súčasti ozbrojených síl podľa schválených plánov.
Mimochodom, treba povedať, že nie je to slovenská výnimočnosť, je to minimálne celoeurópska téma, a ja sa chcem o niektorých trendoch aj zmieniť. Myslím, že sa zhodneme v tom, že obrana Slovenska je bez dobrých spojencov ilúziou. Zároveň platí, že musíme budovať svoje vlastné kapacity, spôsobilosti, keď chcete, schopné spolupodieľať sa obrane našej vlasti a tiež našich spojencov. Veľmi sa spoliehame na spojencov združených v NATO, ktorí nám poskytujú primárne bezpečnostné garancie. Stále viac v tejto oblasti je však aj aktívna Európska únia, ku ktorej sa ešte vrátim. Znamená to, že spolu s ďalšími spojencami sa snažíme aj o akúsi deľbu práce, o deľbu zodpovednosti, aby nám neostali na bedrách, niečo, čo by sme v budúcnosti nedokázali splniť a naplniť.
Hovorím to preto, aby bolo jasné, že systém kolektívnej obrany je pre všetkých výhodnejší. My prispejeme týmito záväzkami, naši spojenci zase inými, aby sme nemuseli rozprávať o zabezpečení svojej obrany výlučne vlastnými silami, budovaním vševojskového charakteru našej armády. Nedá sa predpokladať, že dokážeme v adekvátnej kvalite a v dostatočne odstrašujúcej sile vyzbrojiť, prevádzkovať logisticky a vycvičením personálne zabezpečovať desiatky moderných zbraňových systémov za miliardy eur. Na Slovensku ako keby ani ešte neprebehla široká debata na túto tému. Či skutočne nevyhnutne potrebujeme obstarávať, prevádzkovať a teda aj platiť všetky finančne tak nákladné komponenty, napríklad vzdušných síl, od prostriedkov protivzdušnej obrany, radarového pokrytia, cez transportné lietadla, teda aspoň dvoch kategórií, multifunkčné vrtuľníky, teda po ich dovybavení, podzvukové lietadlá alebo emblematické nadzvukové stroje. A to som mnohé nespomenul, ale na ilustráciu to stačí. Každý si vie nájsť približnú priamu obstarávaciu cenu rôznych typov techniky, ktorá však často býva iba zlomkom celého takzvaného životného cyklu so započítaním nákladov na logistiku, prevádzku, servis, výcvik personálu a podobne. Dnes sa mi zdá, že pomaly na všetko máme, ale o pár rokov to nemusí byť pravda.
Treba rešpektovať, že vláda si spôsob ako pokračovať vo výzbroji zvolila. Zvolila spôsob riešenia vyzbrojovania vo forme vláda – vláde, čo sa týka obrnených transportérov. Je to jeden z normálnych tradičných spôsobov obstarania vojenskej techniky. Myslím si však, že najlepšou cestou pre Slovensko je aj tu deľba práce, aj na tomto poli s našimi partnermi. Európa, aj vzhľadom na posuny v geopolitike, hľadá svoje miesto vo svete. Často sa hovorí, že Európa je ekonomický obor, ale bezpečnostný trpaslík. Tu sme všetci odkázaní na spoluprácu. V konečnom dôsledku je to totiž pre každého výhodné. Užšia spoluprácu v oblasti obrany je výslednicou úvah, že Únia sa v budúcnosti bude musieť starať a spoliehať na svoje sily oveľa viac ako v minulosti. Som preto rád, že vláda sa prihlásila k iniciatíve Európskej únie, ktorej výsledkom má byť práve úzka spolupráca v oblasti obrany, deľba práce, keď chcete, aj vo výskume a vývoji, aj v obstarávaní. Áno, existujú tradičné postupy vo vyzbrojovaní ešte stále uplatňované mnohými. Znamená to, že keď je jasné, čo treba obstarať, vláda do jednoducho nakúpi, a to buď priamo, prípadne vyhlási medzinárodný tender alebo urobí podobnú medzivládnu dohodu, o ktorej nás informoval dnes pán minister. Takýto tradičný prístup však je zhodnocovaný v Európe ako nie veľmi efektívny, že nevedie k efektivite. Už v minulých desaťročiach, keď ešte zďaleka nebola spolupráca, integrácia v Európe na takej vysokej úrovni, ako je dnes, mnohé štáty pochopili, že pri mimoriadne náročných vyzbrojovacích projektoch sa musia spojiť, pretože tak vedia dostať lepšiu základnú jednotkovú cenu. Kvôli úsporám z rozsahu, pretože vedia s dodávateľmi vyjednať oveľa lepšie logistické vzťahy či servisné zabezpečenie alebo výcvik. To je prípad napríklad amerických stíhačiek, keď už v 70-rokoch niekoľko malých štátov vtedajšej západnej Európy sa spojilo, aby spoločne vyzbrojili svoje vzdušné sily týmito strojmi. Samozrejme, že takto bola cena pre každú vládu oveľa prijateľnejšia, ako keby vyjednávali jednotlivo.
Viete ozaj, že v súčasnosti hneď niekoľko vlád v Európe medzi našimi priamymi spojencami v EÚ a NATO uvažujú nad nákupom nových stíhačiek, prípadne nad rozšírením svojho leteckého parku? Nevnímame toto ako príležitosť? Osobne to vnímam ako nutnosť, pretože práve tento segment ozbrojených síl je najdrahší a to nielen na obstaranie, ale s ohľadom najmä na prevádzku a celý životný cyklus, čo nám napríklad pripomína oveľa bohatšie Rakúsko, ktoré má veľké problémy s utiahnutím v prevádzke finančné náročných a nových strojov.
Spájanie síl pri vyzbrojovaní sa stáva trendom. Tak ako napríklad ukazuje príklad Poľska, Rumunska, ktoré idú spoločne postupovať pri vyzbrojovaní svojich armád novými systémami protivzdušnej armády. Opakujem, úspory z rozsahu sú len jednou z výhod pri spoločnom postupe, ktorá núti štáty, spojenecké štáty predovšetkým, spolupracovať.
Nebudem spomínať možnosti, ktoré poskytujú akvizičné programy agentúr NATO, pretože sa chcem viac venovať možnostiam, ktoré vznikajú, ktoré vznikajú v priamom prenose v rámci Európskej únie, samozrejme za predpokladu, že ich aj dobre využijeme. Výsledkom uvedomenia si obrovskej neefektivity, keď každý štát obstaráva samostatne, viedla práve k vzniku iniciatív... (Prerušenia vystúpenia predsedajúcou.)
Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Obávam sa, že váš čas vypršal, pán poslanec, podľa rokovacieho poriadku.
Fedor, Martin, poslanec NR SR
Ja som to mal normálne na 15 minút.
|
46.
Ďakujem. Mňa zaujal dôraz, ktorú, ktorý pán poslanec kládol práve na požadovanú kontrolu. Ja verím, že práve navrhovaný zákon nie je len povinnou jazdou, pretože Európska únia od nás niečo vyžaduje. Všetci počúvame, ako stále viac mizne drevo z našich lesov, aj zo štátnych, ale aj napríklad z miestnych urbárov. A nemáme veľa zdrojov na Slovensku a drevo je iste národnou strategickou surovinou. Verím, že pani ministerka je vedená úprimnou snahou vylepšiť súčasnú situáciu, a tá je podľa môjho názoru, poznačená neprehľadnosťou až netransparentnosťou pri nakladaní s touto vzácnou surovinou. A tak nie je prekvapujúce, že práve kontrola nakladania so surovinou alebo aj hotovými výrobkami je v centre pozornosti aj pána poslanca.
Mňa osobne zaujali skúsenosti zo zahraničia, kde sa často používajú, využívajú nové technológie schopné monitorovať celkový výrobný cyklus, proces. Od výrobu až následné spracovanie, až po dovoz ku konečnému zákazníkovi. Centralizované, transparentné aj finančné iste menej náročné riešenie ako tradičné na človeka sa spoliehajúce riešenia, ktoré je iste aj oveľa drahšie.
Ja preto verím, že pani ministerka iste bude preskúmavať aj tieto nové možnosti. Pretože kontrola áno, ale je dôležité aj to, či kontrola účinná a dostatočne efektívna.
Ďakujem.
|