Vyhľadávanie v prepise rozpravy Vytlačiť stránku / Print page

Záznamy vystúpení sú evidované v rámci systému prepisu vystúpení do textovej podoby. Tieto texty sú k dispozícii až od 5. volebného obdobia a kvôli autorizácii sú k dispozícii vždy až nejaký čas po samotnom vystúpení.

Výsledok vyhľadávania v záznamoch rozpravy NR SR

 
7. 12. 2016 18:35:12 - 19:02:00 11. schôdza NR SR - 10.deň - B. popoludní Tlač 324 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Kotleba, Marian (ĽS Naše Slovensko) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text neprešiel jazykovou úpravou)
166.
Vážený pán predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, ktorí ste tu ešte vydržali, novelou ústavy, ktorú predkladáme, nechceme nič iné, len odstrániť tú spomínanú vetu v čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá hovorí úplne jasne, bez servítky hovorí, že právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Ja si myslím, že každý jeden človek, ktorý je spôsobilý na právne úkony, ktorý vie čítať a vnímať čítaný text, musí chápať, že touto vetou sme sa úplne absolútne ako republika podriadili cudzej moci. A z histórie vieme, že všetky krajiny, ktoré sú podriadené akejkoľvek cudzej moci, sa od pradávnej histórie podnes nazývajú kolóniami, kolóniami.
Náš cieľ preto nie je nič iné, len pokúsiť sa naštartovať proces zmeny Slovenskej republiky ako kolónie cudzej moci na opäť suverénny samostatný štát. Nechceme nič iné. Vieme, že to nebude ľahké, a asi dopredu tušíme, ako hlasovanie o našom návrhu dopadne, pretože zloženie, súčasné zloženie slovenského parlamentu je naozaj pestré. Máme indiferentné OĽANO, protislovenskú SaS, protislovenský MOST - HÍD, ale máme tu aj strany, o ktorých si ľudia hovoria, že v nich ešte, že v nich ešte drieme ten národný duch, SMER a Slovenskú národnú stranu.
Naschvál som povedal, že si ľudia hovoria, že v nich drieme národný duch, pretože ako pred chvíľkou povedal aj kolega Uhrík, reči sú jedna vec, skutky sú vec druhá. Som veľmi rád, že tu s nami dnes zostal aj predseda SNS a zároveň predseda Národnej rady pán Danko, pretože, musím to zopakovať z tohto miesta a povedať, teda zdôrazniť, Slovenská národná strana je naozaj, ako to pán predseda Národnej rady pri každej príležitosti zdôrazňuje, naozaj najstaršou slovenskou politickou stranou, resp. politickou stranou Slovákov. Stranou, ktorá sa aktívne zapojila do boja o slovenskú autonómiu, o slovenskú sebestačnosť a samostatnosť.
A pomôžem si aj ďalšími tvrdeniami ďalších poslancov, ktorí sa tu tešia nielen v parlamente, ale celkovo v spoločnosti veľkej úcte, a to konkrétne pána poslanca Budaja, ktorý pred chvíľkou rozprával o demokracii, totalite, nezlomnosti, odpore a podobných veciach. Ak tí, ktorých menoval kolega Schlosár a ktorí svojím hlasovaním sa ako zradcovia podieľali na tom, že táto veta, predmetná veta o nadradenosti právnych aktov Európskej únie pred slovenskými zákonmi bola do Ústavy Slovenskej republiky prijatá, ak týchto piatich poslancov, ktorí aj dnes, nie teraz, ale dnes sedia, teda sedia v slovenskom parlamente, môžme označiť za zradcov z tohto pohľadu, tak potom všetci tí, ktorí túto slovenskú samostatnosť absolútne pochovávajúcu a ničiacu vetu v ústave nechcú odstrániť, musia byť označení za kolaborantov.
Poslanec Budaj to pred chvíľkou povedal jasne. Tí, ktorí sa aktívne podieľali na zavedení toho prosovietskeho režimu v ’68. roku, sú zradcovia. A tí, ktorí s nimi len spolupracovali a nekládli odpor, sú kolaboranti. Dnes je to absolútne, absolútne o tom istom, o tom istom. Či sa vám to páči, alebo nie. Rozdiel je len ten, že kosák a kladivo nahradili hviezdičky na modrej handre. Ja si však dovolím povedať, že v tej totalite, v tej totalite sme dnes ponorení ďaleko hlbšie, ďaleko hlbšie, ako to bolo za čias Sovietskeho zväzu. Dokonca si dovolím povedať, že v tej eurototalite sme dnes ponorení oveľa hlbšie, ako to bolo za čias mnohými, mnohými nazývaného alebo prezývaného Slovenského štátu ako hitlerovského nejakého satelitu. Omnoho hlbšie. Ani vtedy, ani za Sovietskeho zväzu nám zďaleka neboli kladené ako samostatnej republike toľké podmienky vlastnej existencie. Ani zďaleka nám nebolo zasahované do bežného života ľudí tak, ako je to dnes za čias alebo teda počas členstva Slovenskej republiky, Slovenskej republiky v Európskej únii. A čo je najhoršie, my si sami, resp. tí zradcovia vtedy si sami to otroctvo prehĺbili nad rámec toho, čo požadovala Európska únia. Kolega Schlosár to povedal jasne, nikto od nás nežiadal, aby sme takúto vetu ukotvili priamo v základnom zákone štátu v ústave. Zradcovia to spravili a my všetci dnes nesieme následky. Nesieme následky.
Pozrite sa všetci vôkol seba. V akom štáte, v akej kolónii žijeme? Hovoril som o Slovenskom štáte za čias Hitlera, o Slovenskej socialistickej republike za čias Sovietskeho zväzu a o porovnaní tých rôznych režimov s tým, čo máme dnes, s tým, čo máme dnes. Ani za čias prvej Slovenskej republiky neviali na všetkých úradných budovách vlajky tretej ríše. Neviali, neviali, viali na nemeckom veľvyslanectve. Neviali na slovenských úradných budovách. Pozrite sa dnes okolo seba, pozrite sa do Národnej rady. Jediné miesto, kde vidíme slovenskú vlajku bez tej modrej okupačnej handry, je vestibul, vestibul Národnej rady, kde je čestná stráž. Všade inde nájdete slovenskú vlajku len v páre s modrou okupačnou handrou. Ani za čias sovietskej totality neviali vlajky, červené vlajky Sovietskeho zväzu na každej jednej úradnej budove. Počas osláv áno, počas sviatkov áno, počas posilňovania súdružskej spolupráce áno, ale v bežný deň nie. Ani za čias totality Sovietskeho zväzu nám nikto nenútil, aby sme vo vnútroštátnom, vo vnútroštátnom finančnom styku alebo peňažnom obehu používali rubeľ. Nikto neprišiel a nenútil nám rubeľ. Ani Hitler vám nenútil marky. Dnes, dnes nemáme už ani vlastné peniaze a niektorí poslanci nemajú vôbec hanbu to označiť za pokrok, za pokrok. Nemáme hranice, nemáme peniaze, nemáme vlastnú suverénnu vládu, nemáme naozajstnú slobodnú ústavu. O akom suverénnom štáte chceme rozprávať? O akom suverénnom štáte chceme rozprávať?
Ja som si veľmi pozorne vypočul pred chvíľkou poslanca Budaja, ktorý hovoril o názoroch, o tom, ako je ovplyvňované vedomie a historická pamäť, ja neviem čo všetko. Ale veď sa pozrime, čo sa robí dnes, akým spôsobom Európska únia, orgány Európskej únie zasahujú do absolútne všetkých oblastí nášho života, spoločenského, politického, ekonomického, proste do všetkých. Zahraničnú politiku, to ani nebudem rozprávať, pretože o nejakej samostatnej zahraničnej politike Slovenskej republiky dnes je sa škoda vôbec baviť. To, čo bolo, to, čo bolo niekedy normálne, to, čo bolo niekedy normálne, klasická rodina, žena, chlap, otec, mama, deti, to je, dnes pomaličky všetky tieto veci sú pokladané za extrémizmus. To, čo bolo desaťročia, desaťročia úplne verejne označované za úchylky, za niečo, čo nemá miesto v slušnej spoločnosti, to sa dnes označuje pod tlakom politiky Bruselu a rôznych mimovládok pochybných za niečo, čo nás obohatí, čo je nové, buďme otvorení, buďme demokratickí, prijmime to, nechajme sa, nechajme sa, nechajme sa skultúrniť a my ako také ovce proste skloníme hlavy a na čele s tými politikmi, ktorých národ volí preto, aby ho viedli a aj podržali a pomohli, to všetko prijímame. To všetko prijímame.
To, čo sa deje na našich školách, veď to je katastrofa! Veď to je katastrofa! Namiesto lásky k vlasti, hrdosti k kresťanským hodnotám sa do tých detí vlieva proste nejaká otvorenosť voči cudzincom, voči neeurópskym, neeurópskym hodnotám a tradíciám, voči úchylákom, ktorí si svoje sexuálne úchylky pomýlili s rodinou, a ešte je tá drzosť proste tie deti z tohto, z týchto názorov aj skúšať. Zosilnejú alebo silnejú hlasy, ktoré kritizujú kresťanstvo ako také, skritizujú cirkev, pretože je módne dnes pokladať vieru v Ježiša Krista za nejaký prežitok, extrém, niečo, čo nemá miesto predsa v modernej spoločnosti. A my všetci alebo vy všetci, ktorí nechcete s týmto nič urobiť, tak potom áno, potom použijem znova termíny a slovník poslanca Budaja a musím povedať kolaboranti. Kolaboranti, ktorí sa len potichu pozerajú na to, ako sa Slovensko spolu s tou potápajúcou loďou, titanicom Európskej únie dostáva každým rokom do väčšieho a väčšieho bahna. To som ešte použil ten slušný termín.
A najhoršie na tom všetkom je, vážené poslankyne a vážení poslanci, že mnohí z vás to cítia úplne rovnako. Hovoria o tom poslanci v SMER-e, hovoria o tom poslanci v SNS, ale koaličná dohoda je viac ako hodnoty, naše hodnoty, na ktoré sa nás budú pýtať naše deti a naši vnuci.
Kolega Uhrík zhodnotil, zosumarizoval nejaké ekonomické dopady členstva Slovenskej republiky v EÚ, ale ja sa pýtam, je nám to jedno, sme ľahostajní voči tým ostatným sociálnym, spoločenským dopadom? Fakt je nám to jedno? Fakt, fakt chceme, aby Slovenská republika, fakt chceme, aby Slovenská republika dopadla ako Nemecko, Francúzsko, Anglicko? Multikultúrne, rozvrátené krajiny bez identity. Krajiny, z ktorých už aj oficiálne autority priznávajú, že sa pôvodní obyvatelia sťahujú preč z veľkých miest, lebo sa už necítia doma vo svojich vlastných štátoch. Naozaj toto chceme?
A veľmi dobre vieme, že Únia dosiahla polčas svojho rozpadu. Veľmi dobre to asi všetci vieme. A napriek tomu jednoducho ešte stále z nejakej zotrvačnosti, akoby si mnohí odmietali priznať, že je čas vyskočiť z toho titanicu. Pretože ak pôjdeme ako poslední, tak nás to stiahne zo sebou pod hladinu. Áno, do roku 2020, chápem. Do roku 2020 môžeme čerpať fondy, je na to mnoho firiem nadstavených, mnohí si na tom postavili svoj životný biznisplán a nechcú sa toho vzdať. Dobre. Využime, potiahnime si tie zdroje a pá, pá. Ale zostávať v Únii po roku 2020, to už je, to už je číry, absolútny nezmysel. To už je pre Slovensko číry, absolútny nezmysel, ktorý v prípade politikov hraničí s nejakou pochybnosťou, či tí, ktorí chcú naozaj v tej Únii zostať aj po roku 2020, sú úplne príčetní. Veľmi dobre, kolegovia, aj z výborov viete, čo sa deje. Liberalizácia vízového styku, ešte väčšie otvorenie sa pohybu všetkých tých más neeurópskych, ktorých úlohou je zaplaviť Európu. Veľmi dobre aj pán kolega z výboru vie, najväčší emigračný tábor na Ukrajine 70-tisíc Severoafričanov, ktorí iba čakajú na dokončenie procesu liberalizácie, otvorenie hraníc s Ukrajinou a už sa to začne valiť. A už sa to začne valiť, a potom, potom čo spravíme? Potom si povieme, áno, Únia to od nás žiadala, tak to tu budeme trpeť? Oni sa nás nebudú pýtať, oni sa nás nebudú pýtať a to nie je nejaké strašenie, to nie je nejaké strašenie. Pozrite sa, pozrite si denné správy z Francúzska, z Nemecka, ako tí ľudia horko plačú nad tým, čo sa tam deje. Akoby vymenili, akoby veľmi radi vymenili tú základnú istotu, ktorú my dnes ešte máme za tie svoje ekonomické, za tie svoje ekonomické výsledky, ktoré možno dosiahli. Za ten rozdiel v úrovni, v životnej úrovni, akoby to veľmi radi vymenili. Žiaľ, už sa nedá. Ak nechcú opustiť to všetko, čo majú, už sa nedá, už sa nedá.
My ešte stále máme obrovskú príležitosť a zhodou okolností v tomto parlamente by sa možno našlo ešte aj dosť hlasov na to, keď rátam SNS a SMER, že ešte by mali toho národného ducha. Dosť hlasov na to, aby proste sme sa, aby sme spravili prvý krok, prvý krok k oslobodeniu Slovenskej republiky spod diktátu Európskej únie, spod diktátu Bruselu. Teraz, kým je ešte čas, lebo potom, potom, keď všetky tie negatívne, všetky tie negatívne javy, ktoré doslova drancujú a likvidujú západoeurópske štáty, keď potom tie javy prídu sem, potom to už bude jedno. Potom to už bude úplne jedno. Potom už nebude záležať na tom, čo je v ústave, alebo v ústave nie je. Potom už nebude záležať na tom, že čím si pôjdete do obchodu zaplatiť ten chlieb, či to bude koruna, euro alebo čokoľvek iné. Potom už bude záležať na úplne iných veciach, či sa vám dcéra vráti v pohode domov. Či váš dom bude ešte aj večer z práce vaším domom. To budú hodnoty, o ktorých si dnes my dnes nevieme predstaviť, ako to tam musí byť. A možno mnohí, keď sledujete tie správy, tak mnohí si poviete, že, alebo sa cítite, že to je ako len nejaký film, že je to ako keby nejaký film a že nás sa to netýka, že nás sa to netýka.
Ale ja sa vás spýtam, vážené poslankyne, vážení poslanci, väčšina z vás, teda nie z našej strany, ale ostatní ste starší odo mňa, viete to posúdiť. Keby vám za socializmu povedali, keby vám za socializmu povedali, že chlieb bude stáť 50 korún, čo by ste si povedali? By ste si poklepali po hlave, prosím ťa, čo to tu vymýšľaš, akých 50 korún za chlieb. Keby vám povedali, že mlieko, liter mlieka bude stáť 35 korún, čo by ste si povedali? A keby ste, keby vám niekto povedal, že byt budete splácať celý život nejakej súkromnej banke, ktorá vám pri dvoch nezaplatených splátkach ten byt môže zobrať, no čo by ste si vtedy boli povedali? Povedali by ste si, že niekto iba maľuje čerta na stenu a vytvára nejakú paniku, a neviem, chce vzbudiť nejaké verejné pohoršenie alebo čo, ale určite by ste tomu neverili a pozrite sa, pozrite, kde sme sa dnes dostali. Keby vám niekto vtedy povedal, že štátne podniky, strategické štátne podniky budú, bude vlastniť pár súkromníkov z nejakých finančných skupín a že všetky tie zisky pôjdu do ich súkromných vreciek, no čo by ste si vtedy povedali? Že to nie je možné, že ako štátny podnik môže vlastniť nejaký jeden-dvaja milionári, boháči a tie peniaze posielať za hranice a nedávať to ľuďom, štátu, no zdalo by sa vám to neuveriteľné, taký scenár.
Možno sa vám zdá neuveriteľné to, čo rozprávam ja tu dnes, ale ak neodídeme z Európskej únie teraz, kým je čas, spomeňte si na moje slová, nech to dopadne akokoľvek, za 6 rokov, za 8 rokov. Ja nikomu z vás neprajem nič zlé, nikomu, ale je veľmi, veľmi smutné zistiť, že možno práve váš dom, vaša rodina sa dostane do konfliktu, a nieže do konfliktu do kontaktu, do kontaktu s tou novou realitou, ktorú nám Európska únia chystá. Ak si myslíte, že je to spontánne a nikto nám to nechystá, tak prosím vás, využite tú otvorenosť, využite tie prostriedky, ktoré súčasná doba ponúka, a choďte trošku sa pozrieť na internet, kde sú medializované vyhlásenia predstaviteľov rôznych európskych orgánov o tom, aké, ako treba zvýšiť ten, zvýšiť ten dovoz ten cudzincov, pretože Európska únia sa musí obohatiť a máme málo pracovnej sily a ja neviem čo všetko. A tie argumenty sú absolútne uletené a odtrhnuté od reality.
Veď ako nám môže niekto rozprávať, kolegyne, kolegovia, ako nám môže niekto rozprávať o tom, že potrebujeme sem napríklad tých cudzincov z dôvodu nedostatku pracovnej sily, keď momentálne je na Slovensku 400-tisíc nezamestnaných ľudí? Máme 400-tisíc nezamestnaných ľudí a oni nám normálne nahlas hovoria, potrebujeme tu nejakých Afričanov, Ázijčanov, neviem koho, lebo u nás nemá kto robiť na dôchodky.
To čo je toto? To z nás nerobia len kolóniu, z nás robia úplných pakov, úplných pakov, o ktorých, o ktorých si myslia, že my proste len skloníme hlavy a budeme sa na to pozerať a povieme, áno, áno, je to tak, nemá tu kto robiť na dôchodky, a preto vás tu vítame, lebo vás potrebujeme. Nechcem sa púšťať do tejto otázky, lebo sa to netýka priamo našej novely, ale je to jeden z argumentov, je to jeden z argumentov, ktorý nám hovorí, že asi niečo nie je v poriadku s tou politikou Európskej únie.
A ako to kolegovia Uhrík aj Schlosár už spomenuli, nebuďme naivní, nabuďme naivní a nebuďme nejakí detinskí a nemyslime si, že Slovensko má nejaké zastúpenie v orgánoch Európskej únie. Veľmi dobre vieme, že to tak nie je. Pretože aj keby tí všetci europoslanci boli takí národniari, ako bol Štúr, Francisci, Hodža, Rázus, predseda SNS, aj tak by ich v tej, aj tak by ich v tej Európskej únii nič nedokázali a nič nezmenili, nič nezmenili. Keby tam za všetkých europoslancov za Slovenskú republiku sedel Ľudovít Štúr, aj tak by, chudák, nič nezmenil. A keby všetci títo naši dejatelia, ktorí mnohokrát obetovali svoje životy, svoje životy za to, aby sme mali právo na sebaurčenie ako národ, aby sme mali právo na vlastný štát Slovákov, v ktorom sa budeme môcť rozprávať po slovensky, keby videli, že slovenskí politici, ako boli oni v tej dobe, dobrovoľne sa podriaďujú cudzej moci, z ktorej sa oni chceli vymaniť, tak by podľa mňa veľmi horko zaplakali, veľmi horko by zaplakali. By ste povedali, že či sa to vlastne pre ten národ oplatilo všetko robiť, či sa oplatilo pre ten národ, ktorý si to neváži, dávať všetky tie obete. Veľmi horko by zaplakali a veľmi smutní by podľa môjho názoru z toho, k akému stavu sa dnes vďaka politikom Slovenská republika dostala, veľmi smutní by z toho boli.
A my sa tvárime, že je to v poriadku a že v podstate netreba žiadnu zmenu a nejako to už vydržíme. Dobre, my to možno naozaj nejako vydržíme, my to vydržíme aj na výbore to spolu vydržíme. Ale čo naše deti a čo naši vnuci? Ako sa budú oni na to pozerať, ako sa, ako sa my budeme pozerať alebo ako sa budeme cítiť, keď sa spýtajú: "Oco, mama, oco, boli ste poslancami Národnej rady, mohli ste spraviť všetko preto, aby Slovensko ostalo slovenské, aby Slovensko ostalo kresťanské, také, v akom ste vyrastali aj vy sami, oco, bol si predseda Národnej rady Slovenskej republiky, druhý, druhý najvýznamnejší ústavný činiteľ, a čo ste preto spravili, aby sme nedopadli tak ako, ako pár rokov predtým, len pár rokov predtým dopadli ostatné tzv. vyspelé západné štáty?"
Pozrite sa, čo tá, pozrite sa, čo tá liberalizácia priniesla na Ukrajinu, totálny rozvrat, totálny rozvrat usporiadanej krajiny. Ľudia tam možno neboli bohatí, ale boli spokojní a dnes, dnes sa mnohí nemajú kde vrátiť. Dnes sa mnohí nemajú kde vrátiť, dnes mnohí majú o sedem hrivien viacej vo vrecku, ale nemajú svojich synov, svoje dcéry. Akú cenu zaplatili za liberalizáciu spoločnosti, akú cenu? A my v tej cene a v tej servilnosti ideme ešte ďalej. A jednoducho sme si s kolegami v klube povedali, že aj napriek tomu, že vieme, aké je rozloženie politických síl v tomto parlamente... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
167.
Pán poslanec, chcem sa opýtať, či ešte dokončíte myšlienku, alebo budete pokračovať ráno.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
168.
Asi ráno, pán predseda. Ďakujem pekne.

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
169.
Takže končím dnešný rokovací deň, prajem pekný večer. (Reakcie z pléna.) Doobedu, predpokladám, že po správach, ktoré, sme odsúhlasili, že budeme o 9.00 hod. rokovať.

(Prerušenie rokovania o 19.02 hodine.)

Deň v parlamente

<- ->