10.
Ďakujem pekne za slovo. Veľmi krátka replika na to, čo hovoril kolega z KDH Julo Brocka. My sme mali podobnú názorovú takú kontroverziu aj takto pred rokom. Ja ti, Július, zopakujem tú vetu. Ja som povedal a za touto vetou si stojím: "Tento návrh rozpočtu je najlepším návrhom štátneho rozpočtu z dielne ľavicovej vlády od roku 1993." A za touto vetou si stojím a kedykoľvek ti ju dokážem aj na číslach. Poviem jednu vetu. Spomeň si, Július, na rozpočty rokov 2009 a 2010. Tiež boli vtedy z dielne ľavicovej vlády a obidva boli postavené na deficitoch vo výške 8 %. Tak je toto najlepší ľavicový rozpočet od vzniku Slovenka, alebo nie je? Jednoznačne je. O tom niet absolútne pochýb. To neznamená, že to všetko ostatné, čo som hovoril, možno ešte si dospával, alebo si bol na raňajkách, ja neviem, ale kto pozorne počúval, tak myslím, že presne vie dešifrovať, keď som hovoril o potrebe nového modelu ekonomického rastu, keď som hovoril o tom, aké balvany tých modernizačných reformných dlhov deficitov Slovensko pred sebou tlačí, aj implicitných, aj podmienených záväzkov. Takže treba počúvať naozaj vcelku. Netreba vytiahnuť jednu vetu, o ktorú si sa v svojej poznámke oprel.
No a ďakujem kolegom za ostatné faktické poznámky. Plne podčiarkujem a súhlasím s tým, čo aj povedal môj sused tuto pri mne Peter Osuský na adresu školstva. Toto nás totižto, táto nepríjemná téma tiež veľmi rýchlo počká. A čím viac budeme odkladať riešenia smerom do budúcnosti, tak tým budú tie riešenia drahšie a menej priechodné. Pretože čaro tých reforiem je nielen v kompetentnom zvládnutí obsahu reformy, ale práve v jej odkomunikovaní ľuďom tak, aby bola prijatá tá-ktorá reforma, či už sa týka školstva, zdravotníctva, verejnej správy alebo čohokoľvek iného.
Ďakujem pekne.
|
2.
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, keď som vstúpil dnes do rokovacej sály, došiel kolega Eugen Jurzyca a povedal, že práve teraz sa zdvojnásobil počet poslancov v sále, (povedané so smiechom) ale nie, medzitým je nás tu asi osem alebo deväť.
Takže na úvod chcem povedať jednu poznámku na adresu doteraz prebiehajúcej rozpravy, ktorá vlastne v tomto okamihu vrcholí, čo sa týka tej časti písomne prihlásených poslankýň a poslancov do rozpravy. Je pravdou, že táto rozprava nielenže prebieha v komornej atmosfére, ako to konštatoval koniec koncov aj pán minister financií Peter Kažimír vo svojom úvodnom slove, ale trošku mi je ľúto, že namiesto takého legitímneho zápasu o dve rôzne, ale musím povedať, že legitímne, nazvem to paradigmy alebo dva rôzne prístupy k spravovaniu verejných financií, namiesto zápasu o nejakú diskusiu o dvoch rôznych modeloch ekonomického rastu sme tu včera počúvali strašne veľa aj o otĺkaní kachličiek na toaletách v Dúbravke alebo o migrácii žiab. Z toho mi je trošku ľúto, že takto sa sploštila diskusia o tak závažnej téme, akou je nesporne zákon roka, zákon o verejnom, teda rozpočte verejnej správy na roky 2016 až 2018. Ale je to holý fakt, s tým sa nedá nič robiť, tak sa skúsme aspoň trošku popasovať s týmto problémom a vrátiť tú diskusiu späť, ako som avizoval, na legitímny, podčiarkujem, legitímny zápas o dva rozdielne pohľady alebo dva rozdielne prístupy k spravovaniu verejných financií.
Na úvod mi dovoľte konštatovať, že predložený rozpočet, ja som to už povedal aj do médií a poviem to na plné ústa aj tu, v poslaneckej snemovni, že je najlepším rozpočtom, aký kedy vzišiel z pera ľavicovej vlády alebo, ak chcete, ľavicového ministra financií. A dokonca, pôjdem ešte ďalej ako samotný predkladateľ, nielen najlepším rozpočtom počas druhej vlády Roberta Fica, ale najlepším rozpočtom od vzniku Slovenska, od roka 1993. To je holý fakt a treba mať možno aj trošku odvahy to takto priznať. (Potlesk.)
Druhá poznámka v úvode, ďakujem pekne, druhá poznámka v úvode, pán minister Kažimír v úvodnom slove povedal, že, citujem: "máme sa tešiť z toho, že Slovensku sa darí" a teraz to myslím naozaj bez irónie, bez akejkoľvek irónie, ja sa naozaj teším, že Slovensku sa ekonomicky darí, opreté o dve konštatovania, že sme v nejakom klube spolu s Nemeckom, Holandskom, Luxemburskom a Estónskom, že v pondelok, myslím, bola spomínaná emisia dlhopisov v objeme 100 mil. eur pri úrokovej sadzbe, ak si dobre pamätám, -0,1 %. Toto teší skutočne aj mňa, no len zároveň musím jedným dychom dodať, čo ma vôbec neteší, že Slovenská republika je členom klubu, kde 23 krajín porušuje pravidlá. Ak si zoberieme celú skupinu krajín EÚ, alebo ak to stiahneme na vzorku členských krajín eurozóny, no tak potom štrnásť krajín eurozóny porušuje pravidlá. Toto, predpokladám, neteší nielen mňa, ale toto by nemalo tešiť ani vládu, ani ministra financií, ani nikoho, kto aspoň trochu zodpovedne sa, teda pristupuje k správe vecí verejných. Stále platí, že eurozóna a Európska únia je klubom, v ktorom sa permanentne, dlhodobo a v robustnom rozsahu porušujú pravidlá. Čiže to je z tej druhej strany pohľad na to, čo by nás malo a nemalo tešiť.
Tretia poznámka sa týka, že slovenskej ekonomike sa darí, ale pre objektivitu, a s tým opäť možno bude súhlasiť aj pán minister Kažimír, treba dodať, že sa darí slovenskej ekonomike aj vďaka externalitám, vďaka teda tomu, čo sa deje v externom prostredí okolo toho nášho ostrovčeka, ktorý sa volá Slovensko. A tie externality sú kľúčové, sú tri.
Prvá - prepad cien ropy. Ešte v júni 2014, viete veľmi dobre, že sa barel predával za 115 dolárov. Včera, keď som si pozrel, ako vyzerajú finančné trhy, komoditné trhy, tak sa včera ten barel ľahkej ropy Brent predával za 44 dolárov. Vidíme ten robustný prepad zo 115 dolárov na 44 dolárov za barel.
Druhá externalita, veľmi výrazná, ktorú nemôže nikto opomenúť, je, že Európska centrálna banka napumpovala do ekonomiky eurozóny dvakrát 500 mld. eur. Aj to sa výraznou mierou podpísalo pod fakt, že nielenže klesli úrokové sadzby, ale dokonca atakovali nulu a teraz sa v posledných mesiacoch už dostávajú úrokové sadzby aj do záporných hodnôt, kedy ten, kto si kúpil slovenský dlh, tak bude platiť nám. Teda nie my tomu, kto drží slovenský dlh v rukách, teda slovenské štátne dlhopisy, ale opačne, ten, kto ich drží, ten investor, tak ten bude platiť Slovenskej republike ako emitentovi. Pod toto sa podpísala, a ja priznávam, nielen zvýšená dôvera finančných trhov v slovenskú ekonomiku, ale pod tento iste potešiteľný fakt, keďže nám brutálne klesajú náklady na obsluhu dlhu, sa podpísal aj spomínaný krok Európskej centrálne banky. To len pre poriadok, aby ten pohľad na daný fakt bol čo najobjektívnejší.
A treťou externalitou, keďže som avizoval tri, je oslabenie kurzu eura voči americkému doláru, až na historické minimá, kedy euro vlastne atakovalo takmer paritu. Opäť poviem dve čísla. Ešte v prvom polroku v roku 2014 sa ten kurz pohyboval celých šesť mesiacov niekde v rozpätí, hovorím euro voči doláru, 1,37 až 1,40, aby sa po roku a pol dostal opäť na včerajšiu úroveň, ktorá bola 10 685. Čiže došlo tu k historicky najväčšiemu oslabeniu kurzu eura, čo nemusím nejako dramaticky zoširoka vysvetľovať ekonómom, že to výrazne stimuluje export a výrazne destimuluje import, prirodzene, export do dolárovej oblasti a import z oblasti, kde importujeme tovary a služby, ktoré platíme v amerických dolároch.
Tieto tri externality výrazne prispeli k tomu, že sa slovenskej ekonomike darí. Nepopieram to všetko, čo bolo povedané v úvodnom slove, ale chcem, aby tá pravda bola naozaj ucelená.
Štvrtá poznámka. Ak v predloženom návrhu rozpočtu verejnej správy sa konštatuje, že v roku 2017 by sme mali dosiahnuť na štrukturálnom salde, na primárnom salde vyrovnaný rozpočet, vyrovnaný v európskej terminológii, čo znamená schodok do pol percenta výkonu ekonomiky a v roku 2018 by sme mali dosiahnuť už čistú, čistú nulu, teda vyrovnaný rozpočet, konštatujem, že snáď nebude ani tak ťažké vyrovnaný rozpočet dosiahnuť, ako bude veľmi ťažké a zložité tento vyrovnaný stav dlhodobo udržať.
Piata poznámka. Z toho, čo som doteraz povedal, vzniká legitímna otázka, ako je slovenská ekonomika pripravená absorbovať ekonomické šoky? A zhodneme sa určite na tom, že slovenskú ekonomiku, nielen slovenskú, ale aj celú Európu a ďalšie centrá ekonomickej moci dnešné na svete čakajú v najbližších dekádach obrovské ekonomické šoky. Od roku 2008, od pádu Lehman Brothers, sme si všetci zvykli, že tie ekonomické šoky sa stávajú trvalou súčasťou ekonomiky, svetovej. A dokonca by som povedal, že ak tu máme prostredie, kde panuje obrovská miera neurčitosti, obrovská miera neistoty, tak jednu istotu tu všetci máme, a tou istotou je, ako som spomínal, práve ekonomické šoky. To je s určitosťou, že tie tu budú a budú tu možno čoraz častejšie a možno budú aj čoraz hlbšie. Čiže tá sínusoida tu bude a tie píky smerom hore alebo tie dole prepady budú čoraz od seba vzdialené.
A o to je dôležitejšie sa pozrieť na slovenskú ekonomiku ani nie tak cez technokratickú diskusiu o tom, či výdavky môžu a majú byť o x-stovák miliónov eur nižšie, či vyrovnaný rozpočet sa má dosiahnuť o rok skôr alebo o rok neskôr, ja si myslím, že dozrel čas, aby sa tá diskusia posunula z tejto technokratickej úrovne do úrovne redefinície modelu ekonomického rastu, do úrovne nadefinovania novej ekonomickej paradigmy, aby, ako som povedal, Slovensko bolo pripravené absorbovať ekonomické šoky, ktoré s určitosťou prídu. No a potom už by sme nemohli hovoriť o tom, že o nominálnom ekonomickom raste, tak ako hovoril pán minister Kažimír, myslím, že tretí kvartál to bolo 3,6 % a "ear to ear" na báze celého roka 2015 voči roku 2014 to má byť okolo 3,2 %. Nemali by sme sa pozerať na tento ekonomický rast cez okuliare nominálnych čísel, ale mali by sme sa baviť o kvalite ekonomického rastu. Rovnako, keď hovoríme o vyrovnaní rozpočtu, nemali by sme sa baviť o nominálnom vyrovnávaní rozpočtu, ale mali by sme diskutovať o spôsobe, akým dôjde k vyrovnaniu rozpočtu.
No a tu musím povedať, že kľúčový spôsob konsolidácie alebo ozdravenia verejných financií prebieha práve cez investície s mínusovým znamienkom, to znamená cez pokles investícií. Koniec koncov aj sám pán predkladateľ pán minister, to priznal v úvodnom slove, že je to spôsobené, áno, aj objektívnou príčinou, že nám končí programové obdobie rokov 2007 až 2013, ešte nenabehlo programové obdobie rokov 2014 až 2020, takže v budúcom roku to bude dosť dramatický prepad investícií, čo je, zdá sa, najväčším ťahúňom ozdravovania celého okruhu verejných financií.
Rovnako tak, ak sa výdavky vo verejnej správe priblížia v tom roku 2017, 2018 príjmom, tak mali by sme výrazne zintenzívniť diskusiu o účelnosti, hospodárnosti a efektívnosti vynakladaných verejných výdavkov. Lebo jednou vecou je, a to všetci cítia, aj neekonómovia, jednou vecou je nominálne vyrovnať tie čísla. Poviem okrúhle čísla, že na výdavkovej strane bude 30 mld., hovorím o celom okruhu verejných financií, na príjmovej strane bude 30 mld., všetci máme síce dobrý pocit z toho nominálneho vyrovnania príjmov a výdavkov, ale mala by sa výrazne zintenzívniť diskusia o účelnosti, hospodárnosti a efektívnosti vynakladania verejných výdavkov. A to vôbec nemám na mysli len, napríklad včera to tu niekto otvoril, tú tému, 900 mil. eur, ktoré putovali do informatizácie spoločnosti z toho prvého programového obdobia.
A niekto tu povedal tiež taký príklad, že ak si chcete vybaviť niekde opis rodného listu a ste narodený v Piešťanoch, tak vás pošlú do tých Piešťan, že tam si máte ísť pre ten opis rodného listu. Myslím, že o tom niet sporu a o tom netreba viesť nejaké siahodlhé diskusie, že v e-Governmente, teda v informatizácii verejnej správy možno o dekádu zaostáva Slovensko napríklad za lídrom v tejto oblasti, ktorým bezo sporu je Estónsko. A o takomto neefektívnom, nehospodárnom a neúčelnom vynakladaní verejných zdrojov by sme mohli diskutovať ďalšiu hodinu, každý za svoju oblasť. Niekto sa venuje školstvu, niekto obrane, niekto iným, iným rezortom. A myslím si, že v tomto nájdeme všetci zhodu, v tom konštatovaní, že v efektívnosti, účelnosti a hospodárnosti vynakladania verejných zdrojov Slovenská republika ešte má veľa, veľa čo doháňať.
Šiesta poznámka, a tomuto by som dal možno najväčšiu váhu v tom úvode, je konštatovanie, že Slovensko má výrazne podreformovanú ekonomiku. Všetci ovládame, kto sa venuje ekonomike, slovíčko podchladená ekonomika, čo je tiež pravdou, že slovenská ekonomika je podchladenou. Ak hovoríme o podchladení, existuje akási produkčná medzera medzi reálnym výkonom ekonomiky a potenciálom výkonu ekonomiky. Tá produkčná medzera tu je, nie je malou a slovenská ekonomika naozaj podchladenou je. A keď si presne všetky tieto terminológie použijeme alebo stiahneme na reformy, tak môžeme konštatovať, že slovenská ekonomika je podreformovanou a že tu existuje dosť výrazná reformná medzera, ktorú by som definoval ako odklon od reformného potenciálu krajiny.
Zjednodušene povedané to znamená, v akom stave sa nachádzajú zásadné kľúčové štrukturálne reformy na Slovensku a v akom stave by sa nachádzať mohli. Preto som v minulosti, v nedávnej minulosti označil rozpočet verejnej správy hneď po tom, ako ho schválila vláda, za rozpočet premárnených príležitostí. Premárnených príležitostí predovšetkým preto, lebo Slovensko prešľapuje už od roku 2004, 2005, prešľapuje na mieste. A tu si všimnite, že toto nemá nič spoločné s kritikou len ľavicových vlád. To sa vzťahuje aj na pravicové vlády, ktoré tu od vzniku Slovenska v roku 1993 boli a konštatujem, že to prešľapovanie na mieste je veľmi nebezpečné z hľadiska zvyšovania dlhodobej konkurencieschopnosti Slovenska a rovnako tak z hľadiska odstraňovania, ako som pred chvíľočkou hovoril, tej reformnej medzery.
Ja si pamätám za ostatný čas dve také kľúčové obdobia, pokiaľ ide o reformy. To prvé, ako som spomenul, roky 2004, 2005 - reforma dôchodkového systému, reforma daňového systému. Ale opäť pre objektivitu poviem, že aj reforma, ktorá bola urobená, myslím, v roku 2013, nech ma pán minister opraví, to boli tie zmeny v penzijnom systéme, ktoré boli dve kľúčové. Jedna sa týkala zvýšenia veku odchodu do dôchodku, aby vek odchodu do dôchodku bol naviazaný na tú strednú dĺžku dožitia. Inými slovami, aby pracujúci človek, ekonomicky aktívny človek odchádzal do penzie tak, aby sa v tej penzii dožil ešte približne pätnásť rokov. Čiže aby ten odchod a teda vek odchodu do dôchodku bol vždy naviazaný na strednú dĺžku dožitia.
A druhá výrazná zmena, ktorú urobila táto vláda, spočívala v tom, pokiaľ ide o penzijný systém, že sa má zmeniť medziročná úprava dôchodkov, aby sme odišli od súčasného systému, ktorý sa - neviem, odkiaľ ten termín vznikol - sa nazval, že švajčiarsky index, kedy dôchodky sa medziročne upravujú o koeficient, ktorý je 50 na 50. Polovičnou váhou je to medziročná zmena priemernej mzdy v ekonomike a druhých 50 % je medziročná zmena indexu spotrebiteľských cien alebo inflácie. Takto je to dnes a tá zmena, ktorá nastala nie tak dávno, v nedávnej minulosti z dielne tejto vlády, hovorí o prechode na tzv. index dôchodcovskej inflácie. To znamená, ako sa budú medziročne meniť cenové hladiny spotrebných košov, ale toho dôchodcovského spotrebného koša, ktorý má výrazne inú štruktúru, to všetci cítime, ako spotrebný kôš ekonomicky aktívneho človeka.
Tieto dve zmeny, ktoré boli uskutočnené, tým by som povedal, že sa vyčerpáva konštatovanie, ktoré kľúčové ekonomické reformy urobila táto vláda, ale tieto dve zmeny, ak sa nemýlim, jedna z nich má platiť od roku 2017 a druhá až od roku 2018. To znamená, že obidve tieto zmeny boli posunuté za horizont štvorročného politického volebného cyklu. Ale pánboh zaplať aj za to, že tieto zmeny urobené boli. A oni, tieto zmeny, tieto dve, ktoré som teraz pomenoval, výrazne prispeli k tomu, čo sa nazýva, a to je zložitá téma, nejdem do detailov, koeficient S2. Teda ten koeficient dlhodobej udržateľnosti verejných financií, o ktorom hovoril pán minister, že sa zlepšil, myslím, za štyri roky vládnutia asi o 40 %, ak si dobre pamätám. Nič to však nemení na konštatovaní, že Slovensko je podreformovanou ekonomikou s výraznou reformnou medzerou. Budem o tom podrobnejšie hovoriť.
Siedma poznámka sa týka dlhodobej udržateľnosti verejných financií. A tu sa opriem o konštatovanie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá v tom rozsiahlom materiáli, ktorý hodnotil predložený návrh rozpočtu verejnej správy, konštatuje, a teraz dávajme pozor, v roku 2016 bude udržateľnosť verejných financií na Slovensku presne takou, akou bola v roku 2013. Nehovorím ja, hovorí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Čo to znamená? Jednoduchými slovami, aby tomu každý porozumel, ten príspevok k ozdraveniu verejných financií, ktorý ste urobili v roku 2013, bol celý skonzumovaný v rokoch 2014 a 2015. Ono sa to hovorí, vo finančnej, v ekonomickej terminológii sa to nazýva, že fiškálna expanzia. To je všetko schované, zakódované, zakľúčované do takej terminológie, ktorej naozaj takmer nikto nerozumie. Fiškálna expanzia neznamená vskutku vôbec nič iné, ako to, že krajina žije nad pomery. Nielen pokiaľ ide o pomer príjmov a výdavkov, ale dokonca aj tá medzera, ten rozdiel, ten deficit sa ešte medziročne zvyšuje. Toto je fiškálna expanzia, že sa do ekonomiky pumpuje oveľa viac zdrojov finančných, ako ekonomika dokáže na príjmovej strane povyberať.
Takže ešte raz. To, čo sa ušetrilo, to, čo sa skonsolidovalo, to, čo sa ozdravilo v roku 2013, to bol naozaj najväčší ozdravný zásah do ekonomiky, ale celá tá delta, celý ten ozdravný príspevok sa skonzumoval v rokoch nasledujúcich, v rokoch 2014 a 2015. A preto konštatovanie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, že udržateľnosť verejných financií v roku 2016 je presne taká istá, akou bola v roku 2013.
Takže ak som hovoril o schopnosti slovenskej ekonomiky absorbovať budúce ekonomické šoky, ak som hovoril o podreformovanej ekonomike na Slovensku, tieto dve konštatovania vedú k záveru, že slovenská ekonomika naďalej zostáva pomerne zraniteľnou ekonomikou. A toto je taký ten najzásadnejší zdvihnutý prst, ktorý by mali mať na pamäti hlavne pred svojimi očami budúce vlády, ktoré vzídu po voľbách v marci 2016.
Poďme sa teraz v kocke pozrieť na hodnotenie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pokiaľ ide o predložený návrh rozpočtu verejnej správy a návrh rozpočtu, štátneho rozpočtu na budúci rok. Tam boli, pomerne rozsiahly materiál, ale päť kľúčových konštatovaní.
Po prvé hovorí o tom, ako sa vlastne plnia v oblasti verejných financií ciele, ale ciele, ktoré si samotná vláda sama pre seba postaví, nadefinuje nejaký cieľ, ako sa to nakoniec po roku podarí, alebo menej podarí naplniť. Tak sa pozrime na rok 2015. Všetci si pamätáme, máme to v čerstvej pamäti, takto pred rokom vláda schválila rozpočet so schodkom na úrovni 2 %. Tu v parlamente počas rozpravy po predložení všetkých pozmeňovákov sa ten schodok navýšil z 2 na 2,5 %. Tam bol nakoniec zapísaný v podobe tých 9 alebo koľkátich paragrafov zákona o štátnom rozpočte a konštatuje samotné ministerstvo financií, že tento rok skončí schodkom približne na úrovni 2,74 %. Čiže na Úrade vlády schválené 2 %. V parlamente schodok navýšený na 2,5 a bude končiť, netvrdím ja, netvrdí to ani Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, je to zapísané priamo v predloženom materiáli z dielne ministerstva financií, že tento rok by sa mal končiť na úrovni 2,74 %.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť dokonca konštatuje, že ak sa do konca ešte tohto roka, pričom zostáva niekoľko málo týždňov, neprijmú niektoré opatrenia a naplnia sa niektoré z rizík, tak by mohol schodok tohto roku sa priblížiť až k úrovni 3 %. Ale rozumiem tomu, že treba si trpezlivo počkať na všetky notifikácie a budeme vedieť asi v marci, v apríli úplne presne, ako dopadol, ako dopadol tento rok.
Tie najväčšie riziká, alebo kde došlo k najväčšiemu odklonu medzi tým, čo si vláda zapísala a schválila do rozpočtu na tento rok a skutočnosťou alebo očakávanou skutočnosťou, tých rizík bolo päť. Územná samospráva, odklon asi o 306 mil. eur. Skutočnosť oproti schválenému rozpočtu. Z toho vnútri tých 306 mil. eur len osobné výdavky predstavujú odklon 180 mil. eur. To sú osobné výdavky v územnej samospráve. To je jedna, jeden z maličkých argumentov tej veľkej tézy, ktorá hovorí o tom, že na Slovensku, ktorá je krajinou, ktorá je počtom obyvateľov niekde medzi Londýnom a Berlínom, čiže veľkosť Slovenska teda zmeraná počtom obyvateľov je niekde medzi dvoma veľkými európskymi mestami, či táto krajina si zaslúži mať takmer 3 000 miest a obcí, či táto krajina si zaslúži mať 8 vyšších územných celkov, nie zaslúži, ale či má na to ekonomický potenciál, aby držala tento aparát, či táto krajina potrebuje 21 000 poslancov v miestnych a mestských zastupiteľstvách. A len osobné výdavky územnej samosprávy prekročili 180 mil., tú hodnotu, ktorá bola zapísaná v rozpočte na tento rok.
Národná diaľničná spoločnosť sa odchýlila oproti schválenému rozpočtu asi o 140 mil. Odpustenie zdravotných odvodov nízkopríjmovým obyvateľom, teda nízkopríjmovým pracovníkom, tam bolo 100 mil., čo pôvodne v rozpočte zapísané nebolo, ale samotné opatrenie ako také hodnotím pozitívne, len tiež to spôsobilo potom tú odchýlku. Verejné vysoké školy napríklad sa odchýlili o 58 mil. oproti hodnotám, ktoré boli zapísané v rozpočte. Železnice Slovenskej republiky 40 mil. a tak by sme mohli pokračovať ďalej.
Vo výsledku to znamená, že schodok verejnej správy na tento rok bol schválený na úrovni 1 940 mil., ale očakávaná skutočnosť už je na úrovni 2 124 mil. Rozdiel medzi týmito dvoma hodnotami predstavuje 184 mil. eur. To bola krátka rekapitulácia, pokiaľ ide o očakávanú skutočnosť verzus plán na tento rok 2015.
Pozrime sa teraz v rýchlosti, ako je hodnotený rok 2016. Vláda schválila návrh rozpočtu verejnej správy so schodkom 1,93 %. Európska komisia napriek pozitívnej skutočnosti, o ktorej tu už bolo veľa povedané, že sme v tom klube spomínaných štyroch krajín - Nemecko, Holandsko, Luxembursko a Estónsko - napriek tomuto konštatovaniu Európska komisia hodnotí náš návrh rozpočtu, že sa skončí s deficitom na úrovni 2,4 %, čiže už sme posunutí o 0,5 percentuálneho bodu oproti tomu, čo schválila vláda. A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí, že ak sa naplnia, - ale tu budem objektívny - ak sa naplnia všetky riziká, tak by ten schodok na budúci rok mohol dosiahnuť až úroveň 2,7 %, čo už je odchýlka o 80 bázických bodov alebo o 0,8 % oproti tomu, čo je zapísané v predloženom návrhu rozpočtu verejnej správy.
No a keď sme u tých rizík rozpočtu na rok 2016, tak tie riziká sú kvantifikované. Nie všetky vedela rada kvantifikovať, tak niekde objektívne uviedla, že nekvantifikované. Ak si dáme aj do týchto položiek kvalifikované odhady, tak riziká rozpočtu na tento rok môžu predstavovať sumu až 950 mil. eur.
Spomínali sa napríklad riziká, pokiaľ ide o emisné kvóty - 52 mil. eur korekciou voči fondom zo zdrojov teda Európskej únie. Uvedomme si, že len najčerstvejší údaj, myslím, že je k októbru tohto roka, hovorí o tom, že korekcie v čerpaní eurofondov sú už na úrovni 614 mil. eur a rozpočet ráta, musím povedať, s výrazne nižšou sumou. Zdravotníctvo - 150 mil. eur kvantifikácia rizík. Výdavky samospráv do 100 mil. eur. Dokonca nie je v rozpočte zapísaný výdavok, investičný výdaj na futbalový štadión, myslím, že 26 mil. eur. Nákup vojenskej techniky je v rozpočte veľmi, nieže veľmi, ale vôbec nie je špecifikovaný, koľko to bude vo finančnom vyjadrení. Potom náklady na likvidáciu jadrových zariadení. Dopady dostavby III. a IV. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce. Hospodárenie štátnych podnikov. Vieme veľmi dobre, že viaceré z podnikov, ktoré sú či už pod majoritnou kontrolou štátu alebo s nejakou účasťou štátu, hospodárenie viacerých z nich je veľmi diskutabilné a je otázne, či dokážu v trhovom prostredí tieto podniky fungovať na trhovom princípe. No ak nedokážu a sú to naše dietka, sú to naše podniky vlastnené štátom, no tak budú musieť nastúpiť vlastne finančné transfery a podpora zo strany štátu, čo bude opäť mať mínusové znamienko, pokiaľ ide o dopad na deficit a dlh.
Čiže ak si pozrieme riziká rozpočtu na rok 2016, budem veľmi, veľmi objektívny, za predpokladu, že sa naplnia všetky, čo v určitosti tak nebude v realite, len aby sme vedeli asi, s akým celkovým potenciálnym rizikom pracujeme a druhý predpoklad, že sa naplnia vo všetkých tých, v tej pravej strane intervalu, v tých horných úrovniach, tak by tá suma predstavovala 950 mil. eur.
Druhá povšimnutia hodná poznámka, pokiaľ ide o hodnotenie rozpočtu, spomína ju aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, hovoril som o tom, ako sa konsoliduje. Čiže na jednej strane je veľmi pozitívne, že sa konečne budeme tlačiť k tej pomyslenej nule, pokiaľ ide o schodok, ale pozrime sa na spôsob, akým sa konsoliduje a tu sa dá najviac teda vyčítať spomínaný pokles kapitálových výdavkov, ktoré sa môžu potom veľmi negatívne prejaviť v budúcnosti, pokiaľ ide o rastový potenciál slovenskej ekonomiky.
Tretia poznámka. Je naozaj škodou, že relatívne lepšie časy sa nevyužili dostatočne na ozdravenie ekonomiky. Prosím vás pekne, túto tézu nech si nikto nezamieňa s tým ustavičným opakovaním akéhosi boja proti osterite, že v ťažkých ekonomických časoch nepotrebujeme znižovať deficity a dlhy. V ťažkých časoch potrebujeme pumpovať peniaze do ekonomiky, aby sme proste urobili takú tú keneziánsku politiku, že pôjdu veľké objemy peňazí do ekonomiky a tým sa budeme pasovať s ekonomickou krízou a preto osterita je zlý prístup a dokonca niekto tvrdí, že od toho pomaličky ustupuje aj Nemecko, ktoré bolo v Európskej únii absolútnym lídrom, pokiaľ ide o politiku úsporných, úsporného prístupu k verejným financiám.
Ja tvrdím, že kedy ozdravovať verejné financie, ak nie v ekonomicky lepších časoch? Veď práve v ekonomicky lepších časoch by si rozumná, rozumný hospodár mal vytvoriť nejaký pufer, nejaké nárazníkové pásmo, nejaký objem rezervný financií na to, aby potom mohol lepšie zvládať budúce ekonomické šoky. A keď hovorím o ekonomicky lepších časoch, tak pomenujme ich úplne presne, čo to znamená. Zlepšuje sa nám ekonomický rast, čo konštatuje sám minister financií. Máme tu vyššie daňové príjmy. Tie nárasty daňových príjmov oproti hodnotám, ktoré boli zapísané v rozpočte, sú enormné, čo je opäť potešiteľné konštatovanie. Máme historicky najnižšie úrokové sadzby aj vďaka tomu, že rastie kredibilita slovenskej ekonomiky, rastie dôvera investorov v slovenskú ekonomiku, ale aj vďaka manévrom Európskej centrálnej banky. Hold, máme tie úrokové sadzby historicky najnižšie, čo znamená obrovské úspory na nákladoch na obsluhu verejného dlhu.
Urobili sa zásadné zmeny v II. dôchodkovom pilieri. Povedzme si, v praxi čo to znamená, alebo ktorá sa tu konštatuje o potrebe ústavnej ochrany II. piliera, ale z tej finančnej fiškálny pohľad na toto opatrenie znamená, že už nebude musieť štátny rozpočet dotovať Sociálnu poisťovňu približne vo výške 950 mil. eur ročne, ako tomu bolo pred týmito zmenami, ale po novom už bude stačiť, opravte ma, niekde suma medzi 500 a 600 mil. eur.
Čiže ak si všetky tieto pozitíva, myslím pozitíva z hľadiska tlaku, z hľadiska náporu na verejné financie zhrnieme, tak môžeme úplne smelo konštatovať, že žijeme v súčasnosti v lepších ekonomických časoch. A preto tvrdím, že tieto lepšie ekonomické časy sa mali využiť na vyššiu mieru ozdravenia verejných financií, ak to môžem takto, takto zjednodušene povedať.
Teraz, ak dovolíte, pár poznámok k tomu, čo odznelo v úvodnom slove ministra financií. Asi najviac skloňovanou skratkou v diskusii o návrhu rozpočtu je skratka ESO. Bol som veľmi pozorný a ani v úvodnom slove neodznela ani jedna, ani jedno jediné číslo, hodnota, k akým úsporám reforma efektívnej, spravodlivej a otvorenej verejnej správy viedla. Na začiatku boli oznámené, keď sa tá reforma spúšťala, boli oznámené úspory, ale oni mali byť rozbalené na celý štvorročný horizont vládnutia, myslím, že na úrovni niekde okolo 700 mil. eur.
Teraz nejdem komentovať dobré veci, ktoré sa udiali, ja neviem, tie jednotné centralizované obslužné miesta a všetko, čo s tým súvisí, ale opäť, čistý fiškálny pohľad cez peniaze, cez eurá hovorí o tom, že aj tie úspory, ktoré sa dosiahli, ja nebudem nikdy tvrdiť, že v reforme ESO sa nedosiahla žiadna úspora. Možno budeme súhlasiť obidvaja s pánom ministrom Kažimírom s tým, že nedosahujú sa tie úspory v objemoch, ktoré boli ohlásené na začiatku pri spustení tejto reformy, ale súčasne treba povedať, a to tu ešte neodznelo, že aj tie úspory, ktoré dosiahnuté boli, zostali v jednotlivých kapitolách. No a tu by som rád povedal, že toto nie je konštatovanie (povedané s úsmevom) moje, ale to konštatoval šéf Inštitútu pre finančnú politiku pán Filko, kedy doslova povedal, že dosiahnuté úspory z reformy ESO zostali v jednotlivých kapitolách. Viete, oni by boli úsporami vtedy, keby boli použité na zníženie deficitu, na zníženie verejného dlhu, to sú potom naozaj reálne úspory. Ale ak ostanú ušetrené peniaze v tých kapitolách, tak pripusťme, že nič významné sa tým nezmenilo.
Regionálne disparity, ktoré nám vyčítala aj ostatná misia Medzinárodného menového fondu, hovoria o tom, že napriek tomu, ako som povedal pred chvíľou, že Slovensko je veľkosťou a počtom obyvateľom niekde medzi Londýnom a Berlínom, že sme maličkou krajinou, ako jedno väčšie európske mesto, napriek tomu medzi našimi regiónmi existujú obrovské disparity, pokiaľ ide o úroveň ekonomického rozvoja. Domnievam sa však, že tieto regionálne disparity nebude možné riešiť tým, že zvýšime finančné transfery. Tomu odpustíme niečo, niekomu niečo pridáme, niekde proste aj na výjazdových zasadnutiach vlády porozdávame nejaké, nejaké balíky peňazí. Regionálne disparity podľa môjho názoru sa dajú riešiť presne tak, ako ich naposledy riešila Kalifornia, ako ich naposledy riešil, myslím, že primátor Chicaga, ktorý povedal, dokonca aj Nemecko v niektorých oblastiach takto postupuje, volá sa to Zero tax zone, poďme cez nulové daňové zóny.
A ja by som sa, dámy a páni, vôbec nebál urobiť bezdaňové zóny vo všetkých desiatich okresoch s nezamestnanosťou vyššou ako 20 %. Tých okresov je desať, možno medzitým, ako nám trošku klesla nezamestnanosť, možno ich bude deväť, možno osem. Bezdaňová zóna by znamenala nulovú daň z príjmu právnických osôb, ale podotýkam, pre podniky s počtom zamestnancov do 50, do 50 zamestnancov a súčasne by to znamenalo negatívny dopad na okruh verejných financií nie vyšší ako 40 mil. eur. Ak sa dnes pozrieme na vybranú daň z príjmu právnických osôb v spomínaných desiatich okresoch, je to suma, myslím, že okolo 38 mil. eur, čo z pohľadu celkového objemu vybraných daní z príjmu právnických osôb, ktorý je niekde až na úrovni 2,5, ak sa nemýlim, miliárd, tak tých 40 miliónov, sa zhodneme, že to je naozaj kvapka v mori, a toto by dokázalo vytvoriť, tieto bezdaňové zóny, výrazný impulz na vytváranie nových pracovných miest. A to už je niečo podobné, ako hovorí tá známa téza, že ak ti chcem pomôcť, lebo si ekonomicky znevýhodnený, tak ti nedám rybu, ale kúpim ti udicu. To je presne o tom.
Keď som hovoril o novej ekonomickej paradigme, tak domnievam sa, že novou ekonomickou paradigmou nemôže byť to, že ako to odznelo v úvodnom slove, že štruktúra rastu ekonomiky na Slovensku sa mení, že ekonomický rast už je menej ťahaný exportom a viacej je pušovaný alebo tlačený domácou spotrebou, čo opäť konštatujem, samo o sebe je pozitívom, nespochybniteľným pozitívom, ale nenazývajme to novou ekonomickou paradigmou. Poviem prečo.
Tá nová ekonomická paradigma by mala vychádzať najskôr z poznania nejakých troch skutočností, ktoré v tejto rozprave ešte neodzneli. Ak si dáme teraz pred zátvorku všetky technokratické diskusie o tom, koľko výdavkov, do ktorých rezortov, každý tvrdí, že potrebuje tomu pridať, tomu pridať, tomu pridať, skoro nikto na Slovensku nehovorí, odkiaľ vziať, alebo aké zdrojové krytie by sa malo poskytnúť na uvedené priority, lebo to už nesie so sebou isté politické náklady, pokiaľ budeme hľadať zdroje krytia, tak povedzme si ale súčasne jedným dychom, že vláda, ktorá vzíde z volieb, bude stáť pred tromi úplne inými typmi deficitov.
Ten prvý deficit nazývam modernizačný deficit. Pozrime sa, v akom stave sú dnes mnohé budovy, nemocnice, proste majetok, ktorý je vo vlastníctve štátu, pozrime sa, v akom stave máme cesty II. a III. triedy. Čiže modernizačný deficit znamená, že dlhé, dlhé roky, a to nemá nič spoločné s kritikou ľavicovej vlády, toto všetko, čo hovorím, sa dá úplne jedným dychom stiahnuť aj na pravicové vlády, ktoré tu boli, že dekádu, ak nie viac, na Slovensku ohlodávame úplne na kosť kapitálové výdavky. A tu sa ten život oklamať nedá. Jednoducho v istom okamihu nás to dobehne, v istom okamihu nás to počká a vo veľmi krátkej budúcnosti sa bude ten deficit, naakumulovaný z dekády smerom dozadu sa bude veľmi intenzívne klopať na dvere a hlásiť a budeme potrebovať enormné investície, aby sme modernizačný dlh na Slovensku dokázali postupne pomaličky znižovať.
Druhý deficit, čiastočne som o ňom hovoril, je deficit reformný. Povedzme si úprimne, a všetci v tejto sále, aj ľavičiari, aj pravičiari, hovoril som o tom, že ostatné reformy v poradí, ktoré boli tu robené, boli pred desiatimi rokmi a teraz naposledy nejaký rok a pol dozadu, hovoril som o tých zmenách v dôchodkovom systéme, ktoré už robila táto vláda. Nehovorím o zásahu do II. piliera, hovoril som o posune veku odchodu do dôchodku, hovoril som o zmene medziročných úprav výšky penzií.
Slovensko má obrovský reformný deficit v troch oblastiach. Po prvé je to oblasť školstva, školstvo naďalej zostáva najmenej zreformovaným rezortom od roku 1989. Holý nepopierateľný fakt. Druhý reformný deficit je v oblasti zdravotníctva, no a tretí je v oblasti verejnej správy. Ešte budem o chvíľočku o tom hovoriť. Takže máme tu modernizačný dlh, máme tu reformný dlh a nakoniec tu máme dlhy, ktoré pán minister veľmi dobre pozná, a to sú deficity implicitné a podmienené. Implicitné dlhy Slovenskej republiky podľa ostatnej kvantifikácie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť sa pohybujú na úrovni 111 mld. eur. Aby sme všetci tomu rozumeli, čo znamená implicitný dlh, to je rozdiel medzi budúcimi výdavkami a budúcimi príjmami. Dve najväčšie položky implicitného dlhu vo výške 111 mld. eur spočívajú v tom rozdieli budúcich príjmov a budúcich výdavkov, pokiaľ ide o starnutie obyvateľstva a pokiaľ ide o zdravotníctvo. Spolu, opakujem, implicitný dlh vo výške 111 mld. eur. A nakoniec tu máme podmienené dlhy, ktoré sú, myslím, že tá kvantifikácia posledná, ktorá je známa, je z roku, alebo týka sa roku 2013, tak tie podmienené záväzky sú vo výške 13 mld. eur.
Tak skúsme si teraz spočítať spomínané čísla. Reformný dlh sa úplne kvantifikovať nedá, pretože reformy nesú so sebou aj nejaké efekty, ale nesú so sebou aj nejaké náklady, hovorím o zdravotníctve, o školstve a o reforme verejnej správy. To nevieme presne kvantifikovať. S určitosťou ale vieme, že všetky krajiny, civilizované, ktoré reformy uskutočnili, vždy tie efekty prevýšili náklady. O tom niet pochýb. Ale keďže to nevieme presne kvantifikovať, nechajme to nateraz bokom. Máme tu potom spomínaný implicitný a podmienený dlh 111 a 13, to je 126 mld. eur a nakoniec tu máme spomínaný modernizačný dlh. S týmto všetkým sa bude musieť každá ďalšia vláda, ktorá vzíde po tejto vláde, veľmi, veľmi tuho popasovať. Nebude to ľahké a toto podporuje tézu, ktorú som povedal v samotnom úvode môjho vystúpenia, že vyrovnaný rozpočet nebude ani tak ťažké dosiahnuť, ako bude brutálne ťažké ho dlhodobo, dlhodobo udržať.
No a keď som spomínal, spomínal novú ekonomickú paradigmu, lebo dlho sa tu vedú spory o tom, že pravica, ktorá je v rozvrate, neprišla s alternatívou. Potom, keď niekto nejaký aspoň pokus, skromný pokus o náčrt akejsi alternatívy predloží, tak zase zaznievajú, ale podčiarkujem, legitímne protiargumenty, veď ste to mali urobiť, keď ste vládli, alebo urobte to, keď budete vládnuť. Čiže ja nepopieram a nespochybňujem, že všetky zásahy do ekonomiky alebo tá predstava o modele ekonomického rastu z pera ľavicovej vlády je plne legitímna. Plne legitímna, o tom niet najmenšieho sporu. Ale ak sa bavíme o alternatíve, tak pri rešpektovaní toho, čo som pred chvíľou povedal, že to, čo robíte, je legitímne, máte na to mandát, tak tá alternatíva v spomínanej novej ekonomickej paradigme, ktorou by bezpochybne malo byť nanovo zadefinovanie modelu ekonomického rastu, mala byť opretá o tri kľúčové princípy. Ten prvý sú inovácie, ten druhý je vzdelávanie a ten tretí, ten tretí sa nazýva inkluzívny rast. Inovácia vzdelávania je, myslím, že nespochybniteľnou vecou, hovoril som o tom, že školstvo je najmenej zreformovaným rezortom od roku 1989. Jedine, keď si uvedomíme, že už nastal čas po všetkých robustných, masívnych investíciách do infraštruktúry, do automobiliek, naozaj na Slovensku nastal čas na masívne investície do vzdelávania. Jedine vtedy bude Slovensko schopné absorbovať budúce ekonomické šoky, keď bude mať úplne inú štruktúru ekonomického rastu, úplne inú štruktúru ekonomiky a tá musí byť práve založená na inováciách a tie nám prinesú jedine vysoko kvalifikovaní a vzdelaní ľudia. Preto hovorím o investíciách a vzdelávaní.
Poďme sa teraz veľmi krátko pozrieť na ten tretí princíp nového modelu ekonomického rastu, a to je inkluzívny rast. Opäť cudzie slovo, ktoré keď nerozoberieme na drobné, čo to v zrozumiteľnej reči znamená, tak si môže každý z vás predstaviť pod tým niečo iné. Inkluzívny rast znamená rovnomernejšiu deľbu bohatstva, pretože v tejto oblasti začínajú sa prejavovať negatívne tendencie na Slovensku, budem o tom podrobnejšie hovoriť. Inkluzívny rast znamená nie likvidáciu strednej príjmovej skupiny obyvateľstva, inkluzívny rast znamená rozširovanie strednej príjmovej skupiny obyvateľstva, lebo jedine táto skupina obyvateľstva vytvára hodnoty, vytvára spomínané inovácie, jedine táto skupina obyvateľstva vytvára príjmové zdroje do rozpočtu, nie skupina ľudí, ktorá je zavesená v sociálnej záchrannej sieti a poberá sociálne dávky a inkluzívny rast zároveň znamená odstraňovanie spomínaných regionálnych disparít, o ktorých som pred chvíľou hovoril. Čiže rovnomernejšia deľba bohatstva, vytvorenie silnej strednej príjmovej skupiny obyvateľstva a odstraňovanie regionálnych disparít. To je v súčte pod jedným slovíčkom inkluzívny rast.
Takto ja vnímam a takto ja vidím spomínanú novú ekonomickú paradigmu a jedine vtedy bude Slovensko pripravené v budúcnosti dlhodobo si držať konkurencieschopnosť a byť pripravené, ako som hovoril, absorbovať ekonomické šoky, ktoré s určitosťou prídu.
Možno po tomto antré, keď som trošku objasnil, čo by mala obsahovať nová ekonomická paradigma, je aj trochu v inej, v inej optike potom vnímané a chápané to, čo sme v skratke, teda v minulosti, v uplynulých týždňoch predstavovali, keď sme hovorili o tom, že Slovensko potrebuje viac peňazí pre domácnosti, preto sme predstavili ten program, spomínaný program eurovratky, ktorý bol postavený na štyroch kľúčových veciach, na znížení dane z pridanej hodnoty, nie na niektoré a iba vybrané typy potravín, ale na znížení sadzby dane z pridanej hodnoty na všetky potraviny. A to nemá absolútne nič spoločné s populizmom. Kto toto nazýva populizmom, tak vôbec, ale vôbec nerozumie o tom, čo znamená redefinícia modelu ekonomického rastu. Hovoril som, že to znamená inkluzívny rast. Inkluzívny rast znamená rovnomernejšiu deľbu bohatstva, ktoré vytvorí krajina na vzorke 12 mesiacov.
Preto sme hovorili o tom, že treba znížiť sadzbu dane z pridanej hodnoty z 20 na 13 % na všetky potraviny, na energie pre domácnosti. Tu končí akýkoľvek protiargument typu, že zníženú sadzbu DPH obchodníci nepremietnu do nižších cien a že na konci dňa na tom nebude nikto profitovať. V prípade cien za energie to tak nie je, v prípade cien za energie stopercentnou váhou sa znížená sadzba dane z pridanej hodnoty premieta do zníženia koncovej ceny pre koncového spotrebiteľa, pretože hovoríme o regulovanom sektore. Tam nemá obchodník možnosť povedať, že časť toho zníženia sadzby DPH si nechám v podobe zvýšeného zisku pre seba. Preto sme hovorili o zrušení koncesionárskych poplatkov a preto sme hovorili o znížení sociálnych odvodov zamestnancov z 9,4 % na 7,4 % z hrubej mzdy. Celý tento balík týchto štyroch opatrení by znamenal viac peňazí pre domácnosti v úrovni 733 mil. eur.
A hovoril som pred chvíľočkou o tom, že je veľa ľudí na Slovensku, ktorí hovoria, komu všetkému pridať, je málo ľudí na Slovensku, ktorí hovoria, odkiaľ vziať, pokiaľ ide o to zdrojové krytie. Mne sa veľmi ťažko počúvali vyhlásenia aj niektorých opozičných, musím povedať, politikov, keď hovorili o tom, že komu všetkému by sme pridali, s akými novými prioritami by sme prišli, ak by sme my zostavovali rozpočet a potom, keď sme sa ich spýtali, že no a odkiaľ zoberiete na to zdrojové krytie, tak sme počúvali nejaké reči o tom, že zo zvýšeného ekonomického rastu. No tak toto je naozaj, naozaj nezodpovedný prístup, pretože vravel som, že ak tu máme dnes, vôbec na celom svete v ekonomickej oblasti nejakú istotu, tak tou istotou je, že tu budú tie opakujúce sa ekonomické šoky. To je jediná istota, ktorú máme. Takže ak dnes niekto tvrdí, že na pokrytie, zdrojové pokrytie svojich priorít využije zvýšený výber daní - priamych, nepriamych - lebo tu bude vyšší ekonomický rast, treba vždy zbystriť pozornosť a takéto reči netreba brať vážne.
Takže ak hovorím o zdrojovom krytí, my sme pripravili nejaký balík 15 opatrení, alebo zásobník 15 opatrení, ktorý v súčte by znamenal zdroje, reálne zdroje, nie z budúceho, očakávaného ekonomického rastu, ktorý nemáme všetci pevne v rukách, ani pán minister ho nemá pevne v rukách, ale hovorili sme o opatreniach, ktoré sú presne pomenované, presne kvantifikované a celý ten zásobník pätnástich opatrení by znamenal zdroje vo výške viac ako 1 mld. eur. Poviem len päť z nich, nebudem hovoriť všetkých pätnásť, poviem len päť z nich. Všetky sú v úrovni nad 100 mil. eur, každé z týchto piatich opatrení.
To prvé hovorí o znížení počtu zamestnancov vo verejnej správe. Nechoďme teraz do diskusie, do diskusie o tom, že bola zmena metodiky, prišli do okruhu verejných financií nejaké nové subjekty, železnice, neviem kto, neviem kto, ja teraz nejdem naozaj polemizovať s tým číslom, ktoré je zapísané v rozpočte, v návrhu rozpočtu, a to je 400, ak sa nemýlim, 407-tisíc zamestnancov vo verejnej správe. Nejdem ani polemizovať o tom, že či je to málo, či je to veľa v zmysle medziročného pohybu. Tvrdím, dámy a páni, že od roku 2008 sa s počtom zamestnancov vo verejnej správe na Slovensku neudialo absolútne nič. Pozrite si údaje, choďte do historických dát, pozrite si tie časové osi a zistíte, že plus-mínus rovnakých 380-tisíc, po tých metodických zmenách 407-tisíc ľudí vo verejnej správe Slovensko má.
Je nepochybné a nesporné, že v tejto množine ľudí je veľké množstvo veľmi potrebných profesií, veľmi užitočných, veľmi pracovitých ľudí, učiteľov, lekárov, atď. Opäť nechoďme touto cestou a nepaušalizujme všetkých, ktorí vo verejnej správe pracujú. Pravdou ale je, že spomeniem tri ekonomiky, svetové, to bola Kanada, to bola Veľká Británia a to bola Litva, ktoré práve v odpovedi na svetovú finančnú krízu dokázali zoštíhliť aparát štátnej a verejnej správy o 7 %, hovoria štatistiky OECD. Čo by znamenalo, čo by znamenal presne takýto istý postup v prípade Slovenska? Úspora počtu ľudí vo verejnej správe o 7 % by znamenala úsporu 25-tisíc ľudí, a to počítam z toho nižšieho čísla, z tých 380-tisíc ľudí.
Čo by to znamenalo vo finančnom vyjadrení? Vo finančnom vyjadrení by to znamenalo len na osobných nákladoch sumu blízku 300 mil. eur.
A teraz diskusia o tom, lebo ja si, mám v takej čerstvej pamäti vystúpenie ministra Kaliňáka, myslím, že bol vtedy u Štefana Hríba Pod lampou, keď štartoval projekt ESO, kde dostal presne túto otázku, že a čo bude s počtom zamestnancov? Odpoveď bola: "No nebudeme siahať na počet zamestnancov vo verejnej správe, pretože ak by sme to urobili, tak tí ľudia by skončili všetci do nohy v sociálnej záchrannej sieti, skončili by na úradoch práce." Prosím vás pekne, toto nemôže byť pravdou, toto nemôže byť pravdou, v opačnom prípade by sme museli súhlasiť s tým, že je pravdou opak, a teraz ma neberte doslova, budem trošku zlý, to by znamenalo, že vo verejnej správe máme absolútne neschopných ľudí. Lebo ak by platilo, že každý z tých odídencov, ktorí budú v rámci redukcie počtu ľudí vo verejnej správe prepustení, ak by platilo, že nikto z nich sa neuplatní na trhu práce, či už ako živnostník, podnikateľ alebo zamestnanec v náväznom vzťahu, ale všetci do nohy skončia na úrade práce, tak potom by asi platila opačná téza, že nám v tomto okruhu verejnej správy pracujú samí neschopní ľudia, čo všetci vieme, že nie je pravdou.
Ja sa skôr prikláňam k takému pocitu, že nie je politická vôľa urobiť zásah v tejto oblasti, pretože to nosí so sebou vysoké, enormné politické náklady. A preto vám garantujem, že aj po ukončení celej reformy ESO bude v tejto oblasti pracovať úplne presne rovnaký počet ľudí, ako pracoval pred reformou, úplne rovnaký počet ľudí, ako pracoval v roku 2008.
Preto sa pýtam, dokedy budeme toto nechcené dieťa, ktoré sa volá urobenie poriadku vo verejnej správe, dokedy budeme toto nechcené dieťa tlačiť pred sebou? Vedeli by sme pri nepatrnom zásahu do tejto oblasti, ako som povedal, ušetriť sumu 300 mil. eur len na osobných nákladoch. Tam som do tej sumy nenapočítal úsporu, lebo každá pracovná sila vo verejnej správe nosí so sebou aj ďalšie náklady, má nejakých šesť, sedem metrov štvorcových officu, má nejaký počítač, ktorý produkuje nejaké odpisy účtovné, atď., čiže to nie sú len osobné náklady. To sú ďalšie veci s tým spojené. Na prevádzkových nákladoch opäť by bolo možné ušetriť sumu približne 150 mil. eur. Na kapitálových výdavkoch len cez, poviem to veľmi diplomaticky, cez zefektívnenie verejného obstarávania by bolo možné ušetriť minimálne 100 mil. eur. Na adresnejšom vyplácaní príspevku, rodičovského príspevku, by sa dalo ušetriť asi 100 mil. eur. Túto oblasť asi pomenuje kolega potom, Mihál. Myslím, že ten rodičovský príspevok sa dnes vypláca asi na množine 143-tisíc osôb, je to suma niekde okolo 203 eur u detí vo veku do troch rokov. Adresnejšie znamená, aby bol ten rodičovský príspevok vyplácaný v prísnej korelácii s príjmovou úrovňou rodičov, akonáhle to budeme paušalizovať, že patrí každému a vždy, každému dieťaťu do troch rokov, bez ohľadu na to, či rodičia sa nachádzajú v dvojpercentnej množine najmajetnejších ľudí na Slovensku, alebo sú to deti rodín sociálne odkázaných, čiže to socialistické, každému rovnakou mierou, tak ak opustíme tento princíp, mali by sme okamžite na stole úsporu vo výške približne 100 mil. eur, opakujem opäť, politicky nežiaduce dieťa, toto opatrenie, pretože nosí so sebou vysoké politické náklady.
A keď som povedal, že päť opatrení len spomeniem z tých pätnástich, tak posledné, piate opatrenie znamená adresnejšie vyplácanie prídavku na dieťa. Dnešná situácia je, že sa to týka asi 1,1 mil. detí, v tejto množine je aj približne 100-tisíc vysokoškolákov, podotýkam a sú to vlastne všetci do veku dvadsaťpäť rokov. Opäť veľmi na zamyslenie, ak sa na Slovensku dá študovať strašne dlho, úplní takí premianti v tejto oblasti, si spomínam, bolo Rakúsko kedysi, kedy ste mohli zadarmo študovať na, aj na dvoch, aj na troch vysokých školách. Tam ste dokonca mohli študovať donekonečna, aj keď vám bolo tridsaťpäť rokov. Vo výsledku to znamenalo, asi šesť, sedem rokov dozadu, že Wirtschaftsuniversität vo Viedni, keď otvorila na začiatku nového semestra zapisovanie sa študentov na predmety, aby mohli získavať kreditné body atď., tak dva dni pred tým spávali tí študenti, počúvajte, vo vyspelej krajine, v Rakúsku, spávali v spacákoch na chodbách univerzít, aby ráno, keď ten profesor otvoril proste "kik off", že poďte sa zapísať ku mne na predmet na daný semester, aby tí študenti sa tam zapísať stihli. Bolo to preto, že tie vysoké školy boli zadarmo, boli pre všetkých a pokiaľ vás rodičia financovali, tak ste mohli študovať až, proste donekonečna.
Keď si tento socialistický rakúsky model porovnám s tým, čo som na vlastnej koži zažil v Spojených štátoch amerických, kde každý si uvedomil, že keď za ten semester bude musieť zaplatiť na menej kvalitných školách päťtisíc dolárov, na najkvalitnejších školách štyridsaťtisíc amerických dolárov za semester, iba "tuition", iba školné, tak si ten študent veľmi rozmyslí, či štvorročné, štvorročný študijný program bude študovať osem rokov. Veľmi si to rozmyslí, lebo jeho rodič mu to rýchlo spočíta, že univerzita x-y je tým miestom, kde odišlo moje dieťa, ale kde odišli aj moje peniaze. A ja tvrdím, že vzdelanie je skutočne tovar, vzdelanie je tovar. Všetko na svete, čo je zadarmo, okamžite spotrebiteľ, príjemca tej služby si tú službu neváži, to je napríklad to rakúske vysoké školstvo. A keď budeme aj sociálne cítiaci a budeme sa hneď nad touto tézou, že vzdelanie je tovar, že sa naježíme, že, ježišmaria, nie, však a čo talentované deti z chudobnejších rodín? Aj na toto je odpoveď a funguje, to nie je nič, to nie je nejaký sociálny experiment urobený v skúmavke, v laboratóriu, on skutočne funguje v Spojených štátoch, a to je celý ten prepracovaný, dlhé roky úspešne aplikovaný systém študentských pôžičiek. Naozaj, nie je problém, veľmi rýchlo bez nejakých byrokratických záťaží si vybaviť študentskú pôžičku, ktorú si potom ten študent, ak doštuduje, a toho opäť brutálne motivuje hlavne doštudovať. Máte prípady ľudí na Slovensku, že študujú päť, šesť rokov a skončia bez ukončenia toho štúdia, jednoducho. Keď ho tatko prestane sponzorovať, tak odíde zo školy. V Spojených štátoch nie, ten študent si veľmi rýchlo rozmyslí, že musím dokončiť školu, musím byť úspešný na trhu práce, aby som budúcich päť, sedem, osem, deväť rokov mal z čoho splácať ten "student loan", tú študentskú pôžičku.
Trošku som zabŕdol do detailu, do, len do školstva, ale potom výsledkom je, že na Slovensku máme strašne veľa a strašne málo kvalitných vysokých škôl, strašne veľa a strašne málo kvalitných vysokých škôl. Opäť čierna diera, cez ktorú nám uteká hrozne veľa peňazí, ale odbočil som od toho piateho opatrenia, pretože keď hovorím, že to je vzorka alebo množina 1,1 mil. detí, tak do nej patrí práve aj tých 100-tisíc približne študentov slovenských vysokých škôl a všetci dostávajú vyplácaný prídavok na dieťa, ktorý je 23 eur alebo 23,50, neviem presne, mesačne až do dosiahnutia toho veku, dvadsiatehopiateho roku života. Na tomto opatrení, urobenie poriadku a urobenie adresnosti v tejto oblasti, by rovnako Slovenská republika mohla ušetriť sumu približne 100 mil. eur.
Tak by som mohol pokračovať ďalej a ďalej. Celý ten zásobník pätnástich opatrení by znamenal konkrétne, reálne, kešové peniaze, úsporu vo výške približne 1 mld. eur, z ktorej by bolo možné potom financovať tie iné priority, o ktorých som hovoril, tie iné priority, ktoré by v praxi znamenali realizáciu už spomínanej novej ekonomickej paradigmy, postavenej na inováciách, postavenej na vzdelávaní a postavenej na inkluzívnom raste. Takže budem držať palce pánovi ministrovi financií pri naplnení, napĺňaní predloženého štátneho rozpočtu a rozpočtu verejnej správy, ale budem oveľa viacej potešený, ak vlády, ktoré prídu po voľbách, nehovorím teraz o horizonte nasledujúcich štyroch rokov, to je ďalšie a ďalšie vlády, ktoré prídu, ak si čo najskôr Slovensko uvedomí, že mali by sme odísť od technokratických diskusií o tom, či na výdavkoch tam menej, tam viac, či vyrovnaný rozpočet o rok skôr, o rok neskôr, či deficit má byť o desatinku menší alebo väčší. Nie, uvedomme si, že tlačí Slovensko pred sebou tri obrovské balvany v podobe troch, pomenoval som to podrobne, deficitov alebo dlhov. Modernizačný dlh, reformný dlh a nakoniec spomínané implicitné a podmienené záväzky, ktoré sa pohybujú v úrovni asi 130 mld. eur. Toto si uvedomme, lebo toto nás jedného dňa všetko dobehne.
Ďakujem pekne za pozornosť.
|
50.
Ďakujem pekne za slovo. Veľmi stručne vás chcem poprosiť, pán predseda, na základe žiadosti kolegu poslanca Beblavého by som poprosil, keby sme si mohli vymeniť poradie, keďže on má zajtra nejaký neodkladaný program.
Ďakujem veľmi pekne, ak vyhoviete tejto žiadosti.
|
42.
Ďakujem pekne. Len krátka reakcia na to, čo hovoril kolega zo SMER-u, kolega poslanec. Chcem povedať, že je to absurdistan, pretože je priamym dôsledkom tej tézy, o ktorej som hovoril: reakčná schopnosť vlády je priamo úmerná tlaku v externom prostredí. Akejkoľvek vlády, podotýkam, to teraz nemám na mysli opozično-koaličnú prestrelku alebo niečo podobné, a výsledkom potom, že konáme pod časovým tlakom, je to, že sa dostaneme do situácie, kedy zákon v samostatnom paragrafe rieši nejakých troch dentálnych asistentov, samozrejme, lebo 99,9 poskytovateľov, teda zubných týchto poskytovateľov, to sú všetko privátne zariadenia. Čiže naozaj nájdete potom len tri takéto pracovné zaradenia, pozície, profesie, nazvime to akokoľvek. Tomu sa dalo práve vyhnúť napríklad tým, že sa stanoví nejaký balík miezd na všetkých ostatných pracovníkov. Lebo takto sa môže kľudne stať, že na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
|
36.
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, nie som zdravotník, ale šermujeme tu všetci teraz v rozprave s miliónmi a desiatkami miliónov eur, tak dovoľte, aby som sa vyjadril k prerokovávanej téme aj z pohľadu makroekonóma.
Chcem tiež na úvod povedať, že pre mňa je trošku divná tá forma, ktorou to prerokovávame, to, čo hovorili niektorí z mojich predrečníkov, že prvé čítanie vládneho návrhu zákona sa prerokováva na mimoriadnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Nech ma potom v reakcii opraví pán minister Čislák, ak sa mýlim, ale ja som presvedčený o tom, pán minister, že ste nestihli termín, kedy bolo predkladanie zákonov na túto schôdzu. Potrebovali ste zároveň sa vyhnúť tomu skrátenému legislatívnemu konaniu a zároveň to dostať na budúcu schôdzu Národnej rady do druhého čítania, pretože ako všetci vieme, na budúcej schôdzi bude prerokovaný zákon roka, čiže zákon o štátnom rozpočte alebo, ak chcete, zákon o rozpočte verejnej správy na roky ´16 až ´18.
A preto chcem vysloviť na úvod tézu, že, o ktorej si myslím, že dosť ťažko sa vyvracia aj oponentami, odborníkmi a že tá téza platí, že reakčná schopnosť akejkoľvek vlády bez rozdielu, či je ľavicová, pravicová, je priamo úmerná tlaku. Čo to znamená v zrozumiteľnej reči? Čím je väčší tlak v hrnci alebo čím je väčší tlak v externom prostredí, v tomto prípade napríklad v skupine zdravotných sestier a iných ostatných zdravotných pracovníkov, tak tým reakčná schopnosť vlády rastie. A tu chcem byť naozaj objektívny, to platilo, áno, aj v tom roku 2011, či ktorý to bol, za Radičovej vlády, keď teda tu hrozil ten štrajk lekárov. To platí ale aj teraz. Rovnako buďme objektívni a potvrďme si, že obidva tieto príklady potvrdzujú platnosť tej tézy, ktorú som povedal na úvod, že reakčná schopnosť vlády je priamo úmerná tlaku v externom prostredí. A možno aj s tým potom súvisí spôsob a forma, ako prerokovávame tak dôležitú tému na mimoriadnej schôdzi Národnej rady.
No a teraz mi dovoľte povedať pár ekonomických, makroekonomických postrehov. Je pravdou, že, aby nedošlo k nedorozumeniu, ja podporujem zvyšovanie miezd zdravotníckych pracovníkov, ale musím jedným dychom dodať, že malo sa konať oveľa, oveľa, oveľa skôr. Naozaj tu uplynuli medzitým nejaké tri roky, ktoré sa premrhali, ktoré sa prešustrovali. Malo sa konať skôr. A súčasne musím dodať, že podporujem zvýšenie miezd zdravotníckych pracovníkov, ale nie takýmto spôsobom. A to má dva dôvody.
Ten prvý dôvod je, že keď som čítal dnes popoludní paragraf po paragrafe predmetný návrh, ktorým sa mení zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, tak neviem, kto z vás ho čítal naozaj riadok po riadku, tak pre mňa tam bolo úplne, že niekedy až smiech vyvolávajúce, napríklad tam máte uvedené tie koeficienty pri každom type tej profesie alebo toho pracovného zaradenia vždy v nejakom rozpätí od - do, od - do, od - do a teraz začína, najvyššie je na tom farmaceut od 1,25-násobku do 2,1-násobku priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve a postupne tie profesie sú rad do radu tam uvedené v jednotlivých paragrafoch. Čo profesia, alebo presnejšie, čo pracovné zaradenie, to paragraf toho zákona. A, čuduj sa svete, dostali sme sa až po logopédov, psychológov, fyzikov a laboratórnych diagnostikov. Možno by na tom nebolo nič zlé, keby sme sa v dôvodovej správe nedočítali, že celý predložený návrh novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti sa v súčte týka 38 tisícov ľudí alebo pracovníkov, z toho je približne, hovorím okrúhle čísla, 21-tisíc sestier. A teraz počúvajme opačnú stranu toho rozpätia alebo toho rastra. Na opačnom konci sa nachádzajú 3 zubní asistenti, 8 dentálnych hygieničiek, 30 liečebných pedagógov, 35 logopédov a 48 fyzikov.
A tu je pre mňa ako pre makroekonóma naozaj nepochopiteľné, že žijem v krajine, kde sa zákonom ide upraviť mzda troch, počujete dobre, troch zubných asistentov. Nikdy som si nemyslel, že sa dožijem takéhoto absurdistanu, že vláda, a teraz naozaj, nemajte mi to, pán minister, za zlé, ja to neberiem z pohľadu ľavice a pravice, červení, modrí, ale princíp ako taký dovedený ad absurdum. Že zákonom v samostatnom paragrafe upravujeme, dobre počúvate, mzdu 3 zubných asistentov, 8 dentálnych hygieničiek, 35 logopédov a tak by som mohol pokračovať ďalej. Toto je skutočný absurdistan, ktorý nikdy, ale nikdy nemal nastať.
Ja teraz nemám hotové recepty, že, a nebudem proste si tu dávať nejaké copyrighty na rozum, ale s určitosťou viem, že tri roky bola dosť dlhá doba na to, aby to riešenie sa našlo. Akékoľvek riešenie, ktoré by sa viac ako nulou odchýlilo od spomínanej absurdnej situácie.
Čiže ešte raz. Som za navýšenie miezd zdravotníckych pracovníkov. Iste, ako som spomínal z tej 38-tisícovej množiny ľudí, najväčšiu časť tvorí teda spomínaných 21-tisíc sestier, no ale ísť do takýchto extrémov, že v samostatnom paragrafe zákona upravujeme minimálnu výšku základnej zložky mzdy, tak sa to terminus technicus volá, jednotlivcom, proste 3 zubní asistenti, tak toto je naozaj absurdné.
Po druhé. Tiež sa pýtam, čo keď sme pri tom výpočte, lebo to bol naozaj jeden veľmi, veľmi odvážny pokus o taxatívny výpočet všetkých profesií, čo ak sme pri tom výpočte tých profesií na niečo zabudli? Čo ak existuje v zdravotníckom zariadení niekde pracovník, ktorý sa v tom zozname tých, ja to nazývam profesií, možno sa to odborne volá pracovné zaradenie, ale teraz nediskutujme o tom, čo ak sme na niekoho zabudli? Ak teda riešime troch zubných asistentov a osem dentálnych hygieničiek.
Po tretie. Bolo to tu spomínané, takže prebehnem to jednou vetou. Nezohľadňuje tento raster kvalitu práce, dĺžku praxe a tak ďalej, ale platí v ekonomike vo všeobecnosti, ale platí to aj v tomto prípade, lebo to je o peniazoch, to je o financiách, že nikdy by sa nemala úprava miezd, nemali by sa otvoriť nožnice medzi mzdovým nárastom a tempom rastu produktivity práce. A preto mi trochu chýba, lebo krajina, ktorá toto dopustí, tak z dlhodobého hľadiska bude mať obrovské problémy. A tu mi v tomto návrhu toto práve chýba, že spomínané rastre alebo intervaly tých koeficientov od - do v pomere k priemernej mzde v národnom hospodárstve nezohľadňujú skutočne ani dĺžku praxe, ani produktivitu práce, ani kvalitu poskytovanej služby tým-ktorým konkrétnym zdravotníckym pracovníkom. Toto naozaj tam zohľadnené nie je.
Ja viem, že v sále sedí zopár poslancov a iste nielen z vládnej strany SMER, ktorí sú popri výkone poslaneckého mandátu riaditeľmi zdravotníckych zariadení a vzápätí nájdu na to odpoveď, no veď oni dostanú osobné ohodnotenie, ktoré by malo zohľadňovať to, čo mi tu v tom zákone chýba. To znamená dĺžka praxe, kvalita poskytnutej alebo kvalita vykonávanej práce, produktivita práce a tak ďalej. Len mám vážne obavy, že v praxi tomu tak zďaleka nie je a myslím si, že veľká väčšina tej množiny 21-tisíc zdravotných sestier by to vedelo aj potvrdiť. Ako objektívne alebo subjektívne ten systém, poviem to zjednodušene, tej pohyblivej zložky mzdy, pretože tieto koeficienty hovoria iba o základnej zložke mzdy, ako to v praxi naozaj funguje.
Tretie slovíčko, kľúčové, sa volá dôvera. Ja som teraz prvýkrát počul sľub alebo slovo, ktoré dal pán kolega poslanec Valocký, teraz neviem, či presne trafím vašu druhú funkciu, že ste prezidentom Asociácie štátnych zdravotníckych zariadení, ja by som rád tomu vášmu sľubu veril a budeme všetci dúfať a nádejať sa, že to tak aj nakoniec v praxi bude. No len zase pochopte aj vy obavy množiny alebo skupiny 21-tisíc sestier, ktoré nemôžu to riziko, o ktorom tu hovoril môj predrečník kolega Vilo Novotný, riziko, že ak sa tento zákon v tejto podobe schváli, tak potom v praxi v jednotlivých prípadoch, nehovorím, že to je 90 % prípadov, ale v jednotlivých konkrétnych prípadoch by sa aj mohlo stať, že takto navrhnuté, schválené a v praxi aplikované koeficienty by mohli viesť aj k zníženiu, k absolútnemu zníženiu mzdy, základnej zložky mzdy konkrétnej zdravotnej sestry.
Preto hovorím, nielen financie, nielen bankovníctvo je o dôvere, ale aj toto by malo byť postavené na nejakej dôvere. No len, holt, dostali sme sa do stavu, že dôvera v politikov vo všeobecnosti atakuje nulu. A zase nebudem rozoberať, kto akou mierou k tomu prispel, ale 25 rokov po zmene režimu na Slovensku sme sa do tohto stavu dostali.
Preto by malo byť v prioritnom záujme ministra zdravotníctva Čisláka, aby napríklad toto konkrétne riziko, lebo nikto si neželá štrajk a nikto nechce vyvolávať a maľovať duchov na stenu, ale aby toto riziko nebolo postavené alebo presnejšie eliminácia tohto rizika nebola postavená len na slove kolegu pána poslanca Valockého. Teraz nespochybňujem, či tomu slovo dostanete zadosť, alebo nie. Ale ešte raz hovorím, skúsme sa vžiť do kože zdravotných sestier, ktoré majú dnes pracovať s dôverou v takto daný, dnes teda verejnou formou daný sľub zo strany prezidenta štátnych zdravotníckych zariadení.
Takže bude dosť veľa času medzi prvým a druhým čítaním, aby sa koeficienty ešte upravili, v tomto prípade konkrétne smerom nahor, prirodzene, tak, aby takéto riziko bolo eliminované naozaj na nulu. Inými slovami, úplne odstránené.
No a na záver, ak dovolíte, zdrojové krytie. Bolo to tu už spomínané niekoľkokrát. Ja nechcem teraz hovoriť iba o tom, že odvody za zamestnancov štátu boli desať mesiacov na úrovni 4,16 % a že to je to manuálne riadenie ekonomiky, to je to manuálne riadenie verejných financií, že na ostatné dva mesiace roka, čiže na november a december, to bolo rýchlo zvýšené na úroveň 5,85 % a že v budúcom roku to má byť 4,3 %. Myslím, že niekde v médiách to oficiálne zaznelo aj z Health Policy Institute, ich zástupcov, ktorí jasne povedali, že už súčasná výška odvodu nepostačuje na súčasné krytie platov alebo na to zvýšenie tých platov.
Ale čo je pre mňa oveľa dôležitejšie, keď si pozriete dôvodovú správu, tak sa dočítame všetci spoločne, dúfam, že v tomto prípade čítame všetci s porozumením, že dopad predloženého návrhu na štátny rozpočet je nula. Čiže predložený návrh sa štátneho rozpočtu nedotkne vôbec. Dopad na rozpočty územnej samosprávy je nula. Čiže ani týchto rozpočtov sa to nedotkne vôbec. To nie je moje subjektívne hodnotenie. To je tak uvedené v dôvodovej správe. A keď teda kolega predrečník Vilo Novotný sa pýtal, odkiaľ sa teda tie peniaze vezmú? A to nie je málo peňazí. To je 55 mil. eur len na budúci rok. Ale, pozor, v roku 2018, ´19, pardon, už to má byť 113 mil. eur. Čiže tu máme niekde v tom vnútri zakomponovanú garantovanú medziročnú valorizáciu, že sa v roku 2019 dostaneme na hodnotu 113 mil. eur.
Ešte raz podotýkam, aby nedošlo k nedorozumeniu, ja som za zvýšenie platov zdravotných sestier a zdravotníckych pracovníkov, ale pýtam sa, kde teda nájdeme to zdrojové krytie? No a odpoveď, opäť sa opieram o konštatovanie z dôvodovej správy, a tam treba hľadať tú odpoveď, "vplyv na rozpočet zdravotníckych zariadení financovaných zo zdrojov zdravotného poistenia". Čiže ešte raz. Dopad na štátny rozpočet nula, dopad na rozpočty územných, teda samosprávnych celkov, miest a obcí nula. Čiže všetko treba hľadať v rozpočte zdravotníckych zariadení, ktoré sú financované zo zdrojov verejného zdravotného poistenia.
A teraz, aby som to preložil do zrozumiteľnej reči, to znamená, a ja osobne toto podporujem, to znamená, že medzi riadkami je tam niekde naznačené a všetci to vieme, keď si pozriete firemné účty aj súkromných zdravotných poisťovní, Dôvery a ďalšie, ale keď si pozrieme aj napríklad koncoročný stav na účte Všeobecnej zdravotnej poisťovne, tak tam nájdete každý rok niekoľko sto miliónov eur. A ja v tomto prípade súhlasím, a odznelo to veľakrát, že, áno, všetky tie peniaze z okruhu verejného zdravotného poistenia by sa mali späť dostať do rúk poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. S tým naprosto súhlasím. Len mi potom chýba, čiže tí, ktorí sa báli, že v štátnom rozpočte nebude dosť peňazí na krytie tohto zákona, ktorý práve prerokovávame, tak vás upozorňujem, že dopad na štátny rozpočet je nula, dopad na rozpočty miest a obcí je nula. Čiže všetko vlastne bude na ťarchu rozpočtov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Ale tie negenerujú len tak peniaze. Tie zase majú svoju poskytovanú starostlivosť krytú zo zdrojov verejného zdravotného poistenia. Čiže na konci dňa by to mali byť tie stámilióny eur, ktoré nájdete, alebo nájde aj minister Kažimír na konci roka na účtoch zdravotných poisťovní. A týmto končím svoje vystúpenie.
Potrebujeme medzi prvým a druhým čítaním niečo povedať aj k tomu, pán minister, akým spôsobom tie peniaze z tých spomínaných účtov zdravotných poisťovní sa dostanú a pristanú na konci dňa na účtoch jednotlivých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Aby to boli reálne uchopiteľné peniaze, ktoré bude môcť reálne použiť na to, čo navrhujete v tomto zákone.
Ďakujem pekne. Skončil som.
|
91.
Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predseda, vážený pán predkladateľ, dámy a páni, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám teda informáciu.
Konštatujem, že návrh spĺňa záležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokoval výbor pre financie a rozpočet, ústavnoprávny výbor a výbor pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 9. novembra a gestorský výbor do 10. novembra 2015.
Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.
|
96.
Ďakujem pekne za slovo.
Ja tiež považujem vystúpenie kolegu Jožka Mikloška za korektné a také že férové. Chcem len doplniť jednu vec, lebo tam odznel taký argument, ktorý ja považujem naozaj za fatamorgánu a kolega Hlina tomu tlieskal, že veď predsa aj keď nie som športovec, tak z mojich daní sa štát rozhodne niečo prerozdeliť športovcom, keď nechodím do opery, tak napriek tomu štát z mojich daní prispieva na kultúru, na operu. Toto je naozaj fatamorgána k tejto debate a poviem prečo, tento argument.
Ja sa prihováram teda kolegovi Hlinovi aj Mikloškovi, my hovoríme o dvojpercentnej asignácii. Tak si zoberme všetci ceruzku a papier a rátajme spolu. Sú 2 percentá z 19-percentnej daňovej povinnosti. Koľko je to vo vzťahu k daňovému základu? 0,38 stotín percenta. Áno? Dve percentá z daňovej povinnosti z devätnástich alebo ak si to stiahneme na daňový základ, nie na daňovú povinnosť, tak to je 0,38 stotín percenta. A je to presne to isté, ako keď sa niekto rozhodne odniesť, daňovú asignáciu máme, keď sa kolega Hlina rozhodne, že dá asignálnu daň na tenisový klub, lebo jeho deti chodia na tenis, je to len a len jeho slobodná vôľa. Čiže ide o úplne identický prejav slobody, kde sa človek, v tomto prípade veriaci, rozhodne 2 % asignovanej dane poslať na financovanie cirkvi. To je úplne rovnaká miera slobody, ako keď ktokoľvek z nás, ako som povedal, niekto je fanda opery, tak sa rozhodne dať asignovanú daň na nejaký spevokol vo Zvolene. Veď to je úplne v poriadku. Ide len a len o slobodu. Takže nepoužívajme takéto argumenty, lebo tie v tomto prípade k tejto diskusii určite sú i-re-le-van-tné.
Ďakujem pekne.
|
89.
Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, vážený pán predkladateľ, dovoľte mi konštatovať, že v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona.
Predkladám teda spravodajskú informáciu a konštatujem, že návrh spĺňa podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel podmienky tvorby zákonov. Súčasťou je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbor pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a odporúčam, aby predmetný návrh výbory prerokovali do 9. novembra a gestorský výbor do 10. novembra tohto roku.
Pán predsedajúci, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.
|
2.
Ďakujem pekne za slovo. Na základe ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku žiadam do návrhu programu 54. schôdze doplniť nasledovný bod: Prerokovanie správy Najvyššieho kontrolného úradu o výsledkoch kontroly v Slovenských elektrárňach.
Odôvodnenie je zrejmé a predpokladám, každému úplne jasné a nespochybniteľné. Vykonané kontroly NKÚ v Slovenských elektrárňach na návrh vtedajšieho ministra hospodárstva pána Pavlisa schválil výbor pre financie a rozpočet. A ak si pamätáte, pán predseda, tento návrh sme schválili uznesením Národnej rady Slovenskej republiky tu v pléne, a preto očakávam, že je úplne normálne, zjavné, že patrilo by sa rovnako v pléne prerokovať aj výsledky spomínanej kontroly NKÚ v Slovenských elektrárňach.
Ďakujem.
|
221.
Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, pokračujem teda v tom prerušenom vystúpení, ktoré som prerušil pred hlasovaním, kde som hovoril niečo o stanovisku alebo o správe, ak chcete, OECD, ktoré vydáva táto organizácia voči jednotlivým individuálnym členských krajinám. A nebudem to už teda opakovať. Pevne verím, že s obsahom, čo je tam uvedené, sa plne stotožní aj pán minister.
Teraz, ak dovolíte, ešte uvediem na úvod opäť jeden z ďalších oficiálnych dokumentov, ktorý sa bezprostredne týka programu stability, a to je, to je Country-specific recommendations, čiže špeciálne odporúčania pre jednotlivé krajiny, ktoré tentokrát vydáva Európska komisia. Tu chcem povedať, že je pravdou, že niekde som čítal, niekto urobil takú štatistiku, že nakoľko jednotlivé členské krajiny dodržiavajú špecifické odporúčania a výsledky tej štatistiky boli naozaj že dramaticky zlé. Iba 15 % špecifických odporúčaní pre krajinu sa skutočne napĺňa. Niekedy vzniká až oprávnená otázka alebo velikánsky otáznik, načo vôbec existuje Európsky semester, načo vôbec existuje nejaká preventívna vetva Paktu stability a rastu, kde sa preventívne pozerá Európska komisia na kvalitu fiškálnych politík jednotlivých krajín. Načo vôbec existuje Európska fiškálna zmluva, keď nakoniec prax samotná je takáto? Hovorím o tom preto, lebo častokrát všetci počúvame, že sme členmi Európskej únie. To je združenie krajín, ktoré vyznávajú nejaké spoločné hodnoty, a tu chcem povedať, že práve jednou z najvyšších, ak nie vôbec najvyššou hodnotou by malo byť dodržiavanie pravidiel. A to sa nedeje. Čiže nie je celkom správne a postačujúce povedať, že sme súčasťou nejakého exkluzívneho klubu a v rámci neho ešte exkluzívnejšieho, ktorý sa volá eurozóna, a hovoriť, že no musíme to, musíme hento, lebo sme členmi toho klubu a musíme dodržiavať hodnoty. Ja tvrdím, že strechou všetkých týchto hodnôt by malo byť dodržiavanie pravidiel, a to sa práve, bohužiaľ, nedeje, a preto sme tam, tam, kde sme, s celou Európskou úniou a eurozónou zvlášť.
Takže v špecifických odporúčaniach pre krajinu, to sú odporúčania tentokrát pre Slovensko, chcem len zopakovať, lebo málo sa o tom nahral hovorí. Chcem zopakovať, že Slovensko má nízku kvalitu podnikateľského prostredia. Netvrdím ja, je to v sumáre proste tých, nazvem to, odrážok v špecifických odporúčaniach pre krajinu. Nízka kvalita podnikateľského prostredia, ktorá je nízkou pre obidva segmenty, jak zahraničné, tak aj domáce investície. Hovoril som o tom v predchádzajúcom vystúpení, keď som práve konštatoval, že medziročný nárast investícií do fixného kapitálu je fajn, keď sa pozrieme na to izolovane v rámci jedného roka. Keď sa na to pozrieme v horizonte troch, štyroch, piatich rokov, zistíme, že naďalej, a to sa konštatuje aj v tomto dokumente, objem tých investícií nedosiahol ešte stále predkrízovú úroveň. A to naozaj nie je dobré.
Ďalej sa tam konštatuje, že aby sme mohli naďalej zvyšovať dlhodobú udržateľnosť verejných financií, že to bude veľmi, veľmi závisieť od schopnosti vlády zvyšovať cost-effectiveness, ako efektívnosť účinnosť nákladov vynakladaných v rezorte zdravotníctva. Toto je ďalšia obrovská Achillova päta, s ktorou, a tu súhlasím s pánom ministrom Kažimírom, sa bude musieť ale úplne vážne popasovať vláda, ktorá príde po parlamentných voľbách. A to bude nielen rezort zdravotníctva ale aj rezort školstva, o ktorom som niekoľkokrát opakovane vyhlásil, že je najmenej zreformovaným rezortom zo všetkých rezortov, tak jak je poskladaná vláda, resp. ministri zodpovední za jednotlivé rezorty. To sú naozaj rezorty, ktorými, ospravedlňujem sa za pejoratívny výraz, revolúcia ešte neprešla cez tieto dva rezorty. To je tak a toto bude aj do budúcnosti najväčšou železnou guľou na nohách slovenských ministrov, ktorí prídu po Petrovi Kažimírovi, ministrov financií, ako sa vysporiadať práve so spomínanou štrukturálnou reformou ako školstva, tak aj, tak aj zdravotníctva.
Ale súčasne sa konštatuje v špecifických odporúčaniach pre krajinu aj veľmi nízka efektívnosť výberu daní a správy daní. To znamená, že napriek tomu, že sa v tejto oblasti urobilo strašne veľa, tak ten progres bude potrebné dosahovať stále ďalej a ďalej. Zdá sa, že to bude nikdy nekončiaci, nekončiaci príbeh. Takže toľko ku špecifickým odporúčaniam pre krajinu.
Ak dovolíte, pár poznámok k samotnému predloženému programu stability na roky ’15 až ’17. Už som hovoril o tom, že dobrá správa pre krajinu, rok 2013 konsolidačné úsilie vo výške 2 % HDP, to je naozaj fajn. Rok potom prišlo to uvoľnenie, o ktorom hovoril pred chvíľou v záverečnom slove k štátnemu záverečnému účtu pán minister, že to bolo dobré, že takto si to naplánovali, že teraz sa tá uzda trošku povolí a inými slovami sa trošku prechodne zhorší stav verejných financií v domnení, že tým vlastne dokážeme ľahšie a skôr prekonať dôsledky krízy.
No ale teraz keď sme pri programe stability, tak nie náhodou sa tam uvádza pre roky ’15, ’16, ’17 tzv. priemerný ukazovateľ, to znamená, konsolidačné úsilie má byť za tieto tri roky v priemere na úrovni 0,5 % HDP. Je to preto, lebo ak si to číslo rozoberieme na drobné po tých troch rokoch, tak zistíme, že na tento rok je to 0,4 % konsolidačné úsilie, budúci rok 0,4 a v roku ’17 0,7. Tu vidíte potom priamo na tvrdých dátach to, čo hovoril pán minister Kažimír v záverečnom slovo k predchádzajúcemu bodu k štátnemu záverečnému účtu, že vlastne tá, povedal by som, dvojnásobne vyššia ťarcha toho konsolidačného úsilia ostane na pleciach vlády, ktorá vzíde z parlamentných volieb v marci 2016. Takže ešte raz, tento rok 0,4 konsolidačné úsilie, budúci rok 0,4 a 0,7 čiže takmer dvojnásobné konsolidačné úsilie ostáva za horizontom politického štvorročného cyklu. To si nevymýšľam, to len interpretujem dáta, ktoré sú uvedené v programe stability.
Ak hovoríte o tom, že Slovensko ako jedna z mála krajín využíva investičnú klauzulu, to je to, že keď máte nejaké verejné investície do infraštruktúry a tak ďalej, tak vzťahuje sa na vás výnimka aj z európskej fiškálnej zmluvy, že nemusíte každý rok dosahovať zvýšenie toho konsolidačného úsilia, alebo teda naopak znižovanie štrukturálneho deficitu o pol percenta, lebo máme investičnú výnimku.
Domnievam sa, že toto nebol najšťastnejší krok zo strany Európskej komisie, vôbec s takouto výnimkou prísť. Ale hold je tu. Všetky krajiny, ktoré ju dostanú sa tešia, pretože opäť ako keby sme vtedy povolili v nejakom nielen v konsolidačnom úsilí, ale aj v úsilí štrukturálnom. V úsilí robiť štrukturálne reformy, ktoré každý dobrý hospodár robí v časoch, keď sa ekonomike darí. Tak urobiť tie štrukturálne reformy, ktoré vždy, každá a jedna tá reforma nesie so sebou isté náklady, ale tie sú potrebné vynaložiť preto, aby sa v strednodobom a dlhodobom horizonte nakoniec efekty socioekonomické tej-danej reformy prejavili. A ja sa pýtam, kedy už bude vhodnejší čas na Slovensku robiť štrukturálne reformy, ak nie v okamihu, keď sa ekonomike darí, akokoľvek stále upozorňujem, buďme opatrní, pretože to dočasné ekonomické zrýchlenie alebo ekonomický rast vyšší ako boli predpoklady, na ktorý bol postavený rozpočet, je naozaj veľmi krehké to oživenie. A súčasne, a tu možno bude súhlasiť aj kolega pán minister so mnou, že, že ktorá vláda na Slovensku má väčší potenciál urobiť reformu, ak nie jednofarebná vláda. Odpadá jej tu naozaj a viem, o čom hovorím, necelé dva roky som bol súčasťou, aj keď nie na strane exekutívy, na strane parlamentnej, ale chodil som na koaličné rady a viem, aké to stojí enormné úsilie niekedy dosahovať prienik názorový, čo i len keby tam boli dvaja tí koaliční partneri, nie štyria, nie viacerí. A toto, tieto náklady na dosahovanie toho prieniku táto jednofarebná vláda celkom objektívne nemá. Preto vravím, že bolo potrebné ten priestor využiť, využiť ďaleko, ďaleko viac.
Ale k tomu, že presúva konsolidačné úsilie na dvojnásobnú hodnotu, až za horizont politického cyklu, teda na ten spomínaný rok 2017, tomu v celku rozumiem. To hovorím teraz zase aj sebakriticky v tom, že tak to robili všetky vlády od roku ’89. To je proste tak. Koniec koncov o tom svedčí jeden krásny príklad, ktorý je tu v správe uvedený, ktorý hovorí o tom, že akonáhle je ten horizont, v rámci ktorého plánujete akýkoľvek parameter, vzdialenejší ten horizont, tak podliehate ilúzii sa pozerať na tú skutočnosť, ktorá nastane o 3, o 5, o 7 rokov, ako keby optimistickejšie, čiže to je úplne prirodzená vlastnosť každého človeka a politikov nevynímajúc a ministrov financií už vôbec nevynímajúc, že čím ten horizont je vzdialenejší, tým sa nejak v podvedomí snažíte na ten parameter pozrieť optimistickejšie. A čím ste bližšie k tomu bodu B, ktorý nastane, tak už ten svoj optimizmus trošku dávate dole.
A teraz ten sľúbený príklad. Fiškálne ciele, aké boli, teraz hovoríme o schodku pri rozpočte verejnej správy. Keď sa v roku ’13 hovorilo o schodku na rok ’14, tak tam bolo v rozpočte verejnej správy, ten bol na roky ’13 až ’15, lebo vždy je to na tri roky, ale hovoríme stále o tom bode B, o tom cieľovom stave, rok 2014, tak tam bol schodok naplánovaný na úrovni mínus 2,44 % HDP. Rozpočet verejnej správy na roky ’14 až ’15, čiže o rok neskôr, trojročné programovacie obdobie už hovoril, že ten schodok bude mínus 2,64, tak to bolo aj zapísané do schváleného zákona o štátnom rozpočte. A keď sa pozriete na štátny záverečný účet, tak tam už je ten schodok 2,87 % HDP.
Čiže aby sme sa dobre rozumeli, keď sme sa pozreli na ten rok ’14 ako keby tri roky predtým alebo dva roky predtým, tak sme ho videli v lepšom svetle, ako sme ho videli o rok neskôr, a to bolo zase v lepšom svetle, ako sme ho videli o dva roky. A tak ďalej by som mohol pokračovať. Čiže čím ste bližšie k tomu bodu, tým zisťujete, že tie vaše prapôvodné tri roky a viac rokov staré odhady boli too optimistic. Boli naozaj prehnane optimistické. Opakujem ešte raz, je to do istej miery prirodzená vlastnosť kohokoľvek. Keď sa budem pozerať na neskorší horizont, tak ho budem vidieť v ružovejšom svetle, lebo v tom roku ’13, kedy tento príbeh, o ktorom hovorím, začal tento konkrétny prípad, tak vtedy už boli všetky turbulencie, krízy 2008, 2009, potom eurovaly, pád vlády, dočasný, trvalý euroval, Grécko, Španielsko, Portugalsko, Írsko, Cyprus, všetky tie záchrany, toto všetko už bolo v tom roku 2013 známym faktom alebo známou veličinou. Čiže tu neobstojí celkom nejaké také, že odvolávanie sa na endogénne nejaké veličiny zvonku, ktoré sú neznáme a ktoré nevieme predvídať.
No a to isté platí, lebo máme pred sebou teraz bod, ktorý prerokovávame, sa volá Program stability na roky ’15 až ’17, tak isté platí, keď sa pozriete na rozpočet verejnej správy na roky ’15 až ’17, tak zistíte, že hlavne na ten rok ’16 a s tým súhlasí iste aj pán minister, zostáva, myslím, balík ešte nejakých 360 mil. eur celková hodnota opatrení fiškálnych, ktoré ešte nie sú zatiaľ nadefinované, ktoré opatrenia to majú byť, aby sme ten fiškálny cieľ v tom roku 2016 dosiahli. Ale chápem, myslím, že ste to, pán minister, spomínali vo vašom záverečnom slove k predchádzajúcemu bodu, že to nechávate vlastne na tú vládu, ktorá vzíde z parlamentných volieb.
Keď som začal toto moje vystúpenie, tesne pred hlasovaním ste sa museli vzdialiť z miestnosti, ale položil som vtedy otázku, že, a poprosím potom v záverečnom slove zaujať stanovisko, ak by ste bol tak dobrý, čo je dôvodom toho, že súčasťou tohto bodu prerokovaného nie je aj Národný program reforiem, lebo samotný ten dokument špecifických odporúčaní pre krajinu z dielne Európskej komisie hovorí o tom, že tie odporúčania sú voči obidvom dokumentom aj Programu stability, aj k Národnému programu reforiem, lebo Komisia ich vníma ako v jednom balíku. Takže pre mňa nie je známa príčina, prečo neprerokovávame dnes aj Národný program reforiem. Kto ho z vás pozná a čítal a porozumel mu, tak by asi súhlasil so mnou, že v tom dokumente je ďaleko väčší priestor na kreatívnu diskusiu ako k týmto číslam, ktoré sú v samotnom programe stability.
Takže chcem povedať niektoré z tých vecí, ktoré patria k tomuto materiálu, sme si vydiskutovali v štátnom záverečnom účte, to boli tie záväzky Slovenska voči ESFS, a čo s nimi.
Tak posledná poznámka úplne na záver, to sú tie ukazovatele S1, S2, ktoré hovoria o strednodobom a dlhodobej udržateľnosti našich verejných financií. Na toto by som chcel obzvlášť upozorniť, pretože ľubovoľná vláda, či ľavicová, či pravicová, ľubovoľná, ktorá bola, je, alebo ktorá vzíde z nasledujúcich volieb, vždy bude platiť, že akékoľvek 12-mesačné pôsobenie tej vlády, teda jeden rok vytrhnutý z kontextu má pomerne nízku, takmer až nulitnú vypovedaciu schopnosť. Vždy musíme tie makroekonomické údaje vnímať v nejakej časovej rade, v nejakej súslednosti. A preto som rád, že nie na Slovensku to vzniklo, vzniklo to kedysi dávnejšie v rámci Paktu stability a rastu, že sa začína v každej členskej krajine vypočítavať ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Ten prvý z nich, ten S1, S preto, lebo sustainability, čiže udržateľnosť, z toho je odvodený názov toho, toho parametra, ten hovorí o tom, že o akú hodnotu musíte trvale meniť primárne štrukturálne saldá vo verejných financiách, aby hrubý verejný dlh v roku 2030 nepresiahol úroveň 60 % HDP. To je maastrichtské kritérium. Čiže po lopate povedané, aký príspevok rok po roku, každý rok za sebou až do roku 2030 musí urobiť krajina v ozdravovacom úsilí vo verejných financiách, aby ste ani v tom roku 2030 neprekročili maastrichtské kritérium 60 %. To je strednodobý ukazovateľ.
A ten dlhodobý, ten sa volá S2 parameter a ten hovorí v princípe v prvej časti to isté, každý rok o koľko máte zvýšiť to konsolidačné úsilie alebo ozdraviť verejné financie. Ale teraz, aby, taká zložitá veta, súčasná hodnota, to je tá present value, súčasná hodnota všetkých budúcich primárnych sáld sa rovnala súčasnej úrovni dlhu. Poviem to zjednodušene a po slovensky. Ten parameter hovorí o tom, o koľko percent máte každý rok ozdraviť verejné financie, aby nikdy váš verejný dlh nebol vyšší, ako je dnes, keď to môžem takto trošku zjednodušene, ale pre zrozumiteľnosť povedať. Aby sme si tu nevysvetľovali, čo v makroekonómii znamení NPV, ako net present value, čistá súčasná hodnota, to by bolo na hodinovú prednášku. Takže po lopate, medziročné zvyšovanie kvality stavu verejných financií, aby hrubý verejný dlh nikdy nebol vyšší ako je dnes. Čiže to je tá dlhodobá udržateľnosť.
A to je to kľúčové, čo chcem povedať teraz na koniec, že tento ukazovateľ S2, teda ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti verejných financií v prípade Slovenskej republiky má hodnotu 2,9. Takže interpretácia, čo to číslo znamená. Ak Slovenská republika nechce, aby mala kedykoľvek v budúcnosti aj v roku 3000, aj v roku 4000, aj v roku 5000, proste forever, aby nikdy už nemala vyšší verejný dlh, ako má dnes, tak musí každý rok ozdraviť verejné financie o 2,9 %. No a tu chcem povedať, že tie hodnoty sa pohybujú toho ukazovateľa u krajín, kde sú pod 2 %, tak tam je tá krajina nízko rizikovou krajinou. Krajiny, ktoré to majú v intervale 2 až 6, sú stredne rizikovou a krajiny, ktoré majú tento ukazovateľ nad 6, sú vysoko rizikovou krajinou. My sa pohybujeme v tom druhom pásme, teda od 2 do 6, konkrétne 2,9 alebo zaokrúhlene 3, čiže my sme naďalej, Slovenská republika zostáva stredne rizikovou krajinou. To teraz nemá nič spoločné so žiadnou kritikou takou-onakou, takej-onakej vlády. Je potrebné povedať, že aj stav, v ktorom sa nachádza slovenská ekonomika v tomto roku 2015, je, či chceme, alebo nie, do istej miery preddeterminovaný, predurčený aj tým, aké hospodárske politiky, aké fiškálne politiky sa tu robili od roku ’89. To je proste tak. Alebo vždy, čo robíte dnes, v prítomnosti, tak sa bude nejako zrkadliť v tom, ako sa budete mať neskôr, o tri, o päť, o desať rokov. To je ako na príklade človeka, keď športuje, behá, hrá tenis, bicykluje, stará sa o svoje zdravie, zdravo sa stravuje, tak má vyššiu pravdepodobnosť vyššieho stredného veku dožitia ako opačne, ako keď humpľuje svoje zdravie, nič preňho nerobí a fajčí a pije a tak ďalej, že.
Čiže chcem povedať, že to, že Slovenská republika naďalej zostáva v pásme stredného rizika, vysvetlil som prečo, nie je len výsledkom 12-mesačnej rozpočtovej politiky za uplynulý rok, ale ani nie len trojročného pôsobenia vlády SMER-u - sociálnej demokracie. Ale podpisuje sa pod to, opakujem, výkon alebo spôsob výkonu hospodárskej politiky z uplynulých rokov možno už, aby sme nešli zase opäť k Baničovi a k padáku, ale možno od roku ’49. Lebo aj tá okľuka, ktorá nás tu stála 45 rokov historickej odbočky vďaka budovania socializmu a komunizmu, tá sa tiež podpísala pod stav, v akej sa ocitlo naše hospodárstvo v dobe Nežnej revolúcii a po nej alebo v dobe, ak chcete, po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 1. 1. ’93. Takže to bol tiež nejaký bod, pod ktorý sa celá tá minulosť podpísala.
Preto chcem povedať, že buďme opatrní. To oživenie ekonomické, ktoré tu je, je veľmi krehké, ktoré môže byť okamžite pohltené, neutralizované aj dianím v okolitom svete. Najbližšie možno dni a týždne a mesiace sa dozvieme veľa negatívnych správ prichádzajúcich z Balkánu a z Grécka. Nechcem byť zlým prorokom, ale tá krajina ľahšie takéto otrasy prichádzajúce zvonku prežije, len tá krajina, ktorá bude na to doma vnútri pripravená. A vnútri pripravení budeme vtedy, kedy čo najskôr dosiahneme spomínaný vyrovnaný štátny rozpočet, ktorý, pozor, aj tu v tomto predloženom Programe stability je zadefinovaný ako strednodobý cieľ pre rok 2017, vyrovnaný štátny rozpočet, pokiaľ ide o primárne štrukturálne saldo. A súčasne tá krajina tie vonkajšie otrasy zvládne lepšie alebo sa ľahšie adaptuje na tie zmeny, ktoré prídu a nebudú jednoduché a budú všetky s mínusovým znamienkom, či je to Ukrajina, Grécko, opakujem ešte raz, Balkán a ďalšie veci, tak zvládne to tá krajina dobre, ktorá bude mať aj tú východziu pozíciu dobrú, to znamená čo najnižší hrubý verejný dlh. Preto drukujem a držím palce aj ministrovi Kažimírovi, aby sa mu podarilo splniť a dodržať to, čo kedysi verejne sľúbil, a to je, že celý výťažok z doprivatizácie slovenských štátnych podielov v spoločnosti Slovak Telecom použije na splátku hrubého verejného dlhu. Myslím, že sa bavíme o nejakej sume medzi 800 až 900 mil. eur. Niečo je tam ešte v memorande, myslím, zapísané na nejaké súdne spory, neviem, na čo všetko. Ale nie je to malá suma. Je to suma blízka 1 mld., nech už je 800 alebo 900.
A chcem povedať, že cením si to vaše vyhlásenie, pán minister, že celú túto sumu, keby bolo na vás, použijete na splátku hrubého verejného dlhu a budem vám držať palce, aby bolo takéto vyhlásenie aj, aby mu bolo urobené zadosť, aby sa stalo skutočnosťou. Naozaj dočasne to nepomôže tým, ktorí žijú v prítomnosti, ale pre budúcnosť krajiny to bude naozaj jedno z kľúčových rozhodnutí. Nešiel by som do riskantných opatrení, ktoré tu navrhovali mnohí ďalší členovia vlády, že si za to kúpia elektrárne a niečo podobné. Ako nerobme hazard s verejnými financiami. Držím palce, nech sa vám ten váš, vaša predstava naplní.
Ďakujem pekne.
|
57.
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, k tomuto predloženému materiálu, ktorý sa volá Program stability na roky ’15 až ’17, treba na úvod povedať jednu kľúčovú poznámku a to je tá, že ostáva pre mňa záhadou, prečo spolu s týmto materiálom nebol predložený materiál, ktorý sa volá Národný program reforiem.
Dokonca ešte aj v tom známom dokumente Európskej komisie, ktorý sa volá Country-specific recommendations, samotná Európska komisia konštatuje, že vyjadruje stanoviská – a to sa týka všetkých členských krajín Európskej únie –, vyjadruje stanoviská spolu k obidvom predloženým materiálom. Čiže ešte raz, Program stability na roky ’15 až ’17 na strane jednej a Národný program reforiem na strane druhej. Národný program reforiem, pokiaľ ide o Slovenskú republiku síce zverejnený bol a je verejne, verejne dostupný, na rok 2015 vyzerá takto. (Rečník zobral do ruky materiál, ukazujúc ho plénu.)
Ja sa len pýtam, prečo neprerokovávame tento Národný program reforiem spolu s Národným programom stability. Sú to naozaj materiály, ktoré veľmi úzko súvisia, a teraz nechcem vôbec ísť po povrchu a narážať na to, že reforma, slovo reforma je častokrát pre ľavicové vlády takým červeným súknom alebo takým nechceným dieťaťom, ale iste by bola v tomto pléne, verím, zaujímavá diskusia aj k Národnému programu reforiem, ktorý, bohužiaľ, sa na rokovaní slovenského parlamentu nevyskytol alebo neocitol (povedané so smiechom) pre mňa z nevysvetliteľných, ešte raz hovorím, dôvodov.
Ak dovolíte, k programu stability začnem poznámkou, ktorú všetci nájdete v správe OECD. Schválne hovorím o správe OECD, pretože to je inštitúcia, ktorú uznáva a uctieva aj predkladateľ minister financií Kažimír, ktorý raz povedal, že OECD to je tá inštitúcia, kde sa nepozerajú na veci ideologicky, politicky, ľavo-pravo, konzervatívny - liberálny pohľad, ale sú to naozaj v tom dobrom, v tom najlepšom slova zmysle technokrati, ktorí sa snažia dať úplne že best practices, proste objektívny pohľad na daný stav veci a, naopak, dávajú doporučenia svojim členským krajinám, ako by sa dal daný problém riešiť, v tomto prípade problém s dlhodobou udržateľnosťou verejných financií. Takže spomínaná správa OECD, ktorá sa pozrela tiež na to, čo plánuje naša vláda v horizonte najbližších rokov ’15 až ’17 s verejnými financiami, a to úplne kľúčové konštatovanie hovorí, hovorí o tom, že v roku 2014 sa priestor na konsolidáciu zmenšil, to je to, čo nazýva Eugen Jurzyca, že to bola nie konsolidácia, ale dekonsolidácia. Alebo ešte zrozumiteľnejšie si to povedzme, že to bolo niečo, čo zhoršilo stav slovenských verejných financií, a súčasne, konštatuje OECD, že toto, bohužiaľ, zabránilo vytvoreniu, múdro sa to nazýva, fiscal buffer alebo nejaký rozpočtový nárazník na to, aby v týchto, nazvime to, akokoľvek krehkých, ale predsa len trošku lepších časoch, si Slovenská republika mohla vytvoriť predpoklady na plnenie MTO, teda medium term objectives alebo strednodobého cieľa, ktorý hovorí o tom, a toto už nie je vecou politického pohľadu, ale k tomu je Slovenská republika zaviazaná tým, že sme v tomto parlamente ratifikovali európsku fiškálnu zmluvu, tak každá krajina dostala a má pred sebou nejaký strednodobý cieľ, ten MTO, ktorý v našom prípade sa nazýva vyrovnaný štátny rozpočet v roku 2017. Vyrovnaný znamená, že ešte bude stále na primárnom salde schodok 0,5 %, a tiež z pre mňa nie celkom pochopiteľných a logických príčin, mínus 0,5 % podľa fiškálnej zmluvy znamená vyrovnaný štátny rozpočet, ale budiž. Ale majme na pamäti, že toto je strednodobý cieľ pre Slovenskú republiku, ktorý vyplýva priamo z ratifikácie Európskej fiškálnej zmluvy.
Ak chceme tu byť na tejto trajektórii, naozaj na nej, a nie pod ňou, nechceme sa odchýliť od tej trajektórie, aby sme spomínaný strednodobý cieľ dosiahli, tak preto by bolo dobré, priam žiaduce a vhodné, aby si Slovenská republika vytvorila v tých krehkých, ale predsa len dočasne zlepšených ekonomických časoch dostatočný buffer, dostatočnú nárazníkovú zónu k tomu, aby v tom v roku 2017 sme mohli konštatovať, že máme prvýkrát od rozdelenia Česko-Slovenska vyrovnaný štátny rozpočet.
Druhé konštatovanie nie je moje, ale konštatovanie toho pohľadu technokratov, toho pohľadu analytikov OECD v Paríži, hovorí o tom, že na Slovensku sa nám, sme sa dostali do bodu, kedy sme pod predkrízovou úrovňou, pokiaľ ide o investície. Hovoril som pri prerokovaní predchádzajúceho bodu, ktorý sa volal správa o štátnom záverečnom účte Slovenskej republiky za rok 2014, a rovnako je potrebné konštatovať, že investície na Slovensku stále nedosiahli (ruch v sále), počúvajme dobre, predkrízovú úroveň, to znamená ročný objem investícií na Slovensku je stále nižší, ako bol pred vypuknutím svetovej finančnej krízy v roku 2008 a potom v jej preliatí na naše územie a na náš kontinent v roku 2009, sme stále pod predkrízovou úrovňou.
Pokiaľ ide o FDI alebo Foreign Direct Investment, alebo priame zahraničné investície, tak tu konštatujú analytici OECD, že je to spôsobené dvoma príčinami, tá prvá, áno, je objektívna, ktorú nevieme a nikdy nebudeme vedieť ovplyvniť, to je spomalenie ekonomického rastu u našich najväčších obchodných partnerov, ako je Nemecko a Francúzsko, ale tá druhá príčina, spočíva v tom, že na území Slovenska začína sa negatívne, teda s mínusovým znamienkom prejavovať to, čomu sa hovorí konkurencia iných, tzv. low-cost countries alebo tých nízkonákladových krajín, alebo krajín, ktoré dokážu byť pre nositeľov FDI, nositeľov priamych zahraničných investícií atraktívnejšie, ako je Slovensko.
Takže toľkoto na úvod k tomuto bodu, ak dovolíte, to sú tie tri konštatovania technokratov, ktorých uznáva aj pán minister, analytikov OECD, ktorí nenesú na daný problém politické, politický nános, ale naozaj idú po vecnej a argumentačnej rovine. Vzhľadom na pokročilý čas, ja myslím, že v túto chvíľu je najvhodnejšie prerušiť moje vystúpenie.
Ďakujem pekne.
|
47.
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, ja keď som na úvod rozmýšľal, že akú tému vlastne dnes prerokúvame v tomto bode štátny záverečný účet, tak prvé, čo mi napadlo, je, že táto debata by nemala byť užšia alebo ploskejšia ako debata o zrušení gastrolístkov, na tom by sme sa mohli všetci zhodnúť. (Povedané so smiechom.)
A verte mi, že či teda veríte, alebo nie, tak neočakávam ani v ústnej diskusii nejaký valný nápor do rozpravy, že tu príde ďalších 30 rečníkov po mne v ústnej rozprave. A toto mi je trošku predsa len ľúto, pretože štátny záverečný účet Slovenskej republiky za rok 2014 si skutočne zaslúži výrazne, ale výrazne väčšiu pozornosť ako napríklad téma nosenia prilieb na skútroch alebo zrušenie gastrolístkov. V slovenskom parlamente je to, bohužiaľ, presne naopak.
Druhá poznámka, aby som priblížil prerokovávanú tému aj neekonómom, tak poviem to tak zjednodušene. Štátny záverečný účet je niečo podobné, ako keď v oblasti privátneho práva, súkromného biznisu sa skončil hospodársky rok akciovej spoločnosti, ktorá na valnom zhromaždení predkladá akcionárom výsledky hospodárenia za uplynulý rok, teda ročnú účtovnú závierku, súvahu a výkaz ziskov a strát, a kto ich počúva, to vedenie spoločnosti na tom valnom zhromaždení, no akcionári počúvajú pozorne to vedenie spoločnosti, aby sa dozvedeli, či spoločnosť hospodárila so ziskom alebo so stratou, a predovšetkým aby sa akcionári dozvedeli, či dostanú, alebo nedostanú za uplynulý rok dividendy.
No a teraz to sľúbené zjednodušenie pre neeokonómov. To, čo je dnes tu v tom pléne, dámy a páni, vy ste tí akcionári, presnejšie akcionármi našej akciovej spoločnosti, ktorá sa volá Slovenská republika, je 5,5 mil. občanov Slovenska a oni by radi počuli teda od vedenia spoločnosti, ktorým v tomto prípade je minister financií, ako tá naša pomyslená akciová spoločnosť s názvom Slovenská republika uplynulý rok hospodárila. A rovnako by radi vedeli tí občania, tí fiktívni akcionári, či teda za minulý rok dostanú dividendy, alebo nie, čo v tomto prípade znamená, či sa hospodárenie Slovenskej republiky za uplynulý rok zlepšilo alebo zhoršilo, a keď sa zhoršilo, o koľko, a čo to bude znamenať, aký to bude mať dopad na - ešte raz - "akcionárov", teda na občanov Slovenska.
No a teraz poďme vážne k číslam. Mal som kedysi stretnutie nebudem menovať toho pána, nebolo by to odo mňa ani etické, ani férové, ktorý povedal takú prapodivnú vetu, ale ona naozaj na tento prípad sa hodí, na tento bod, ktorý prerokovávame, a tá veta znela, že, citujem: "Mohlo to dopadnúť aj horšie." Takže z tohto pohľadu výsledky, ktoré dosiahla Slovenská republika a ktoré máte v rukách v podobe štátneho záverečného účtu, sú naozaj výsledkami, ktoré by sa mohli jednou vetou charakterizovať, že mohlo to dopadnúť aj horšie. Čo mám tým na mysli?
Pravdou je, že schodok oproti plánovanému schodku sa zhoršil alebo teda tá skutočnosť bola horšia o 24 bázických bodov alebo o 0,24 %, čo sú čísla, ktoré samé osebe nepovedia príliš veľa nikomu, ale už vyjadrené vo finančnom vyjadrení v ekvivalente v eurách, už to niečo napovedá a to je 156 mil. eur. Teda schodok štátneho rozpočtu bol o 156 mil. eur vyšší, ako bol plánovaný. Nejdem to teraz prepočítavať - a nechcem byť populista - na rožky a na podobné veci, ale každý si vie predstaviť, že je to obrovská suma. Čo je ale ešte s vyššou vypovedacou schopnosťou, ak si porovnáme nie plán verzus skutočnosť, ale ak si porovnáme dve skutočnosti navzájom medziročne, tak zistíme, že v roku 2013 bol schodok vo výške 2 024 mil. eur a v roku 2014 to už bolo 2 923 mil. eur.
Dámy a páni, to je nárast o 44 %. Opäť tým miliardám s tými deviatimi nulami nemusí veľa ľudí a určite veľa ľudí tomu nerozumie, ale 44 % si vieme predstaviť všetci, to je skoro polovica alebo takmer polovica. To je medziročný nárast schodku štátneho rozpočtu. Podčiarkujem, na hotovostnej báze, aby sme sa nechytali za slovo, na hotovostnej báze a je to medzi rokmi ’14 a ’13. Keď sa pozrieme na verejný dlh, ako tu spomínal môj predrečník pán minister, keď hovoril o tom, že došlo medziročne k zníženiu hrubého verejného dlhu o 1 % výkonu ekonomiky alebo 1 % HDP, tak súčasne treba jedným dychom dodať pre objektivitu, teraz nie pre kritiku ministra, ale pre objektivitu, že z toho 1 %, 0,6 % bol vplyv poklesu hotovostnej rezervy. Opäť to prenesiem do percent. Teda 60 % váhou na medziročnou znížení hrubého verejného dlhu Slovenskej republiky sa podieľalo zníženie hotovostnej rezervy. Teda nie nejak výrazne, povedal by som, vďaka aditívne nižšiemu vyprodukovaniu nižšieho medziročného schodku sme znížili hrubý verejný dlh. Poviem to opäť veľmi zjednodušene. Hrubý verejný dlh je nič iné ako kumulovane historicky napočítané všetky schodky ročne – s istou dávkou zjednodušenosti, ale súčasne so snahou o lepšie pochopenie aj pre neekonómov –, takže nám nepoklesol hrubý verejný dlh o 1 % výkonu ekonomiky vďaka tomu, že medziročne sme začali produkovať menšie sekery, menšie schodky, ale 60 % váhou na medziročnom znížení hrubého verejného dlhu sa o to zaslúžilo zníženie hotovostných rezerv.
Ja teraz nejdem polemizovať o tom a tu súhlasím s pánom ministrom Kažimírom, že hotovostné rezervy boli na technicky vyššej úrovni, ako je potrebné, a teda načo je emitovať ďalšie a ďalšie dlhopisy a platiť náklady na obsluhu verejného dlhu, ak teda na strane druhej máme v špajzi naakumulovaných viac hotovostných rezerv, ako na obsluhu chodu štátu potrebujeme. No tak nech sa naozaj tie hotovostné rezervy čiastočne znížia, čiže tento krok sám osebe nespochybňujem.
Ďalšiu vec, ktorú chcem zvýrazniť, hotovostné príjmy štátneho rozpočtu v uplynulom roku, to je tých 12,5 mld. eur, medziročne poklesli o 2,3 %, ale súčasne výdavky, tá druhá strana mince, medziročne narástli o 4 %. Čiže príjmy pokles o 2,3 % a výdavky nárast o 4 percentuálne body medzi rokmi ’13 a ’14. To viedlo potom v tom súčte, ak si to spočítame, ako som už hovoril, k medziročnému nárastu schodku o 44 %, zjednodušene povedané, z 2 mld. eur na 2,9 mld. eur.
Keď hovoríme o ekonomickom raste, mňa úprimne teší, že sme zaradení do skupiny krajín, nazvem to, alebo sme bližšie na, k tomu čelu pelotónu európskej 28 za uplynulý rok, aj keď v správe sa uvádza, že 13 krajín malo vyšší schodok ako Slovensko, to isté tvrdenie z opačnej strany znamená, že 14 krajín má nižší schodok ako Slovensko, a takisto sa v správe uvádza, že - kde sme, tuná ten počet krajín (rečník hľadá údaje v podkladoch) - áno, že 17 krajín dosiahlo vyšší dlh, to isté povedané z opačnej strany, 10 krajín má nižší dlh ako Slovenská republika. Takže veľmi zjednodušene opäť povedané, sme niekde uprostred alebo v strede toho, toho pelotónu. Ak hovoríme o zrýchlení ekonomického rastu za uplynulý rok na úroveň 2,4 HDP, treba tiež pre objektivitu len doplniť alebo dodať, že v tom istom roku 2014 ekonomický rast v Maďarsku bol 3,6 % a v Poľsku 3,3 %. Na Slovensku 2,4. Čiže opäť nechcem, aby diskusia nešla po povrchu, aby sa splošťovala, aby sme diskutovali o tom, ako sa často diskutuje v médiách, kedy počúvame slová o tom, že sme premianti, sme najlepší, sme na špici a budeme mať najvyšší rast a tak ďalej. Pripomeňme si, opakujem, keď teda sa bavíme o uplynulom roku, že rast v Maďarsku bol 3,6 % a rast výkonu ekonomiky v Poľsku 3,3 %, čo je o 50 % väčší alebo lepší výsledok, ako tomu bolo na Slovensku.
Dobre, poďme ďalej. Mňa teší, že v snahe teda po objektívnej diskusii, viesť tú diskusiu objektívne, mňa teší, že tvorba hrubého fixného kapitálu, čo je pre budúcnosť krajiny a pre dlhodobú udržateľnosť krajiny, modernizáciu krajiny a pod. veľmi dôležité, tak v uplynulom roku nám hrubý fixný kapitál narástol tempom 5,7 %, to je naozaj dobré konštatovanie a to je naozaj dobrá správa pre Slovensko. Treba ju ale stále vidieť v tom kontexte uplynulých rokov, keď rok predtým sme mali pokles tvorby fixného kapitálu 2,7 % a ďalší rok predtým roku 2012 sme mali pokles až dokonca o 9,3 %, čiže takmer dvojciferným číslom nám v roku 2012 klesla tvorba fixného kapitálu. Teda ak chceme byť, a dúfam, že všetci chceme byť objektívni, samotná tá delta, tá medziročná zmena stavu za uplynulý rok v tvorbe fixného kapitálu je fajn, nárast takmer o 6 %, ale v kontexte tých uplynulých troch rokov – buďme k sebe úprimní a povedzme si –, že naozaj nie je to až také svetlé, až také ružové, ako to bolo v samotnom roku ’14. Pretože pamätáme si tie roky ’13, ’12, ako som spomínal, v roku 2012 dokonca pokles tvorby fixného kapitálu viac ako 9 % medziročný a to naozaj pre krajinu z dlhodobého hľadiska nie je dobré.
Ak to poviem jednu vetou zrozumiteľne, ten, to zlepšenie stavu za uplynulý rok v princípe ani nevyrovnáva tie poklesy tých dvoch rokov predchádzajúcich, čo sa udialo v roku ’12 a ’13. To je proste tak. A myslím si, že vtedy bude diskusia objektívna a vtedy budeme všetci dobrí ekonómovia, keď sa na ľubovoľný údaj z oblasti makroekonómie dokážeme pozrieť nie ako na stavovú veličinu za príslušný rok, v tomto prípade 2014, ale keď sa na akýkoľvek údaj vývoja makroekonomiky pozrieme ako na dynamickú veličinu, teda nie stavovú, ako sa vyvíjala medziročne, a tu by som vrelo doporučoval, aby sme si všímali horizont dlhší, ako je jeden volebný politický cyklus. Toto je veľmi, veľmi dôležité.
Teraz mám jednu otázku na pána podpredsedu vlády, pána ministra financií Kažimíra, chcem sa ho opýtať, v tejto správe konštatujete, že záväzky Slovenskej republiky voči stabilizačnému mechanizmu, teda to, čo ľudovo sme nazývali euroval 1, euroval 2, že predstavujú sumu až na pár drobných 2 mld. eur. Otázka znie a tá suma sa medziročne zvýšila tiež, aj keď nie výrazne, to bolo nejakých 102 alebo koľko miliónov, ale celkový objem, lebo, opäť opakujem, držme si nejaké historické dáta, aby sme mohli ľubovoľnú veličinu posúdiť čo najobjektívnejšie, je to 1 997 mil., čiže 2 mld. eur je suma záväzkov Slovenskej republiky pripadajúcich na EFSF, teda tú European Financial Stability Facility alebo tú európsku stabilizačnú linku, alebo eurovaly, nazvime to akokoľvek.
Otázka znie, veľa sledujem v médiách, teraz hodne sa diskutuje téma Grécka, tá téma naozaj horí a posledné hodiny, minúty ukážu teda, že či vôbec bude ešte to Grécko zachrániteľné, ja sa osobne domnievam, že nie, aj keby došlo na posednú chvíľu k ľubovoľnej forme dohody, tak to bude znamenať len predlženie toho trápenia, to bude naozaj hrôza bez konca, to bude naozaj predlženie tej agónie, ktorá si bude vyžadovať prísun ďalších desiatok miliárd eur bez akéhokoľvek svetla na konci tunela. Ale nechcem hovoriť teraz o Grécku, chcem sa opýtať, či spomínané 2 mld. eur záväzkov Slovenskej republiky voči EFSF, či táto suma peňazí je započítaná v našom dlhu. V médiách počúvame, že nič sa nedeje, že keby sa aj neodolateľné bezpodmienečné záruky, ktoré Slovenská republika vystavila voči stabilizačnému mechanizmu, zrealizovali, boli by uplatnené, inými slovami, to, čo bolo v podobe záruk, podsúvahovej položky, by sa stalo reálnym záväzkom a zo Slovenska by odtieklo reálna suma v eurách casch alebo hotovosť. Pýtam sa, aký by to malo teda dopad na náš deficit a dlh.
Pokiaľ viem, tak aj v deficite, aj v dlhu sú započítané naše vklady do základného imania trvalého eurovalu, čo bolo, myslím, na tri splátky rozbalené dokonca alebo na štyri, neviem presne, a tvorilo to sumu približne nejakých 692 alebo koľko mil. eur . To bol náš vklad, opakujem, do základného imania trvalého stabilizačného mechanizmu. Ale pokiaľ ide o vystavené záruky, ktoré už prekročili alebo dotýkajú sa presnejšie sumy 2 mld. eur, pýtam sa, ak by Grécko zajtra vyhlásilo štátny bankrot a ak by investori, ktorí požičali cez záchranné mechanizmy, ale koncový hráč je Grécko, požičali Grécku, a teda došlo by k uplatneniu záruk, a teda z podsúvahovej položky by sa stala súvahová položka, pýtam sa, ako je na toto pripravená Slovenská republika. To už nie je rok, dámy a páni, 2010, kedy sme počuli jedno také hysterické vyjadrenie, nemýliť si so slovíčkom historické, ale hysterické vyjadrenie vtedajšej premiérky Ivety Radičovej, ktorá povedala vo večer, keď padla vláda, 16 krajín sa predsa nemôže mýliť. Jasne sa ukázalo, že 16 krajín sa mýlilo a, bohužiaľ, 16 krajín sa mýli aj naďalej. To číslo sa zmenilo možno na 17, medzitým nejaká ďalšia krajina v poradí prijala euro, ale to nie je podstatné. Tvrdím, že ak dôjde k uvoľnenej forme dohody, ten omyl bude pokračovať ďalej, to Grécko je už cez ďalšiu austerity politiku proste škrtania verejných výdavkov nezachrániteľné, pokiaľ neopustí ESM possible eurozónu a nezavedie lokálnu menu. Nejdem opakovať, teraz znova hovorím, nejdem do detailov riešenia problematiky Grécka, ale mohli by sme mať tu na stole legitímnu požiadavku nás všetkých v tejto sále adresovanú ministrovi financií, ako by vyzeralo ten worst keys, ako by vyzeral ten najhorší prípad, že Gréci sú von z eurozóny, vyhlásili štátny bankrot, čo sa stane s peniazmi a so záväzkami Slovenskej republiky voči záchranným mechanizmom.
Nakoniec ešte poviem dve poznámky, tá prvá sa týka eurofondov, bola to aj téma samostatného bodu, myslím, na predchádzajúcej schôdzi slovenského parlamentu. V tejto súvislosti jedna jediná poznámka, ak hovoríme, že za uplynulý rok sme mali pán čerpania prostriedkov z rozpočtu EÚ 3,3 mld. eur, pardon, to bolo 3,2 mld. eur a skutočnosť bola len 1,2 mld. eur, že sme ušetrili na kofinancovaní 691 mil., tu chcem len podotknúť a pripomenúť výrok Ľudovíta Ódora, člena rozpočtovej rady, ktorý spočítal, nie povedal, ale spočítal, kvantifikoval, že každé jedno ušetrené euro na kofinancovaní znamená rovnaké jedno euro menej príjmov do štátneho rozpočtu.
V rýchlosti vysvetlím, ak sa nezrealizujú projekty, ktoré sa mali zrealizovať, Slovenská republika zdanlivo šetrí na kofinancovaní, lebo nepoužije peniaze na kofinancovanie, ale z nezrealizovaných projektov vám nebudú na príjmovú stranu rozpočtu plynúť dane z príjmu právnických osôb, to vždy za tým projektom nejaká osoba stojí. Nebudú vám plynúť, ja neviem, spotrebné dane, dane z priadnej hodnoty a tak ďalej a tak ďalej, alebo ak chcete, socioekonomické efekty, ktoré každý dobrý ekonóm, každý dobrý investor..., a predpokladám, že aj pán minister financií je investor, len v tomto prípade neinvestuje svoje privátne peniaze, ale verejné zdroje investuje alebo rozhoduje, ktorým smerom ich investuje, tak každý dobrý investor sa pýta na socioekonomické výsledky alebo dopady akéhokoľvek projektu. V tomto prípade tým projektom je štátny rozpočet, prirodzene, ktorý tiež vytvorí po 12 mesiacoch buď nejakú pridanú hodnotu, nejaký príspevok k zvýšeniu bohatstva krajiny, alebo – a to sa stáva, to sa stáva, bohužiaľ –, alebo aj úbytok bohatstva krajiny. To je tak, ako som spomínal na úvod môjho vystúpenia, ako s akciovou spoločnosťou.
A teda nezrealizované projekty z eurofondov znamenajú zdanlivú úsporu na kofinancovaní, v tomto konkrétnom prípade za minulý rok vo výške 691 mil. eur, ale ak by sa tie projekty boli bývali zrealizovali, tak prinesú 691 mil. naviac príjmov do štátneho rozpočtu cez spomínané efekty dane z príjmov právnických osôb, spotrebných daní, dane z priadnej hodnoty a ďalších, ako som spomínal, socioekonomických efektov, ak by tie projekty zrealizované boli. Toto je naozaj stav, ktorý sa nedá charakterizovať nijak inak ako jednou vetou, ktorá znie, že je to krajina premrhaných alebo premárnených príležitostí, ak chceme konkrétne sa baviť o eurofondoch.
Tu chcem pre objektivitu doplniť, že áno, za takýto stav nenesie politickú zodpovednosť pán predkladateľ, pán minister Kažimír, máme tu predsa za každý operačný program nejaký riadiaci orgán, ktorý, ktorý by mal nosiť a možno v množstve prípadov nielen politickú zodpovednosť, ale vieme veľmi dobre, že mnohé, mnohé z tých prípadov sú zrelé aj na majetkovú, ale aj na trestnoprávnu zodpovednosť.
Ale toto majme stále na pamäti, že nedosiahli sme úspory 691 mil., áno, na cashovej báze, na hotovostnej báze snáď áno, lebo sme nemuseli kofinancovať tie projekty, ale pravdou je, že na báze tých efektov, ktoré sme mohli inkasovať, ak by tie projekty zrealizované boli, sme inkasovali čistú stratu. Netvrdím to ja, tvrdí to člen rady pre rozpočtovú zodpovednosť Ľudovít Ódor. Pamätajme si tú tézu, jedno euro rovná sa jedno euro. To, čo ušetríte na kofinancovaní, to vám odchádza v podobe alebo pripravili ste sa presnejšie o naviac príjmy, ak by tie projekty zrealizované boli. A to je naozaj strata príležitostí pre krajinu, hlavne smerom do budúcna, obzvlášť ak to oprieme o známu tézu, že, myslím, viac ako 80 % všetkých investícií na Slovensku je pokrývaných z eurofondov.
Posledná poznámka, konsolidačné úsilie. Budeme o nej hovoriť o chvíľu podrobne v bode, ktorý sa volá Program stability na roky ’15 - ’17, takže len na margo toho roku ’14 chcem povedať, že zatiaľ čo v roku 2013 môžeme objektívne aplaudovať, že konsolidačné úsilie bolo dva percentuálne body alebo 2 % výkonu ekonomiky, ľudovo, zjednodušene povedané, stav verejných financií sa zlepšil o 2 % HDP, tak hneď rok nato a to je práve rok 2014, záverečný účet ktorého teraz prerokovávame, došlo k zhoršeniu o mínus 0,6 % HDP na tom konsolidačnom úsilí.
No a teraz, čo chcem s tým povedať, v týchto predkladaných materiáloch sa to múdro nazýva, že rok 2014 je rokom, citujem, "fiškálnej expanzie", prosím vás, to už má problém aj pomaly ekonóm porozumieť tomu slovnému spojeniu alebo tomu dvojsloviu, že došlo k expanzii, menej zdatný ekonóm sa teší, lebo všetko, čo expanduje, znamená, že to rastie, nie, a keď je veľa, veľa a ešte viac a medziročne to stúpa, tak to je good news, to je dobrá správa. No len fiškálna expanzia v tomto prípade znamená, a teraz som fakt objektívny, zatiaľ čo rok 2013 môžeme chváliť plus 2 % konsolidačné úsilie, tak rok 2014 znamená mínus 0,6 %, čiže nie fiškálna expanzia, ako sa to múdro nazýva, ale inými slovami povedané, je to zhoršenie stavu verejných financií, tomu už rozumie každý, čo je zlepšenie a čo je zhoršenie. Pacient, ktorý má teplotu, tak vie, že 40 stupňov je horšie, ako 39, ale vie súčasne, že 39 je horšie ako 38, a súčasne vie, že keď sa dostane na 37,5, nie som lekár, ale myslím, že tam sa nachádza tá vybalancovaná teplota organizmu, ale súčasne vie, že keď bude mať 36 alebo 35, že zomrie na podchladenie, hej. Čiže na tomto príklade chcem uviesť, že ako sa dá všetko naozaj pekne tak zaobaliť do toho kulantného wordingu, za ktorým sa nám môže častokrát strácať podstata.
Takže konštatujem, v roku 2014 došlo k zhoršeniu stavu verejných financií a toto je jediná správna interpretácia predloženého materiálu, ale súhlasím a viem, že situácia je vážna aj v okolitých krajinách a ona bude ešte vážnejšou, toho sa dočkáme možno ešte do konca tohto politického cyklu, tak súčasne konštatujem, že mohlo to dopadnúť aj horšie.
Ďakujem pekne.
|
32. Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí sa zapojili do diskusie. Trošku musím konštatovať, že mi je naozaj veľmi ľúto, že až na malé výnimky to opäť nebola diskusia, ktorá by išla po vecných, ekonomických, racionálnych argumentoch, v čom môj návrh alebo návrh mojich kolegov je zlý, v čom je dobrý, kde ho treba vylepšiť, ale všetci skĺzli, a opakujem, až na malé výnimky, len k tej argumentácii typu, že či tu má byť logo, nemá byť logo a či košík ako nápad je Hlinov, copyright alebo niekoho iného copyright. Sklamem vás, pán kolega Hlina, to je copyright predsedu vlády Roberta Fica, ten mal také dva veľké nákupné vozíky. To si pamätáte. A to by sme sa mohli sporiť, viete, až do obdobia Baniča, keď vynašiel padák, že každý, kto skočil padákom, tak ešte Baničovým dedičom by mal niečo zaplatiť, lebo ten vynašiel ten padák. Viete, čiže je mi veľmi ľúto, že po tejto rovine skĺzava táto veľmi, veľmi dôležitá diskusia a je úplne jedno, kto z nás si v tejto sále uvedomí závažnosť problému, pred ktorým Slovensko dnes stojí. Či si to uvedomujeme alebo nie, ten problém nás dobehne a on už tu je. A to je to sociálne napätie v spoločnosti, to je to prešľapovanie Slovenska už niekoľko rokov na mieste, to je nespochybniteľné a to je to tápanie a to je, opäť opakujem, jedno, či zo strany ľavice alebo pravice, ako to Slovensko odblokovať, ako uvoľniť ten rozvojový potenciál Slovenska. Toto je to kľúčové a tu by mala smerovať diskusia, odhodiť naozaj bokom nejakú ideológiu a to hranie sa na ľavicu a pravicu, lebo sa dostaneme do takých komických poznámok, ako kolega Kéry, nepodporujete slovenské výrobky. Keby ste boli trošku zdatní v ekonomike a v ekonómii, tak viete, že DPH nemôžete rozlišovať na domáce a importované výrobky. To by ste mohli vedieť. Tak toto je výsledok potom tejto amatérsky, bohužiaľ, vedenej debaty. Ďakujem pekne.
|
22. Ďakujem pekne za slovo, vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, spravodajca, dámy a páni. Dovoľte mi na úvod povedať jednu kľúčovú tézu k môjmu vystúpeniu. Slovensko je potrebné odblokovať a dôvod, prečo je potrebné Slovensko odblokovať, je ten, že Slovenská republika už roky prešľapuje na mieste.
Druhá téza, ak chceme Slovensko skutočne odblokovať, tak potrebujeme, aby sa ľudia nadýchli a potrebujeme, aby sa nadýchli skutočne všetci občania Slovenskej republiky, všetky domácnosti, pretože Slovenská republika začína mať obrovský problém s chudobou a verím, že ak sa neurobí žiadna zmena politík, tak tento problém narastajúcej chudoby bude stále robustnejší a robustnejší a je úplne jedno, kto bude v nasledujúcom období pri moci. Čo je veľmi smutným konštatovaním, že sociálne balíčky, ktoré boli predstavené z dielne vládnej strany, prvý a druhý balíček je známy, tretí balíček je zatiaľ v takej hmlovine zastretý, ale bude pravdepodobne predstavený v januári na budúci rok tesne pred parlamentnými voľbami, tak smutným konštatovaním je predovšetkým to, že spomínané tri sociálne balíčky majú dve obrovské chyby.
Prvou chybou je to, že nemajú tieto sociálne balíčky, ktoré sú, podčiarkujem, v celkovej sume približne 1 mld. eur, zdrojové krytie. Ja som k dnešnému dňu u všetkých troch sociálnych balíkov, opakujem, prvý, druhý pomerne má známe kontúry, aj kvantifikáciu, myslím, že prvý bol za 200 mil., druhý za 250 a ten avizovaný tretí má byť až viac ako 400 mil. eur, tak pokiaľ ide o zdrojové krytie týchto sociálnych balíkov, tak sme k dnešnému dňu počuli jednu jedinú vetu, a to bola, citujem, alebo voľne parafrázujem ministra financií Petra Kažimíra: "pokryjeme to zo zvýšeného výberu daní". A toto je naozaj nielenže nedostatočné konštatovanie, ale konštatovanie veľmi smutné a to je druhá výtka voči tým známym trom sociálnym balíkom z dielne vládnej strany SMER, že sú adresované selektívne vybraným skupinám obyvateľstva a nie je náhodou, že tieto skupiny sa takmer stopercentne prekrývajú s voličskou skupinou strany SMER. To je proste tak. A toto je veľmi veľké nebezpečenstvo spomínaných troch sociálnych balíkov z dielne vládnej strany SMER, že v konečnom dôsledku, teda pamätajme si tú prvú výtku, ktorá hovorí, že tieto balíky nemajú zdrojové krytie a tá druhá výtka je, že tieto balíky povedú k likvidácii strednej vrstvy obyvateľstva alebo presnejšie, ak chcete, strednej príjmovej skupiny obyvateľstva na Slovensku.
Preto spolu s mojimi kolegami Jurajom Miškovom, Martinom Chrenom, Danielom Krajcerom sme pripravili a verím, že na konci môjho vystúpenia nadobudnete aj vy toto presvedčenie, skutočný sociálny balíček. Skutočný preto, lebo sa netýka selektívne vybraných skupín obyvateľstva, ale ak bude prijatý, tak sa dotkne výrazným spôsobom naozaj všetkých domácností, všetkých občanov Slovenskej republiky. A po druhé, tento sociálny balík, ešte raz, dávam mu prívlastok skutočný, má zdrojové krytie, o ktorom budem veľmi podrobne hovoriť. Celú kvantifikáciu, ak chcete, zásobník šestnástich opatrení, ktoré je potrebné urobiť, podčiarkujem, na výdavkovej strane verejného rozpočtu, na výdavkovej strane, čiže nie na príjmovej strane cez zvyšovanie daní, odvodov a poplatkov, ale na výdavkovej strane rozpočtu a v tomto prípade vie byť aj takýto skutočný sociálny balíček zdrojovo, ak chcete, neutrálny alebo rozpočtovo teda neutrálny. Nebude tu zdôvodnenie, odkiaľ na to vziať peniaze. To len chcem tak jemne podotknúť, že aj kolega poslanec Hlina nie tak dávno za týmto rečníckym pultom, si pamätáme, porozkladal tie jednotlivé typy potravín a vecne bol jeho návrh správny a ja ho podporujem všetkými desiatimi, aby sme konečne dokázali nájsť politickú odvahu na Slovensku znížiť daň z pridanej hodnoty na potraviny. Takže v tej v prvej časti súhlasím aj s tým, čo tu, myslím, že na poslednej schôdzi prezentoval kolega Hlina, len mal rovnako ten jeden nedostatok, ten jeho návrh, že nepovedal, odkiaľ na to vziať peniaze, alebo to, čomu sa odborne hovorí zdrojové krytie takéhoto opatrenia.
Takže, dámy a páni, ak dovolíte, ten dôvod, prečo predkladáme spomínaný návrh alebo novelu zákona o dani z pridanej hodnoty, je ten, a to tu poviem naozaj veľmi exemplárne, ten dôvod je ten, aby si konečne ľudia na Slovensku vydýchli, aby konečne mohli, a nebudem to hovoriť teraz populisticky v zmysle, aby mohli profitovať na tom, že doteraz sa diala konsolidácia verejných financií na Slovensku na úkor ľudí a že konečne ľudia majú právo a nárok si vydýchnuť a podobne. A súčasne budem veľmi objektívny a poviem, že je úplne jedno, akú sme tu mali od roku 1989 vládu, či to bola vláda ľavicová alebo pravicová, je naozaj úplne jedno, čiže nevynímajúc aj pravicové vlády dostali sme sa do bodu, ktorý je ďalej neudržateľným. A ten bod je neudržateľný práve kvôli tomu, že nám narastá na Slovensku problém chudoby, narastá nám na Slovensku sociálne napätie a teraz bez nejakej patetickej snahy chcem povedať, že naozaj len hluchý to nepočuje a slepý to nevidí, že narastá na Slovensku sociálne pnutie a bude narastať veľmi rýchlo a do veľkých rozmerov. A súčasne ten bod je neudržateľný práve preto, že ak si pozrieme na nespochybniteľné tvrdé dáta, ak si pozriete na sadzbu dane z pridanej hodnoty na potraviny v okolitých krajinách, tak si myslím, že nie sú potrebné nejaké ďalšie zdôvodňovania tohto kroku. Myslím teraz tie zdôvodňovania, nie politické, ale vecné. Sadzba DPH na potraviny v susednom Poľsku je 8 %. Koľko je na Slovensku? Dvadsať. Sadzba dane z pridanej hodnoty na potraviny v susednom Rakúsku je 10 %. Aj preto napríklad nie je žiadnym prekvapením, keď pôjdete do, tuto kúsok za hranicu do Hainburgu, koľko automobilov so slovenskou poznávacou značkou tam nájdete. Nejdú obdivovať krásy Hainburgu, idú si nakúpiť základné životné potreby, teda základné potraviny. Sadzba dane z pridanej hodnoty v susednej Českej republike je 15 %. Stále majme na pamäti tú slovenskú dvadsiatku. Sadzba dane z pridanej hodnoty v susednom Maďarsku je 18 %. Takže keď to zosumarizujem, tak Poliaci 8, Maďari (pozn. red.: správne má byť "Rakúsko") 10, Česká republika 15, Maďarsko 18. Na Slovensku máme najvyššiu sadzbu dane z pridanej hodnoty na potraviny spomedzi všetkých okolitých krajín. Súčasne chcem povedať, že nami navrhovaná novela zákona o dani z pridanej hodnoty na potraviny prináša, alebo je súčasťou celého veľkého komplexného skutočného sociálneho balíka, ktorý je opretý o štyri kľúčové piliere. Nenájdete tam ani vlaky zadarmo, nenájdete tam ani rekonštrukciu spoločných nejakých priestorov alebo foajé alebo vestibulov v nemocniciach, čo nájdete v tom sociálnom balíku vládnej strany SMER. Apropo, zabudol som ešte povedať, že všetky tie tri sociálne balíky z dielne vlády sú len bohapustým priznaním zlyhania vlády v oblasti sociálnej politiky. Prečo zlyhania? Pretože ak niekto vládne sedem rokov z deviatich, z ostatných deviatich rokov a na sklonku toho vládnutia prichádza so sociálnymi balíkmi, tak de facto, či chce alebo nechce, priznáva svoje zlyhanie v oblasti sociálnej politiky.
Takže v našom balíku, vrátim sa k charakteristike nášho skutočného sociálneho balíka, nenájdete ani vlaky zadarmo, ani obnovu tých vestibulov alebo foajé, tých spoločných priestorov v nemocniciach, ktoré si myslím, že každá responzibilná zodpovedná vláda by mala sa starať o to, aby do tých nemocníc sa dalo vstúpiť, aby vám nepadala tá omietka na hlavu, čo tu odznelo veľakrát bez ohľadu na to, či chce prezentovať sociálny balík alebo nie. Takéto opatrenia naozaj nemajú čo hľadať v sociálnom balíku. Ten náš sociálny balíček je postavený na teda štyroch pilieroch. Prvý z nich prezentujem práve teraz v spojitosti s predloženou novelou zákona o dani z pridanej hodnoty a týka sa, a to je úplne podstatné, zníženia sadzby DPH na potraviny z 20 na 13 %, ale jedným dychom musím dodať, že ide o zníženie sadzby DPH na všetky druhy potravín. Ešte raz podčiarkujem, na všetky druhy potravín. Preto ten košík, ktorý, diváci, ak sledujú toto vystúpenie cez webovú stránku Národnej rady, cez internet, tak ho nevidia, nie je v zábere, preto ten prostredný košík s označením Slovenskej občianskej koalície je plný potravín, pretože je to didaktická pomôcka, ktorá hovorí o tom, že navrhujeme znížiť DPH na potraviny z 20 na 13 %, podčiarkujem, na všetky typy a všetky druhy potravín. Ten košíček, ktorý je označený slovíčkom pravica, je prázdny. Pozor, aby nevzniklo nedorozumenie, to neznamená, táto didaktická pomôcka, že za pravice ľudia nejedli. Táto didaktická pomôcka znamená, že ani pravica nenašla na Slovensku nikdy odvahu znížiť sadzbu DPH na potraviny. A ten nákupný košík, ktorý vidíte na opačnej strane s označením ľavica, teraz sa prihováram aj kolegovi poslancovi Hlinovi, v ňom nájdete len štyri druhy základných potravín. Ak si dobre pamätám, je tam mäso, je tam pečivo, je tam mlieko a je tam maslo. Prečo tieto štyri druhy? Pretože tie sa nachádzajú v spomínanom druhom sociálnom balíčku z dielne vládnej strany. A už vidím nesúhlasné pokyvovanie hlavami niektorých kolegov, ale opäť sa vrátim, aj kolegu Hlinu, pretože myslím, že včera to tu povedal, že prečo nie takéto riešenie, ktoré znižuje DPH na všetky druhy potravín, veď to bude znamenať, citujem, voľne parafrázujem kolegu Hlinu: "veď to bude znamenať aj zníženie DPH na kaviár". Viem, čo mal touto metaforou na mysli, že aj niektoré luxusné typy potravín by potom boli v tej nižšej zníženej sadzbe dane z pridanej hodnoty.
Máte plnú pravdu, pán kolega, len bol by som veľmi nerád, keby sme viedli túto kľúčovú diskusiu, pretože nezabúdajme, že nad ňou stojí tá základná téza, že ľudia na Slovensku sa potrebujú nadýchnuť a potrebujeme sa veľmi rýchlo popasovať s chudobou na Slovensku, pretože narastá sociálne napätie, ale potrebujeme sa s tou chudobou popasovať tak, aby sme súčasne nelikvidovali na Slovensku strednú triedu. A s týmto, pevne verím, že bude súhlasiť aj kolega Hlina, pretože spoločnosť, ktorá sa dostane do bodu veľkej extrapolácie, že na jednej strane tu bude promile obyvateľstva ultrabohatých, stredná trieda je diera, je vákuum, je "hole" a na konci budete mať 80 % populácie, ktoré bude buď už v pásme chudoby, buď pod ňou alebo v pásme ohrozenia. To znamená, že v najbližšom horizonte spadne pod tú hranicu chudoby. Tak takáto spoločnosť, ktorá nemá robustnú počtovo, myslím, veľmi vysoko zastúpenú strednú príjmovú skupiny obyvateľstva alebo strednú triedu, je z dlhodobého hľadiska odsúdená na zánik. To je proste tak. Akonáhle tá príjmová nerovnosť alebo nerovnosť v tej distribúcii príjmov dostane tieto dve extrémne polohy, dve polohy, a ja som presvedčený o tom, ako sledujem vývoj v ekonomike na Slovensku, nie od roku 2010, len keď som vstúpil do politiky, ale v princípe ešte predtým, v predchádzajúcom povolaní som sa rovnako venoval makroekonomike a naozaj trochu niečo viem o fungovaní ekonomiky na Slovensku, tak konštatujem s plnou vážnosťou, že na Slovensku od roku 1989 sa systematicky a dlhodobo likviduje stredná trieda. A uvedomme si ešte raz jednu vec, že spoločnosť, ktorá si zlikviduje strednú triedu, je odsúdená na zánik. A ak chceme to Slovensko, ako som povedal v úvode, odblokovať alebo, ak chcete, odomknúť alebo, ak chcete, uvoľniť potenciál Slovenska, ktorý je tu, je prítomný a je robustný, ale, bohužiaľ, vplyvom aj ľavice, aj pravice Slovensko prešľapuje dlhé roky na mieste. A myslím, že to cítime všetci v tejto sále, len nie každý chce, alebo má odvahu to pomenovať, pretože prirodzene nie je to celkom politicky populárne, nosí to so sebou výrazné politické náklady, obzvlášť, keď sa blížia parlamentné voľby. No ktorá strana by už politicky priznala, že Slovensko roky prešľapuje na mieste? Ktorá politická strana by priznala pred parlamentnými voľbami, ak sa čo i len na pár mesiacov mihla vo vláde, to znamená, že si je vedomá toho, že nesie aj ona spoluzodpovednosť za vývoj na Slovensku, je jedno, či tam bola dva roky alebo sedem z deviatich rokov, ktorá strana by priznala, že systematicky dochádza na Slovensku k likvidácii strednej triedy? Odpoveď je: žiadna politická strana. Preto som presvedčený v najlepšej vôli o tom, že mnohí prítomní, mnohí z vás alebo aj mnohí z občanov, ktorí sledujú toto vystúpenie, budú súhlasiť so mnou, keď som povedal tie dve kľúčové tézy, že Slovensko sa začína veľmi vážne boriť s problémom narastajúcej chudoby a tá druhá téza, že na Slovensku sa dlhodobo likviduje stredná trieda. Ale vrátim sa k tomu pomyslenému kaviáru. Tu chcem povedať, že nechoďme teda v tej diskusii tak po povrchu argumentačne a odbijeme takýto návrh takýmto protiargumentom,že no dobre, Slovenská občianska koalícia prichádza s návrhom na zníženie sadzby DPH na všetky typy potravín a teda by sa znížila sadzba aj na luxusné potraviny. Tu treba povedať dve kľúčové poznámky. Tá prvá sa týka toho, že pozrime sa na tú vec z opačného uhla, pán kolega, prihováram sa k vám, prečo alebo na základe čoho si vláda osobuje vyjadriť názor, že nízkopríjmová skupina obyvateľstva konzumuje len tieto štyri typy základných potravín? Pýtam sa, nízkopríjmová vrstva obyvateľstva na Slovensku nekonzumuje jogurt? Prečo v tom košíku nie je? Prečo sa ten jogurt neobjavil v tom druhom sociálnom balíku? A tak by som mohol pokračovať ďalej, pretože tam je len čerstvé mäso. Ja sa pýtam, nízkopríjmová skupina obyvateľstva na Slovensku nekonzumuje mäsové výrobky, salámy? A mohol by som pokračovať ďalej a ďalej. Takže skúsme sa z opačnej strany pozrieť na ten problém. A tu verím, že aj kolega Hlina, aj všetci ostatní kolegovia alebo veľká väčšina z vás, všetci nie, pretože predseda výboru pre európske záležitosti určite nie, ale verím, že drvivá väčšina prítomných v sále ešte stále je zástancom otvorenej trhovej ekonomiky vybudovanej naozaj na tých princípoch voľnej súťaže. A pevne verím, že platí aj opak, že nie ste zástancami centrálne plánovanej ekonomiky, ktorá tu bola do roku 1989, a teda žiadna vláda, ani ľavicová, ani pravicová by si nemala privlastniť právo rozhodovať o tom, aké typy potravín, ktorá príjmová skupina obyvateľstva na Slovensku bude konzumovať. Ponechajme to láskavo na slobodnú voľbu jednotlivých spotrebiteľov.
A druhý argument, opäť sa vrátim ku kaviáru, je ten, že ak si zoberiete, akou percentuálnou mierou sú zastúpené potraviny v tom rodinnom mesačnom účte, v tom rozpočte, v tej spotrebe domácnosti, ako sa to oficiálne nazýva, tento údaj, tak rovnako sa zhodneme všetci na tom, že potraviny, čím je tá rodina, sa nachádza v tom nižšom pásme príjmovom, tak tým sú tam práve tie základné potreby zastúpené väčšou mierou. Na tom sa predsa zhodneme. A tu práve patria nielen potraviny, tu patria ostatné služby spojené s bývaním, náklady na teplo, kúrenie, vodu a tak ďalej. Vodné, stočné a tak ďalej. Čiže tu chcem povedať, že práveže, ak navrhujeme zníženie DPH na všetky, podčiarkujem, typy potravín z 20 na 13 %, tak práveže toto opatrenie, akokoľvek sa to nezdá na prvý pohľad, ale keď si odkryjete tú pokrievku a pôjdete po rýdzo vecných, odborných, ekonomických argumentoch, tak práveže toto opatrenie je výsostne adresné. Pretože, opakujem, nižšie príjmové skupiny obyvateľstva majú v tom svojom spotrebnom koši výrazne väčšou mierou zastúpené potraviny a naopak, čím je tá domácnosť v tom pásme vyššieho príjmu, tak u nej, pokrytie u takejto domácnosti základných potrieb aj v rámci toho, teda potravín a nákladov na bývanie je zastúpené výrazne nižšou mierou. Čiže v tom je to opatrenie adresné, že samozrejme, že vo väčšej miere pomáha nízkopríjmovým skupinám obyvateľstva. Druhý pilier toho nášho sociálneho, skutočne sociálneho balíka sa nazýva zníženie sadzby dane z pridanej hodnoty na energie pre domácnosti. Tretí pilier sa nazýva zníženie sociálnych odvodov pre zamestnancov o dva percentuálne body. To nájdete v paragrafovanom znení, tento návrh, myslím, že je pod bodom, teraz neviem, 49, ak sa nemýlim. Čiže dva body po, po tomto prerokovanom bode, prichádza paragrafované znenie z dielne Slovenskej občianskej koalície na zníženie sadzby, percentuálnej sadzby sociálnych odvodov o dva percentuálne body. No a nakoniec ten štvrtý pilier je návrh na zrušenie koncesionárskych poplatkov, ktoré kolega Krajcer, keď bol ministrom kultúry vo vláde Ivety Radičovej, už aj presadil. Po nástupe vlády SMER-u, bohužiaľ, tento návrh bol opäť vrátený do pôvodného stavu, alebo teda ten skutkový stav zrušenia koncesionárskych poplatkov prestal platiť. A teraz, ak dovolíte, pár sumárnych čísel. Celý tento skutočný sociálny balík, ako som avizoval dopredu, má úplne presne kvantifikované dopady na štátny rozpočet a áno, poviem to na plné ústa, celkový objem týchto dopadov sa pohybuje vo výške tesne nad 816 mil. eur. Hovorím aj v jednotkách, tú šestku, ak tam máte na konci 816. Hovorím to preto, lebo je to naozaj kvantifikované s presnosťou na jednotky miliónov eur. Čiže 816 mil. eur. Potiaľ by to mohlo opäť súc v tej diskusii plávajúc po povrchu sa javiť, že no veď fajn, veď tri sociálne balíky z dielne vládnej strany majú rovnako súčet niekde blížiaci sa k jednej miliarde, ale stále majme na pamäti to, čo som povedal, že tento balík sa netýka selektívne vybranej skupiny obyvateľstva, ktorá nie náhodou v prípade vládnej strany sa stomi percentami takmer prekrýva s elektorátom, teda s tou skupinou obyvateľstva, z ktorej sa rekrutuje elektorát ľavicovej strany. Toto je balík, ktorý postihuje v tom dobrom slova zmysle znamienkom plus všetky typy domácnosti na Slovensku, podčiarkujem, všetky typy domácností. No a proti tým 816 mil. eur, čo je cena, ak chcete, tohto sociálneho balíka, nielen zníženie sadzby DPH na potraviny z 20 na 13 %, ale aj zníženia sadzby dane z pridanej hodnoty na energie pre domácnosti, ale rovnako tak zníženia sociálnych odvodov o dva percentuálne body a zrušenia koncesionárskych poplatkov. Takže stále máme na pamäti tieto štyri piliere, na ktorých je postavený tento sociálny balík. Ako som avizoval, 816 mil. eur je znamienko plus pre domácnosti. Skutočne na ročnej báze by všetky domácnosti na Slovensku mali v peňaženkách v súčte viac o 816 mil. eur. Niektorí z vás, ktorí bližšie sledujú to, čo produkujeme v ostatnom čase, tak veľmi dobre vedia, že sme predstavili aj kvantifikáciu podľa typov domácností, koľko na tom bude mesačne profitovať single, ako jeden človek, lebo aj to je domácnosť, manželia v bezdetnej domácnosti, manželia s jedným dieťaťom, s dvomi deťmi, s tromi deťmi, s tromi a viac deťmi až po dôchodcovskú domácnosť, lebo aj to je domácnosť. Takže sme to prepočítali v tomto prípade s presnosťou na euro a na mesiac a vychádza to, že podľa jednotlivých typov domácností ostane ľuďom v peňaženke po prijatí takéhoto sociálneho balíka mesačne viac, sa to pohybuje, myslím, od 19 alebo 23 eur až po 50 eur mesačne, čo je na ročnej báze 600 eur tých 50 mesačne. To je pre takú tú štandardnú, tú klasickú domácnosť, otec, mama, obidvaja pracujúci a dve deti, to je 50 eur na mesačnej báze, to je 600 eur ročne a to už je suma, ktorá sa pomerne tesne blíži k priemernej mzde, k mesačnej mzde na Slovensku, ktorá je v úrovni dnes niekde okolo 840, ak sa nemýlim, 842 eur, najnovší údaj. No a teraz, čo je veľmi podstatné. Tak ako káže legislatívny proces, požiadali sme ministerstvo financií o stanovisko k tomuto predloženému návrhu zníženia DPH na všetky typy potravín z 20 na 13 %. Mňa naozaj veľmi negatívne prekvapila odpoveď z dielne ministerstva financií, keď došlo také na pár riadkov stanovisko, ktoré hovorí o tom, že ministerstvo nemôže s tým súhlasiť, pretože, a teraz počúvajte dobre, v návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2015 až 2017 sa nepočíta s takýmito zdrojmi. Ale keby sme si teraz osvojili túto vetu a vztiahli ju na všetky legislatívne návrhy, ktoré prichádzajú aj z dielne samotnej vlády, tak vláda by v prípade, teda by v sociálnej oblasti nemohla urobiť ale vôbec nič. Lebo prvý sociálny balíček strany SMER - sociálna demokracia 200 mil., druhý sociálny balíček 250, tretí sociálny balíček viac ako 400, zatiaľ ho nikto nevidel, len už bola niekde na tlačovke vládnych predstaviteľov tá suma spomenutá, takže sa dostávame v súčte k sume blízko jednej miliardy. A ja sa pýtam, keď sme v novembri 2014 schvaľovali rozpočet verejnej správy na roky 2015 až 2017, lebo v rámci trojročného rozpočtovania, ja sa pýtam, kto z vás, ktorý si ten rozpočet prečítal, tam našiel zdroje krytia na spomínanú jednu miliardu, čo je súčet, približný súčet troch balíkov z dielne vládnej strany? Kto z vás tam našiel tie zdroje krytia, kde bolo presne položkovite uvedené v rozpočte verejnej správy na roky 2015 až 2017? Veď predsa v novembri 2014 o treťom sociálnom balíku ešte ani netušil ani minister financií. Nie? A keby tu sedel, pevne verím, že to potvrdí, lebo jednoducho, to je, to je holá pravda, to je holý nespochybniteľný fakt. A preto som bol trošku smutný, keď z dielne ministerstva financií prišiel, prišlo to stanovisko, ktoré hovorilo o tom, že no, že síce dobre, aleže nemáme na toto v rozpočte verejnej správy na roky 2015 až 2017 zdrojové krytie. A preto, dámy a páni, keď bol predstavený nie tak dávno na tlačovke členov vlády druhý sociálny balík - nie, on dokonca bol pre verejnosť predstavený na tom veľkom takom slávnostnom nejakom sneme, ak sa nemýlim - tak otázka od novinárov: "Z čoho to chcete zaplatiť? Aké máte zdrojové krytie?", odpoveď: "Máme vyšší výber daní." No a toto považujem naozaj za nezodpovedné, za nezodpovedné. No a teraz, ak dovolíte, vrátim sa k tej DPH na potraviny. Vzhľadom k tomu, že máme najvyššiu sadzbu dane z pridanej hodnoty na potraviny na Slovensku, to vedie okrem iného, sú tam aj iné príčiny, k tomu, že nakupujeme na Slovensku potraviny za najvyššie ceny v porovnaní s okolitými krajinami, a to v praxi vedie k tomu, ako som spomínal, že v tom Hainburgu nájdete na parkovisku slovenské ŠPZ-ky na autách. To vedie ale, pozor, aj k tomu, to sa netýka len Bratislavy, že ľudia z južných okresov Slovenska chodia nakupovať potraviny do Maďarska. A keďže ja pochádzam z Kežmarku spod Tatier, tak to vedie aj k tomu, že Spišiaci a ďalší zo severu Slovenska chodia nakupovať kam? No do Poľska. A teraz nebudem ťahať diskusiu do šírky o kvalite niektorých poľských potravín a tak ďalej, ale opakujem, toto nie je teraz téma môjho vystúpenia. Ale pravdou je, že ľudia na Slovensku žijúci v tých prihraničných oblastiach chodia nakupovať do Maďarska, do Rakúska, do Poľska a zabudol som ešte na našich susedov, Českú republiku. Tento stav by mal mrzieť ministra financií každého štátu a nech je tým ministrom financií ktokoľvek. Pretože ak naši spotrebitelia budú nakupovať potraviny do susedných štátov, tak nielenže dávajú prácu, dávajú zamestnanie občanom susedného štátu. Tých efektov, alebo v tomto prípade pre Slovenskú republiku disefektov je tam celá rada. Tam ostáva potom, v tom Rakúsku, Poľsku, Maďarsku ostáva samozrejme aj slovenským spotrebiteľom zaplatená daň z pridanej hodnoty. Tam ostávajú, lebo ten Slovák, keď ide naspäť domov z Hainburgu, tak si spravidla ešte aj natankuje na pumpe, lebo ešte aj ten liter benzínu má lacnejší ako na Slovensku a to má ďalšie a ďalšie, podčiarkujem, nie efekty, ale disefekty pre Slovensko. Preto tvrdím, že takýto stav je dlhodobo neudržateľný a mal by mrzieť ministra financií, nech ním je, alebo v budúcnosti bude ktokoľvek. Má to ešte jeden veľmi pozitívny dopad, ten skutočný sociálny balík, o ktorom hovorím, a to je ten, že v takomto prípade, ak jeho dôsledkom bude viac peňazí v peňaženkách ľudí, musím stále podčiarkovať - všetkých typov domácností - samozrejme, že je to diferencované. Ten dopad je kvantitatívne rozdielny podľa toho, o aký typ domácnosti ide, tak tí ľudia, keďže majú viacej peňazí, tak nejakým spôsobom s tou úsporou, ktorá môže dosiahnuť až spomínaných 600 eur ročne alebo 50 eur mesačne, nejako s tou úsporou tí ľudia, tie domácnosti naložia. A naložia s tou úsporou spravidla tak, s tou ušetrenou časťou, ale opakujem, to je suma 816 mil. eur, ktorá sa takto rozdelí občanom a zaparkuje v ich peňaženkách, tak môžu naložiť viacerými spôsobmi, buď napríklad presunú svoju spotrebu do tovarov dlhodobej spotreby, alebo budú zvyšovať vlastné úspory, čo je koniec koncov tiež dobrý signál pre ekonomiku, pretože platí jedna poučka v makroekonomike, že "i" rovná sa "s". V preklade "investment" rovná sa "savings", alebo ešte inak to poviem zrozumiteľne, každá krajina môže len toľko investovať, koľko ušetrila, že? Investície sa rovná úspory. Ja som veľmi rád, že to upútalo aj kolegov z MOST-u - HÍD, aj kolegu Bélu Bugára a ďalších. No a teraz, ak dovolíte, v druhej časti môjho vystúpenia sa povenujem trochu vopred avizovanej téze, že tento skutočný sociálny balík nielenže je s presnosťou na euro kvantifikovaný v oblasti dopadov na jednotlivé typy domácností, o koľko viac peňazí v peňaženkách to prinesie ľuďom, ale, a to je to obrovské ale, čo som doposiaľ počas môjho päťročného pobytu v politike ešte od nikoho nepočul, a to je to spomínané zdrojové krytie. No a teraz možno trošku tie úsmevy pôjdu dole a teraz možno budeme mať naozaj vážnu diskusiu. Pretože ja nemôžem súhlasiť s odpoveďou ministra financií, že zdrojovo to budem kryť z vyššieho výberu daní. Vy môžete predsa, na Slovensku všetci vieme, že áno, oproti plánovaným parametrom máme "year to year", z roka na rok väčší objem vybratých daní, ale vieme veľmi dobre, že pod toto sa podpisujú tri kľúčové faktory. Ten prvý je ten, že rastie daňový základ, čiže daňový základ jak fyzických osôb, tak právnických osôb rastie, lebo sa trošku začína dariť ekonomike, akokoľvek ten ekonomický rast je veľmi "fragile", je veľmi krehký, to všetci vieme, ale narastá vďaka ekonomickým fundamentom, ekonomickému rastu narastá, zväčšujú sa daňové základy. Druhý dôvod, prečo nám rastie objem vybratých daní v štátnom rozpočte, je, a to už konštatujem menej radostne, skôr naopak, veľmi kriticky, lebo narástli výrazne daňové sadzby z 19 % najprv na 23, to bol naozaj, naozaj skok. Potom, keď vláda zistila, ministerstvo financií, uf, to sme trošku prepálili, tak ste to stiahli z 23 na 22 pre právnické osoby. To je to, čo som vtedy niekoľkokrát spoza tohto pultu hovoril, že nástroje fiškálnej politiky by mali byť ako chirurgický skalpel, že tie financie sa majú riadiť skalpelom, nie kladivom a toto bolo naozaj kladivo, z 19 na 23, ale pozor, vzrástli nám výraznou mierou napríklad odvody. Málokto si už pamätá, že maximálny vymeriavací odvod pre sociálne, teda základ pre sociálne a zdravotné odvody narástol z troj, až štvornásobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve na päťnásobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve. To je maximálny vymeriavací základ. No samozrejme, že z toho zväčšeného vymeriavacieho základu budete platiť v absolútnom vyjadrení viacej peňazí do sociálnej a zdravotnej poisťovne. A tak by som mohol pokračovať ďalej. Nepôjdem cez tie elementárne, notoricky známe témy daňových licencií a tak ďalej. Jednoducho vzrástol daňový základ fyzických a právnických osôb na Slovensku, lebo sa ekonomike trošku začína dariť, zvýšili sa daňové sadzby, no a nakoniec ten tretí dôvod, ktorému naozaj úprimne fandím a tlieskam, je zvýšenie efektívnosti výberu daní. To akože celkom objektívne som ochotný podpísať, že sa trošku zavierajú alebo ucpávajú tie diery v tej lodi a že z tej lode už toľko vody neodteká. To je, to sú desiatky opatrení na zamedzenie daňových únikov, daňových podvodov a podobne. Takže toto sú tri kľúčové príčiny, prečo na Slovensku z roka na rok rastie výber, v absolútnom vyjadrení, podčiarkujem, výber daní alebo daňových príjmov. No ale teraz konštatovať, že takto vybraté dane, ktoré ste vybrali od všetkých občanov Slovenskej republiky a od všetkých právnických osôb na Slovensku, čiže to je tá téza, že vláda najskôr všetkým zoberie a potom selektívne niekomu dá, presnejšie povedané niekomu rozdá a tu budem stále pripomínať tie vlaky zadarmo, lebo v živote, ale ani v ekonomike nie je nikdy nič zadarmo, tak s touto tézou, ale naozaj z duše, hlbokej duše nemôžem súhlasiť - zobrať všetkým a selektívne niekomu porozdávať. A ono sa to javí, ako sociálne, ale nemáte to spomínané zdrojové krytie, pretože v novembri 2014, keď minister financií tu prezentoval, za týmto pultom rozpočet na roky 2015 až 2017, nemohol ani len tušiť s určitosťou nič o druhom a treťom sociálnom balíku. Ale schválili tento balík. Zatiaľ ten tretí ešte nepoznáme, ako som hovoril, len bol avizovaný, že bude v hodnote vyššej ako 400 mil. eur. Takže poďme teraz, ak dovolíte, k spomínaným zdrojom krytia. My sme pripravili v Slovenskej občianskej koalícii celkom zásobník, som to spomínal, šestnástich opatrení, ktoré v svojom súčte a všetky sa koncentrujú, fokusujú výsostne na výdavkovú stranu rozpočtu, nie na tú príjmovú, čiže diametrálne iný prístup a zodpovedný prístup a tento zásobník opatrení v svojom súčte prináša úsporu vo výdavkoch rozpočtových v hodnote približne 1 mld. eur. Takže poďme si to teraz spočítať. Máme tu hodnotu nášho balíka so znamienkom plus pre domácnosti a mínus pre štátny rozpočet 816 miliónov. Voči tomu sme pripravili, aby to bolo práveže rozpočtovo neutrálne, čiže nejdeme to riešiť ani na dlh, ani na deficit, tak sme pripravili zásobník spomínaných 16 opatrení. Všetky do jedného sa týkajú zníženia výdavkovej strany rozpočtu vo výške viac ako 1 mld. eur a ponechávame to, lebo sme vyberali, na rozhodnutie vlády, ktorá vzíde po parlamentných voľbách po marci 2016, ktoré z týchto opatrení z toho nášho zásobníka si vyberie. Samozrejme, sme si vedomí toho, že tie z nich si vyberie, ktoré budú politicky prechodné, pretože ešte dnes nikto nevie, ako bude zafarbená, alebo ako bude politicky hodnotovo orientovaná nová vláda po parlamentných voľbách. Tak to ponechávame naozaj, nech si tá vláda vyberie, tá nová vláda po marci 2016 tie opatrenia, na ktorých sa nájde politická zhoda. Ale tie opatrenia sú tu, sú kvantifikované, opäť s presnosťou na jednotky miliónov eur, podčiarkujem, a keďže nechcem rečniť až do, úplne do hlasovania, tak možno nevymenujem všetkých šestnásť opatrení, vymenujem kľúčových 5-6 týchto opatrení a kto má záujem o všetkých 16, o celý zásobník, tak vás len odkážem na webovú stránku, ktorá sa volá eurovratka.sk. Ak si toto natypujete do Googla, sa vám otvorí celá hrubá kniha, kde máte detailne popísaných všetkých 16 úsporných opatrení, všetky dotýkajúce sa výdavkovej strany rozpočtu. Takže začnem hneď tým prvým, ktoré bude pre niekoho alebo pre menej zainteresovaného poslucháča znieť paradoxne. To prvé opatrenie, úsporné, vychádza z nerealizácie sociálneho balíka vlády strany SMER, pretože, a tu pri akejkoľvek snahe o objektivitu - ja som to pomenoval už minule na tlačovke verejne - sú opatrenia v tých troch sociálnych balíkoch vlády niektoré, ktoré podpisujem a ktoré sú dobré. To je to zvyšovanie materského príspevku, zvyšovanie kapacít škôlok a mohol by som pokračovať ďalej, to sú dobré opatrenia, ale sú tam aj opatrenia, ktoré tam ale absolútne nemajú čo hľadať, lebo sú, nieže nie sú sociálne, sú antisociálne, likvidujú spomínanú strednú triedu na Slovensku, ktorá len platí dane, chodí do práce a stáva sa tá stredná trieda, stredná príjmová skupina naozaj dojnou kravou štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a pre objektivitu dodám, je jedno, ktorá vláda kedy vládla, či ľavicová alebo pravicová. Toto je len empirický popis, konštatovanie bodu, do ktorého sa Slovensko dostalo. Takže z nerealizovania niektorých opatrení sociálnych balíkov predstavených vládou by sme vedeli ušetriť približne 150 mil. eur. Ak chcete, môžme sa potom aj detailne pobaviť, z ktorých tých opatrení, ktoré by sa nerealizovali. A teraz prichádzajú tie podstatné. Zníženie počtu zamestnancov vo verejnej správe. Ja som to už tu v mnohých minulých vystúpeniach veľakrát spomínal. Dnes máme na Slovensku 360-tis. ľudí vo verejnej správe. Ak niekto tvrdí, že podiel miezd týchto ľudí na hrubom domácom produkte je jedným z najnižších v celej Európskej únii, má plnú pravdu. A prosím vás pekne, to nič nevypovedá o tom, že tí ľudia pracujú efektívne, že dosahujú tie paretovské optimum v produktivite práce a že pracujú účelne. A viete prečo? Pretože pred nami, na tom, myslím, predposlednom mieste je Spolková republika Nemecko. A tiež v rámci 29 krajín Európskej únie je na nejakom druhom, treťom miestečku od konca v tom rankingu, pokiaľ ide, opakujem, o podiel miezd, alebo presnejšie personálnych nákladov pracovníkov verejnej správy na hrubom domácom produkte krajiny. Hádam nikto nechce v tejto sále tvrdiť, že efektivita, kvalita verejných služieb v Spolkovej republike Nemecko je na nižšej úrovni ako na Slovensku. To je, dúfam, téza, na ktorej sa tu všetci zhodneme. Aj napriek tomu v spomínanom rankingu sa nachádzame tesne vedľa seba. A teraz, viete, aký je dôvod? Dôvod je ten, že my máme na Slovensku obrovskú armádu, obrovský počet pracovníkov vo verejnej správe a súčasne jedným dychom dodávam: a nízko zaplatených pracovníkov vo verejnej správe. A potom vo výsledku to znamená, že máme nákladnú verejnú správu a súčasne málo efektívnu, ktorá produkuje veľmi nízku kvalitu verejných služieb. Ak dokázali krajiny, ako je Veľká Británia, Kanada, ale aj niektoré pobaltské štáty práve v odpovedi na ekonomickú finančnú krízu ušetriť 7 % pracovníkov vo verejnej správe, či to boli, opakujem, vyspelá Kanada, Veľká Británia, ale aj pobaltské krajiny, ktoré majú aj ekonomicky, aj historicky veľmi blízky osud v minulosti, ako malo Slovensko, tak ja sa pýtam, prečo by sme toto nemohli konečne pomenovať a hlavne zrealizovať aj na Slovensku? Mne je veľmi ľúto, že doposiaľ nikto nenašiel politickú odvahu a nepovedal, že ideme znížiť počet pracovníkov vo verejnej správe. Ale pozor, to zníženie by súčasne znamenalo, že tí z nich, ktorí tam ostanú, budú aj kvalitnejšie zaplatení. A teraz konkrétne číslo. Ak máme dnes 360-tis. pracovníkov vo verejnej správe, na ich personálne náklady štát vypláca sumu 5,4 mld. eur, ak chcete presne, 5 430 mil., toľko nás tí ľudia stoja, aby nedošlo k nedorozumeniu, jedným dychom musím povedať, že mnohí z nich sú prepotrební, slušní, pracovití, policajti mnohí, lekári, učitelia a tak ďalej, aby sme tu zase neviedli, viete, tú diskusiu po povrchu, nejako nesploštili, ale úspora už len o 5 % týchto pracovníkov, čo je naozaj fizibilné, čo je vykonateľné, len na to je potrebné nájsť odvahu, politickú odvahu a vôľu, tak už úspora o 5 % by znamenala vo finančnom vyjadrení 270 mil. eur na ročnej báze. Dvesto sedemdesiat miliónov eur, per, áno. Pozrime sa na prevádzkové výdavky verejnej správy. V rozpočte na rok 2014 boli na úrovni 3 420 mil. eur. Opäť verím, že nikto z nás tu nechce tvrdiť, že všetky výdavky vo verejnej správe, tie prevádzkové výdavky sú vynakladané účelne, hospodárne a efektívne. Tu by som teraz ďalšie dve hodiny hovoril o predražených tendroch, predražených nákupoch alebo dokonca, keď aj ten nákup nie je predražený, ale kúpi sa vec, ktorá nikomu na nič nie je, to je to neúčelné, že to neslúži žiadnemu ekonomickému, zmysluplnému účelu. Čiže pozor, nemýľme si to, zase nesploštime tú diskusiu len, či sú predražené nákupy. Nie sú a keď sú, o koľko a kto za to môže. To je vážna téma, to sme pri téme korupcie. Ale opakujem, aj keď máte statok vo verejnej správe nakúpený za férové, trhovo primerané ceny, to ešte neznamená, že ste nakúpili statok, ktorý niekomu na niečo slúži, že je proste na nejaký zmysluplný účel. Tak už len päťpercentná úspora v týchto prevádzkových výdavkoch, ak si vypočítate 5 % z 3 420 mil., dostávate sumu 150 mil. eur. Tak to veľmi v rýchlosti prebehnem, ale máme to rozpracované opäť veľmi detailne, kapitálové výdavky, ktoré boli v rozpočte na rok 2014 vo výške 3 227 mil. eur. Úsporou v tejto oblasti sa dá dosiahnuť suma približne 107 mil. eur. Prosím vás opäť, kritici, v diskusii nechoďte po tej, po tej úrovni diskusie, ktorá by hovorila: "No viete, ale na Slovensku máme jeden z najväčších kapitálových deficitov za uplynulých 25 rokov." My ho naozaj máme. Keď si pozriete, v akom dezolátnom stave sú opäť mnohé školy, nemocnice a ďalšie budovy, ale nielen budovy, cesty II., III. triedy a mohol by som pokračovať ďalej, tu je naozaj obrovský kapitálový deficit. Ale netvárme sa, že práve preto, že ten deficit tu je, tak sa, preboha, netvárme, že kapitálové výdavky vo výške viac ako 3 mld. eur opäť, že sú do posledného eura vynaložené hospodárne, efektívne a účelne. Verím, že na tejto téze sa tu všetci opäť do nohy zhodneme. Veľmi zaujímavá téma - spolufinancovanie eurofondov. Napríklad na rok 2015 je na spolufinancovanie eurofondov plánovaná suma 673 mil. eur. Ja chcem tu vysloviť jednu provokatívnu tézu, že tá miera spolufinancovania eurofondov paradoxne podľa môjho presvedčenia by mala klesnúť a mala by klesnúť preto, pretože projekty financované z eurofondov, to je takzvaný NFP, kto z vás niekedy získal eurofondy, tak vie, čo to znamená. To je nenávratný finančný príspevok. A to NFP v tej výške, v akej ho používame aj na Slovensku v programovom období 2007 až 2013, to je to niekde na úrovni 25 %, to kofinancovanie, ktoré ide zo štátneho rozpočtu, teda z verejných zdrojov a teda z peňazí nás všetkých, je tak vysoké a je to navyše nenávratný príspevok, celý ten projekt, aj to kofinancovanie, aj to, čo príde z Bruselu, že potom opäť, a tu by ste mnohí z vás mohli hovoriť svoje vlastné empirické skúsenosti, zistíte, aké množstvo projektov na Slovensku financovaných z eurofondov je opäť neefektívnych, nehospodárnych a neúčelných. Tak v tejto oblasti, ak by sa upratalo, poviem to zjednodušene jedným slovom, vedeli sme na ročnej báze dosiahnuť úsporu 67 mil. eur až po opatrenie typu úspor na nákladoch na obsluhu verejného dlhu. Pri tomto sa na sekundu zastavím, lebo to je naozaj alarmujúce číslo. Prosím vás, Slovenská republika mala náklady na obsluhu verejného dlhu, ľudovou rečou povedané úroky z dlhov, ktoré máme, ale to je zjednodušene povedané, v roku 2009 sme mali tieto náklady 864 mil. eur. Viete, aké boli v roku 2014? Miliarda tristo sedemdesiatdva miliónov. To je nárast približne z 850 na miliardu skoro 400 miliónov. To sa už blížime takmer k zdvojnásobeniu, a to som nešiel do histórie 25 rokov dozadu, to som len išiel po rok 2009. Čiže nám sa od 2009 do 2014, za päť rokov takmer zdvojnásobili náklady na obsluhu verejného dlhu, a to podotýkam, Slovenská republika sa refinancuje v ostatnom období naozaj pri veľmi nízkych úrokových sadzbách. To len upozorňujem, že tá kontrolka by už mala blikať dnes, čo sa stane, keď finančné trhy súc rozkolísané či už vývojom v Grécku, nevieme každým dňom a každou hodinou, ako to dopadne. Keď nám trošku vyletia hore tie úrokové sadzby čo i len o jeden jediný percentuálny bod, pri ktorých sa refinancuje verejný dlh Slovenskej republiky, sme v obrovských problémoch, ale v obrovských problémoch. A preto som tvrdil, keď tu bola tak intenzívne diskutovaná téma, čo urobiť s výťažkom z predaja podielov štátu spoločnosti Slovak Telekom, preto som tvrdil takto celú sumu zobrať a použiť ju na splátku verejného dlhu. A viete veľmi dobre, že dokonca s týmto názorom unisono súhlasil aj minister financií Peter Kažimír, len vo vláde bola taká istá miera nie celkom unisono zladeného orchestra, kedy vtedajší minister Pavlis povedal: "za to si kúpim Slovenské elektrárne", inokedy niekto povedal, možno nám aj premiér niečo v tejto oblasti povedal, že však z toho výťažku z predaja Telekomu môžeme financovať a teraz, už si ani nepamätám, čo to bolo. Proste tých názorov bolo veľké množstvo, ale v tomto prípade opäť objektívne poviem, že si vážim a má moju úctu minister Kažimír, že bol unisono toho istého názoru, že výťažok z predaja podielu štátu v Slovak Telekome sa má celý do posledného centu použiť na splátku hrubého verejného dlhu Slovenskej republiky. Prečo to hovorím? Len z tohto jediného opatrenia by sme mohli ročne znížiť náklady na obsluhu verejného dlhu o 25 mil. eur. Takže som sľúbil, že poviem nejakých 5-6 opatrení z toho celkového zásobníka šestnástich opatrení, ktoré sme pripravili. Oni v súčte nielenže sú kvantifikované s presnosťou na jednotky miliónov eur, ale v súčte naozaj dokážu priniesť úsporu viac ako 1 mld. eur, je to už len na rozhodnutí vlády, ktorá vzíde z volieb 2016. Takže na záver zrekapitulujem. Na Slovensku sa nám veľmi v ostatnom čase otvárajú nožnice, otvára sa tu mnoho, mnoho nožníc, ale tie, ktoré súvisia s dnes prerokovávanou témou návrhu na zníženie DPH na všetky typy potravín z 20 na 13 %, tak tieto nožnice znamenajú, že keď ich nezačneme takto zatvárať, tak bohatí budú ešte bohatšími a chudobní budú ešte chudobnejšími. Tieto nožnice sa už roky rokúce otvárajú a každým rokom sa otvárajú stále viac a viac. Preto sme navrhli skutočný sociálny balíček v Slovenskej občianskej koalícii, navrhli sme ho aj preto, že je potrebné naozaj odblokovať Slovensko, treba odomknúť potenciál, ktorý Slovensko má, pretože Slovensko už roky rokúce prešľapuje na mieste. A ako som podotkol, skutočne len hluchý to nepočuje a slepý nevidí. A mne je veľmi ľúto, že chýba politická vôľa, odvaha toto nahlas pomenovať, ale nie marketingovo, populisticky, na tlačovke, na kongrese akejkoľvek politickej strany. Ja som v tomto vystúpení nešetril ani pravicu, ak ste si všetci všimli. Je jedno, ktorá vláda kedy vládla, pomenujme si pravdivo bod, do ktorého sa Slovensko dostalo a poďme sa zamyslieť nad tým, kde to klbko začať rozmotávať a ako sa pohnúť z miesta, ako to Slovensko odblokovať. V rámci toho zosumarizovania ešte dve poznámky. Som povedal, že tento balík je zdrojovo krytý, je zdrojovo krytý po kvantifikácii, ktorú sme urobili aj na základe objektívnych a otvorených dát Slovenského štatistického úradu a som presvedčený o tom, že nová vláda, ak si niektoré z týchto opatrení osvojí z toho zásobníka 16 opatrení, tak sú vykonateľné tieto opatrenia už do 100 dní od prevzatia moci novou vládou. Takže vás, dámy a páni, chcem poprosiť o podporu tohto návrhu, akokoľvek som realista a chápem rozloženie síl v snemovni, ale napriek tomu vás o tú podporu žiadam. Majme odvahu povedať, čo je v tých dvoch balíkoch vládnej strany zlé, čo je nevykonateľné, čo je dokonca antisociálne a majme odvahu prijať naozaj opatrenia, ktoré sú kompetentné a majú za sebou to spomínané zdrojové krytie. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
|
80.
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, k predmetnej novele zákona o správe daní chcem vystúpiť k jednému jedinému bodu a ten sa týka pokút.
Táto novela upravuje pokuty tak, že umožňuje daňovému subjektu, na ktorý bola poslaná daňová kontrola, urobiť tzv. dodatočné daňové priznanie, myslím, že do 15 dní ho môže urobiť, a v závislosti od toho, či tak urobí po tom, čo podpísal protokol o zahájení daňovej kontroly, alebo či tak urobil pred tým, tak tu sa vlastne timingujú tie pokuty, že v jednom prípade je to pokuta do výšky 7 %, teda hovorí sa o základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky, ale minimálne 7 % . A v tom druhom prípade, keď to urobí po týchto všetkých oznámeniach a spísaní zápisnice o začatí daňovej kontroly, tak je to sadzba 10 %.
Dve krátke poznámky. Ja vítam, že je tu urobený nejaký malý, konečne, malý progres. Ja som na to upozorňoval naposledy pri poslaneckom prieskume na Daňovom úrade v Košiciach, ak si pamätáte, sme hovorili o daňových pokutách, ktoré podľa súčasne platného stavu sú len v dvoch pásmach, buď je to 5 %, alebo 10 %. A teraz dobre počúvajte. Ak sa, poviem to teraz ľudovo a zrozumiteľne, ak sa daňový subjekt prizná, tak platí pokutu 5 %, a ak sa neprizná a dôjdu mu na to daňoví kontrolóri, tak platí 10 %. Pri súčasnom počte daňových subjektov verzus počet daňových kontrolórov je štatisticky, myslím, dokázané, že na jeden daňový subjekt príde daňová kontrola, myslím, že raz za 70 či 300, či koľko rokov, proste, hej. To je, to je tak, no.
A teraz v čom je, v čom je ten problém? Že ten náš systém, dnes platný ešte systém daňových, teda pokút pri daňových delikvenciách je naozaj taký, že ak sa priznáte sami k tomu, že si "sami" dorubíte nejakú daň alebo sa priznáte, že ste odviedli neskôr, ako ste mali a tak ďalej, platíte, opakujem ešte raz, 5 %, a keď vám na to príde daňová kontrola, platíte 10-percentnú sankciu z tej dorubenej dane.
Toto je naozaj komické a smiešne, lebo ktorý podnikateľ by sám dobrovoľne sa priznal v nejakom dodatočnom daňovom priznaní, že pochybil, a dodatočne sám sa hlásil, že ja chcem zaplatiť viacej daní, ako som uviedol v tom pôvodnom daňovom priznaní? Tak asi to neurobí nikto a každý bude čakať, že však keď mi na to prídu, no tak namiesto 5-percentnej sankcie budem platiť 10-percentnú sankciu, čo je stále peanuts.
A teraz, čo sa deje v tomto predloženom, á, v predloženej novele zákona, sa deje to, že sa zavádza teda, alebo zohľadňuje ten princíp toho časového posunu, že ak sa ten daňový subjekt prizná do okamihu spustenia daňovej kontroly, do okamihu, že prijal oznámenie o tom, že bude uskutočnená kontrola, alebo do okamihu, že bola spísaná zápisnica o otvorení daňovej kontroly, ak je to stále to do, do, do, tak vtedy platí tých 7 %. Teda je to odvodené od sadzieb Európskej centrálnej banky, minimálne 7 %. A ak toto všetko urobí po, po, po, po, čiže po týchto všetkých aktoch, ktoré sú tam vymenované, tak platí 10 %.
No a teraz pointa, ktorú chcem povedať, je, že kým sa dostaneme do druhého čítania, možno by som poprosil aj pána ministra alebo jeho expertný tím, ktorý na tejto novele robil, aby zvážili jednu vec, tam stačí naozaj poslať dvoch ľudí na služobnú cestu do Veľkej Británie a netreba vylamovať otvorené dvere a pozrieť sa, ako to funguje v civilizovanej krajine, a funguje to, podotýkam, veľmi efektívne. A vyvážene navyše. To znamená, že nie je poškodzovaný ani daňový subjekt, ale ani štát nepríde skrátka pri výbere daní. Je to naozaj vyvážené.
Tam je ten systém daňových pokút, alebo teda pokút za daňové delikvencie taký, že pokiaľ vám daňová kontrola síce dorubí nejakú dodatočnú daň, ale súčasne vy ako daňový subjekt sa viete preukázať tým, že máte v ruke stanovisko daňového poradcu, že ste konali správne v súlade so zákonom, tak vtedy to zohľadní tá daňová kontrola a dorubí vám síce tú daň, ale sankcia je 0 %. Tomu sa hovorí tzv. reasonable case, to znamená, že je to naozaj prípad, ktorý má svoj, svoj reason, má svoj zmysel. Daňový subjekt nekonal prvoplánovo s cieľom krátiť daňovú povinnosť. Vie sa preukázať stanoviskom oficiálneho daňového kontrolóra, štempel okrúhly a tak ďalej, že konal správne, a napriek tomu daňová kontrola má iný názor, si osvojí iný názor a dorubí tú daň. Samozrejme, že v tom prípade je, a to súhlasím s tým, je v práve daňový úrad, nie daňový poradca. To je úplne prirodzené. Čiže tá dodatočná daň sa dorubí, ale sankcia, opakujem, je 0 %. Čiže daňový subjekt doplatí tú daň, ale platí sankciu 0 %.
Potom sú medzitým rôzne medzistavy, kedy sú sankcie, ja neviem, 20 %, 50 % a nakoniec to končí 100-percentnou sankciou a tá je len v prípade, a teraz dobre počúvajme, že k tej delikvencii daňovej zo strany daňového subjektu prichádza opakovane, čiže je to recidíva, tak ako keď je niekto závislý od alkoholu, to je recidíva, a súčasne platí, že daňový subjekt konal úmyselne v smere zahladiť stopy. Hej? Čiže on vedel, že porušuje zákon, vykonal konkrétne opatrenia a kroky, ktorými chcel zahladiť tie stopy, a súčasne ešte porušil ten daný paragraf, článok a tak ďalej opakovane. Čiže je delikvent. V takomto prípade je daňová sankcia vo výške 100 % tej dorubenej dane. Čiže nielenže zaplatí tú dodatočne dorubenú daň, ale ešte k tomu raz takú sumu, čiže 100-percentná sankcia.
Tento systém mi príde ako, opakujem, účinný a vyvážený. A naozaj nepotrebujeme vylamovať otvorené dvere, stačí poslať možno na desať dní na študijnú cestu, teraz budú parlamentné prázdniny, tento zákon pôjde do druhého čítania až na septembrovej schôdzi, stačí, keď pošlete z minfinu 2-3 zamestnancov alebo v kombinácii so zamestnancami z finančnej správy na pár dní do Veľkej Británie, a vieme naozaj tento systém, ktorý je funkčný, efektívny, nepoškodzuje daňové subjekty a súčasne ale aj chráni verejný záujem alebo záujem štátu pri výbere daní a aj je naozaj vyvážený a dobrý tento systém.
Pretože v tomto, čo ste predložili, opakujem, je ten malý posun, že ste rozdelili sankcie a pokuty v závislosti od toho, kedy, v akom kľúčovom okamihu daňový subjekt urobí to dodatočné daňové priznanie, či je to pred tými všetkými zahájeniami tých kontrol, alebo či je to až potom. To je fajn, že motivujete daňové subjekty, aby takpovediac samy prišli s kožou na trh a samy priznali v dodatočnom daňovom priznaní, že pochybili, to je fajn, opakujem ešte raz, ale trochu ma tam vyrušuje tá veta, že navrhuje sa sankciu uložiť najviac do výšky vyrubenej dane, čiže 100 %. To znamená, že podľa tohto stavu, ak to ostane nezmenené v druhom čítaní a bude to schválené, tak ostáva na ľubovôli, podčiarkujem, na ľubovôli toho správcu dane, či vyrubí, nemýľme si sankciu s dodatočne vyrubenou daňou, tú vyrubí tak či tak a daňový subjekt ju bude musieť, dodatočne vyrubenú daň, zaplatiť. Ale pokuta alebo sankcia môže byť až do výšky 100 % dodatočne vyrubenej dane.
A mne ide teraz práve o to, aby sme tu rozlišovali možno štyri, možno päť pásiem, o ktorých som hovoril, to je 0, 20, 50 a 100 %, alebo vytuningujte si po konzultáciách s finančnou správou možno inak nastavený raster tých jednotlivých pásiem, tých sadzieb pokút vyjadrených v percentách. Ale nie je dobré, ak hovoríme o tom, že máme 7 %, 10 % minimálne, lebo tomu rozumiem, lebo keď sú teraz sadzby Európskej centrálnej banky 0,06, no tak to by bola naozaj sankcia, ktorá je takmer s nulitnou hodnotou alebo účinkom voči daňovému subjektu. Takže my máme teraz tie dve pásma 7 % a 10 %, ale chýba mi tam to pásmo 0 %, ako som povedal, keď sa preukáže, že daňový subjekt si vypýtal stanovisko daňového poradcu, a to stanovisko daňového poradcu preukázalo, že konal v súlade so zákonom, a napriek tomu správca dane pri daňovej kontrole si osvojí iný názor, čo sa môže kľudne stať, a ešte raz podčiarkujem, v tomto prípade na konci dňa nemá pravdu daňový poradca, ale má pravdu správca dane, to je v poriadku a tak to musí stále byť, že je tu jeden rozhodca na tom ihrisku, ktorý to odpíska a dorubí vám tú daň. To je v poriadku. Ale vtedy aby bola sankcia alebo, ak chcete, pokuta za daňovú delikvenciu 0 %, lebo daňový subjekt konal, to je ten reasonable case, konal proste v najlepšej vôli a presvedčení teda, že koná v súlade s daňovými predpismi.
Takže chýba mi v tej časti tejto predloženej novely, ktorá sa týka pokút alebo sankcií, mi chýba to nulové pásmo, 0 %, ktoré som teraz popísal, a chýba mi tam naopak, keď hovoríme o možnosti udeliť pokutu až do výšky 100 %, tak mi chýba exaktné taxatívne stanovenie podmienok, kedy tak môže správca dane konať, aby to nebolo na ľubovôli správcu dane, ak udelí 100-percentnú pokutu.
Opakujem ešte raz, nemýliť si pokutu a dorubenú daň. Tú dorubenú daň zaplatíte tak či tak a on vám k tomu nafára ešte jedných 100 eur, ak vám dorubil daň 100 eur, tak vám nafára ešte jedných 100 eur, to je do výšky 100 % tej dorubenej dane. Aby, ak sa udelí takáto pokuta vo výške 100 %, aby bolo priamo v zákone uvedené o správe daní, taxatívne vymenovanie, ktoré podmienky musia byť splnené, možno niektoré aj súčasne musia byť splnené, aby mohol správca dane takúto 100-percentnú pokutu udeliť.
Takže tento bod považujem za kľúčový. Bol dlhé, dlhé roky neriešený na Slovensku, ako ľavicou, tak pravicou, preto som nešiel teraz po tejto línii. Naozaj bol neriešený dlhé roky a pracovali sme tu len s tou päťkou a s tou desinou, hej? A ten daňový subjekt si naozaj vybral tú desinu, lebo vedel, že daňovú kontrolu s pravdepodobnosťou pomerne vysokou dostane raz za 75 rokov, no tak keď mu na to neprídu, nehovoriac o tom, že sú tam nejaké premlčacie lehoty a tak ďalej, no tak načo by sa sám dobrovoľne priznal v nejakom dodatočnom daňovom priznaní, že?
Tak tento systém sme mali naozaj archaický, starý, nemenili ho ani ľavicové, ani pravicové vlády, vítam, že ho teraz idete meniť, ale chcem upozorniť po tej stránke odbornej a vecnej, skúste do septembra, kým dôjde k druhému čítaniu predmetnej novely zákona, skúste naozaj, to je, to sú traja ľudia, ktorí pôjdu vonku, a urobte ten best practises, možno je to Veľká Británia, možno objavíte nejakú ďalšiu krajinu v Európskej únii, a nastavme si takto tento systém pokút, ktorý bude môcť efektívne a vyvážene fungovať možno ďalších desať rokov.
Ďakujem pekne.
=====
|
20.
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, treba povedať celkom objektívne, aj keď niektorí moji kolegovia z opozície to nemajú radi, keď sa chváli vláda, ale tento návrh je naozaj dobrý a možno skôr naopak by som povedal, že je škodou, že neprišiel už dávno. Ja som to v jednej spoločnej diskusii v televízii pánovi ministrovi pripomenul, že, ak si pamätám, uznesením vlády Slovenskej republiky z januára tohto roku ste mali takýto záväzok priniesť, poviem to ľudovo, paragrafované znenie takejto právnej úpravy, ktorá by to kľúčové, čo ja tam vidím v tej právnej úprave, ktorá by znamenala, že vzniká povinnosť uhradiť dane z pridanej hodnoty až po tom, čo bola dodávateľovi uhradená faktúra zo strany odberateľa.
Čiže ešte raz hovorím, tento návrh sa dá len a len privítať a ja pevne verím, keďže sme v prvom čítaní, tak nebudem hovoriť teraz a predkladať, samozrejme, pozmeňujúce návrhy, ten predložím pozmeňovák až v druhom čítaní, ale dopredu avizujem, keď bude rozprava práve o tomto ustanovení platenia DPH po úhrade faktúry, aby sme uvažovali na zvýšení hranice ročného obratu nie zo 75-tisíc eur na 100-tisíc eur, ako to tu bolo avizované. Aj keď rozumiem tomu, že, a teraz ste to povedali priamo v úvodnom slove, pán minister, že to po nejakej dohode so zväzom živnostníkov alebo ako sa ten zväz volá. Tak jasné, že máloktorý živnostník na Slovensku má ročný obrat vyšší ako 100-tisíc eur. Čiže tejto dohode rozumiem a takúto úpravu limitu zo 75- na 100-tisíc ročného obratu beriem.
Ale pýtam sa, a skúste mi, aj keď sme v prvom čítaní, predsa len, aby som ten pozmeňujúci návrh nerobil zbytočne, dať nejaký rozumný, kompetentný, vecný argument proti tomu, aby ten limit bol zvýšený na 500-tisíc eur.
Ak ste povedali v úvodnom slove, že daň z pridanej hodnoty je harmonizovanou daňou na úrovni Európskej únie, to je všetko pravda nespochybniteľná, ale ja som si tú európsku smernicu o dani z pridanej hodnoty preštudoval a tam je naozaj možné ísť až do úrovne ročného obratu 500-tisíc eur. Nie 75 a nie 100.
Prečo o tom hovorím? Myslím si, že zavedenie tej zmeny povinnosti platenia DPH až po úhrade faktúry zo strany odberateľa je naozaj kľúčovou vecou, ktorá by mohla výrazne pomôcť hlavne pri odstraňovaní alebo, ak chcete, znižovaní druhotnej platobnej neschopnosti. A pýtam sa, prečo do tohto nového režimu nezahrnúť nielen malých, stredných a živnostníkov a prečo do toho režimu nezahrnúť aj stredne veľké podniky, a teda ísť až na tú úroveň 500-tisíc eur ročného obratu? Obzvlášť, ak sa v dôvodovej správe píše v doložke vplyvov, že toto opatrenie bude mať pozitívny vplyv na štátny rozpočet vo výške 12,1 mil. eura, ak som to správne prečítal.
A hovorím o tom aj preto, lebo málokto si uvedomuje, že toto opatrenie je symetrické. To znamená, že ak vy niekomu dodáte tovar a služby, vystavíte mu faktúru a on vám ju ešte neuhradil, tak vy nie ste povinný zatiaľ odviesť DPH. Ale súčasne platí, že ak vojdete do tohto nového režimu, tak aj ten, kto od vás ten tovar odobral, si nemôže uplatniť nárok na nadmerný odpočet DPH tiež až v okamihu, keď vám tú faktúru zaplatil. To znamená, že to opatrenie, zatiaľ čo ten, kto dodáva tovary a služby, tak má opciu, má možnosť na dobrovoľnej báze si tento špeciálny režim zvoliť, ale akonáhle si ho zvolí, tak ten, kto od neho tovar a službu odobral, tak do toho režimu vstupuje s touto faktúrou povinne.
Čiže nechcem skĺzať na nejakú úroveň nejakej vulgarizácie, ale, pán Hlina, práve Váhostav, keby toto opatrenie už dávno platilo, by si nemohol uplatniť nadmerné odpočty z DPH z faktúr, ktoré nezaplatil drobným živnostníkom, aby sme to mali na úplne konkrétnom prípade.
Takže ak sa zhodneme na tom, že to opatrenie je symetrické a má zanedbateľný, 12 mil. eur je naozaj z pohľadu objemu príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu štatisticky zanedbateľné číslo, v žiadnom prípade nemá negatívny dopad na štátny rozpočet, mierne pozitívny. Tak teraz sa pýtam pána ministra financií, keby nám mohol v reakcii na moje vystúpenie povedať jeden jediný pádny vecný odborný argument, ktorý hovorí proti tomu, aby sme ten spomínaný limit ročného obratu zvýšili nie zo 75-tisíc na 100-tisíc eur, ale aby sme využili maximálny strop, kam nás púšťajú európske smernice, to je 500-tisíc eur. A dokonca pokiaľ viem, tak existuje možnosť vynegociovať v Bruseli aj výnimku, ale to by trebalo do toho Bruselu vycestovať a negociovať, a tá výnimka je až do výšky 2 mil. eur ročného obratu. Ak by sa nám toto podarilo, tak potom súhlasím s tým, že takéto opatrenie môže výraznou vierou prispieť aj k znižovaniu druhotnej platobnej neschopnosti v slovenskej ekonomike.
Takže posledná poznámka. Vidím tam ďalšie nejaké 2-3 opatrenia, ktoré takisto si zaslúžia len a len podporu. To je napríklad zrušenie povinností, keď viete, že sa začal ten hon na neplatičov DPH, tak zaviedli sa zábezpeky. No a tu sa konečne ukázalo, že aj tie zábezpeky v niektorých prípadoch pôsobia kontraproduktívne. Teda nielen na zníženie rizika štátu, že niekto požiada o vydanie tej "licencie" na platcu DPH a potom si neplní povinnosti. Plní si ich na strane požiadania nadmerných odpočtov, ale neplní si povinnosti na strane platenia dane z pridanej hodnoty. Na to mala slúžiť zábezpeka, aby si štát potom v prípade vyvstania takýchto rizík mohol na tú zábezpeku siahnuť. A ukázalo sa, a myslím, že tu predkladateľ aj jasne potvrdil, že sme niekedy s tou vaničkou, s tou vodou z tej vaničky vyliali naozaj aj to dieťa a akokoľvek pôvodný dobrý úmysel v podobe skladania zábezpek sa prejavil v aplikačnej praxi aj kontraproduktívne. To znamená, vytváral do slova, do písmena neprekonateľnú bariéru pre niektorých slušných podnikateľov. Tak tu sa v tejto predloženej zmene alebo novele zákona o dani z príjmu, teda o dani z pridanej hodnoty dáva napríklad to nóvum, že sa ruší povinnosť zložiť zábezpeku na daň v prípade, že zdaniteľná osoba v čase podania tejto žiadosti vykonáva len prípravnú činnosť na podnikanie. Čiže ide o green fieldové, proste investície na zelenej lúke. Vzniká nový subjekt daňový, nová právnická osoba, aby takáto právnická osoba, ak sa chce stať platcom, dobrovoľným platcom dane z pridanej hodnoty, nemusela uvedenú zábezpeku zložiť.
Zdanlivo máličko zopakujem, ale ja si cením aj to, že priznal predkladateľ, že keď sa zaviedla povinnosť skladania spomínaných zábezpek, že sa proste s tou vodou, ako som povedal, z tej vane vylialo aj to dieťa a že sa narobili aj veci, ktoré sa teraz snaží predkladateľ uviesť trošku opäť do nejakého feasibilného stavu.
A takisto vítam aj tú zmenu, ktorá hovorí o skoršom vrátení uplatneného nadmerného odpočtu v lehote do 30 dní od podania daňového priznania.
Takže pevne verím, že hlavne to prvé, tá prvá poznámka, ktorú som hovoril na úvod, že bude nejakým spôsobom zdôvodnená, a rovnako verím, že bude aj priestor, či už na finančnom výbore, alebo potom v druhom čítaní tejto predloženej úpravy, bude priestor diskutovať naozaj o tom, že poďme využiť ten priestor maximálne, kde nás európska smernica púšťa. Napriek tomu, že DPH je harmonizovanou daňou, ale poďme na 500-tisíc ročného obratu. A zasiahne potom táto, podčiarkujem, stokrát pozitívna zmena ďaleko, ďaleko väčší počet podnikov. Pretože keď tu niekde spomínate v dôvodovej správe, že, myslím, 125-tisíc subjektov by zasiahla už zmena podmienená teda ročným obratom do 75-tisíc eur. To je pravda, ale to číslo nech nás nikoho v sále neohúri, že to je 125-tisíc subjektov, pretože máme násobne viacej podnikateľských subjektov na Slovensku. Neviem, či celkový počet, nechcem, ale všetkých dokopy právnických osôb, neviem, či nie je až 700-tisíc, nejakých 690-tisíc. Platcov DPH je možno 200. Ale aj tu asi platí, a to všetci cítime bez nejakej veľmi sofistikovanej hĺbkovej analýzy, že to pravidlo 20 : 80. Čiže 20 % podnikateľských subjektov vám vygeneruje 80 % daní a, naopak, 80 % podnikateľských subjektov vám vygeneruje 20 % daní. To je proste tak v rámci nejakého rovnomerného rozloženia.
Čiže skúsme diskutovať naozaj o tom vecne v čiste v tej technickej rovine, prečo, aký argument proti tomu, aby sme neišli na tú spomínanú hranicu ročného obratu 500-tisíc. A dokonca by som sa nebál vyrokovať a pokúsiť sa vyrokovať aj spomínanú výnimku až do výšky 2 mil. eur.
Ďakujem pekne.
|
6.
Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, veľmi krátko. Ide o implementáciu smernice Európskeho parlamentu a Rady, takže v princípe obsahovo niet veľmi, veľmi čo diskutovať. Ale chcem sa opýtať a využiť prítomnosť pána ministra a opýtať sa na dve veci.
Po prvé. Tento legislatívny návrh bol medializovaný hlavne vetou, že výška chránených vkladov alebo po novom, použijúc novú terminológiu, krytých vkladov bude do 100-tisíc eur na jedného vkladateľa v jednej banke. Ale my sme takú mieru ochrany mali aj doteraz, čiže v princípe na stupni ochrany alebo miere ochrany sa nemení vôbec, ale vôbec nič. Skôr to vnímam ako zosúladenie s niektorými inými normami, ktoré hlavne na úrovni Európskej komisie medzičasom vznikli, najmä pokiaľ ide o spôsoby riešenia bánk v problémoch a podobne, aby to s tým korešpondovalo. A v tejto súvislosti chcem povedať dve veci, a to budú zároveň otázky.
Dnes máme na Slovensku celkový objem krytých vkladoch vo výške 28,5 mld. eur. Objem vyzbieraných fondov v našom Fonde ochrany vkladov k dnešnému dňu sa pohybuje niekde na úrovni 250 mil. Z toho by sa zdanlivo javilo nominálne, že tá miera krytia u nás je dokonca 0,9 %. Ak si vydelíte tieto dve čísla, to, čo predkladaná legislatívna norma počíta do roku 2024 dosiahnuť stupeň krytia, myslím, 0,8 % všetkých krytých vkladov. Tak som to trošku konzultoval so šéfom, súčasným šéfom Fondu ochrany vkladov na Slovensku a vysvetlil mi, že on síce má vyzbieraných 250 mil. na ochranu vkladov, ale z toho má len 190 mil. v hotovosti a ten zvyšok, niekde okolo 50 mil., sú pohľadávky Fondu ochrany vkladov. Pohľadávky, o ktorých ja teraz neviem nič povedať, kedy a v akej miere budú dobité, alebo teda realizované.
A v tejto súvislosti teda vzniká otázka, tá súčasná miera krytia vkladov u nás je teda na úrovni 0,66 %. Ak zoberieme 190 mil., to je čistý keš, ktorý má vyzbieraný Fond ochrany vkladov, lomeno 28,5 mld. celkový objem krytých vkladov v slovenských bankách. Otázka je, že či bude na výplatu alebo na vyplácanie náhrad v prípade kolapsu niektorej zo slovenských bánk, kde by bolo potrebné, myslím, tam sú konkrétne stanovené limity niekde do 7, do 10 dní vyplácať náhrady, či budú na tento účel použité aj fondy alebo finančné prostriedky, ktoré sú a budú sa nachádzať v Národnom rezolučnom fonde.
Ak áno, a to je druhá otázka, v akom poradí a v akom rozsahu by boli v takomto prípade tieto peniaze použité? Pretože ako všetci viete, u nás bola kedysi miera odvodu do Fondu ochrany vkladov, ak sa nemýlim, 0,3 %. Tá bola znížená na desatinu. Čiže v súčasnosti je to 0,03 %. Do slova a do písmena na desatinu po tom, čo ministerstvo financií, myslím, že ešte v roku 2011 začalo najprv mimoriadny, potom osobitný bankový odvod a tak ďalej, tak sa povedalo, že keďže banky platia do týchto fondov, ktoré sa zhromažďujú na účte štátnych finančných aktív, tak sa dočasne vypol Fond ochrany vkladov, lebo príspevok vo výške 0,03 %, to je to isté ako nula, hej. Čiže je takmer vypnutý v súčasnosti Fond ochrany vkladov.
Bolo povedané, že v tej dobe, keď vznikali a boli schválené návrhy na mimoriadne osobitné odvody bánk, bolo povedané, že nevadí, lebo že však aj peniaze, ktoré sú na účte štátnych finančných aktív zhromažďované, ako som povedal, z osobitných odvodov bánk, že aj tie budú môcť byť použité na výplatu alebo náhradu krytých vkladov v zhavarovaných bankách. A teda otázka znie, či táto téza platí, platí aj naďalej alebo či tam bude Chinese wall, proste čínska stena, prísne oddelenie spôsobov použitia peňazí z Fondu ochrany vkladov na strane jednej a peňazí z osobitného bankového odvodu na strane druhej? Alebo, naopak, bude platiť, že tieto dve entity si budú môcť takpovediac navzájom v prípade bankovej krízy aj vypomáhať? Toto je veľmi dôležité.
No a posledná poznámka. Samozrejme, tento návrh podporím. A treba uvítať hlavne to, že odvody do Fondu ochrany vkladov už nebudú ako doteraz len nominálne stanovené nejakou jednou sumou, percentuálnou sumou z objemu krytých vkladoch, ale že sa bude zohľadňovať aj rizikový profil bánk. Toto je veľmi dôležité. Inými slovami, zavádza sa tu nejaká vyššia miera, povedal by som, spravodlivosti, rovnosti, nazvime to akokoľvek, alebo toho incentives. Čiže zjednodušene povedané, banka, ktorá má zlý rizikový profil, pracuje s vysokou mierou rizika, tak bude platiť do Fondu ochrany vkladov viac a, naopak, banka, ktorá má dobrý rizikový profil, bude platiť menej. Toto je naozaj dobré opatrenie a, ako som povedal, pri hlasovaní ho podporím.
Ďakujem pekne.
|
52.
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, dovoľte, aby som predložil ako spravodajca informáciu k predmetnému návrhu zákona.
Konštatujem, že návrh spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa vyplývajú ako pre spravodajcu z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada po všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh prerokuje v druhom čítaní.
Skončil som. Vážená pani predsedajúca, otvorte, prosím, rozpravu.
|
66.
Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, vy ste sa teraz prebrali, došli ste do sály. Hovorím teraz k neomarxistovi pánovi Blahovi. Ja som hovoril o kľúčovej úlohe SDĽ-ky pri tunelovaní Slovenských elektrární. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Číž, Miroslav, podpredseda NR SR
67.
Reakciu poprosím k pánovi Muňkovi.
Kollár, Jozef, poslanec NR SR
68.
On reagoval nie na Muňka, on reagoval na SDĽ-ku, o ktorej som ja hovoril. Tak to ste tuším postrehli, áno. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Číž, Miroslav, podpredseda NR SR
69.
Napriek tomu, rokovací poriadok... Korektne, veď nech máte slovo, hovorte, pán poslanec.
Kollár, Jozef, poslanec NR SR
70.
Čiže ešte raz. Keby ste mi mohli vrátiť čas. Ja som, pán, pán neomarxista Blaha, ja som hovoril o kľúčovej úlohe SDĽ-ky pri... (reakcia z pléna) – darmo sa smejete, ja viem, že sa to zle počúva – kľúčovej úlohe SDĽ pri tunelovaní Slovenských elektrární, nie pri privatizácii. Tak už konečne pochopte a nepleťte dátumy. Ja viem, ktoré to boli roky 2000 a privatizácia bola 2004/5, ale hovorím o tunelovaní pred privatizáciou, raz a navždy, pán kolega.
A pán rečník v rozprave, pán kolega Muňko, opäť, keď som hovoril o tom, že vy ste povedali, že keby bol štát dokonal alebo Robert Fico dokonal to, čo sľúbil, a predal Telekom cez burzu, že by sme zase vykrikovali, že zarobil o 150 mil. menej, ako keď ho predal Deutsche Telecomu.
Ale veď ešte raz, ja nekritizujem to, že sa to nedokonalo cez burzu. Vy ste ma vôbec nepočúvali. Ja hovorím o tom, že keď už si chcel vybrať strategického investora, prečo ho nevybral v súťaži. To je to kľúčové slovo, je súťaž. (Reakcia z pléna.) To je to kľúčové slovo. Súťaž. Nič viac a nič menej. Nedostal by menej, dostal by viacej, pretože ak by ho Nemci chceli tých 100 % ovládnuť, tak by láskavo museli dať to, čomu sa hovorí prémium, čiže by museli pridať k tej ponúknutej cene, aby to, aby súc si vedomí toho, že v chrbte majú konkurenciu.
Čiže, pán Muňko, súťaž mi tam chýbala pri tom predaji pre Deutsche Telecom. Nie to, že sa to neurobilo len výlučne cez burzu.
|
60.
No, ďakujem pekne všetkým, ktorí dali faktickú. Začnem, z úcty k dáme začnem dámou. Pani poslankyňa Nachtmannová, viete, prečo bol Deutsche Telecom teraz vysmiaty? No hlavne preto, že sa mu nenatlačili do firmy brazílski, indickí, čínski a ďalší investori, ktorí by sa tam boli natlačili, keby premiér Robert Fico dokonal tú hru, ktorú sľúbil občanom Slovenska, že sa budú predávať podiely cez burzu. Preto bol vysmiaty Deutsche Telecom, že ten podnik ovládol celý.
A po druhé bol vysmiaty, lebo, viete, ťažká je komunikácia, keď tam máte zástupcov malých akcionárov, aj Inda, aj Brazílčana, aj Číňana a ja neviem, koho všetkého, tých 3 500 Slovákov alebo koľko, ktorí prejavili záujem a dali si order a dali si proste žiadosť o kúpu tých akcií, tí by tam nehrali v princípe objemovo žiadnu významnú úlohu. Takže preto bol ten podnik alebo zástupca nemeckého akcionára vysmiaty. Toľko k dáme, ku kolegyni Nachtmannovej.
A ďakujem mojim predrečníkom za faktické. Aj tebe, Peťo, ty si taká nekonečná studnica ducha, a že si dal tú definíciu toho latinského slova. Je to presne tak a presne v takom význame som mal na mysli, keď som označil pána ministra Jahnátka za agenta. Je mi ľúto, ostatní mysleli smeráci na niečo úplne iné, na negatívne konotácie.
Aj tebe, Vilo, ďakujem, pánovi Novotnému, kolegovi za jeho faktickú. Je to presne tak, ako hovoríš.
Pán Mičovský, áno, máte pravdu, tá vaša otázka a odpoveď je áno, stále má Slovenská republika možnosť nie nulový closing, ale vymáhať od Enelu 229 mil. eur. Tie materiály sú tam na ministerstve hospodárstva, boli urobené za čias Juraja Miškova.
No a to, čo predviedol kolega, viete, ja veľmi nerád, a už úplne keď som v krajnosti, tak idem do nejakých osobných invektív, ale, pán kolega Martvoň, prečítajte si knihu, napísal ju Mika Valtari a volá sa Egypťan Sinuhe, tam je tá veta, že vaše slová mi znejú v ušiach ako bzučanie múch.
|