Ďakujem. Vážený pán predseda, vážená snemovňa, takto nad ránom už sme naozaj dlho nerokovali. Ale táto situáciu si to zasluhuje, aby sme tu vydržali do konca tohto rokovania. Situácia v zdravotníctve naozaj je zlá a akt tých sestier a ich boj za to, aby sa zmenila je také vyústenie dlhodobo nahromadeného problému. Podobne ako v školstve, aj v zdravotníctve tie problémy nevznikli včera. Veľmi dlhodobo sa vyvíjali. A nedostatok prostriedkov v zdravotníctve sa kumuloval dlhé obdobie. Prejavoval sa v podfinancovaní celého rezortu a, samozrejme, v odmeňovaní, ktoré je v ňom úbohé. A pritom poviem to, čo som už dneska spomenul, neplatíme tam málo, myslím, všetci, ktorí zo svojich odvodov a miezd odvádzame prostriedky na financovanie zdravotníctva, neplatíme tam málo ako krajina, platíme tam veľa. Nie je to najviac, ale naozaj je to veľa. Je to 7,5 % HDP, čo je plne porovnateľné s tým, ako to je v iných európskych krajinách. Ale to, čo sa dostane do zdravotníctva, je len malá časť, je to menej ako polovica z toho, len 45 %. V iných krajinách je to aspoň 80 %. Aký obrovský rozdiel to je a aký fatálny dosah to má následne na úroveň zdravotnej starostlivosti? Toto sú dôvody, potom prečo nie sú peniaze na platy zdravotných sestier, prečo nie sú peniaze na dobre vybavené nemocnice, prečo si občania musia nosiť do nemocníc toaletný papier a príbory. Je to jednoducho preto, že viac ako 50 % týchto prostriedkov odíde mimo zdravotníctva, odíde predovšetkým pre firmy, ktoré si z tohto obchodu so zdravím alebo s utrpením ľudí spravili výnosný biznis. Začalo sa to postupne, ale dnes tá pýcha a moc, ktorá je s tým spojená, a zaslepenie tou pýchou spôsobili, že tá miera je absolútne nekontrolovaná. Preto sú tie známe prípady, o ktorých predrečníci už hovorili, cétečka, maséra a všetkého ostatného, ktoré tu na dennom poriadku temer vyplávalo a vyplavuje sa neustále na povrch.
Nebudem hovoriť už ďalej o týchto aspektoch alebo týchto symboloch a týchto ukazovateľoch, ktoré túto hlbokú krízu preukazujú, ale skôr poviem, čo by bolo treba urobiť, aby sa toto nedialo. Treba zmeniť mnohé v zdravotníctve, pričom to prvé, čo treba v ňom zmeniť, sú veci tak, aby do zdravotníctva plynulo viac prostriedkov. Stačí na to urobiť tri zásadné zmeny.
Treba zmeniť spôsob financovania zdravotných poisťovní tak, aby nemohli neidentifikovanými a netransparentnými úkonmi, často účtovnými trikmi vyťahovať zo zdravotného poistenia desiatky, možno stovky miliónov a presúvať ich do zisku, ale aby bolo presne a jasne zadefinované, aký je ten správny poplatok, pričom to by mala byť konečná suma, ktorú zdravotná poisťovňa môže na svoje náklady, včítane zisku použiť, dobre to funguje v dôchodkových správcovských spoločnostiach, kde každému je to jasné, nikto s tým nemá problém a takýmto spôsobom by sme vytvorili dodatočné zdroje pre zdravotnú starostlivosť.
Takisto treba veľmi technicky ľahko odstrániť tú tepnu, ktorou vytekajú zo zdravotníctva obrovské zdroje cez verejné obstarávania, ktoré sú čisto fraškou a prostredníctvom ktorých sa dodávajú miliónové zisky pre vybraných, dopredu určených obchodníkov a sprostredkovateľov. Jednoducho treba určiť a zaviesť pravidlo zo zákona, že každé verejné obstarávanie okamžite po jeho vyhlásení bude prostredníctvom Úradu pre verejné obstarávanie referencované. To znamená, že ten výrobok, služba alebo tovar bude mať zverejnenú škálu hodnoty, za ktorú sa dá kúpiť od rôznych výrobcov na dostupnom trhu, čo vôbec nie je zložité v čase možností, ktoré dnes na to máme. Takúto zmenu som navrhoval dvakrát spolu s kolegom Jurzycom počas prejednávania zákona o verejnom obstarávaní. Samozrejme, to bolo odmietnuté. A len takáto zmena by zabezpečila aby nedochádzalo k predražovaniu toho výrobku, pretože každý by hneď videl, že ten výrobok nemôže stáť o 100 % viac alebo o 200 % viac, ako ho môže dodať ten či ten alebo tamten dodávateľ, ktorý je dostupný.
No a potom treba zároveň zmeniť neférový postoj štátu k financovaniu celkovej zdravotnej starostlivosti. Štát sa správa vo financovaní zdravotnej starostlivosti ako príživník. Zneužíva tu svoju moc a svoju legislatívnu mašinériu a silu a to tým, že určuje zákony takým spôsobom, že štát za svojich poistencov platí 4,16 %, ale od pracujúcich včítane zdravotných sestier, samozrejme, lekárov ale každého jedného, živnostníkov, podnikateľov žiada platiť za to 14 %. Toto zväzuje rast ekonomiky, toto zaťažuje enormne náklady na prácu a tým pádom predražuje zamestnávanie a vytvára tlak na zvyšovanie nezamestnanosti. A preto tu treba urobiť taktiež zásadnú zmenu, pričom by tá zmena neznamenala, že by do zdravotníctva o čo i len o 1 cent išlo menej, ako doň dnes. Toho výsledkom by bolo, že pracujúci tí, ktorí štát živia svojimi daňami, tak či tak by mohli platiť o polovicu nižšie zdravotné odvody. O 50 % by sa tak mohli znížiť zdravotné odvody, to znamená, klesli by na 7 % za podmienky, že by štát neplatil tých 4,16 %, ale vyrátaných tých 7 %.
Prijatím týchto troch ekonomických opatrení by sa v zdravotníctve veľmi významne vyčistil priestor, zapchali diery, zabezpečilo dostatok zdrojov pre zdravotnú starostlivosť, dostatok prostriedkov na platy zdravotných sestier, lekárov, potreby pacientov a vybavenie nemocníc. Toto treba spraviť. A to, či sa tak stane, závisí len a len od výsledku vo voľbách. SMER to určite robiť nebude. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
|
Janka, si sa pýtala, ako je možné, že dávame tak veľa do zdravotníctva a koľko to vlastne je. Tak ja to doplním nejakými konkrétnymi číslami. Dávame tam, pokiaľ ja viem, 7,5 % HDP, čo je naozaj porovnateľné s podobnou úrovňou vyspelých európskych krajín. Ale na rozdiel od nich tie výsledky a to rozdelenie týchto peňazí sú horšie ako v poslednej banánovej republike. Podľa údajov EUROSTAT-u, ktoré nedávno zverejnil, v štandardných krajinách až 80 % z týchto prostriedkov ide do zdravotnej starostlivosti. Na Slovensku šokujúco je to iba 45 %. To znamená, viac ako 50 % z toho ide niekde úplne inde. A to úplne inde zase najlepšie ilustruje fakt, že 30 % z týchto prostriedkov sú neidentifikované platby. V štandardnej krajine to sú 2 až 3 %. Na Slovensku je to až 30 %, pričom preložené do normálnej bežnej reči to znamená, že viac ako tých 50 % vytuneluje sa, vykradne sa, naplní vrecká firiem, ktoré sú cez vládu, cez vládnu stranu napojené na rozpočet zdravotníctva. A dávno, dávno si z toho urobili ryžovisko a zdroj svojho obohacovania. A, žiaľbohu, zdravotníctvo je takým najvýkričnejším priestorom pre takéto zneužívanie politickej moci na obohacovanie sa. Ale nie je to jediný rezort, ktorý počas tejto vlády zažíva rovnaké praktiky možno v menšom rozsahu, ale úplne na rovnakom princípe: „Zarob a ukradni si, ako sa to len dá urobiť.“ To je základné heslo vládnutia strany SMER.
|
Určite by som súhlasím s tým, že tu treba pokoru pri debate o tomto probléme, lebo naozaj tu nikto nemôže povedať, že sa ku školstvu správal vzorovo. Akurát smutné je, že SMER mal na to osem rokov a mal na to plnú kompetenciu. Nielenže ju nevyužil, on ju zneužil a výsledkom toho je práve tento štrajk. A ja si na rozdiel od pána Blanára myslím, že naozaj je veľmi dobre, že ten štrajk bol, pretože ukázal, že ten pohár je naplnený po okraj, že tu naozaj ten problém treba vážne riešiť. A súhlasím s tým, že to treba riešiť aj skrz politické spektrum, že sa treba na tom dohodnúť, pretože školstvo potrebuje minimálne 7-ročné horizonty na nejaké zmeny alebo zmenu koncepcie, ktorá sa prijme nie každoročne alebo každé dva roky, niečo nové a zrušenie toho starého. A na to treba dohodu cez politické spektrum, určite, áno, ale je najvyšší čas na to, si to možno aspoň niektorí začínajú uvedomovať, čo ale nijakým spôsobom nezmýva z vás zodpovednosť a vinu za to, ako ste sa k tomuto rezortu 8 rokov správali, keď vás nikto neobmedzoval a bolo to plne vo vašej kompetencii a keď do školstva išlo veľké množstvo finančných prostriedkov, ale nie v prospech učiteľov, ale v prospech tých, ktorí boli dodávateľmi a ktorí zarábali na tomto systéme.
|
Ďakujem. Po nástupe vlády, ktorú spomínate, bolo treba urobiť zásadné zmeny v ekonomike. A 13. Plat, to je také to obľúbené z hľadiska strany SMER, pretože to je ten nástroj ako 13. dôchodok, vianočný dôchodok, ktorým dávate omrvinky, aby vám ďakovali. U dôchodcov vám to vychádza. Mysleli ste, že vám to bude vychádzať aj u učiteľov. Problémy platov učiteľov sa nemajú riešiť takýmito almužnami, majú sa riešiť systematickým a systémovým platovým ohodnotením, ktoré malo dávno rásť. Vy teraz v roku 2015 sa vyhovárate na rok 2002, po ôsmich rokoch vlády kontinuálnej, dá sa povedať. To je naozaj smiešne. Hovoríte tu a pripomínate tu drobnosti, technické, ktoré ste vylepšili, čo je psia povinnosť každej vlády, keď nastane taká situácia. Jednoducho prepúšťanie učiteľov počas prázdnin v rokoch 2002 až 2005 možno buď vôbec neexistovalo alebo bolo okrajovým problémom. Teraz to je problém, teraz to bolo treba riešiť a ste to vyriešili, okej, ale nečiňte si zásluhy za to a nepredávajte to ako strašidelné dary, keď to sú naozaj omrvinky, ktoré len zhadzujete zo stola, a pritom priehrštiami si z toho naberáte sami pre seba. Vy takýmito drobnosťami sa snažíte zapchať a zalepiť oči učiteľom, aby ste mohli čerpať z rezortu školstva obrovské stámilióny pre úplne iné účely, ako je vzdelávanie, pre aké to potrebuje tento rezort. A to je veľmi smutné.
|
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Školstvo je taký dlhý a nie veľmi radostný príbeh, keď vnímame jeho vývin po roku 1989. Školstvo bolo vždy veľmi dôležitou súčasťou tejto spoločnosti aj tej prednovembrovej spoločnosti, pretože školstvo má vždy pre každú spoločnosť zásadný význam, vychováva budúce generácie a prostredníctvom výchovno-vzdelávacieho procesu vštepuje tej nasledujúcej generácii rôzne veci, vedomosti predovšetkým. Ale zároveň vychováva. A pred novembrom 1989 bolo preto mimoriadne dôležité, pretože aj slúžilo ako ideologická platforma alebo ideologický priestor na presadzovanie videnia pozície názorov jedinej vedúcej a správnej sily v spoločnosti Komunistickej strany. Preto sa školstvu, učiteľom a významu pre to, ako vlastne bude zmýšľať celá spoločnosť, venovala mimoriadna pozornosť.
Potom prišla zmena, prišla zmena spoločenského zriadenia a otázka znie: Zasiahla táto zmena aj školstvo a v akom rozsahu ho zasiahla? A tu musím, žiaľ, skonštatovať, že, áno, zasiahla ho ako všetky oblasti, ale nie tak, ako si myslím, že by bolo správne, že by sa nová situácia vyrovnala aj so situáciou v tejto oblasti s rovnakou pozornosťou, akú ju venovali tejto oblasti, aká jej bola venovaná v totalitnom režime, nie z hľadiska toho, že by sa učitelia mali nejako extra dobre, ale z hľadiska toho, že ten totalitný režim si veľmi dobre uvedomoval, ako dôležité je, akým spôsobom budú vychovávané deti, vychovávaní študenti, a ako dôležité je, čo si deti, študenti zo školy odnesú.
Nastala sloboda, prišla demokracia, ale školstvo zostalo ako keby niekde ešte pätami v socializme, pričom ako keby špičkami sa ledva dotklo demokratickej a slobodnej spoločnosti. A následky toho dneska žneme. Akosi to zostalo len v takej tej ekonomickej rovine, kde bolo najprv dôležité riešiť ekonomické úlohy, transformovať spoločnosť, ozdraviť problémy, ktoré v nej boli, a kde učitelia boli vždy tí, na ktorých mal prísť rad až potom, pretože učitelia patria do najprv štátnej sféry, potom do verejnej sféry, čo bolo vždy vnímané, že je to prebujnené, že je to isté bremeno, že je to priestor, kde je z čoho škrtať a treba škrtať, kde nevládne efektívnosť a túto treba nastoliť, a preto veľmi dlhodobo bola táto oblasť odsúvaná z hľadiska pozornosti bokom. Keď bolo treba šetriť, tak sa šetrilo aj v tejto oblasti.
Dneska, znova to zopakujem, žneme plody tohto zanedbávania. A hovorím to s plným vedomím, že toto nemôžem hodiť len na vládny SMER a na jeho osem rokov vládnutia, ktoré sa veľmi výrazne a silno podpísalo pod súčasný stav, ale zároveň nemôžem povedať, že tie predchádzajúce vlády v tomto boli bezchybné a venovali dostatočnú pozornosť školstvu. Žiaľbohu, nebolo tomu tak.
Ale je tu veľmi podstatný rozdiel. Je pravdou, že tie predchádzajúce vlády, ich nejaké výraznejšie pôsobenie sa skončilo v roku 2006, keď prvýkrát nastúpil Robert Fico do vlády, a odvtedy s malou prestávkou tu je dodnes, sa museli vyrovnať naozaj s veľmi naliehavými výzvami a s veľmi zlou situáciou, ktorá sa dotýkala predovšetkým stabilizácie spoločnosti, transformácie spoločnosti a ekonomických otázok.
Asi netreba nikomu vysvetľovať, že bez fungujúcej ekonomiky nedokážeme nič. Keď nemáme fungujúcu ekonomiku, ktorá dokáže tvoriť zdroje, tak nemôžeme vyčleniť prostriedky ani na školstvo, ani na zdravotníctvo, ani na kultúru, ani na nič.
Takže bolo úplne prirodzené, že z hľadiska priorít, keď po období pôsobenia Mečiara naozaj tu bola rozvrátená ekonomika, zdevastovaná ekonomika, bolo treba v prvom rade postaviť na nohy hospodárstvo. A učitelia vtedy boli odsunutí stranou.
Ale už na sklonku druhej Dzurindovej vlády bolo jasne zreteľné, že bolo uvedomenie si toho, že sa musí skončiť táto etapa. V tom čase už naozaj ekonomika bežala na plné obrátky. Vďaka reformám, ktoré sme v tom čase presadili, Slovensko bolo označované za tatranského tigra. Vtedy rast hrubého domáceho produktu bol rekordným v rámci celej Európskej únie, jednoducho našliapli sme správnym spôsobom, motor bol dobre rozbehnutý a bol najvyšší čas, aby sa začala venovať intenzívna pozornosť školstvu.
A toto uvedomenie si tej reality sa prejavilo v tom, že vznikol program, ktorý vznikol na pôde vtedajšej SDKÚ – DS, ktorý sa nazýval Minerva, program vzdelanostnej spoločnosti. Bol to program, ktorý odzrkadľoval, že vzdelanie je kľúčová úloha pre úspech budúcej spoločnosti a keď sa jej nechopíme, tak jednoducho spoločnosť bude sa zanedbávať, bude zaostávať. Ten program bol vypracovaný niekedy v roku 2005 a bol určený na budúce vládne obdobie, pretože v tom čase sa už realizovať, samozrejme, nedal.
V tom ďalšom vládnom období ale, ako som už spomínal, nastúpil SMER, prišiel Robert Fico do vlády a ja som presvedčený, je to moja domnienka, ale myslím si, že je správna, že aj mnoho učiteľov podporovalo nástup vládnej strany SMER, pretože tí učitelia nepatrili k nejakej preferovanej ani z hľadiska ekonomického postavenia triede a uverili tým sľubom, že teraz prichádza sociálna vláda, ktorá bude myslieť na dovtedy zaznávaný učiteľský stav s tým, že mu zlepší postavenie, a uverili vtedajším demagogickým, ale veľmi úspešným heslám vládnej strany SMER o tom, ako pravica, ktorá vtedy vládla, šíri chudobu po Slovensku napriek tomu, že sme mali rekordné ekonomické rasty a že nezamestnanosť prudko klesala, ale rástla zamestnanosť, a uverili tomu, že teda prichádza záchranca.
To, že dnes učitelia sú v štrajku, je aj výsledkom dezilúzie a takého dlho odkladaného sklamania z toho, že mnoho učiteľov uverilo a pomohlo nástupu alebo pomohlo tak svojimi hlasmi ako každý jeden volič tejto novej garnitúre, aby nastúpila. Dlho čakali, dlho očakávali naplnenie sľubov, ktorými vždy tak boli zahŕňaní a teraz si povedali: „No už bolo toho dosť, už neveríme, už tú dôveru pre nich sme stratili.“. To je dobré, lebo naozaj tu zostáva len pri sľuboch, aj zostane pri sľuboch, pretože pre vládny SMER nikdy nebolo školstvo prioritou, tam si nikdy neuvedomovali jeho vnútorný a duchovný význam pre zdravie spoločnosti, o to viac si uvedomovali to, že eurofondy, ktoré do školstva tečú, sú veľmi výborný peňazotok, ktorý treba odkloniť správnym smerom. A o tom sú tie škandály, ktoré tu už mnohí moji predrečníci pomenovali, extrémne až komicky a tragikomicky predražované dodávky do sféry školstva, pretože SMER funguje spôsobom: „Zarob, kde sa dá zarobiť, zober z toho štátneho rozpočtu, nech je to v ktoromkoľvek rezorte, nech je to na úkor ktoréhokoľvek človeka v tomto štáte, keď sa dá zarobiť, ukradni, urvi, pretože na to máme politickú moc, aby sme zo štátneho rozpočtu si zobrali pre seba a svojich ľudí čo najviac.“ Tu školstvo nie je výnimkou, zdravotníctvo nie je výnimkou, rezort sociálnych vecí a rodiny nie je výnimkou, nič nie je výnimkou, nič nie je sväté pri tejto vláde a pri tejto vládnej garnitúre.
Je najvyšší čas, aby sa to zmenilo, aby sme nielen o školstve hovorili, že je dôležité, ale naozaj aby sme mu tú dôležitosť dali, pretože keď nebude školstvo prispôsobené situácii a keď nebude fungovať v súlade so situáciou, v ktorej sa nachádzame, v súlade s demokratickou a slobodnou spoločnosťou, súčasťou západnej civilizácie, v ktorej chceme byť a sme, tak tu budeme neustále narážať na problémy. A to dnes školstvo nie je.
Samozrejme, tu najviac teraz sa diskutuje alebo najviac sa hovorí o platoch. Ale ja viem, a je to tak, že to nie je len o platoch, ale je to o mnohých ďalších veciach, ktoré školstvu chýbajú, pričom ale pri platoch treba začať, pretože nemôže byť, samozrejme, kvalitné školstvo bez kvalitných učiteľov a nemôžu existovať kvalitní učitelia na školách, keď nie sú kvalitne a dobre zaplatení, nemôžeme očakávať, že absolventi pedagogických škôl zostanú vo fachu, že budú vyučovať na základných a stredných školách, keď ich platové ohodnotenie im neumožňuje žiť slušným spôsobom života, učitelia sú stredná trieda, ale ich platové ohodnotenie ich posunulo niekde úplne, úplne dole, oprávnene si povedia: „Načo sme študovali, keď náš príjem zodpovedá pomaly práci nekvalifikovaného robotníka alebo nejakých iných úrovní?“ Preto začať tu od platov je naozaj nevyhnutné. Podľa môjho presvedčenia a ekonomického vnímania súčasnej reality, tým myslím vývin ekonomiky, to, o koľko vzrástli príjmy štátneho rozpočtu za posledné roky a ako je možné tú ekonomiku ďalej posúvať a zrýchľovať jej rast, je tu zvýšenie o 100 % za nasledujúce štyri roky reálny a možný cieľ. A pokiaľ by som ja mal možnosť, presadzoval by som túto zmenu, nie 20 % alebo 25 %, ako je to sľubované súčasnou dosluhujúcou vládou.
Veď keď som ja bol minister práce, sociálnych vecí a rodiny, a to mi rezort školstva, samozrejme, nijakým spôsobom neprináležal a nepatril, ale pod moju kompetenciu patrilo vyjednávanie o platoch vo verejnej službe, sme spravili zásadnú zmenu, kde sme za jeden rok zmenili tabuľky tak, aby začínajúcim učiteľom o 20 % vzrástli platy. Nebolo to zďaleka dostatočné, pretože ten základ, z ktorého to išlo, bol hlboko, hlboko podhodnotený a malo sa v tom pokračovať. Práve bola Minerva o tom a o mnohých ďalších veciach. Ale nepokračovalo sa v tom, lebo prišli iné priority s inou vládou. A keď sme to dokázali naštartovať my, a to v podstatne ťažších podmienkach, nie je problém to dokázať aj teraz, len, samozrejme, treba prijať ďalšie opatrenie spojené s ekonomikou, aby ekonomika rástla rýchlejšie, aby sme odľahčili ľudí od prehnaného odvodového zaťaženia, ako to navrhujeme, aby sme znížili daňové zaťaženie, čo výrazne podporí rast ekonomiky, rast príjmov občanov a, samozrejme, potom aj učiteľov, a to výrazným spôsobom. A to je apel aj na učiteľskú obec a vôbec na tento rezort.
V súčasnosti denné skúsenosti mi hovoria, že stretávame ľudí mladých, starších, ale najmä tých mladých, ktorí absolútne nerozumejú prostrediu, v ktorom sa nachádzajú a v ktorom žijú. Súčasné školstvo vôbec nevychováva ľudí k porozumeniu, čo to je demokratická, slobodná spoločnosť založená na slobodných vzťahoch v ekonomike aj inde. To je to, čo som už spomínal, že školstvo ostalo akosi pätami ešte v socializme, kde roky rokúce učilo školstvo deti a študentov, že kapitalistická spoločnosť je tá zlá, kde zlý, tučný kapitalista vykorisťuje tých úbohých zamestnancov. A v mnohom tento obraz ako keby sa posúval ďalej súčasnej generácii. Absolútne chýba vecné, pragmatické a realistické vysvetľovanie, aké sú vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom, kto tvorí pracovné miesta, ako funguje ekonomika, čo sú dane, čo sú odvody, ako funguje štát, z čoho financuje štát svoje veci, že štát vlastne vyberá peniaze od ľudí a len ich prerozdeľuje. O tomto nevedia dnešní žiaci takmer nič, pretože školstvo sa vôbec nepretransformovalo v tejto oblasti, aby túto zásadnú záležitosť vysvetlilo, pretože to je vysvetlenie prostredia, v ktorom žijeme, aby to odovzdalo ďalej. A tieto veci, samozrejme, treba zmeniť, až chceme vychovávať generácie, ktoré sa vedia zorientovať a vedia nastúpiť do tohto procesu a hľadať pre seba miesto v živote.
Z toho, čo tu treba spraviť ďalej. Určite treba skončiť s tým neustálym menením koncepcií a prístupov tak, ako nastúpi minister. Ten posledný návrh je, že za jednej vlády sa menili nielen ministri, ale aj koncepcie, naozaj karikatúrou toho, ako sa to má robiť. Aj v minulosti to bolo trošku iné, chvíľu bolo školstvo predmetom záujmu jednej politickej strany, ktorá pre istý deficit alebo silný deficit v minulosti potrebovala alebo považovala za najdôležitejšie vniesť do školstva čo najviac kresťanských prvkov, potom prišla iná garnitúra, ktorá považovala za potrebné vniesť do školstva čo najviac národných prvkov, uvedomenia si toho, že sme Slováci, a vlastenectva, ale to sú vždy len isté čiastočky a čriepky, my musíme vnímať školstvo a to, čo treba odovzdať žiakom a študentom, komplexne, nie z hľadiska svojich straníckych priorít a straníckeho videnia sveta. Teraz máme garnitúru, ktorá vidí v školstve hlavne zdroj peňazí. A to je úplne najsmutnejšie.
Zakončím svoje vystúpenie preto už len poďakovaním pre odvahu učiteľov, aj keď tí, ktorí vstúpili do aktívneho štrajku, sú menšinou z hľadiska celého toho počtu, ale vieme veľmi dobre, že nie je ľahké v tejto situácii vstúpiť do ostrého štrajku. A tí učitelia zdieľajú môj obdiv, že dokázali vyše 15 dní zotrvať v tomto štrajku a že dokázali prinútiť a priniesť túto veľmi dôležitú tému na politickú scénu, pretože bez ich počinu by sa o tomto vôbec nediskutovalo, stále by sme riešili imigrantov, stále by sme riešili utečencov a tie najzávažnejšie problémy spoločnosti, školstvo, zdravotníctvo a ekonomika by zostávali úplne v úzadí. Takže veľmi pekne ďakujem a dúfam, že v nasledujúcom vládnom období sa tomuto rezortu bude venovať taká pozornosť, ako si už roky zaslúži. Ďakujem.
|
Mňa zaujal na tom vašom príspevku ten záver. Neviem, či to bola len taká irónia alebo naozaj ešte stále pretrvávajúca naivita obracať sa na vládnu stranu SMER s tým, aby vynechala zdravotníctvo a školstvo z nejakého tunelovania a vyťahovania peňazí z rozpočtu. To je naozaj niečo ako rozprávková naivita. Veď tu vôbec, ale vôbec nikto na tej strane nemá zábrany. Ja som to už dnes povedal, jediné kritérium, čo zaujíma tieto skupiny, je, aký je veľký rozpočet, všetko, kde sú peniaze, pričom to je jedno, na aký účel sa používajú, sa jednoducho používa na to, aby sa vycucali tie peniaze. Preto sú predražené sifóny a hlúposti, preto firmy, ktoré sa zaoberajú kvantovou fyzikou, rozdeľujú balíčky sociálne slabým. Ale veď to je v každom rezorte, v zdravotníctve detto. V sociálnych veciach, na ministerstve sociálnych vecí sa brutálnym spôsobom rozdelia peniaze, lebo je tu kopec miliónov, tak na starých a chorých, ktorí potrebujú opateru, sa rozdelia peniaze medzi firmy, ktoré prináležia k tým, čo sú nasaté na tento rozpočet, aby mohli tieto peniaze rozdeliť. To nikdy nebude ináč. Tam, kde chýba morálka, tam, kde chýbajú základné etické pravidlá, tam, kde chýba záujem o riešenie problému a iným záujmom je, ako sa dôjsť čo k najväčšiemu balíku peňazí, tam, kde sa politika používa len ako krycia pláštenka pre získavanie týchto peňazí z eurofondov, zo štátneho rozpočtu z akýchkoľvek verejných zdrojov, tam takéto apely sú naozaj smiešne naivné.
|
Pán minister, v jednom sa dá s vami súhlasiť, čo ste vo svojom vystúpení povedali, a síce, že ste urobili všetko pre to, aj pán premiér Fico urobil všetko pre to, aby ste upokojili tú situáciu. Ale je to v takom zmysle, aby čo najskôr bol ten štrajk zažehnaný, aby čo najskôr ste zahnali učiteľov do kúta, potlačili tých, čo sa odvážili zdvihnúť hlavy, tých, čo sa odvážili ísť na námestia, aby ste ich jednoducho silou a mocou prinútili poslúchať.A v závere vášho vystúpenia takisto zaznelo, ako tí odborníci čakajú na pokoj, aby mohli pracovať. Presne toto hovorili komunisti pred rokom 1989 pri každom zdvihnutí hlavy: „Potrebujeme pokoj na prácu. Neznepokojujte, nenarúšajte náš spoločenský konsenzus a pracujúci budú šťastní a spokojní.“ Nie je to tak. Jednoducho tie problémy nahromadené v školstve, ktoré nielen za vašej vlády, ale aj za predchádzajúcich vlád sa neriešili dostatočne intenzívne, ale za vašej najdlhšie trvajúcej od roku 2006 sa mohli stokrát vyriešiť, už prepukli do rozmeru, že sa už nedalo byť ticho. A nejedná sa len o platy.
Školstvo a jeho význam pre spoločnosť je obrovský. Keď je školstvo odsúvané, zanedbávané, spoločnosť ochorie zvnútra, jednoducho upadá po všetkých stránkach. A tu vidíme len úpadok.
Vy sa obhajujete tým, koľko išlo peňazí do rekonštrukcií, do učebných pomôcok, do digitálnych pomôcok, obsahu a učiva. To máte radi, ja viem, lebo tam ide veľa peňazí. A cez toky peňazí sa dá strašne dobre zarábať. A vy máte problém s tým, že ste súčasťou systému, pre ktorý je jedna jediná vec, ktorá je zaujímavá, a to, aký veľký je rozpočet a ako sa dá cicať a ako sa dá na tomto rozpočte priživovať a participovať.
|
52.
Tam v tom vystúpení padla otázka, že kde také je, že určujú a kto mal právo určiť trasu toho auta s tým kontajnerom. No bola taká krajina, boli také časy, kto si pamätáte na Sovietsky zväz v najhlbšom komunizme. Keď ste tam prišli ako turista, mali ste predpísanú trasu, ktorú kontrolovali policajti. Nesmeli ste sa z nej odchýliť. Jednoducho žiadne také, že sa chcete ísť pozrieť, čo je za tou zákrutou. Nie, presne určená trasa.
Tak to v komunizme chodilo a keďže SMER je len nasledovník Komunistickej strany a je to tak prerastené tým myslením, tak to je také prirodzené. SMER to tak vidí. SMER takto si predstavuje spoločnosť a toto, čo sa tu dnes deje, plní dve základné úlohy. Na jednej strane prispieva to k politickej kampani, ktorá beží a ktorej cieľom je vytvoriť pocit ohrozenia a strachu a predstavu o tom, ako SMER účinne chráni záujmy občanov tým, že im berie slobodu, aby im akože garantoval bezpečnosť, aj keď nikto im bezpečnosť neohrozuje. Ale zároveň je to úplne také prirodzené v tom, v tom hlboko zakorenenom komunistickom myslení. Moc treba zobrať do rúk a ľuďom prikážeme, čo budú robiť. A keď nebudú poslúchať, tak zasiahneme. Veď máme armádu, máme políciu, máme nástroje, máme moc a nikto tu nebude si robiť, čo bude chcieť. Takto to komunisti videli a takto to SMER chce preniesť do súčasnosti.
|
40.
Ďakujem za všetky faktické poznámky, ktorými viac-menej z rôznych uhlov pohľadu sme sa zhodli na tom, že ten problém tu naozaj je a budeme v budúcnosti tomuto problému čeliť. Ako som už povedal, čo sa dá zneužiť, sa skôr či neskôr zneužije. A tu sa týmto zákonom vytvoril obrovský a dokonalý priestor pre zneužitie vládnej a policajnej moci voči občanom, voči názorovým oponentom. Vytvoril sa dokonalý priestor na kriminalizovanie nepohodlných ľudí a na ich obmedzovanie a odstraňovanie. Atmosféra preto, aby sa tak mohlo stať, sa vytvorila tým, že sa akceptovalo, akceptovala hra SMER-u, že je tu hrozba. Tá akceptácia vznikla tým, že časť opozície podporila zmenu ústavy, a to v skrátenom legislatívnom konaní, a to tesne pred voľbami, čím verejnosti dala jasný odkaz, áno, je tu hrozba, preto je potrebné meniť ďalšie zákony. A potom sa už len dokonalo to, čo týmto bolo začaté, a to je ten smutný príbeh tejto snemovne a aj súčasnej opozície.
|
32.
Pán prezident vrátil balík zákonov a urobil samozrejme veľmi dobre. Vrátil balík zákonov tak, ako by mal rovnako konať každý slušný človek, ktorý si váži slobodu v tejto krajine. Keby pán prezident mohol, určite by vrátil aj ústavný zákon, ktorý v jednom balíku v tejto snemovni bol schválený aj za pomoci časti opozície. Preto keď dnes počúvam od všetkých, ako súhlasia s pánom prezidentom, tak tí, ktorí otvorili cestu k schváleniu tohto balíku zákonov, podporu ústavného zákona, by mali cudne klopiť zrak. Pretože schválenie ústavného zákona nebolo ničím iným, len legitimizovaním a otvorením cesty k tomu, aby takéto zákony, ktoré obmedzujú slobodu v tejto krajine, boli schválené.
Sloboda je vážna vec, vážna hodnota, ktorú táto krajina veľmi dlho nemala. Veľmi dlho sme žili v neslobode. Dnes si to už jedna generácia ani nepamätá, pretože to nezažila. Mladá generácia si myslí, že sloboda je niečo automatické, ktoré je raz navždy dané a už nikdy, nikdy nehrozí niečo také, že by sme o ňu mohli prísť. My, ktorí sme žili v tom predchádzajúcom režime, vieme, že to nebolo zďaleka také automatické a museli prísť desiatky rokov, kým sa sloboda stala pre mnohých automatickou a tým pádom možno až bezcennou záležitosťou. Ale slobodu treba vždy chrániť a vždy o ňu bojovať, pretože sa o ňu dá ľahko prísť. Dá sa o ňu prísť práve takýmito zákonmi. Ústavnými, za podporu ktorých sa niekto zapredá? Alebo si tým kúpi niečo do budúcna? A bežnými, na ktorý stačí úplná jednoduchá vládna väčšina.
Ako to fungovalo vtedy, keď nebola sloboda? Vláda držala v rukách absolútnu moc a samozrejme súčasťou tej moci bola polícia a armáda. Čo sa stalo schválením týchto zmien v týchto zákonoch? Presunuli sa veľké právomoci na silové zložky. Právomoci, ktoré môžu byť použité proti občanom. Tá okrídlená veta, ktorá dneska zaznieva z úst opozičných poslancov alebo sem-tam ju počujeme aj v médiách, že slušný človek sa nemá čoho obávať, takúto vetu som počúval veľmi často počas komunizmu. Voči všetkým, ktorí sa odvážili prejaviť iný názor. Tí boli neslušní. Tí boli zlí. To boli kriminálne živly, voči ktorým sa zasahovalo. Až si niekto myslí dnes, že bude problém na základe týchto právomocí kohokoľvek obviniť, pozbaviť slobody, poškodiť mu dobré meno, znevážiť ho, podstrčiť mu všelijaké dôkazy, ktorými môže podľa tohto zákona polícia voľne narábať a strčiť mu to kdekoľvek, pretože polícia môže kedykoľvek bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia sa mu prehrabávať, v čom len chce, tak je naivný alebo hlúpy. Alebo koná pod zlým úmyslom.
V živote platí, a zvlášť v oblasti právomocí, že až je niečo, čo sa zneužiť dá, tak to skôr alebo neskôr zneužité bude. Na tom môžte vziať jed. Nemusí to byť zneužité touto vládou, ktorej končí mandát za chvíľu, sme vo volebnej kampani, ale môže to byť zneužité ktoroukoľvek budúcou vládou, o ktorej dnes vôbec nevieme, aká bude. Práve preto treba byť nesmierne opatrný, keď je na stole návrh, aby sa obmedzili slobody, občianske práva a slobody občanov. A keď už sa majú obmedziť, tak tomu musí predchádzať široká diskusia. Musia byť do toho zapojené naozaj debaty odborníkov. Nie v skrátenom legislatívnom konaní. Nachádzame sa snáď vo vojnovom stave?
Stupne ohrozenia, ako moji kolegovia už spomínali, sú definované a pokiaľ sa zhoršuje bezpečnostná situácia na Slovensku, tak sú vyhlasované. Na Slovensku nemáme žiadny typ alebo najmenší možný typ ohrozenia. Napriek tomu schvaľujeme zákony, ktoré výrazne zasahujú a obmedzujú občianske práva a slobody. A schvaľuje ich táto snemovňa, už nemôžem povedať vládna väčšina, pretože ich schválila nielen vládna väčšina necelé tri mesiace pred parlamentnými voľbami v skrátenom legislatívnom konaní. Každý veľmi dobre vie, že takéto konanie nemá nič spoločné s reálnym riešením problému. Každý veľmi dobre vie, že toto je len súčasť predvolebnej, predvolebného marketingu, ktorý potrebuje vládna strana, aby svoju agendu, protiteroristickú agendu urobila ústrednou témou volieb.
A tu sa znova musím spýtať, keďže je jasné, že vládna strana áno, ide a hrá s touto kartou, tak koná tak, aby túto kartu naplno využila. Ale musím sa spýtať, čím je vedená časť opozície, že podporuje túto falošnú hru vládneho SMER-u? Je to nevedomosť alebo úmysel? Odpoveď na túto otázku nechám visieť vo vzduchu a nech si ju každý zodpovedá sám, ale dnes nikto nemôže povedať, že nevedel, čo robí, keď hlasoval za zmeny, ktoré dneska prejedávame v tejto snemovni, ktoré vrátil pán prezident ako jeden balík. Keby mohol, je tu aj ústavný zákon, ktorý bol úplne zbytočne schválený, pretože až bol potrebný, až takáto zmena bola potrebná, nech mi niekto odpovie, prečo nemohla byť vykonaná po voľbách? Prečo nemohla byť vykonaná v riadnom legislatívnom procese?
Legislatívny proces nie je vymyslený preto, že poslanci nemajú čo robiť. Dve čítania na dvoch parlamentných schôdzach nie sú preto, že potrebujeme sa dlho zaoberať nejakým textom, ale práve preto, aby sa predišlo neuváženým, nedomysleným, chybným a škodlivým zásahom, ktoré poškodia občanov na slobodách, na majetku, na zdraví, na čomkoľvek. Preto sa skrátené legislatívne konanie používa len vo výnimočných prípadoch a je jasne definované, v akých. Bolo nutné toto robiť v tomto prípade? Určite nebolo nutné. A bolo ohromnou politickou chybou, keby to bola neznalosť, alebo nedomyslenosť podporiť vládny SMER v takomto, v takomto volebnom ťažení, v predvolebnom ťažení. Napriek tomu to časť opozície urobila. Z môjho pohľadu je to veľmi zarážajúce a varovné. Pretože, ako som už povedal, keď tak konali a budú konať vládni poslanci, je to logické, je to ich hra. Je to ich politika, je to ich volebná kampaň. Je to volebná kampaň, ktorá má za cieľ zvíťaziť vo voľbách. Preto úplne legitímne robia to, čo robia.
Hlasovať spolu s vládnou väčšinou v takomto prípade tak tesne pred voľbami môže len koaličný partner, alebo súčasť vládnej strany. Určite tak nemôže konať opozičný poslanec, pretože automaticky prestáva byť opozičným poslancom. To je nie môj názor. To je logika politického zápasu, politickej súťaže. Dva a dva sú jednoducho štyri. Hovorím to otvorene a nemám dôvod zakrývať oči alebo ústa pred pravdou, aj keď sa to mnohým páčiť nebude.
Ja som bol jediný poslanec v tejto snemovni, ktorý nehlasoval ani za ten slávny pozmeňujúci návrh, jediný, ktorý, celá snemovňa inak hlasovala za. Nie preto, že ten návrh by o niečo kozmeticky niečo nezlepšil, ale práve preto, že som vedel, že ten pozmeňujúci návrh nie je nič iné, len zámienka pre to, aby mohol byť podporený celý ústavný zákon, ktorý hrubo, neodôvodnene a vo veľkom rozsahu zasiahne do práv a slobôd občanov.
Vážené dámy, vážení páni, sloboda sa naozaj stráca nebadane a postupne, až sa zrazu zobudíme ako tá žaba, ktorej sa zohrieva voda s pocitom, že už je uvarená. Preto nečakajme nejaké radikálne zmeny, keď k takémuto procesu začne dochádzať, ale k takémuto procesu dochádza postupne a nebadane. Ale my sme tu poslanci na to, aby sme mali dostatočne vyvinuté senzory a dokázali rozoznať, že takéto niečo sa deje. A tu dnes aj na schôdzi, ktorá schválila tieto zákony a dnes sa to, žiaľbohu, stane znova, dochádza k obmedzovaniu slobody, dochádza k obmedzovaniu demokracie s nedozernými následkami pre túto krajinu a samozrejme, v žiadnom prípade a nikdy ani v minulosti, ani v súčasnosti, ani v budúcnosti ja takéto zmeny podporovať nebudem a budem robiť všetko pre to a otvorene budem pomenúvať všetko to, čo s týmito zmenami súvisí a kam to smeruje.
Ďakujem za pozornosť.
|
70.
V plnej nahote a v takej dokonalej plasticite sa nám tu ukazuje, aká je skutočná tvár celej tejto záležitosti a o čo tu vlastne ide. Naozaj tie informácie sú hrozivé, ale netreba nič preukazovať, ony také sú.
A ukazuje, že tu nejde o nič iné, len o to, využiť túto situáciu a tak, ako je vlastné mentálnemu nastaveniu SMER-u, Roberta Fica a celej tejto politickej garnitúry, ktoré nie je priaznivé demokracii, ktoré nie je naklonené slobode, ktoré nie je naklonené západnému spôsobu videnia sveta, v súlade s týmto videním postupne osekávať, obmedzovať slobody občanov, vytvárať priestor na zväzovanie demokracie, obmedzovanie demokracie, ktoré mimochodom sa prejavuje aj systematickým obsadzovaním všetkých kontrolných inštitúcií, ktoré majú vyvažovať v rámci demokracie a kontrolovať moc, napríklad nedávnym hlasovaním o tom, kto bol zvolený za kandidátov na Ústavný súd, jednoducho to je dôkaz toho, že tu ide o komplot proti slobode a proti demokracii na Slovensku. Až toto niektorá zo strán podporí pod zámienkou akéhokoľvek zjemňujúceho pozmeňujúceho návrhu, je to len súčasť povolebných dohôd o novovznikajúcej koalícii.
|
Sloboda je vzácna vec a nenadobúdala sa jednoducho, treba si ju chrániť a strážiť a veľmi pozorne dbať na to, aby nebola nijakým spôsobom obmedzovaná nad nevyhnutne nutnú mieru. Keď sa stráca sloboda, málokedy to prichádza s nejakým veľkým huriavkom a fanfárami a transparentom s tým, že berú vám slobodu. Spravidla je to skryté za veľmi ľubozvučne znejúce zámery s tým, že: „Zvýšime vašu bezpečnosť, ochránime vás, hrozí vám nebezpečenstvo.“ Ale takto sa krok za krokom, podľa možnosti čo najnebadateľnejšie berie občanom sloboda. Vôbec tu nie je nič, čo by oprávňovalo na to, aby sme takýmto spôsobom takto otvárali cestu na zmenšovanie rozsahu slobôd našich slovenských občanov, ktoré tu sú, ktoré majú plné právo užívať. A ja si dovolím povedať, to nie je len marketing, ktorý sa tu využíva a zneužíva, ale to je niečo omnoho horšie. Takto sa otvára postupne cesta k diktatúre, čoraz viac zaznievajú hlasy, že demokracia nie je dobrá. Tieto hlasy sa šíria a takéto zmeny zákonov vytvárajú a preorávajú cestu k tomu, aby tento trend ďalej napredoval. A ja varujem pred týmto trendom a nesúhlasím s tým, aby sme obmedzovali slobodu občanov, pretože to vôbec nie je potrebné.
|
136.
Ďakujem, keďže som zmeškal prihlásenie do rozpravy, tak aspoň... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
137.
To boli písomné.
Kaník, Ľudovít, poslanec NR SR
138.
Písomné, výborne, ale aj faktickou poznámkou, je veľmi dobré, že taký návrh zákona tu je, to som povedal, aj keď bol prvýkrát, hovorím to znova teraz. Máme obrovský dlh voči minulosti.
Mňa mrzí, že ako minister som nestihol takéto niečo pripraviť, aj keď sme o tom hovorili a bola vôľa, môj mandát vypršal kratšie, za kratšiu dobu, ako som si myslel, a jednoducho toto sa už nestihlo, hej, keď sa stihlo mnoho ďalších vecí, a určite bola vtedy vôľa na to, aby sa tak stalo. Potom nasledovali roky, kedy tá vôľa nebola a, žiaľbohu, ani dnes nie je. A je to veľká chyba a veľká škoda, každý čestný poctivý človek v tejto krajine a poslanec zvlášť by mal tento návrh zákona podporiť, pretože hlasovanie proti tomuto návrhu zákona alebo zdržanie sa pri podpore tohto návrhu zákona je podpisovanie sa pod tie krivdy, ktoré tu boli napáchané, je krytie tých eštebákov, ktorí tých ľudí tyranizovali, je vlastne prihlásenie sa k minulému režimu a odmietanie súčasného režimu, ktorý je v ostrom protiklade svojimi duchovnými hodnotami voči komunizmu, a so všetkým potláčaním práv, slobôd, väznením nevinných ľudí, ktoré tu bolo. To si treba jasne uvedomiť.
Každý, kto tento návrh zákon nepodporí, vlastne drží stranu eštebákom. Tým, ktorí väznili, mučili, zabíjali, ktorí tyranizovali ľudí. Taká je pravda.
|
18.
Ďakujem. Takže v šnúre predkladaných záverov sme sa vrátili zasa k dôchodkovému systému.
Tento návrh zákona, ktorý predkladáme spoločne, tak ako bolo povedané, spolu s pani poslankyňou Jurinovou, pánom poslancom Brockom, Mihálom a Jurzycom, sme sa zamerali na oblasť, ktorá je dôležitá pre to, aby ľudia, ktorí, a to sa týka teda všetkých ľudí, ktorí pracujú, dostávali už v priebehu svojho aktívneho života maximum zrozumiteľných informácií o tom, čo ich čaká v čase, keď pôjdu do dôchodku. Ten dôvod je, zjednodušene povedané, veľmi jednoduchý, aby si na základe týchto informácií mohli upravovať svoju životnú stratégiu, aby si uvedomovali, v akej situácii sa nachádzajú, a mohli s tým prípadne niečo aktívne robiť. Je veľmi dobré, aby každoročne, pravidelne človek presne vedel, koľko odviedol do Sociálnej poisťovne, aké mu z toho vznikajú nároky, keby v takomto štýle, tempe pokračoval ďalej z hľadiska svojho pracovného umiestnenia, zaradenia, príjmu. Aký bude mať dôchodok v danom čase a v akom čase bude odchádzať do dôchodku, a ďalšie informácie, ktoré sú skutočne veľmi dôležité, aby ľuďom dávali istotu, aby vedeli, čo ich čaká a čo už majú za sebou.
Je to naozaj veľmi neideologický návrh zákona. Je to vylepšenie a doplnenie existujúceho systému, ktorý sa orientuje naozaj na poskytovanie informácií. V úvode len spomeniem, že takýto zámer nie je nový. Už pri vzniku dôchodkovej reformy bol obsiahnutý v zákone. Nie v takomto rozsahu, aký navrhujeme, nie v takomto rozsahu, aký navrhujeme, bolo poplatné dobe a poznatkom, ktoré sme vtedy mali, ale už vtedy v príslušných paragrafoch takáto povinnosť pre Sociálnu poisťovňu bola aj ju dokonca Sociálna poisťovňa jeden alebo dva roky realizovala, ale ten výkon a to uchopenie tejto povinnosti, žiaľbohu, úradníci to niekedy tak spravia, bolo tak komplikované a tak zložité, že vôbec to nenaplnilo ten zámer, a bolo to zložité, málo prehľadné a veľmi rýchlo pri niektorej z budúcich noviel, ktoré realizovala už prvá Ficova vláda, tieto paragrafy vypadli. Neboli opravené alebo vylepšené, ale jednoducho vypadli z návrhu zákona. Teraz by sme sa k tomu vrátili a v takej zjednodušenej a rozumnej forme, čo by určite ľuďom pomohlo.
Takže dovoľte mi zrekapitulovať, cieľom tejto novely zákona je zabezpečiť, aby občania ako účastníci starobného dôchodkového poistenia a sporenia boli pravidelne informovaní o rôznych údajoch týkajúcich sa tohto poistenia a sporenia. Išlo by o tieto údaje: výška predpokladaného mesačného starobného dôchodku v absolútnej sume, predpokladaný dátum odchodu do dôchodku, doterajší počet rokov starobného dôchodkového poistenia, úhrada poistného na starobné poistenie za predchádzajúci rok a jej absolútna suma, výška nároku na predčasný starobný dôchodok v najbližšom možnom termíne, uskutočnené legislatívne zmeny, ktorých dôsledkom môže byť ovplyvnená výška predpokladaného mesačného starobného dôchodku spolu s vysvetlením tohto možného vplyvu.
Takéto informovanie občanov sa navrhuje uskutočňovať prostredníctvom rozšírenia doterajších povinností Sociálnej poisťovne, ktorá osobám zúčastneným na starobnom, dôchodkovom poistení bude zasielať jedenkrát ročne súbor uvedených informácií, a to najneskôr k 31. júlu daného roka. Navrhovanou účinnosťou tejto novely k 1. júnu 2016 by sa docielilo, že už budúci rok občania prvýkrát obdržia komplexný balík informácií o svojom dôchodku.
Dôvodom navrhovaných zmien je skutočnosť, že v systémoch starobného, dôchodkového poistenia aj sporenia sa neustále vykonávajú legislatívne zmeny, ktorých dopady na výšku dôchodku sú zásadné. Občan pritom nie je informovaný o tom, ako sa budú týkať práve jeho. Postupne sa oslabuje zásluhovosť, chystajú sa zmeny vo výpočte dôchodkov pre účastníkov II. piliera. Občania nemajú prehľad, ako sa výška nimi zaplatených odvodov prejaví vo výške ich budúceho dôchodku, a teda napr. ani nevedia, v akom rozsahu sa majú zabezpečiť na starobu súkromnými úsporami. Preto považujeme za dôležité, aby štát priebežne prepočítaval orientačnú výšku budúcich starobných dôchodkov každého dospelého občana a aby prostredníctvom tejto novej informačnej povinnosti Sociálnej poisťovne každému občanovi umožnil priebežný a pravidelný prístup k takejto informácii.
Pre úpravu detailného postupu Sociálnej poisťovne pri výpočte dôchodkových parametrov a procesu plnenia si tejto povinnosti Sociálnou poisťovňou navrhujeme, aby príslušné ministerstvo vydalo opatrenie, ktorého predmetom úpravy budú tieto aspekty, a to do 30. júna 2016.
Na záver len doplním, že takáto prax a takáto činnosť je úplne bežná vo viacerých krajinách Európskej únie. Nevymýšľame žiadne extra nóvum. Vo Švédsku je táto činnosť známa pod názvom oranžová obálka, pretože v špeciálnej oranžovej obálke ľudia dostávajú tieto informácie, a preto už skôr, než otvoria tento balíček, vedia, čo im prichádza, a je to známa zrozumiteľná informácia, ktorú ľudia dostávajú. Je to určite pozitívne doplniť existujúci legislatívny systém, rámec o takúto možnosť, takúto povinnosť Sociálnej poisťovni a určite pozitívne prispeje k tomu, aby všetci ľudia rozumeli tomu, čo im dôchodkový systém prináša a ako sa ich prípadne dotknú akékoľvek zmeny v ňom vykonané.
Ďakujem za pozornosť a prosím o podporu tohto návrhu zákona.
|
14.
Ďakujem pekne. Tak využijem túto možnosť, aby som aj odpovedal, aj zareagoval, veľmi pekne ďakujem mojim predrečníkom aj za tie otázky a poznámky, ktoré k tomuto predloženému návrhu vznikli. Predovšetkým tak začnem podľa poradia.
Janke Šipošovej, tou motiváciu by predovšetkým bolo to, že takýmto spôsobom človek už nemusí sa spoliehať len na, by som povedal, odkaz alebo odporučenie niekoho známeho, že niekto niečo vyrába, ale oficiálnym spôsobom môže prezentovať, že robí to, čo robí. Môže tak podstatným spôsobom zvýšiť okruh svojich odberateľov, môže sa stať oficiálnym tým drobným producentom, ktorého si ľudia ľahko nájdu, môže mať svoje označenie, môže mať dokonca, samozrejme, keď bude chcieť, aj inzerát alebo inú formu marketingu, ale nebude to utajená činnosť, nebude to taká šušušu, šušušu, ale úplne oficiálna. To je motivácia z hľadiska samotných ľudí.
Ale netreba zabudnúť, že predovšetkým štát by mal mať motiváciu, aby toto umožnil, pretože by takto naozaj došlo aj k tomu, že bude o tom vedieť, bude môcť tie síce zmäkčené podmienky, ale úplne základné, pozrieť, či tá kuchyňa napríklad, kde sa to varí, pečie, je čistá, či nástroje, ktoré sa používajú, sú čisté, nemyslím si, že musia byť extra špeciálneho typu, ale jednoducho že spĺňa, základné hygienické požiadavky sú naplnené a tak podobne. A, samozrejme, pre štát je motív, aby získal aj tie drobné kvapky daňového charakteru, ktoré, keď sú dosť husté, tak je to veľmi silný prítok. Každá voda sa skladá z tisícov a miliónov kvapiek alebo každý prúd, to všetci dobre vieme. Takže toľko k motiváciám.
Čo sa týka pána poslanca Hudackého, aj ja takisto súhlasím s tými aktivitami a s tými návrhmi, ktoré predkladal, lebo naozaj tak ako som aj ja hovoril v úvodnom slove, aj pri predložení návrhu zákona o rodinnom podnikaní to zaznievalo, nemyslí táto krajina na malých a drobných podnikateľov, a to je veľká chyba. Nevytvára im dobré podmienky, naopak, hádže im polená pod nohy, sťažuje im život a podnikanie, a pritom oni sú skutočnou kostrou zdravej ekonomiky. Oni sú tí, ktorých sa otrasy dotýkajú najmenej z hľadiska celoplošného a ktorí vytvárajú najviac pracovných miest, takže treba sa zamerať na túto oblasť. Táto naozaj absolútne najmenšia podmnožina, ktorú chce tento návrh zákona ošetriť, je ešte menšou množinou, ako je domáce podnikanie, ktoré má skôr, má živnostenský charakter, a tým, tou odlišnosťou je to, že nevyžaduje ani živnosť, že ten prístup na ten trh je absolútne jednoduchý a zjednodušený, že nevyžaduje ani napĺňanie tých prehnane tvrdých a podrobných opatrení, ktoré vyplývajú z rôznych vyhlášok, ktorých máme bezpočet, ktorými sa tu vôbec nezaoberáme, lebo to je vecou vykonávacích alebo výkonných predpisov jednotlivých rezortov, a kde úradníci ich produkujú ako na bežiacom páse, ktoré sa dotýkajú hygienických, potravinárskych a všetkých možných predpisov a ktoré naozaj stavajú veľkú bariéru pred ľudí pri vstupe na trh. A takéto drobné podnikanie potom môže byť naozaj štartérom, že človek si na ňom vyskúša, overí a potom, keď zistí, že to ide, že sa darí, môže sa posunúť do ďalšieho, ďalšej úrovne, ďalšieho levelu a rozširovať podnikanie a stať sa z neho normálne podnikateľ, ktorý sa tým živí. Čiže toto podnikanie nie je, ako aj z rozsahu finančného vidno, prácou, ktorá by uživila daného človeka, ale je len prilepšením. Ale aj to má svoj význam a naozaj môže to odštartovať potom ďalší biznis.
Takže previazaním týchto jednotlivých prvkov, keby sme sa na to zamerali, by sme vedeli dosiahnuť podstatné zlepšenie v tejto oblasti a môžem vysloviť len veľkú ľútosť, že sa tak nedeje, že v tomto smere zostávajú zatiaľ väčšinové uši v tejto sále hluché, k tomuto segmentu podnikania, k týmto drobným ľuďom práce, ktorí sa každodenne živia prácou a znášajú za to, na to, kvôli tomu aj najväčšie riziká.
Hádam toľko, ďakujem za pozornosť a ešte raz prosím o podporu tohto návrhu zákona.
|
6.
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Tento návrh zákona sa zaoberá oblasťou, ktorá je na Slovensku úplne opomínaná. Všeobecne na Slovensku, keď sa bavíme o podmienkach pre podnikanie a keď sa na tom niečo mení, tak až dochádza k nejakým pozitívnym zmenám, tak je to orientované na veľké podniky, mamutie podniky, investorov, zahraničných investorov, nové, nové závody a nové prevádzky, čo, samozrejme, nie je zlé, pokiaľ to prinesie niečo pozitívne, ale úplne sa zabúda na to, že v každej ekonomike je skutočne hybnou silou malé, stredné a to úplne najdrobnejšie podnikanie, že práve táto skupina zamestnávateľov je z hľadiska počtu vytvorených pracovných miest najväčším zamestnávateľom v Slovenskej republike. A tým sa, žiaľbohu, podmienky na podnikanie spravidla len a len zhoršujú. Aj v tomto období im rástlo odvodové zaťaženie, rástlo im daňové zaťaženie, kontinuálne rastie byrokratické zaťaženie, administratívne zaťaženie a zhoršuje sa ich pozícia.
Keby nebolo platených, štátom platených pracovných miest, ktoré dotuje a vytvára, tak aj stav s nezamestnanosťou by bol podstatne horší, ako je tomu dnes. Dnes máme zamaskovanú nezamestnanosť umelými dotáciami cez rôzne zdroje, najmä Európskej únie, ktoré sú ale dočasného charakteru, pretože akonáhle tieto dotácie prestanú fungovať, tak aj pracovné miesta, ktoré sú na ne naviazané - a je ich už veľmi veľké množstvo - budú zanikať. To je taký globálny popis situácie.
Ale je tu ešte jeden segment malého, úplne maličkého podnikania, ktorý doteraz nebol riešený vôbec nijako, ktorý sa dnes nachádza v takej šedej zóne ekonomiky. A preto tento návrh zákona, nie je to novela, ale je to úplne nový návrh zákona, ktorý ešte v našom právnom systéme nie je, a bolo by veľmi dobré, keby bol. Orientuje sa na domáce podnikanie, na podnikanie, ktoré spravidla tvorí len doplnkový zdroj príjmov pre tých, ktorí by ho vykonávali, ktorým sa zaoberajú, alebo by sa legálne zaoberali najmä dôchodcovia, ale aj ženy v domácnosti, ženy na materskej a popri svojom zamestnaní, samozrejme, ktokoľvek iný, ale je to domáce podnikanie vykonávané v domácich podmienkach, dotýkajúce sa rôznych odvetví činnosti, spravidla potravinárskych, ale aj kozmetických výrob predmetov drobného charakteru, bižutérie a všetkého možného, na čo si dnes vieme, ale aj nevieme spomenúť, pretože ľudská kreativita je naozaj veľká.
Dnes takéto podnikanie nie je možné. Dnes takéto podnikanie je možné len cez živnosť. Ale živnosť, ako som sa na začiatku dotkol, je dnes ťažké si otvoriť pre človeka, ktorý nemá vlastne žiadne prostriedky, ktorý má len svoju vlastnú zručnosť, ktorý má len svoju domácnosť, svoju kuchyňu, napríklad ktorý vie niečo urobiť, o čo má niekto záujem, možno len nejaký susedský okruh známych, ale chceli by, aby takéto veci tento človek pre nich mohol robiť, a on ich spravidla aj robí, ale robí ich načierno, robí ich tak neformálne, neoficiálne a jednak unikajú štátu úplne zbytočne prostriedky, ktoré by takto mohol získať, a jednak títo ľudia sú stále vystavení riziku, že túto činnosť vykonávajú nelegálne.
Okrem toho, že by si títo ľudia museli zriadiť živnosť, keby to chceli robiť v súlade s dnes platnými zákonmi, tak najmä v potravinárskej oblasti by zrazu boli vystavení do situácie, že by si museli zriadiť prevádzkareň. A tá prevádzkareň v zmysle absolútne extrémne prehnaných požiadaviek, ktoré naše predpisy, naše vyhlášky kladú na každého, kto niečo takéto robí, by znamenali, že musí mať také technologické vybavenie, ako keby bol obrovskou pekárňou alebo obrovským producentom syra, mlieka alebo čohokoľvek podľa toho, na čo sa jeho záujem zameriava, a to je, samozrejme, nemožné. Je to veľmi nákladné, je to proste neprekonateľná prekážka pre takýchto ľudí.
Preto uvedený návrh zákona by práve takúto pascu a takéto bariéry zbúral a umožnil bežným, jednoduchým ľuďom v malom rozsahu poskytovať svoje služby a svoje produkty, privyrábať si tak a úplne legalizovať ich činnosť. Takže dovoľte, aby som prečítal oficiálnu dôvodovú správu:
Cieľom zákona je vytvoriť priaznivé podmienky pre rozvoj malého domáceho podnikania v Slovenskej republike. Ide o podnikanie, ktoré vykonáva podnikateľ fyzická osoba sama, prípadne s rodinnými príslušníkmi vo vlastnej domácnosti. Využíva pri tom prostriedky, zariadenia a nástroje, ktoré má doma, a používa ich na zabezpečenie chodu domácnosti, prípadne na záujmovú činnosť, hobby jednotlivých členov domácnosti.
Takáto forma podnikania funguje v mnohých členských štátoch Európskej únie, ale aj v USA. Vo Veľkej Británii ju poznajú pod názvom "home based business", v USA je to "small home business". Toto podnikanie sa teší vládnej podpore a v týchto štátoch pôsobia vládne agentúry poskytujúce záujemcom potrebné informácie o možnostiach takéhoto podnikania vrátane možnosti predaja. Toto podnikanie často slúži ako štartér. Vyvinie sa z hobby činností s cieľom odpredať produkty a zabezpečiť si tak návratnosť prostriedkov. Zároveň sa na trh dostávajú produkty, ktorých výroba by bola zaujímavá aj pre veľkoproducentov, napr. sólovo vyrábaná bižutéria, špeciálne druhy mydiel, sviečok, ale aj potravín, napríklad koláčov, zákuskov, marmelád, džemov z osobitného druhu ovocia, ich zmesí, bylinkových olejov a podobne.
Z tohto dôvodu je táto činnosť limitovaná určitými obmedzeniami. V USA je to napríklad objem príjmu z tejto činnosti, v jednotlivých štátoch ide o čiastku líšiacu sa podľa jednotlivých štátov 15 až 20-tisíc dolárov ročne. Podnikateľ, ktorý chce vyrábať napríklad mydlo, kozmetiku, prípadne potraviny, je povinný dodržať predpisy, ktoré sa týkajú ochrany zdravia. Preto musí svoju činnosť ohlásiť úradom, ktoré vykonávajú dohľad nad ochranou zdravia a bezpečnosťou potravinárskej výroby. Tie majú právo kontrolovať dodržiavanie čistoty v priestoroch, v ktorých sa vykonáva podnikanie, zdravotnú nezávadnosť používaného riadu, náradia, dostatok hygienických prostriedkov a podobne. Vždy takúto kontrolu vykonávajú po oznámení začiatku podnikania. Ak nenájdu problémy, ktoré by bránili podnikaniu, vydajú povolenie na začiatok podnikania. Prihliada sa na to, že ide o domácu výrobu v pomerne veľmi malých množstvách, nevyžaduje sa teda plnenie podmienok platných pre veľké podniky s masovou produkciou. V každom prípade je podnikateľ povinný ohlásiť svoju činnosť na daňovom úrade, viesť základnú evidenciu príjmov a výdavkov tak, aby bolo možné odviesť daň a skontrolovať jej správnosť.
Na Slovensku je v súčasnosti možné podnikanie len formou samostatne zárobkovo činnej fyzickej osoby, prípadne právnickej osoby. V prípade výroby a predaja mydla, kozmetiky, prípadne potravín a ďalších záležitostí je nevyhnutné splniť tak tvrdé podmienky, ktoré kladie napríklad potravinový kódex Slovenskej republiky, že takéto podnikanie je takmer nemožné. Vyžaduje sa napríklad osobitná miestnosť stavebne oddelená od iných priestorov, všetky priestory musia byť umývateľné, v podstate teda vykachličkované, osobitné prívody vody, odtoky a podobne. Často si to vyžaduje tak vysoké počiatočné náklady, že si záujemca o toto podnikanie, že si tieto, toto, záujemca o podnikanie v malom nemôže dovoliť. Zároveň je pre výkon niektorých činností formou živnostenského podnikania požadovaná určitá kvalifikácia, vyučenie v odbore, minimálne rekvalifikačný kurz a následná prax. To si opäť vyžaduje značné finančné náklady a čas.
Výsledkom je stav, kedy sa vyrába a šíri, vyrábajú a šíria rôzne produkty, ako je domáca kozmetika, potraviny, prípadne drobné výrobky formou malej susedskej výpomoci. V domácich podmienkach sa pečú torty, koláče, zákusky, torty na svadby, distribuujú sa cez známosti na pracoviskách, prípadne ich načierno jednotliví drobní producenti dodávajú do cukrární a reštaurácií. Táto činnosť nepodlieha žiadnej hygienickej kontrole a, samozrejme, ani žiadnemu zdaneniu. Ide o súčasť šedej ekonomiky.
Prijatie navrhovanej úpravy by vyriešilo niektoré z týchto problémov. Činnosť, ktorá sa aj tak vykonáva, znova zdôrazňujem, činnosť, ktorá sa aj tak vykonáva, by sa zlegalizovala. Osoby, ktoré majú záujem podnikať v takomto malom, by svoju činnosť mohli vykonávať oficiálne. Mohli by predávať svoje výrobky na farmárskych trhoch, formou pouličného stravovania, street foody, v stále populárnejších pojazdných stánkoch s občerstvením, prípadne by ich na základe zmluvy mohli dodávať iným odberateľom. Tí by získali výrobky, ktoré si vyžadujú značné množstvo ručnej práce alebo špeciálnych surovín, a preto nie sú zaujímavé pre veľkovýrobu, prípadne ju predražujú natoľko, že konečný produkt je príliš drahý alebo až nepredajný. Zároveň by sa zvýšila bezpečnosť tejto produkcie z hľadiska ochrany zdravia. Doteraz nad takouto výrobou nebol žiadny dohľad. Odberateľ sa musel spoľahnúť na to, že boli použité zdravotne nezávadné a správne skladované skladované suroviny, že konečný výrobok bol správne uskladnený a prepracovaný. De facto jedinou garanciou boli referencie od známych, susedov a spolupracovníkov a fakt, že doteraz nevznikli žiadne zdravotné problémy spojené s konzumáciou takýchto výrobkov.
Po prijatí tohto zákona by úrady dohliadajúce nad hygienou potravín mali možnosť kontroly, mohli by vstúpiť do obydlia, skontrolovať čistotu priestorov, v ktorých sa pripravujú výrobky, zdravotnú nezávadnosť používaného riadu, dostatok čistiacich prostriedkov, odoberať vzorky surovín, kontrolovať, či sú správne uskladnené. To by zvýšilo záruky pre obidve strany, výrobcu aj odberateľa.
Vzhľadom na sociálny a odvodový systém je potrebné obmedziť pri uvažovaní o takomto podnikaní jeho rozsah. Horným limitom, ktorý navrhujeme, je hranica 12-násobku minimálneho vymeriavacieho základu pre odvody na účely sociálneho poistenia. V súčasnosti ide o čiastku cca 417 euro mesačne bez odpočítania nákladov. Táto čiastka sa bude postupne zvyšovať podľa toho, ako bude stúpať minimálny vymeriavací základ. Teda aj z tohto vidno, že v žiadnom prípade nejde o činnosť, ktorou by sa podnikateľ živil. Ide o poskytnutie možnosti oficiálne zarobiť určitý objem prostriedkov a prilepšiť si k nízkej mzde, k dôchodku, k dávkam v nezamestnanosti, prípadne na materskej dovolenke. Dá sa predpokladať, že mesačne by takto podnikajúca osoba získala približne 200 euro v čistom. Je to príjem malý, avšak s ohľadom na priemernú výšku dôchodkov, podporu v nezamestnanosti, prípadne iných sociálnych dávok bude určite pre mnohé osoby nepochybne zaujímavý.
Treba spomenúť aj ďalší dôsledok tohto zákona. Obmedzí sa istý segment šedej ekonomiky, čo je iste pozitívne aj z hľadiska príjmov štátu. Získa sa určitý príjem zo štátneho rozpočtu, pretože osoby, ktoré budú chcieť svoje podnikanie zoficiálniť, a teda zlegalizovať, z neho budú platiť dane z príjmu. Pri predpoklade, že náklady na podnikanie sú vo výške 40 % príjmu, by každý takýto podnikateľ zaplatil približne 500 až 570 euro ročne. Samozrejme, aj táto suma by sa postupne zvyšovala v súlade so zvyšovaním minimálneho vymeriavacieho základu. Celkový príjem rozpočtu by závisel od počtu takto podnikajúcich osôb. Vzhľadom ale k množstvu inzerátov ponúkajúcich služby, o ktorých sme hovorili, sa dá pravdepodobne predpokladať, že táto čiastka nebude zanedbateľná.
Prijatie uvedeného zákona si nevyžiada žiadne dodatočné zvýšené náklady štátneho rozpočtu ani rozpočtu vyšších územných celkov, ani rozpočtov miest a obcí. Možno očakávať jednoznačne priaznivé dopady na daňové príjmy a na celkové oživenie trhu, na ktorý sa dostanú zaujímavé produkty. Je to pozitívny impulz pre podnikateľské prostredie a nemá dopad na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti. No a, samozrejme, je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vážené dámy, vážení páni, ďakujem vám za pozornosť a prosím vás o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem.
|
2.
Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Začíname tento rokovací deň skutočne zaujímavým a dôležitým návrhom zákona, aj keď naša účasť, samozrejme, o tom nesvedčí, keďže je piatok ráno.
Tento návrh zákona má za cieľ zmeniť neblahú situáciu, ktorá nastane od 1. januára, a to situáciu, kedy dôchodky všetkým dôchodcom budú zvýšené o smiešne 1,90 eura. Táto situácia bola vyvolaná zmenou zákona o sociálnom poistení z roku 2013, ktorú realizovala súčasná vláda, súčasná vláda Roberta Fica. Hovorím to preto, aby sme všetci veľmi presne vedeli, kedy k tej zmene došlo, v čom tá zmena spočívala a k čomu viedla a k čomu ďalej povedie, pokiaľ nedôjde k zmene tohto zákona.
Až do roku 2013 platilo nastavenie, ktoré realizovala alebo ktoré bolo započaté dôchodkovou reformou, ktorú som uskutočnil v roku 2004 ako minister práce, sociálnych vecí a rodiny, a toto nastavenie, tento valorizačný mechanizmus, tento vzorec výpočtu dôchodkov zabezpečoval každoročné dynamické zvyšovanie dôchodkov. Bolo to dané preto, lebo v tom čase mi bolo jasné, že treba myslieť v rámci existujúcich možností, ktoré sú vždy limitované, nikdy nemôžme urobiť všetko, čo by sme radi, ale aby táto zmena zabezpečila zvyšovanie celkovej hladiny úrovne vyplácaných dôchodkov aj tým občanom, ktorí išli do dôchodku podstatne skôr, ako táto reforma vznikla. Veď tu máme dôchodcov, ktorí išli do dôchodku ešte za socializmu, tesne po páde socializmu, kedy sa menila celková socioekonomická situácia krajiny a množstvo ďalších vecí, a kým sa, žiaľbohu, vlády dostali k tomu, že si uvedomili, že reforma dôchodkov je veľmi zásadná otázka, uplynulo veľmi veľa času. A tí dôchodcovia, ktorí odchádzali do dôchodku pred uskutočnením reformy, ktorú som realizoval, mali dôchodky mizerné. Veď jednou, jedným z tých dôvodov, prečo vlastne k reforme došlo, bolo to, že treba zmeniť úroveň dôchodkov, že dôchodky sú naozaj na veľmi nízkej úrovni, že sú to skôr žobračenky, vôbec nebolo rozhodujúce, či človek pracoval dlho alebo krátko, či počas svojho života odviedol veľké množstvo odvodov do Sociálnej poisťovne, alebo žiadne, dostal každý dôchodca takmer rovnaký dôchodok. Ten rozdiel medzi jednotlivými úrovňami dôchodkov bol veľmi nízky, ale ako som už povedal, nemáme čarovný prútik, aby sme vedeli jednou zmenou zákona napraviť všetky hriechy minulosti, a preto ani táto reforma nemala a nikdy by to nebolo možné, schopnosť vrátiť čas dozadu, a všetky zle vyrátané dôchodky, zle v zmysle, bol zlý systém, tak aj dôchodky boli z toho vyplývajúce zlé, zmeniť a pridať všetkým dôchodcom.
Ale to, čo sme mohli urobiť a urobili sme to, bolo, že sme nastavili valorizačný mechanizmus, ktorý zvyšoval každoročne v závislosti od vývoja ekonomiky dôchodky dynamickým spôsobom. Podstata tohto systému je postavená na tom, že sa zoberie rast úrovne priemernej mzdy a rast inflácie, spočítajú sa tieto dve hodnoty a vydelia sa dvomi, spriemerujú sa a to, čo vyjde, to určí v percentuálnom vyjadrení, o koľko dôchodky porastú v nasledujúcom roku. Takýto mechanizmus mnohí kritizovali, že je príliš veľkorysý a že ho treba zmeniť, a ja sám som sa vyjadril a je to pravda, že po istom čase bolo treba tento mechanizmus zmeniť, pretože naozaj je veľmi, veľmi veľkorysý z hľadiska možností, ktoré Sociálna poisťovňa má. Veď samotné číslo, ktoré udáva, o koľko vzrástli dôchodky od zavedenia tohto mechanizmu až do času, kedy bol zrušený, hovorí samo za seba. Dôchodky vzrástli o viac než 70%.
To je naozaj významná zmena, celková hladina úrovne dôchodku každého jedného dôchodcu. Samozrejme, v závislosti od toho, aký bol základ toho dôchodku, ale každý jeden dôchodok vzrástol od zavedenia dôchodkovej reformy až po rok 2013 o vyše 70 %. Samotná súčasná vláda to potvrdila vo svojom oficiálnom materiáli, aj keď veľmi nesprávne interpretovala tento údaj, ale možno nechtiac ho tak sama verifikovala a potvrdila, keď v liste Sociálnej poisťovne, ktorá, ktorú posielala všetkým sporiteľom v čase, keď ich nabádala k tomu, aby vystúpili z II. piliera, tak porovnávala jednotlivé systémy a uviedla, že dôchodky Sociálnej poisťovne boli zhodnotené o 74 %, myslím, tam uvádzala takéto číslo, nie som si presne istý, či 74, alebo 73, ale bolo to viac než 70 %. A to vlastne hovorí o tom, koľko valorizáciou, ktorú som nastavil, o koľko dôchodky vzrástli. Toto, ako som povedal, platilo do roku 2013, kedy sa tento systém zmenil a začalo sa prechádzať na valorizáciu, ktorá je závislá čisto od inflácie. Tá začala zaberať už nie 50 % váhu v tomto vzorci, ale každým rokom väčšiu a väčšiu. Naposledy v tomto roku má, ešte mal minimálnu váhu aj rast priemerných miezd, a to vo výške 20 % v tomto vzorci. Zvyšok je inflácia.
Čo z toho ale v reáli vyplynie alebo vyplýva? Keďže ekonomický vývoj je taký, že inflácia je veľmi nízka, že má už v súčasnosti záporné hodnoty, znamená to, že vlastne inflácia nemá žiadnu plusovú hodnotu. Na budúci rok už podľa súčasne platného vzorca sa bude zvyšovanie dôchodkov vypočítavať len na základe inflácie. To znamená, že keby to platilo už tohto roku, tak by zvyšovanie dôchodkov bolo nula. Ani o jeden cent by sa nezvýšili dôchodky. A ja sa pýtam, dá sa toto vysvetliť zrozumiteľne, tak, aby to pochopili, dôchodcom, že prepáčte, vaše dôchodky nebudú zvyšované ani o cent? Ja si myslím, že sa nedá vysvetliť ani to, že budú zvyšované na budúci rok o 1,90 eura. To je tak symbolické, že to je almužna, že to je ponižujúce zvyšovanie.
Dôvod, prečo sa tak stalo, je jeden jediný. Tvorcovia tohto mechanizmu - pán minister Richter a jeho ministerstvo - nemysleli na to, že takáto situácia môže nastať, že môže nastať reálne a môže to trvať niekoľko rokov kľudne, že inflácia bude na zápornej hodnote. Pristúpilo sa k tomu čisto technokraticky. Úplne bez akéhokoľvek sociálneho uvažovania. Darmo, že sa vládnuca strana nazýva sociálnou a vládnuca vláda sociálnou vládou. Toto rozhodnutie je čisto cynicko-pragmatické, pretože jeho výsledkom je len znižovanie výdavkov Sociálnej poisťovne, ale vôbec nemyslí na pozíciu dôchodcu, modelového dôchodcu, ktorý už nemá žiaden iný príjem, len príjem z dôchodku. Musíme si uvedomiť, že modelovo dôchodca je ten občan, ktorý už prestal aktívne si zabezpečovať príjem svojou prácou a je odkázaný len na príjem, ktorý vytvoril postupným odvádzaním odvodov do Sociálnej poisťovne alebo sporením na svoj osobný účet a je závislý na tom, ako je nastavený systém, a podľa toho dostáva priznanú výšku dôchodku, ktorá sa valorizuje na základe daných kritérií, ktoré v zákone sú, a naviazaných ekonomických pravidiel.
Nie sme jediná krajina, ktorá, a to zdôrazňujem, rozumne prikročila k tomu v tom, že valorizáciu naviazala na ekonomické parametre vývoja ekonomiky. Prvý raz sa tomu stalo v roku 2004 v tom mechanizme, ktorý som už popísal, a aj tento nadväzuje na ekonomické parametre, v tomto prípade infláciu, v budúcnosti podľa plánu dôchodcovskú infláciu, ktorá je mierne odlišná od všeobecnej inflácie, ale je to ekonomický parameter. Ale v tých iných krajinách neboli tak krátkozrakí ako vláda Roberta Fica a ministerstvo Jána Richtera a mysleli na to, že takáto situácia, či už hypoteticky, teoreticky, ale ako ukazuje skutočnosť, aj reálne, môže nastať. To znamená situácia, keď je inflácia záporná, a z toho vyplývajúce zvýšenie dôchodkov by mohlo byť nulové alebo len symbolické a pre takýto prípad má nastavenú istú minimálnu hranicu, pod ktorú zvýšenie dôchodkov nemôže klesnúť. Je len vecou spoločenskej dohody, ako sa táto hranica, v akej výške sa táto hranica nastaví, koľko percent sa povie, že toto minimálne garantované zvýšenie dôchodkov bude. Keď si uvedomíme, že počas toho procesu vývoja dôchodkov boli bežné valorizácie vo výške 4, 5 aj vyše 7 %, tak stanoviť takú tú minimálne garantovanú výšku na úrovni 3 % je, myslím, vcelku realistické a optimálne. Presne takúto istú výšku percenta majú desiatky rokov nastavenú v podobnom valorizačnom mechanizme napríklad vo Švédsku, kde som osobne bol, keď sme pripravovali dôchodkovú reformu, a kde som študoval práve ich dôchodkový systém, a to, čo je na ňom pozitívne, sme implantovali do nášho dôchodkového systému.
Preto aj ja v tejto novele navrhujem len presne toto, aby sme doplnili do metodiky výpočtu valorizácie práve takúto brzdu, práve takéto minimálne garantované zvýšenie dôchodkov, aké je obvyklé aj v iných krajinách, a ktoré je predovšetkým ľudské voči dôchodcom. Veď naozaj dôchodcovi vysvetľovať, že 1,90 eura vám musí stačiť, je vec, ktorá je absolútne aj neľudská, aj cynická, aj tvrdo technokratická a absolútne nesociálna. Netreba meniť mechanizmus, netreba sa vracať k tomu, čo fungovalo dlhé roky a fungovalo veľmi dobre, a ktoré, k tomu mechanizmu, ktorý som nastavil ja. Nie, to nie je súťaž, ktorý valorizačný mechanizmus bol lepší. Treba len do existujúceho valorizačného mechanizmu doplniť jednu jedinú vetu. A o to vás teraz žiadam, vážené panie poslankyne a vážení páni poslanci, aby ste podporili novelu, ktorá znamená, že sa do príslušného paragrafu doplní de facto jedna veta, ktorá, veľmi zrozumiteľne povedané, povie: "Valorizácia nesmie byť nižšia ako 3 %."
Ja som ponúkal ministrovi Richterovi, pretože mal otvorený v druhom čítaní zákon o sociálnom poistení, aby takýto pozmeňujúci návrh podporil. Už to mohla byť realita. Už od 1. januára to mohlo byť ináč. Už dôchodcovia nemuseli mať 1,90 eura na budúci rok, ale v prípade, že by sa podporili 3 %, tak by to bolo skoro 12 eur. Keby sa to SMER-u zdalo veľa, 3 %, že je to príliš veľa pre dôchodcov, veľmi by zbohatli, keby sa im o 3 % zvýšili dôchodky, myslím si, že aj 2 % by, keby povedal SMER, že takto si to predstavuje, by sme sa my ako opozícia nenahnevali, pretože aj 2 % by bolo podstatne viac ako 1,90 eura. 2 % by znamenali zhruba 9 eur zvýšenie úrovne dôchodkov. Len pre porovnanie a pre zaujímavosť, keby SMER neurobil nič v roku 2013, keby nezmenil existujúci, fungujúci a platný mechanizmus, zostal by pôvodný mechanizmus, zvýšenie by bolo 4,75 eura oproti dnešným 1,90 eura a v budúcom roku nula, keď sa nezmení inflácia, pretože to bude závislé čisto od inflácie. Takže, vážené dámy, vážení páni, zmena je veľmi jednoduchá.
Ale na záver musím povedať ešte jednu veľmi smutnú skutočnosť. SMER nielenže zmenil tento zákon, nielenže nevyužil možnosť, aby pozmeňujúcim návrhom sám alebo v spolupráci s opozíciou zmenil platné znenie zákona a odstránil to, že na budúci rok budú mať dôchodcovia zvýšený dôchodok len o 1,90 eura, SMER zmenil aj plán schôdzí. A toto je posledná schôdza, ako všetci dobre vieme, pred parlamentnými voľbami. A tento návrh zákona je v prvom čítaní. A ako všetci vieme, keď zákon prejde cez prvé čítanie, ešte nie je ani platný, ani schválený. Musí ísť do druhého čítania a, žiaľbohu, vieme, že do druhého čítania tento návrh zákona, ani keby sa v poslancoch SMER-u pohlo svedomie, nemôže sa ocitnúť, a preto znova môžem len zopakovať výzvu pre pána ministra Richtera a pre vládu Roberta Fica.
Je už len jediná cesta, ako zabrániť tomu, aby takáto almužna bola dôchodcom daná, takýto výsmech dôchodcom v budúcom roku, a to je, že si vláda, že si minister Richter osvojí túto novelu, túto jednoduchú novelu, prípadne ju modifikuje do nižších hladín, a že s tým príde ako s vládnym návrhom zákona v skrátenom legislatívnom konaní. Vieme veľmi dobre, že na budúci týždeň sa tu budeme zaoberať niekoľkými, možno veľmi mnohými návrhmi zákona, s ktorými príde vláda, ktoré dneska, až sa nemýlim, prejednáva na rokovaní vlády v skrátenom legislatívnom konaní, ktoré sa týkajú teroristickej hrozby alebo zvýšenia teroristickej hrozby. Ale ja sa pýtam, nezaslúžia si slovenskí dôchodcovia, aby sa nimi vláda zaoberala tiež a aby zabránila tomu, aby takáto smiešna almužna im bola poskytnutá na budúci rok? Ja si myslím, že určite áno. Napriek tomu bol by to silný výraz toho, že táto snemovňa vníma, že takýto cynicko-technokratický prístup nie je správny, keby tento návrh zákona, aj keď je len v prvom čítaní, získal podporu. Preto len zrekapitulujem a prečítam ešte dôvodovú správu.
Cieľom predkladanej novely zákona je ustanoviť minimálnu hodnotu percenta, ktoré slúži na výpočet pevnej sumy pravidelného zvýšenia jednotlivých druhov dôchodkov. Valorizácia pevnou sumou bude prebiehať podľa platného zákona až do roku 2017 a v roku 2016 to už bude štvrté zvýšenie dôchodkov o pevnú sumu. V roku 2018 sa ale prejde na percentuálne zvyšovanie dôchodkov podľa platného zákona, a to, ako som spomínal, čisto inflačným koeficientom.
Priemerná mzda sa v roku 2014 zvýšila o 4,4 % a medziročný rast spotrebiteľských cien dosiahol nulu. Pevná suma sa teda odvíjala od percenta 1,32 z priemernej mesačnej sumy jednotlivých druhov dôchodkov vykázaných Sociálnou poisťovňou. To platilo pre tento rok. Na budúci rok to bude horšie. Za prvý polrok 2015 totiž medziročná miera rastu spotrebiteľských cien predstavuje zápornú hodnotu. 80 % valorizácie dôchodkov vychádza práve z rastu cien. To znamená, že pre budúci rok budú dôchodky valorizované iba na základe rastu miezd, z tohto ukazovateľa sa však použije už len 20 %. Výsledkom takejto nízkej inflácie je zvýšenie o 0,46 %. Toto 0,46 % dáva tých 1,90 eura u starobných dôchodkov, u invalidných dôchodkov je to ešte nižšie, 1,70 eura a u vdovských a vdoveckých dôchodkov je to 1,20 eura. Jednoznačne to poškodzuje dôchodcov a nedá sa to riešiť ani jednorazovými vianočnými príspevkami, ani sľubovanými trinástymi dôchodkami, ktoré v reakcii na toto vyťahuje minister Richter a ktoré stále, samozrejme, ešte platné nie sú.
Doplním ešte ďalší aspekt, ktorý, pokiaľ takýto systém bude ďalej fungovať, bude deformovať úroveň dôchodkov. Pri výpočte priznávaného dôchodku sa do ADH, aktuálnej dôchodkovej hodnoty, zahŕňa aj rast miezd. Takže každým rokom dôchodca, ktorý odchádza do dôchodku, má priznávaný dôchodok, keďže tá ADH rastie, v o niečo vyššej forme, kde je zohľadnený rast miezd. Ale akonáhle mu bude priznaný dôchodok a do valorizácie už nijakým spôsobom nebude zahŕňaný rast miezd, budú sa nožnice medzi priznávanými dôchodkami a dôchodkami, ktoré sú vyplácané, stále rozťahovať a zväčšovať. Budeme vytvárať každým rokom novú kategóriu starodôchodcov a novodôchodcov. Každým jedným rokom. Dvaja rovnakí ľudia s rovnakou históriou, pracovnou históriou, ktorú mali, s rovnakou dĺžkou práce, s rovnakou príjmovou situáciou, ale keď odídu o rok skôr, o rok neskôr, o dva roky neskôr, budú mať iné úrovne dôchodkov a valorizácia to nebude nijakým spôsobom tlmiť. Naopak, bude tento rozdiel zvyšovať. Toto je následok súčasne platného stavu.
A reakcie na to, že pred dvanástimi rokmi ste vy vytvorili starodôchodcov a novodôchodcov, si, kolegovia a kolegyne, kľudne už môžete ušetriť, pretože na začiatku svojho vystúpenia som povedal, nikto nemá pri takejto zmene takú čarovnú paličku, aby mohol dôchodky tridsať rokov priznané dozadu zmeniť a jednorazovo zvýšiť. Toľko peňazí v tejto krajine, žiaľbohu, nebolo a nikdy nebude. Môžeme tie rozdiely len tlmiť, postupne zmenšovať, čo robila valorizácia, ktorá bola do roku 2013, a hlavne ich znova nevytvárať. Tento mechanizmus ich bude vytvárať znovu.
Takže ešte raz, vážené kolegyne, kolegovia, v záujme zdravého a dobre nastaveného dôchodkového systému a v záujme sociálneho aspektu, nielen technokratického aspektu, ale sociálneho aspektu, vás prosím a žiadam o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem.
|
130.
Ďakujem, pán podpredseda. Cieľom predkladanej novely zákona o verejnom obstarávaní, už druhýkrát tento návrh zákona predkladám, prvýkrát som ho predkladal spolu s kolegom Eugenom Jurzycom, je zabezpečiť to, aby počas vyhlásenia verejného obstarávania pred termínom vyhodnocovania ponúk boli účastníkom verejného obstarávania aj verejnosti dostupné údaje o cenovej úrovni obstarávaných výrobkov alebo služieb na dostupnom trhu. Toto cenové porovnávanie v záujme nezávislosti a objektivity vykoná Úrad pre verejné obstarávanie po oznámení zadávateľa verejného obstarávania vo verejnom obstarávaní, ak hodnota zákazky prekročí stotisíc eur. Výsledky cenového porovnávania predmetu verejného obstarávania na dostupnom trhu následne Úrad pre verejné obstarávanie zverejní v Centrálnom registri zmlúv, ako aj na svojej internetovej stránke. Týmto porovnaním sa dosiahne to, že cenová úroveň bude všeobecne známa, čo v prípade, že by došlo k významnej odchýlke pri ponúkanej cene účastníkom verejného obstarávania, okamžite upozorní zadávateľa aj verejnosť na neobvyklú a podozrivú ponuku. To znemožní takýmto ponukám byť úspešnými vo verejnom obstarávaní, pretože to zvýši kontrolu verejnosti nad primeranými cenovými ponukami zúčastnených účastníkov verejného obstarávania.
Dôležitou navrhovanou zmenou je tiež úprava zadania zákazky vo veci opisu jej predmetu, ktorá ma za cieľ znemožniť ustanovenie takých kritérií, podmienok či iných požiadaviek, ktoré vopred pre svoju neobvyklú konkrétnu špecifickosť, ktorá však nemá významný vplyv na naplnenie účelu zákazky, znemožňujú účasť väčšine potenciálnych účastníkov. Táto navrhovaná zmena je reakciou na v praxi sa vyskytujúci jav, keď predmet verejného obstarávania je natoľko špecifikovaný, že jeho kritéria sú vopred nastavené pre možnú výhru len určitého účastníka a vylučujú tak ostatných záujemcov. Pričom táto špecifikácia vôbec nemá významný vplyv na naplnenie účelu zákazky. Takto sa zabráni takzvanému šitiu verejného obstarávania na mieru vopred vytypovaným záujemcom.
Ďakujem za pozornosť.
|
126.
Ďakujem, pán podpredseda. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol opäť určený Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k tomuto návrhu zákona. V menovanom súvise si dovolím predložiť informáciu k tomuto návrhu. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Vychádzajúc preto z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1809 z 26. októbra 2015 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 21. januára 2016 a gestorský výbor do 22. januára 2016.
Pán podpredseda, skončil som, a preto otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.
|
120.
Ďakujem, pán podpredseda. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1802. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a aj legislatívnych pravidiel tvorby zákona. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1808 z 26. októbra 2015 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 21. januára 2016 a gestorský výbor do 22. januára 2016.
Pán podpredseda, skončil som, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.
|