Vyhľadávanie v prepise rozpravy Vytlačiť stránku / Print page

Záznamy vystúpení sú evidované v rámci systému prepisu vystúpení do textovej podoby. Tieto texty sú k dispozícii až od 5. volebného obdobia a kvôli autorizácii sú k dispozícii vždy až nejaký čas po samotnom vystúpení.

Výsledok vyhľadávania v záznamoch rozpravy NR SR

 
2. 12. 2015 17:04:27 - 17:04:45 58. schôdza NR SR - 13.deň - B. popoludní Tlač 1806 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vstup predsedajúceho   (text neprešiel jazykovou úpravou)
119.
Pán predseda, ďakujem pekne. Ja sa teda voľby zúčastním, len by som chcel členom výboru pre ľudské práva a menšiny oznámiť a zdôrazniť, že výbor bude zasadať o 19.00 hod. na č. 32.
2. 12. 2015 11:07:25 - 11:07:39 58. schôdza NR SR - 13.deň - A. dopoludnia Tlač 1806 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie s procedurálnym návrhom   (text neprešiel jazykovou úpravou)
53.
Ďakujem pekne, pán predseda. Chcem len oznámiť členom výboru pre ľudské práva, národnostné menšiny, že dnešné zasadnutie o 12.45 hod. sa nebude konať, operatívne zvolám najbližšie zasadnutie.
25. 6. 2015 9:54:54 - 9:54:55 53. schôdza NR SR - 7.deň - A. dopoludnia Tlač 1471 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave  

34.
Vážená pani predsedajúca, pani podpredsedníčka Národnej rady, dámy a páni. V septembri roku 2012 koaliční poslanci schválili vládnu novelu kompetenčného zákona, ktorá zrušila Úrad podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny a presunula agendu na ministerstvo zahraničných a európskych záležitostí. Už vtedy som kritizoval tento nesystémový krok vlády, keďže už aj tak rozsiahla agenda ministra zahraničia predurčovala ľudské práva niekde ďaleko na okraj spoločnosti a vôbec spoločenského záujmu. Napokon otázky národnostných menšín sú toho priamym dôkazom. Dosiaľ napriek mnohým sľubom nebol menovaný splnomocnenec vlády a tak úrad vlastne funguje len pro forma.
Treba na jednej strane uznať snahu ministra Lajčáka, ktorý zachoval Radu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, ktorá pravidelne zasadala, a napokon, aj keď s istými ťažkosťami, porodila celoštátnu stratégiu ľudských práv. Napokon sa však moje obavy potvrdili a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí po troch rokoch pre náročnosť svojej vlastnej zahranično-politickej agendy odovzdáva toto nechcené dieťa vlády Roberta Fica ministrovi spravodlivosti.
V priebehu čosi viac ako troch rokov prechádza táto agenda na tretí rezort. Aj to čosi o tom vypovedá. Prinajmenšom o trvalom vajataní tejto vlády v agende ľudských práv, ale najmä o tom, aké miesto v jej hodnotovom registri ľudské práva majú. Ale zase tešme sa, že neprešla táto agenda ešte v tejto novele na ministerstvo vnútra.
Vymedzené úseky činnosti vlády koordinuje jej podpredseda, ktorý plní aj úlohy, ktorými ho poverí vláda alebo podpredseda vlády. Toto stojí v zákone o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej správy v § 1 o činnosti vlády Slovenskej republiky ods. 2. Agenda ľudských práv, ako je známo, je prierezovou agendou. Plnenie jednotlivých úloh a ich koordinovanie si vyžaduje mať uvedené kompetencie podpredsedu vlády. Vzhľadom na to, že minister spravodlivosti nezastáva zároveň funkciu podpredsedu vlády, je otázne, ako bude vykonávať koordinovanie týchto úloh jednotlivým ministerstvám.
Ďalšou nezodpovedanou otázkou tiež ostáva, ako bude vyzerať výkonný aparát na ministerstve spravodlivosti, keďže takýto úrad tam dosiaľ zriadený nebol. Viem z vlastnej skúsenosti, aké to bolo zložité pri tvorbe úradu podpredsedu vlády, keďže táto téma si žiada odborníkov na jednotlivé, často veľmi špecializované oblasti a tiež vyčlenenie finančných prostriedkov z rozpočtu. Pýtam sa preto, ako toto bude riešiť ministerstvo spravodlivosti?
Bolo by, myslím, vhodné to bližšie špecifikovať, keďže novela kompetenčného zákona nadobudne účinnosť už od septembra. Zatiaľ mám informáciu o dvoch zamestnancoch, pričom jeden má prejsť z ministerstva zahraničných vecí. Zdá sa mi to, mierne povedané, poddimenzované.
Ďalším otáznikom je tiež dotačná schéma týkajúca sa ľudských práv. Tá totiž zostáva na ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí. Nie je preto celkom jasné, ako bude vyzerať kooperácia medzi týmito dvoma, podľa mňa neoddeliteľnými, súčasťami ľudsko-právnej agendy.
Ak by sa podarilo vytvoriť odborný aparát na ministerstve spravodlivosti, ako budú ministerstvá koordinovať a kooperovať v otázke vyhlasovania tém na výzvy, ako budú následne projekty odborne vyhodnocovať, keď kompetenciu v rámci dotačnej schémy má minister zahraničných vecí a európskych záležitostí? Kto a za akých podmienok bude v hodnotiacej komisii na projekty podávané v oblasti ľudských práv? Dôvodová správa len deklaruje budúcu kooperáciu medzi ministerstvami, no bližšie nič neurčuje. Ani zákon o dotáciách v pôsobnosti týchto ministerstiev sa nenovelizuje, čiže to nie je priamo legislatívne ukotvené.
Toto je povedzme technická stránka veci. Ľudsko-právna agenda však nesie v sebe čosi, čosi neuchopiteľnejšie, niečo, čo sa ťažko alebo ťažšie vysvetľuje aj obhajuje, isté morálne memento. Kto nemá slabosť pre slabších, to možno ťažšie pochopí. Udalosti posledných dní, ktoré nám nastavujú akési morálne zrkadlo, zrkadlo našej kresťanskej, bohumilej, nebodaj, holubičej spoločnosti, jasne ukázali, že sa musíme postaviť čelom k novým problémom práv a slobôd občanov. Nie je preto možné naďalej marginalizovať tému ľudských práv a robiť z nej sirotu, ktorú si medzi sebou pohadzujeme ako to nechcené dieťa. Premiér tejto republiky prirovnáva nenávistných radikálov, protestujúcich proti akejkoľvek inakosti, so zbitými ženami a deťmi pri zásahu v Moldave nad Bodvou. Nech tým sleduje čokoľvek, je to amorálne a v demokratickej spoločnosti neprípustné.
Nemožno preto mlčať, keď sa legitimizuje nenávistný jazyk obhajujúci radikalizmus a považuje sa za normálne kopať do chudákov, nielen verbálne, ale aj fyzicky. O to je to nebezpečnejšie, ak to vychádza z úst ľudí, ktorí majú vysoké postavenie a moc v krajine a nie sú tak jasne rozpoznateľní ako kotlebovsko-jobbikovskí extrémisti.
Nemusíme byť ľudsko-právni svätuškári ani kaviarenskí intelektuáli na to, aby sme prestali mlčať. História pozná onakvejšie mlčanie a pritakávanie moci a najmä jej konce. Verím tomu, že aj keď sa Slováci a Slovenky boja iného cudzieho, neboja sa byť slušnými ľuďmi. Aj hranice strachu totiž majú svoje hranice.
Fakt, že si táto vláda pohadzuje agendu ľudských práv, ako tú pingpongovú loptičku, svedčí v skutočnosti o tom, že inštitucionálny chaos, ktorý v tejto oblasti vládne, zdá sa, že nezvláda. Je to aj prejavom toho, že predkladaná novela zrejme určuje, aké miesto agenda ľudských práv v hodnotovom rebríčku tejto vlády má. Zrušenie postu podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, vtedy, keď sa to dialo, premiér zdôvodňoval aj tým, že ľudské práva sú u nás už vyriešené. Dnes by sa dalo nad tým len pousmiať, keby to nebol aj úsmev cez slzy.
Ďakujem vám. (Potlesk.)

24. 6. 2015 15:54:35 - 16:05:43 53. schôdza NR SR - 6.deň - B. popoludní Tlač 1628 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave  

36.
Vážená pani podpredsedníčka, dámy a páni, naše rokovanie dostalo v sobotu akýsi bonus, možno by sa našlo aj priliehavejšie slovo, ktorý nikoho súdneho istotne nemohol potešiť. Otázka je, že či to bolo len zásluhou našich neonacistických jobbikovcov, ktorí tak ako u susedov nabaľujú na seba aj frustrovaných a manipulovaných a manipulovateľných rodákov, alebo aj zásluhou politikov, ktorí sú často v ich vleku. A tak je táto rozprava o migrantoch, migrácii, alebo možno najmä, zaznelo to už aj v tejto sále, o politikoch a ich zodpovednosti.
Zdá sa mi preto neodpustiteľným populizmom klásť na brutálny zásah polície v Moldave v júni v roku 2013 proti bezbranným Rómom, navyše zásah, ktorý je ešte predmetom trestného konania, aj keď o jeho výsledku nemusím si robiť žiadne ilúzie, na roveň zásahu polície proti neonacistom v Bratislave. Iba ak je to tak, že sú tieto dve entity – rómska a neonacistická – vlastne totožné a vyžadujú si teda aj totožnú pozornosť polície. Preto sa mi zdalo nie celkom vhodné a vkusné ďakovať jedným dychom polícii za oba príkladné zásahy, v osade Budulovská za zásah proti bezbranným ženám, deťom, takisto ako v Bratislave za zásah proti neonacistom operujúcim dlažobnými kockami oproti teda nepokrytým neonacistom.
Takto sa údajne môže správať pragmatický politik, ale myslím si, že politik, ktorý nie je celkom odkázaný na pragmatizmus, ktorý nie je v situácii, že by sa musel podkladať neinformovanej zmanipulovanej väčšine, že to robiť nemusí, že by mohol dokonca povedať tej väčšine i nepríjemné, nepopulárne pravdy. Apropo, s tým vyhlásením pána premiéra, že nie je žiadny ľudskoprávny svätuškár, si myslím, že si vystavil nielen svoje osobné testimonium paupertatis, ale že znova legitimizoval situáciu ľudských práv v hodnotovej hierarchii svojej a pravdepodobne aj tejto vlády.
Ale na rozdiel od pána premiéra, keďže predsa len som predsedom parlamentného výboru pre ľudské práva a menšiny, si myslím, že nemusím byť zrejme pragmatický politik, ale nemusím byť dokonca ani ľudskoprávny svätuškár. Nedávno som to vysvetľoval na príklade pozície ľudí, ktorí akýmsi či politickým, alebo mimovládne aktivistickým spôsobom sa orientujú, resp. angažujú v ľudských právach, som si dovolil taký príklad parafrázovať istého poľského aforistu, ktorý hovorí, že inak vonia seno milencom a inak koňovi, tak som mu vysvetľoval situáciu na Slovensku asi tým spôsobom, že inak voňajú ľudské práva predsedovi výboru pre ľudské práva a menšiny národnostné a inak pravdepodobne, možno nevoňajú, nechcem povedať, že rovno smrdia, ľudské práva ministrovi vnútra alebo policajnému prezidentovi a možno aj pánu premiérovi. Jednoducho je rozdiel v interpretovaní ľudských práv a, ako sa ukázalo, aj na frekventovaní pojmu "ľudskoprávny svätuškár", ktorý pán premiér nepoužil už prvý raz, tento pojem, a pojem ľudských práv vôbec.
A vôbec agenda ľudských práv nás do istej miery, myslím si, bohužiaľ, rozdeľuje aj v tejto oblasti, o ktorej dnes hovoríme. Prisvojiť si totiž, sprivatizovať si tému utečencov, migrantov v domácej ľúbivej xenofóbnej podobe a potom aportovať v Bruseli je zrejme podoba pragmatického politika, ktorá sa už úspešne odskúšala niekoľkokrát, ibaže pravdepodobne dlho s takouto dvojtvárnou politikou hrať nebudeme môcť. Sme totiž členmi spoločenstva, ktoré prináša aj istý finančný, bezpečnostný a iný benefit, ale sme zároveň pobúrení, keď my máme priniesť nejakú obeť.
Pýtam sa, či tých kvótových 800 imigrantov, dajme tomu aj s rodinami, ohrozuje našu identitu bezpečnostnú, etickú, náboženskú, rasovú čistotu? Nehovoriac o tom, že to mýtické slovo "kvóty", ktoré sa nám spája akoby s nejakým bruselským diktátom, v takejto interpretácii naozaj straší našich rodákov, hoci v samom výsledku môžeme napokon istotne prijať i viacej ľudí ako celé ich kvóty. Stále hovoríme o kvótach, o číslach, akoby sme nevedeli, že za tými číslami sú predovšetkým osudy, zväčša, bohužiaľ, tragické osudy konkrétnych ľudí. Hovoril o nich, myslím si, veľmi presvedčivo kolega Šebej. Ak však nechceme kvóty, máme hádam predstavu, koľko utečencov napríklad dokáže Slovenská republika prijať? Ako chceme našu dobrovoľnosť vlastne prejaviť, uskutočňovať v praxi? Treba pre tieto kvóty vytvárať takú utečeneckú hystériu a paniku a dávať pušný prach našim jobbikovcom? Otvárať im dvere nebodaj do tohto parlamentu?
Doterajšou ustráchanou reakciou, pri ktorej pekne tichúčko miništruje aj cirkev, sme totiž ponúkli túto agendu bande neonacistov priamo na striebornom podnose. Ak si budeme zakrývať zrak pred týmto neonacistickým nebezpečenstvom, fanatizmom, ktorému môžu podľahnúť, žiaľ, aj mnohí naivní občania s nenacistickými úmyslami a z iných dôvodov frustrovaní, keď budeme stále naháňať a zároveň manipulovať ustráchaných občanov, voličov, ktorí raz majú nenávidieť Maďarov, inokedy Rómov, potom homosexuálov, teraz pre zmenu neidentifikovaných utečencov, tak im veru neposlúžime príkladom. My totiž o migrácii prakticky nevieme takmer nič. Práve preto s ňou môžeme tak výdatne manipulovať a strašiť. Netušíme, čo krajiny na západ, sever, či juh od nás s ňou zažili, a predsa sa nepoložili. Migranti sú inakosť, voči ktorej sme my proti, a priori proti, nech už je akákoľvek.
Tie večné reči o tom, že Slovensko nie je na integráciu migrantov pripravené, však iba nahrávajú ľahko ohlúpnutým a zmanipulovaným, ktorí často ani netušia, o čo naozaj ide. Preto to už nie je len problém Stredoslovákov. Podobne začínali u susedov Maďarská garda i Jobbik a dnes vidíme, kde sú. Ibaže opakujem, už som to v tejto snemovni povedal raz, proti extrémistom nemôžete zvíťaziť tak, že sa vydáte ich smerom. Spoločnosť je i zásluhou nezodpovedných politikov vystrašená a často zaskočená. U nás akoby ani pre politikov, ktorí by predsa len mali byť aj lídri, neplatilo to vyznanie najväčšieho maďarského liberála 20. storočia Istvána Bibóa, že demokrat nesmie mať strach. Že byť demokratom znamená predovšetkým nebáť sa.
Takže, milí priatelia, nebojujme, nebojujte s extrémistami tak, že sa vydáte ich smerom, resp. im rovno ponúkate otvorené dvere. Nebojme, nebojte sa, nemajme strach z imigrantov takisto ako z volebných preferencií. Potom nebudú mať ani strach občania, ktorí so svojimi strachmi a neistotami ešte dnes ten strach majú, lebo v nich ho často aj my vyvolávame. Skúsme im ponúknuť pozitívne riešenia realizované z našej dobrovoľnosti v praxi. Nie referendum, tento, povedal by som, že predražený sociologický tender či prieskum so známym výsledkom, ktorý, ako už tu odznelo v rozprave, nemá žiadnu právnu relevanciu. Právna norma, ktorú prijme Európska únia, je totiž zjavne prioritná. Európske právo je nadradené národným právnym aktom, ako to už odznelo aj v tejto rozprave. Takže referendum nesie v sebe istotu, a to jedinú istotu, že rozdelí spoločnosť a posilňuje extrémistov.
Ďakujem vám.

12. 5. 2015 9:01:50 - 9:13:12 51. schôdza NR SR - 4.deň - A. dopoludnia Tlač 1499 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text neprešiel jazykovou úpravou)

2.
Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, som presvedčeným zástancom myšlienky, že štát má pozitívne povinnosti pri ochrane ľudských práv a tieto svoje povinnosti má napĺňať aj vytváraním, udržiavaním, či vylepšovaním vhodného inštitucionálneho rámca. Takisto nemám pochybnosti o tom, že štát má plniť svoje medzinárodné záväzky vyplývajúce z ratifikovaných medzinárodných dohovorov, vrátane plnenia odporúčaní monitorovacích orgánov.
Predložený vládny návrh zákona má za cieľ posilnenie inštitucionálneho rámca ochrany ľudských práv a zároveň sa prostredníctvom neho mali plniť naše záväzky vyplývajúce z Dohovoru o ochrane práv dieťaťa a Dohovoru o ochrane práv osôb so zdravotným postihnutím. V dôvodovej správe navrhovateľ uvádza, že základným rámcom pre prípravu návrhu boli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z príslušných dohovorov OSN. Všetci, čo čítali záverečné odporúčania Výboru OSN pre práva dieťaťa, a napokon je to zrejmé aj z odôvodnenia návrhu, vedia, že tu nejde o nejaký striktne sformulovaný predpis. Jednoducho sa od nás požaduje, aby sme mali nezávislú národnú inštitúciu pôsobiacu v oblasti ochrany práv detí, resp. z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vyplýva potreba existencie inštitúcie dohliadajúcej na implementáciu tohto dohovoru. Je potom na rozhodnutí zmluvných strán, ako si inštitúciu zriadia, či si zriadia novú inštitúciu, alebo rozšíria kompetencie existujúcich inštitúcií a podobne.
O rozmanitosti možných riešení vypovedá napríklad webové sídlo európskej siete ombudsmanov pre deti. Sieť, členmi ktorej sa môžu stať inštitúcie z členských krajín Rady Európy, má v súčasnosti 41 členov z 33 krajín, z toho 22 krajín Európskej únie. Iba menšia časť z nich sa rozhodla pre samostatnú inštitúciu, napríklad Rakúsko, Belgicko, Island, Nórsko, či Švédsko a Fínsko. Treba dodať, že to nie sú parlamentní ombudsmani. Sú to ombudsmani, spôsob menovania ktorých ustanovuje zákon. Zákonom je zabezpečená aj ich nezávislosť pri výkone činnosti, ale sú menovaní príslušnými vládami a svoje zistenia správy predkladajú vládam, nie parlamentom. Ich postavenie je teda jasne odlíšené od parlamentného ombudsmana. V niektorých krajinách, ako napríklad Cyprus, či Veľká Británia, sa nazývajú komisármi, ale čo do právomoci a prepojenosti na vládu sú v podstate totožní so špecializovanými vládnymi ombudsmanskými inštitúciami.
V ďalších krajinách sú orgány zodpovedné zo sledovania dodržiavania práv detí začlenené do štruktúry iných ľudsko-právnych inštitúcií, najmä ombudsmanských. Deje sa to buď formou ustanovenia zástupcu ombudsmana špecializujúceho sa na túto oblasť, alebo jednoznačným uvedením v oblasti detských práv, resp. práv osôb so zdravotným postihnutím medzi kompetencie všeobecného ombudsmana.
V súčasnosti máme na Slovensku jednak parlamentného ombudsmana, verejného ochrancu práv, jednak Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Obe inštitúcie majú štruktúru a právomoci, ktoré novelizáciou príslušných zákonov sa dajú prispôsobiť tak, aby vyhoveli novým požiadavkám. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa v tejto súvislosti uvádza, že, citujem: "Akékoľvek riešenie v rámci súčasných inštitútov verejnej ochrany práv by vyžadovalo legislatívne zmeny a zodpovedajúce nároky na štátny rozpočet s neistým výsledkom splnenia nezávislosti v rámci samotných inštitútov."
Pokiaľ ide o prvú časť argumentácie, isteže by boli potrebné legislatívne zmeny. Legislatívne zmeny, a to dokonca vo väčšom rozsahu si však vyžaduje aj ponúknuté riešenie. Ako potvrdzujú príklady z mnohých krajín, splnenie požiadavky nezávislosti a špecifického zamerania vôbec nemusí byť neisté. Tu si dovolím nesúhlasiť. Veď práve prerokúvame celkom nový zákon s osobitným rozpočtom, čiže tejto argumentácii nie celkom rozumiem. Naopak, som presvedčený, že by si zasluhovali, ba priam vyžadovali novelizáciu väčšieho rozsahu.
Naše existujúce ľudsko-právne inštitúcie pritom už roky zápasia s obrovským nedostatkom financií a pri každej diskusii o zákone o štátnom rozpočte, ako sa pamätáte, sú zamietané návrhy o navýšenie ich rozpočtu. Poznáme veľmi dobre kalváriu, ktorou prešli napríklad pri hľadaní sídla, pričom štátne orgány neboli nejako extra nápomocné, aby som sa vyjadril celkom jemne.
Je preto veľmi odôvodnená otázka, ako vznik nových inštitúcií ovplyvní rozpočet tých jestvujúcich a kde budú sídliť? Bude prístup vlády iný k týmto orgánom, ako je k tým už existujúcim?
Suma sumarum, nespochybňujem konštatovanie navrhovateľa, že plánované nové orgány komisár pre deti a komisár pre osoby so zdravotným postihnutím v zmysle predloženého návrhu zákona budú spĺňať podmienky kladené na nezávislé špecializované inštitúcie.
Zároveň však tvrdím, že pre fungovanie už jestvujúcich inštitúcií je nevyhnutná aj ich zákonná novelizácia, ako aj presnejšie prepojenie na novovzniknutých komisárov. Aký bude vzťah komisárov a verejného ochrancu práv, ktorý je ukotvený aj v ústave? V § 22 zákona o komisároch je uvedené, že komisár môže podnet odložiť, ak
a) podnet je neopodstatnený,
b) anonymný,
c) ak vzal podnet späť a
d) ak vo veci, ktorej sa podnet týka, už koná, alebo konal verejný ochranca práv alebo iný komisár a tak ďalej a tak ďalej.
Znamená to teda, že vo veci prípadov týkajúcich sa detí bude môcť naďalej konať verejný ochranca práv?
Súčasná verejná ochrankyňa práv pani Jana Dubovcová aj v týchto veciach konala a koná. Poukázala vo svojich zisteniach na problém diskriminácie rómskych detí v školách. Zistila porušenia základných ľudských práv detí v reedukačných zariadeniach, ich právo na vzdelávanie. Taktiež na základe svojej doterajšej činnosti a zistení definovala aktuálne odborné otázky a priority pre svoju činnosť na rok 2015, a to sú aj, ako uvádza vo svojej webovej stránke, citujem: "napríklad bezbariérový prístup do verejnej budovy, či do verejných budov a vo verejných budovách, v ktorých sídlia orgány verejnej správy". Ide teda o pokračovanie všeobecného prieskumu bezbariérových prístupov do budov, v ktorých sídlia orgány verejnej správy a samosprávy, pričom sa chystá na nový prieskum bezbariérovosti budov zameraný na sídla úradov práce, sociálnych vecí a rodiny.
Opäť sa preto pýtam, ako bude systémovo vyriešené prekrytie takýchto tém s komisárom pre zdravotne postihnuté osoby? Toto, obávam sa, nie je úplne jasne doriešené a vychádzajúc z faktu, že, bohužiaľ, aj samotná Národná rada odmietla mimoriadnu správu ombudsmanky a vláda, ani poslanci, ani dotknuté ministerstvá nereagujú na jej odporúčania uvedené v správach, ktoré predložila, ako budú mať zaručené komisár pre deti, ako aj komisár pre zdravotne postihnutých, ktorí, opakujem, nie sú ústavní činitelia, tak ako je to v prípade ombudsmanky, ako budú mať zaručené, že ich inštitúcie štátnej a verejnej správy nebudú naďalej ignorovať?
Aj z povedaného vari vyplýva potreba prepojenia oboch spomínaných legislatív verejného ochrancu práv a stávajúcich komisárov, ako aj ďalších inštitúcií pôsobiacich v oblasti ochrany ľudských práv, teda Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Centrum právnej pomoci a ich regionálne zastúpenia.
Keď som v roku 2011 predkladal správu o činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva v kontexte inštitucionálnej ochrany ľudských práv v Slovenskej republike, poukazoval som na viaceré nedostatky existujúcich ľudsko-právnych inštitúcií od ich nefunkčnosti, nízkej efektivity až po finančnú poddimenzovanosť a uvádzal som možné riešenia na zlepšenie inštitucionálneho zázemia ochrany ľudských práv, medzi nimi aj možnosť zriadenia ombudsmana pre deti a iné špecifické oblasti, ako inde v Európskej únii. Aj v tomto kontexte považujem preto za dôležité prepojenie jednotlivých inštitútov a riešenie ich situácie takpovediac v jednom balíku.
Ďakujem vám za pozornosť.

24. 3. 2015 10:25:52 - 10:43:37 48. schôdza NR SR - 9.deň - A. dopoludnia Tlač 1396 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, som naozaj veľmi rád, že môžeme na pôde tejto snemovne reflektovať správu verejného ochrancu práv za rok 2014. Hoci ide o ojedinelý prípad, keď sa agenda ľudských práv dostáva do pozornosti pléna Národnej rady Slovenskej republiky a nebodaj i do pozornosti širšej verejnosti, nemali by sme ho vnímať len ako jednorazovú záležitosť, ktorou si formálne splníme povinnosť, ktorú nám ukladá zákon, totiž raz do roka si vypočuť správu verejného ochrancu práv. Parlament je predsa to najpravejšie miesto, kde by mal diskurz o ľudských právach byť takpovediac permanentný. Zatiaľ sme boli skôr svedkami toho, že pri ojedinelých pokusoch dostať túto tému do tejto rokovacej sály došlo k ich zablokovaniu, ak nie rovno k umlčaniu s maximálnym odkazom vybaviť ju v komornom prostredí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Porušovanie ľudských práv sa zdalo byť zjavne málo na to, aby sa ním zapodievala táto snemovňa. A pritom nazdávam sa, práve parlament by mal verejného ochrancu práv podporovať, ba chrániť, nie ostrakizovať. Diskriminácia rasová, etnická, rodová, náboženská, svetonázorová, rovnosť zaobchádzania, ochrana detí, seniorov, zdravotne postihnutých, ľudí s inou sexuálnou orientáciou, mnoho ďalších marginalizovaných skupín a jednotlivcov, ako vidno aj z predkladanej správy, akoby tú fiktívnu väčšinu nezaujímala. A politici tomuto ľahostajnému postoju k slabším, zraniteľnejším, ktorí sa zväčša nie svojou vinou dostali do tejto pozície, často vychádzajú v ústrety. My sme tu však hádam aj pre týchto našich občanov, ktorí, keby sa to zrátalo, možno tvoria aj väčšinu obyvateľstva. Vlády sú, chvalabohu, pominuteľné, ale čo už nie je chvályhodné, je, že nie vždy si ctia ľudské práva, aj keď formálne sme sa pripodpísali pod vzorové ľudskoprávne zmluvy a dokumenty. Dobre je, že sa aj zásluhou verejného ochrancu práv stav ľudských práv transparentne monitoruje a dodržiavanie ľudských práv tak podlieha verejnej kontrole. Inštitút ombudsmana je z toho hľadiska kľúčový. Dozerá na deformácie, svojvôľu verejnej moci voči občanom aj skupinám. Viditeľne na to poukázala ombudsmanka vo svojej mimoriadnej správe z leta roku 2013, ktorú však zobral na vedomie iba výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. A jej návrhy na opatrenia sa doteraz zväčša nerealizovali.
Návrhy a odporúčania verejnej ochrankyne práv sú aj teraz súčasťou predkladanej správy, zrejme aby bolo jasné, čo tento parlament, ale najmä dotknuté orgány ignorujú. A nejde len o neprimeraný policajný zásah v jednej rómskej osade, ktorý tak vzrušil ministra vnútra, že obvinil ombudsmanku z politizovania, alebo o neprimerané zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych škôl, teda o priame hazardovanie s budúcnosťou tejto krajiny. Je preto povinnosťou verejného ochrancu práv žiadať od príslušných orgánov, aby prijali konkrétne opatrenia a nápravu, a nie ich ignorovali. Obete svojvôle verejnej moci totiž nemajú veľa možností na svoju obranu, zväčša nedisponujú povedomím svojich práv, preto je pre ne obranný hlas ombudsmanky taký dôležitý, a často je aj to poslednou možnosťou dovolať sa spravodlivosti.
Nedá mi pri tejto príležitosti nespomenúť, že legislatívne Slovenská republika ukotvila inštitút verejného ochrancu práv ako posledná z krajín Vyšehradskej štvorky. Bola to jedna z naplnených predvstupových podmienok nášho členstva v Európskej únii. Inštitucionalizovanie ľudskoprávnej agendy dobudovaním jedného z dôležitých pilierov novovznikajúceho demokratického štátu bolo nepochybne dôležitou udalosťou v chápaní ľudských práv. Podobne ako Slovenské stredisko pre ľudské práva či Centrum právnej pomoci, tak aj verejný ochranca je obhajcom občanov Slovenskej republiky, ktorí sa nedovolali spravodlivosti zo strany štátnych úradov. Čiže je to inštitút, ktorý je z podstaty protipólom štátneho aparátu v prípade, ak tento nefunguje tak, ako mu to zákon ukladá. Dokladom toho je aj táto správa verejnej ochrankyne práv, ktorú dnes v pléne predkladá.
Konkrétnym príkladom dokumentu je porušovanie práv občanov v rôznych oblastiach, na rozličných úrovniach. Spolu to za rok 2014 bolo vyše 3 600 podaní, pričom vybavených bolo vyše 90 %. Ďalšie stovky podaní mimo kompetencie verejného ochrancu práv sa zamestnanci kancelárie snažili usmerniť a takto poradiť poškodeným. Pre porovnanie, v Čechách je to vyše 6 000 podaní pri asi trojnásobnom personálnom obsadení kancelárie ombudsmanky. Je preto nepochopiteľné, že takto fungujúcej a efektívnej inštitúcii v službách občana hádžeme pod nohy polená, predovšetkým nedostatočným rozpočtom, ktorý nedovolí kancelárii ombudsmanky vykonávať svoju činnosť tak, ako by si to vyžadovalo množstvo jej agendy. Naposledy vcelku s úsmevom vzala sťahovanie kancelárie do nových priestorov za pomoci väzňov, keďže finančné prostriedky jej nedovolili objednať sťahovaciu firmu. Ale to by nebol, samozrejme, ešte ten najhorší prípad. Je preto ťažko pochopiteľné, že štát, vláda aj časť parlamentu často chápu ombudsmanku ako verejného nepriateľa, ktorý akoby naschvál odhaľuje slabé či problematické miesta nášho právneho systému. Bohužiaľ, ešte stále nevieme prijať kritiku, respektíve poukazovanie na naše slabé miesta, nevieme sa z toho poučiť, vyvodiť bez emócií, racionálne patričné konzekvencie. Jej pomenovanie problému, poukázanie na nedostatky, chyby, prechmaty pri ochrane slabých, zraniteľných je mnohými politikmi, koaličnými najmä, často vnímané ako spomínané údajné politizovanie, ako by bolo nejakou zbytočnou záťažou akceptovať fakt, že tieto prípady občianskych krívd treba riešiť. Nie je predsa možné donekonečna vnímať verejnú ochrankyňu práv ako opozíciu voči vládnucej strane. Táto verejná ochrankyňa práv už neraz deklarovala snahu byť nápomocná pri riešení jednotlivých prípadov. Zo strany ostatných inštitúcií verejnej správy sa jej však nedostáva takej súčinnosti, akú by ako ústavný činiteľ mala mať. Ide napríklad o prípady, keď spoluprácu odmietajú súdy napriek tomu, že ide o verejný záujem pomôcť obetiam. Ak by za verejnou ochrankyňou práv bola podpora zo strany parlamentu, v mnohých aspektoch by jej to výkon práce nepochybne nielen uľahčilo, ale najmä zefektívnilo. Tak je to napokon vo všetkých vyspelých demokraciách.
Správa, tak ako to už uviedla pani verejná ochrankyňa práv, poukazuje na prípady porušovania ľudských a občianskych práv rozdelených tematicky podľa jednotlivých článkov Ústavy Slovenskej republiky. Veď jej tretinu, tú najdôležitejšiu, napokon tvoria ľudské práva, vybrané podania dokumentujú porušovanie práv, ktoré sú garantované ústavou, Na rozdiel od Správy o implementácii Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov v Slovenskej republike, ktorá sa síce nesie v mimoriadne zhovievavom tóne pri reflektovaní menšinovej problematiky, ombudsmanka uvádza ako pars pro toto ako časť za celok jeden z charakteristických, ale modelových príkladov porušovania práva na materinský jazyk, keď bolo odmietnuté vydanie dvojjazyčného formulára občanovi patriacemu k národnostnej menšine. Ďalej sa v správe uvádzajú porušenia práv zdravotne postihnutých občanov, prípad z mestskej časti Ružinov či neustále chýbajúci bezbariérový prístup do budov a vnútri verejných budov, porušenia práv detí. Uvidíme, ako práve v tejto citlivej agende pomôže chystaný zámer prijať zákon o Komisárovi pre deti, tak aj o Komisárovi pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Práve v prípade porušovania práv detí poukazuje verejná ochrankyňa práv na časté porušovanie v oblasti vzdelávania. Deti pochádzajúce zo sociálne znevýhodneného prostredia sú neustále zaraďované do špeciálnych základných škôl, čo je v rozpore s deklarovaným cieľom vytvárania inkluzívneho školstva na Slovensku. Mediálne známy je taktiež neudržateľný stav v reedukačných centrách, v ktorých ombudsmanka dosiahla nápravu aspoň v navýšení finančného normatívu na stravu pre deti umiestnené v týchto centrách.
Z mimoriadnej správy, ktorú prerokoval náš výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny a ktorú vládni poslanci odmietli prerokovať v pléne, neboli naplnené doposiaľ temer žiadne opatrenia, niektoré z nich sa čiastkovo majú riešiť v priebehu roka, a to aj napriek tomu, že ide o opatrenia ako vdovské dôchodky, bezplatné užívanie učebných pomôcok pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia aj mimo vyučovacích hodín, garantovanie dostatočného počtu asistentov učiteľov či ustanovenie nezávislého externého mechanizmu voči policajnej činnosti, ak tie nepreskúmava prokuratúra, teda o opatrenia, ktoré naozaj nemajú žiadnu stranícku konotáciu. Mali by ležať na srdci každej vláde, ale zvlášť tej, ktorá sa deklaruje ako sociálnodemokratická.
Správa verejnej ochrankyne práv obsahuje závažné porušenia ľudských práv a slobôd, kritické zistenia poukazujúce na nečinnosť relevantných orgánov. Vymenúva rad konkrétnych prípadov, ktoré sa v Slovenskej republike v tejto oblasti dejú.
Na najbližšej schôdzi nás možno čaká prerokovanie novely kompetenčného zákona, ktorá ľudskoprávnu agendu presunie na ministerstvo spravodlivosti. Dovolím si tvrdiť, že aj fakt, že táto exekutívne neukotvená agenda je v priebehu troch rokov dislokovaná už na tretie miesto, čo svedčí veľavravne o stave občianskych a ľudských práv na Slovensku, ale aj o tom, aké miesto má od začiatku táto agenda v hierarchii vládnej strany.
Pravdepodobne budeme v najbližšom čase taktiež prerokovávať zákony o spomínanom Komisárovi pre deti a Komisárovi pre zdravotne postihnutých. Podľa dosiaľ uverejneného návrhu by mali mať dokonca väčšiu právomoc na zahraničnej úrovni ako súčasná verejná ochrankyňa práv. Domnievam sa preto, že by v tejto súvislosti stálo za zváženie rozmýšľať aj o posilnení kompetencií verejného ochrancu práv.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, napriek tomu, že pohľad na uplatňovanie ľudských práv, a teda na ľudskú dôstojnosť je rozdielny, čo je dané aj ideologickými limitmi politických strán, ale aj ostatných sociálnych skupín vrátane cirkví, sa istej odlišnosti v ich vnímaní asi nemožno zbaviť, ibaže polarizácia, ktorá tak brutálne kulminovala pri poslednom referende, fakticky len pri jednom segmente širokej ľudskoprávnej problematiky, akýkoľvek vecný diskurz v zárodku zablokovala. Aj preto sa taký dôležitý dokument ako spomínaná Stratégia ochrany a podpory ľudských práv nestal predmetom verejného diskurzu. Ak to porovnám so situáciu v Českej republike, kde sú predmetom verejného diskurzu tak verejné vrátane adopcie detí homosexuálnymi pármi aj zahraničnopolitické súvislosti ľudských práv, tak musím konštatovať naše výrazné zaostávanie. O kultúre smrti, mimochodom, som však v tom českom diskurze nezaznamenal žiadnu zmienku.
Nie je isto žiadnym paradoxom, že najbližším kooperujúcim partnerom ombudsmanky sú aktivisti z prostredia občianskej spoločnosti, pričom, naopak, najmenej kooperujúci sú politici, ktorí nechcú meniť pomery a riadia sa skôr strachom z volebných preferencií. Čomu inému koniec koncov možno pripísať odklad vládneho prejednávania Stratégie na ochranu a podporu ľudských práv až po referende než tomuto ničím nepodloženému strachu? Občan sa však, našťastie, ukázal byť zase raz múdrejší ako jeho volení reprezentanti. Kiež by mu to vydržalo.
Inak, neprezradím žiadne tajomstvo, ak spomeniem, že v euroamerickom civilizačnom priestore má starostlivosť o zraniteľných, hendikepovaných, marginalizovaných, deti, seniorov a ďalších sociálne vylúčených vo svojom rezorte skôr liberálna ľavica. Takisto má ľudskú dôstojnosť ako fundament ľudských práv, lebo, ako hovorí prvá veta 1. článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach, dodajme, tak v jarovnickej osade, ako v exkluzívnej bratislavskej privátnej pôrodnici. Bolo by dobré, keby sme si to pripomínali nielen na Svetový deň ľudských práv. Predložená správa verejnej ochrankyne práv je, nazdávam sa, dobrou príležitosťou na to, aby sme sa zamysleli nad tým, čo robíme pre to, aby sme dôsledne napĺňali nielen citovanú prvú vetu 1. článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv, deklaráciu celú aj ďalšie dokumenty, ktorých sme signatármi, hoci často formálnymi. Je teda táto správa aj príležitosťou na to, aby sme sa zamysleli najmä nad tým, čo by sme mali urobiť, aby ľudia nielen sa rodili slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, ale najmä aby v rovnosti dôstojnosti i práv mohli aj žiť. Ďakujem vám. (Potlesk.)
12. 3. 2015 11:14:43 - 11:14:55 48. schôdza NR SR - 3.deň - A. dopoludnia Tlač 1363 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie s procedurálnym návrhom   (text nie je autorizovaný)
71.
Ďakujem pekne. Pán predseda, zvolávam na 12.00 hod. výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny do miestnosti č. 32. Ďakujem pekne.
9. 12. 2014 11:23:41 - 11:23:53 44. schôdza NR SR - 9.deň - A. dopoludnia Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie s procedurálnym návrhom   (text nie je autorizovaný)
93.
Ďakujem, pán predseda. Zvolávam výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny do miestnosti č. 183 o 13.00 h. Vďaka.
16. 10. 2014 11:10:33 - 11:10:52 39. schôdza NR SR - 3.deň - A. dopoludnia Tlač 1114 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie s procedurálnym návrhom   (text nie je autorizovaný)
61.
Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Chcel by som oznámiť členom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že bude schôdza výboru o 12. hodine v miestnosti č. 147. Ďakujem.
18. 9. 2014 10:39:55 - 10:52:37 37. schôdza NR SR - 7.deň - A. dopoludnia Tlač 1023 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
48.
Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ja som pôvodne nemal v pláne nejak sa zapojiť do rozpravy, aj keď je to téma takpovediac jedna z mne najbližších, ale nejako som si ju nechával pre výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorý je vlastne takým kmotrom či gestorom Ústavu pamäti národa, keďže po zániku pozície podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny vlastne ostal tak bez takej exekutívnej, bez nejakého exekutívneho zázemia tento ústav.
To je potom dôsledok, samozrejme, aj toho ten, že, prirodzene, sa takpovediac nedostane Ústav pamäti národa do pozornosti exekutívy v takom význame, ako by si to zaslúžil, a dôsledkom toho je potom aj to, že sa tu venuje možno priveľa pozornosti nejakým dislokačným problémom, ktoré, samozrejme, sú podstatné a pre chod takej inštitúcie životne nevyhnutné, ale možnože by nemuseli byť akoby centrálnym bodom tejto rozpravy.
V každom prípade aj my vo výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny sa tejto agende venujeme, keďže sme jej gestormi, a pokúšame sa tými možnosťami a s tými pákami, aké máme, pri tejto veci aspoň akým-takým spôsobom lobovať, aj keď už sa to tu spomínalo, nie náhodou práve dve tieto inštitúcie, Úrad verejného ochrancu práv a Ústav pamäti národa, sú počas vlády SMER-u - sociálnej demokracie trošku, aspoň opticky to tak vyzerá, akoby, v tejto záležitosti, upozorňujem, diskriminované. To znamená, že by bolo treba v každom prípade z našej strany, zo strany parlamentu vytvoriť nejaký tlak, aby tieto otázky neboli takpovediac stále predmetom akoby nejakého rekriminovania, ktoré sa tu objavuje takpovediac cyklicky, ale aby dostali nejakú, nejakú reálnu odpoveď, teda reálny výstup. Ja čakám, že sa tá situácia bude riešiť v najbližších týždňoch, pretože, ako je známe, zmluva s ministerstvom dopravy koncom októbra vyprší a riešenie ministerstva dopravy, ako som o tom hovoril s ministrom Počiatkom, je v nejakom ďalšom takom dislokačnom, povedal by som, riešení, ktoré nerieši absolútne definitívne a kompetentne postavenie, keď už ide len o tú budovu, postavenie Ústavu pamäti národa.
V tej správe, samozrejme, sa objavili mnohé, mnohé fakty, ktoré hovoria o tom, čo Ústav pamäti národa robí, resp. aké sú, aká je jeho intencia. V tej rozprave skôr, sa mi zdá, že sme sa sústredili na nejaké také emotívne otázky z tej druhej strany, keď, keď sme chceli takpovediac riešiť otázku pamäti nielen národa, ale aj pamäti nás jednotlivcov. Keď sme už pritom, tak samotný pojem pamäť národa je, mierne povedané, kontroverzný a rád by som počul takú definíciu, ktorá, ktorá definuje pamäť národa, lebo tá pamäť moja, vaša, tvoja je, samozrejme, niečo také individuálne, že potom to kodifikovať ako pamäť národa je dosť, myslím si, problematické. My sme to prevzali, keď s nebohým Jánom Langošom, ja som mu pritom trošku asistoval a z pozície ministra kultúry sme to preberali z tej terminológie poľskej v tom čase. Česi sa trošku, povedal by som, postavili k tej veci občiansky a historicky a nazvali ten ústav skôr s ohľadom na, na tú totalitnú, na tú totalitnú skutočnosť. A Maďari, tí priam takmer, takmer mali pocit, že by to mal byť nejaký ústav hrôzy. Ale to je, to je niečo iné.
Dnes som rád len potiaľ tomu, že sme sa tomu začali venovať aj takpovediac "po filozofickej stránke", že konečne táto téma sa stala aj predmetom rozpravy parlamentu, čo si už, myslím, že dávnejšie zaslúžila. A ono približujúce sa výročie, štvrťstoročie, čo je už teda historicky ohromne veľký čas, teda historický čas, nás myslím, že v tejto veci by nás mohlo, samozrejme, nabádať, lebo, lebo ak my chceme takpovediac inštitucionálne vyriešiť vyrovnanie sa s minulosťou, ak nebodaj my tu, politici, chceme hodnotiť dejiny, tak si myslím, že sme trošku v hlbokom nedorozumení sami so sebou, a neodporúčal by som nejaké veľké historické hodnotenie z pozície politickej, najmä nie z pozície dajme tomu politickej väčšiny v parlamente, či už je taká alebo onaká, si myslím, že v tomto, v tomto predsa len sme už narobili aj my počas tých... štvrťstoročia, počas toho štvrťstoročia nie, nie málo chýb, keď sme sa chceli zapliesť do hodnotenia dejín. To, samozrejme, nevylučuje, nevylučuje to, že diskurz, diskurz o takýchto veciach má byť a aj na úrovni politickej, na úrovni parlamentu, ale, samozrejme, predovšetkým na úrovni odbornej, profesionálnej historiografie.
Nechcem tu komentovať všetky, všetky tie vystúpenia, ktoré sa týkali takpovediac tej, tej nadstavbovej záležitosti Ústavu pamäti národa, ale chcem sa vrátiť k tej, ktorá tak akosi kompetenčne patrí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. My už dlhšie hovoríme v tom výbore, že sa chceme, a tie cyklické správy k tomu akoby inšpirovali, že sa chceme venovať akejsi revitalizácii, novelizácii zákona o pamäti národa, zjednodušene povedané. To je ten zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu a nehovorí sa o tom, akého štátu, ale teda štátu, ktoré, štátov, ktoré, štátnych zriadení, režimov, ktoré boli na území dnešného Slovenska v rokoch 1939 - 1989, a o založení Ústavu pamäti národa a doplnení niektorých zákonov, zákon o pamäti národa. Tento zákon, myslím si, my sme ho svojho času chceli nejakým spôsobom obnoviť alebo dokonca až, až vynoviť asi pred tromi rokmi, ale už, už k tej realizácii samotnej, zákon bol aj pripravený, ale k tej realizácii samotnej pre odchod z vlády po dvoch rokoch vlastne nedošlo. Dnes, myslím si, že sa pokúsime o to – a možnože aj na najbližšej schôdzi parlamentu –, aby sme aspoň v základných kontúrach niektoré prvky, ktoré sa nám zdali byť už buď zastaralé, alebo ktoré už nie sú kompatibilné po desiatich rokoch s legislatívou súčasnou, že by sme ich chceli dať trošku do nejakého štrukturovaného poriadku, a v tomto zmysle teda zatiaľ len ako prísľub hovorím, že by sme sa, a ak sa nájde konsenzus, ak sa nájde konsenzus, tak by sme chceli s tým zákonom prísť. Ale, opakujem, v takej podobe, ktorá by bola konsenzuálna, ktorá by nebola takpovediac záležitosťou väčšiny, kde by menšina bola nejakým spôsobom zase takpovediac diskriminovaná. Takže k tejto otázke by sme sa chceli v čo najbližšej dobe vrátiť s tým, že vlastne by ona mohla byť potom súčasťou aj nejakého takého generálneho diskurzu na tému vyrovnanie sa s minulosťou. Diskurzu, ktorý sa tu vlastne od roku 1989, či to chceme, alebo nie, nekonal, ak len nemáme na mysli nejaké také, také, povedal by som, jednotlivé improvizované prípady.
To, čo robí Ústav pamäti národa, to je, samozrejme, vec potrebná, záslužná, najmä v tej, v tej fáze, resp. v tom segmente, ktorý hovorí o sprístupňovaní dokumentov, možno. Iná vec je, že, že pamäť národa nie je len pamäťou, ktorú si zapísali eštebáci, resp. ich obete, alebo ak chcete, kolaboranti, ale že pamäť národa, samozrejme, je trošku širší fenomén.
Keď som, hovoril tu kolega Fecko, že, myslím, že on to bol, že starí majú odpovedať a mladí sa majú pýtať, keď som bol nedávno na takých bakalárskych štátniciach, tak jedna mladá študentka na otázku o roku 1968, že čo to bolo, povedala, že vtedy nás napadli Nemci. Tak aj taká je pamäť národa, pamäť nielen (reakcie z pléna), nielen, nielen mladej generácie (povedané so smiechom), ale v každom prípade, povedal by som, že my sme tu od toho, aby sme vytvorili nejaké priaznivé legislatívne prostredie aj pre ďalšiu činnosť Ústavu pamäti národa, aj pre to, aby vedomie spoločnosti nebolo historicky deformované.
Toľko som chcel povedať ako starší, ktorý si tú pamäť už trošku musí oživovať, ale ktorý si aj dosť pamätá. Ďakujem vám pekne. (Potlesk.)
10. 6. 2014 10:47:15 - 11:03:13 35. schôdza NR SR - 13.deň - A. dopoludnia Tlač 894 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave  
16.
Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, z veľmi zjednodušeného pohľadu by sa zo súčasného slovenského diskurzu o ľudských právach mohlo zdať, že v ňom dominujú iba problémy osôb s odlišnou ako heterosexuálnou orientáciou, respektíve témy rodovej ideológie, ktorú, pravdaže, my už prinajmenšom od čias Ľudovíta Štúra neuznávame, ako svedčia postoje nielen našich kresťansko-konzervatívnych priateľov. Pravdou však zostáva, že je množstvo ďalších ľudskoprávnych problémov, ktoré vyplývajú z deficitu ich zabezpečenia či z deficitu vytvárania podmienok pre ich reálne napĺňanie. Lebo čo si budeme navrávať, nedokážeme sa ani my v tejto snemovni vcítiť, vžiť do životov mnohých našich spoluobčanov a detského, do seniorského veku, v marginalizovaných situáciách v spomínaných reedukačných centrách, väzniciach, osadách, seniorských zariadeniach a tak ďalej, a tak ďalej, ak sa v nich náhodou neocitnú naši blízki. A to hovorím iba o niektorých segmentoch témy, ktorá spadá pod ľudské práva, teda pod agendu verejného ochrancu práv, ale aj pod to, čomu hovoríme vznešene právny štát, ktorý bez rešpektovania ľudských práv fakticky nejestvuje. Je preto prirodzenou ústavnou povinnosťou verejného ochrancu práv upozorňovať na to, keď sa ľudské práva porušujú, keď sa deformuje právny štát, hoci väčšinový názor to neraz akceptuje, ba schvaľuje, nielen vo veci LGBT komunity či Maďarov, Rómov a iných.
Aj tieto myšlienky mi prichádzajú na um, keď mám hovoriť o správe o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2013, ktorú by si mali všetci členovia tejto snemovne veľmi pozorne prečítať, ak chcú vedieť, v akom stave sa nachádza naša spoločnosť. Pozrieť sa do tohto zrkadla nemusí byť vždy povznášajúce, ale na vine skutočne nie je zrkadlo. Ako predseda gestorského výboru, dámy a páni, chcem preto odôvodniť návrh uznesenia, ktorý Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a menšiny predkladá Národnej rade prostredníctvom pani spravodajkyne.
V bode A výbor, samozrejme, navrhuje, aby Národná rada zobrala správu na vedomie. Vlani sa tak nestalo po tom, ako jedna z poslankýň podrobila kritike jednu časť správy. Určite sa aj tento rok nájdu poslanci, ktorí nemusia súhlasiť s tým či oným stanoviskom verejnej ochrankyne práv, je to v poriadku, ani s rozsudkami súdov nemusíme súhlasiť, a predsa ich rešpektujeme. V prípade verejného ochrancu práv by sme sa mali zjednotiť aspoň v tom, že problémy, na ktoré poukazuje, si zaslúžia pozornosť Národnej rady. Hlasovaním za bod A návrhu uznesenia vyjadríme náš záujem o zistenia verejnej ochrankyne práv, aj keď na spôsob plnenia jej odporúčaní môžeme mať rôzne názory. Vyjadríme tým aj úctu k inštitúcii, ktorú sme si zriadili práve preto, aby ako naša predĺžená ruka dohliadala na činnosť orgánov verejnej správy.
Zmysel bodu B v návrhu je jasný všetkým. Gestorský výbor sa domnieva, že po 13 rokoch existencie inštitútu verejného ochrancu práv je načase vyriešiť otázku jeho sídla, a je našou povinnosťou zabezpečiť Kancelárii verejného ochrancu práv taký rozpočet, ktorý umožní ombudsmanke nezávisle a aktívne vykonávať svoj mandát.
Otázka sídla verejného ochrancu práv je na pretrase takmer každý rok, keď parlament rokuje o správe o jeho činnosti. Nakoľko minulý rok v rozprave odzneli v tomto smere aj rôzne konštatovania, ktoré nepomohli situáciu riešiť, naopak, boli iba súčasťou politických útokov na súčasnú verejnú ochrankyňu práv, rád by som nejakým vecným vstupom predišiel tomu, aby sa zopakovala minuloročná nekonštruktívna debata, v ktorej niektorí vystupujúci vlastne obvinili verejnú ochrankyňu práv, že sama môže za to, že nemá sídlo alebo že má nízky rozpočet.
Tu treba povedať jasne, verejný ochranca práv, odkedy ako inštitút existuje, každý rok vo svojej správe zopakoval nutnosť riešiť problém sídla. Kto si dá tú námahu a prečíta si správy bývalého verejného ochrancu práv pána Pavla Kandráča, zistí, že ani jeho netešila tá situácia, keď musel vynakladať značný podiel svojho rozpočtu na nájom. Vo svetle týchto faktov je asi zbytočné teraz diskutovať o tom, ktorá vláda nesie za túto neutešenú situáciu väčšiu zodpovednosť. Aj počas výkonu funkcie verejného ochrancu práv Pavlom Kandráčom sa menili vlády rôzneho zafarbenia a tak je tomu aj v prípade pani ombudsmanky Dubovcovej odvtedy, čo nastúpila do svojho úradu. Teda bez toho, aby som sa pokúsil zbaviť zodpovednosti ktorúkoľvek vládu vrátane tej, ktorej som bol členom, podčiarkujem aktuálnosť výzvy adresovanej vláde vo veci sídla ombudsmanky. Tá mimoriadna aktuálnosť vyplýva z dvoch skutočností:
1. Prebieha reforma verejnej správy a práve teraz je veľká šanca, že sa uvoľní vhodná budova vo vlastníctve štátu.
2. Ešte nikdy nebol rozpočet kancelárie verejného ochrancu práv taký nízky ako teraz, teda nikdy nebolo tak ťažké hospodáriť s obmedzenými financiami, nikdy tak citeľne nemuseli byť obmedzené aktivity verejného ochrancu práv kvôli tomu ako práve teraz.
Mimochodom, keď sme na našom výbore vlani rokovali o návrhu rozpočtu na tento rok, štátny tajomník ministerstva financií pán Pellegrini dal verejný prísľub, že vláda do konca tohto roku problém sídla vyrieši. Čiže návrh uznesenia, ktorý pripravil gestorský výbor, v tomto bode vlastne podporuje úmysel vlády. Ako som pred chvíľou povedal, ešte nikdy nebol rozpočet verejného ochrancu práv taký nízky ako tento rok, a iste všetci vieme, že bola či je kríza. Ibaže aj v čase krízy je nevyhnutné, aby jednotlivé inštitúcie, od ktorých sa, samozrejme právom, vyžaduje efektívne hospodárenie, dokázali plniť svoje zákonné úlohy. Je veľmi neférové niekomu skrátiť rozpočet a potom ho kritizovať napríklad za to, že má malo zahraničných aktivít, alebo, ako sa to stalo práve v minuloročnej rozprave. Okrem toho by som rád zdôraznil, že práve národné ľudskoprávne inštitúcie majú mimoriadne úlohy v čase krízy. Tieto inštitúcie sú totiž v prvej línii, keď ide o pomoc ľuďom so znevýhodnených a marginalizovaných skupín, ktorí sú najväčšími obeťami krízy. Je to obdobie, keď musia rozšíriť svoje pôsobenie aj do oblasti hospodárskych a sociálnych práv, ak ich porušenie bráni vo výkone základných práv.
Považujem za poburujúce, že podľa dostupných informácií ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2015 plánuje ďalej znižovať už aj tak neúnosne napnutý rozpočet Kancelárie verejného ochrancu práv. Poslanci gestorského výboru z týchto dôvodov navrhujú Národnej rade, aby odporúčala vláde riadiť sa pri zostavovaní rozpočtu rezolúciou Rady Európy o posilnení ombudsmanských inštitúcií, o ktorej tu bola už reč a v ktorej sa píše doslova, že štáty by mali zabezpečiť týmto inštitúciám dostačujúce finančné a personálne kapacity, ktoré im umožnia vykonávať svoje úlohy efektívne, a Parlamentné zhromaždenie Rady Európy preto vyzvalo štáty, aby urobili všetko preto, aby sa neuskutočnili rozpočtové škrty, ktoré vedú k strate nezávislosti ombudsmanskej inštitúcie.
Mohol by som sa odvolať aj na nedávno uverejnenú správu generálneho tajomníka Rady Európy, ktorá za jednu z vážnych výziev, ktorým členským skupinám v súčasnosti čelia, označila práve oslabovanie nezávislosti ľudskoprávnych inštitúcií v časoch hospodárskej krízy. Napokon aj v návrhu celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv, ktorý v blízkom čase by mala schvaľovať vláda, sa o verejnom ochrancovi práv a Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva uvádza, že ich personálna a finančná poddimenzovanosť, ako aj pokusy o politické intervencie do ich nezávislosti sú dlhodobo neúnosné a vyžadujú si zásadné riešenia.
Verejná ochrankyňa práv v súčasnosti mimoriadne úspešne využíva náklady šetriace spôsoby na informovanie verejnosti, ako sú napr. sociálne siete, ale nemá možnosť využívať nejaké alternatívne metódy, pokiaľ ide o plnenie svojich základných povinností. Jednoducho nemôže existovať bez potrebného technického vybavenia a bez kvalifikovaných spolupracovníkov.
Po tomto vysvetlení k návrhu uznesenia by som sa ešte rád vyjadril k spôsobu prerokovania správy verejného ochrancu práv v Národnej rade z pozície gestorského výboru. Kto si čo len prelistoval tohtoročnú správu alebo aj ktorúkoľvek správu z minulých rokov, vie, aký široký je diapazón problémov, ktorými sa verejný ochranca práv na základe podaní alebo z vlastnej iniciatívy zaoberá. Mnohé z nich sa napr. týkajú rodinného práva, trestného práva, oblasti vzdelávania, sociálnej politiky, súdnictva a tak ďalej, a tak ďalej. Pre tieto verejné politiky máme v Národnej rade zriadené špecializované výbory, ktoré by sa mohli kvalifikovane vyjadriť k jednotlivým oblastiam a k navrhnutým odporúčaniam.
Oceňujem, že výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport sa z vlastnej iniciatívy venoval príslušnej časti správy, a vyjadrujem nádej, že jeho príklad budú nasledovať aj ostatné dotknuté výbory. Samozrejme, najlepšie by bolo, keby správa bola priamo pridelená viacerým výborom, tak, aby gestorský výbor mohol ich závery zahrnúť do spoločnej správy. Je to prax, ktorá je zaužívaná aj v iných krajinách s inštitúciou parlamentného ombudsmana, v niektorých sa dokonca plenárneho zasadania musia zúčastniť všetci členovia vlády, voči ktorým je správa ombudsmana kompetentná sa dotknúť. Takéto niečo by som však už sa ani neodvážil navrhnúť.
A teraz ešte k obsahu. V mojom ponímaní výročné správy inštitúcií slúžia na to, aby sme vďaka periodicite mali možnosť sledovať vývoj vecí k lepšiemu či k horšiemu, aby sme mohli zaregistrovať výskyt nových problémov a tak ďalej. Pokiaľ na odstránenie zistených problémov je nevyhnutná nová právna úprava, verejná ochrankyňa práv adresuje svoje odporúčania Národnej rade. Na strane 70 a 71 svojej správy pani verejná ochrankyňa práv uvádza, že z odporúčaní, ktoré dala Národnej rade v minulosti v správe, sa nerealizovalo ani jedno. Je to pravda, no v tomto prípade by som predsa len sa chcel zastať Národnej rady a pripomenúť, že práve na tejto prebiehajúcej schôdzi bol pokus o prijatie zákona, ktorým by sa odstránila nerovnosť pri vyplácaní vdovských a vdoveckých dôchodkov. Keďže sa však návrh pána poslanca Nagya nedostal do druhého čítania, zrejme musíme počkať, kým bude predložený vládny návrh zákona. To už ale patrí k osobitostiam parlamentnej práce, čiže nestačí, aby odporúčania verejného ochrancu práv, ak sa odporúčania verejného ochrancu práv nedajú realizovať mimo zaužívaných pracovných metód Národnej rady.
V správach verejného ochrancu práv každý rok majú významné miesto problémy súvisiace s prieťahmi v konaní, či už ide o súdy, alebo orgány verejnej správy a ďalšie porušenia práva na dobrú správu veci verejných. Na jednej strane je smutné, že ide o akúsi klasiku, ktorú sa nám nedarí systémovo odstrániť, na druhej strane - ako to vyplýva aj z tohtoročnej správy - dotknuté inštitúcie a ministerstvá si svoje chyby zväčša priznávajú a potom aj pomerne pohotovo ich naprávajú.
K nespochybniteľným pozitívam tohtoročnej správy verejnej ochrankyne práv patrí cit pre objavovanie ďalších závažných problémov, porušovania práv tých najviac bezbranných, ktorí sa v mnohých prípadoch práve z dôvodu ich spoločenského statusu, marginalizácie, neznalosti či nemožnosti sa dopátrať svojej pravdy obracajú na iné orgány.
Sú to deti, všeobecne deti v reedukačných centrách, ľudia žijúci v segregovaných osadách, väzni, zaistení cudzinci a podobne. Sú to témy, ktoré, ako sa ukázalo aj pri rokovaní či nerokovaní skôr o mimoriadnej správe verejnej ochrankyne práv, vyvolávajú vášnivé diskusie o tom, koho to vlastne ombudsmanka obhajuje, prečo sa nepostaví za, v úvodzovkách, slušných ľudí a podobne. Ak sa takéto poznámky objavujú v diskusiách od anonymných čitateľov v elektronickej tlači, nemá význam sa nimi zaoberať, ale ak sa však takto vyjadrujú poslanci najvyššieho zákonodarného zboru štátu, aj keď niekedy len mimo dosah mikrofónu, treba jasne a jednoznačne konštatovať, že základné ľudské práva nie sú darom, ktorý sa rozdáva za zásluhy. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec, ale je 11.02. (Reakcia rečníka.) Nech sa páči, tak dokončíme, ak je všeobecný súhlas, predpokladám.

Chmel, Rudolf, poslanec NR SR
To, že sa pani verejná ochrankyňa práv, že si všíma a obhajuje tých, ktorými veľká časť spoločnosti pohŕda, nie je prejavom jej ignoranstva voči tzv. slušným, ale naopak, dôkazom toho, že si svoju prácu vykonáva svedomite a v plnom súlade s poslaním inštitútu verejného ochrancu práv, a za to jej patrí uznanie. Najlepším vyjadrením uznania z našej strany však bude, ak sa budeme náležite venovať všetkým jej odporúčaniam, ak budeme s plnou vážnosťou zvažovať ich plnenie, ak sa tieto odporúčania stanú permanentnou súčasťou práce relevantných výborov Národnej rady. Aj preto si vás na záver dovoľujem ešte raz požiadať o podporu návrhu uznesenia gestorského výboru.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
26. 3. 2014 17:08:41 - 17:08:56 33. schôdza NR SR - 6.deň - B. popoludní Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave   (text nie je autorizovaný)
90.
Ďakujem, pán predseda. Poprosím členov výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, zajtra o 8.15 hod. je zasadnutie výboru v miestnosti č. 148.
20. 3. 2014 11:16:42 - 11:16:54 33. schôdza NR SR - 3.deň - A. dopoludnia Tlač 832 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie s procedurálnym návrhom   (text nie je autorizovaný)
Pán predseda, poprosil by som, zvolávam výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny teraz.
19. 3. 2014 11:15:41 - 11:15:51 33. schôdza NR SR - 2.deň - A. dopoludnia Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR -  
53.
Ďakujem pekne, pán predseda. Poprosím členov výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny o 13.00 v miestnosti výboru pre kultúru a médiá, č. 32. Ďakujem pekne.
30. 1. 2014 16:07:59 - 16:24:22 30. schôdza NR SR - 2.deň - B. popoludní Tlač 866 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie   (text nie je autorizovaný)
Ďakujem pekne. Poprosil by som vás, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, o inštaláciu videoprojekcie, keďže chcem uviesť krátky dvojminútový videošot. A sľubujem vám, že nejde o zábery z kongresu strany SMER, ale ide o, ako sa tomu za mojich mladých čias pekne hovorilo, kultúrnu vložku. Keďže tu je aj pán minister kultúry a je to v jeho oblasti najbližšie, tak som si dovolil vybrať jeden krátky šot, poprosím techniku keby ho spustila. Ďakujem pekne.

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, poprosím technikov. (Premietanie videozáznamu z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.)

Chmel, Rudolf, poslanec NR SR
Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, dámy a páni, chcel som vám týmto krátkym videošotom priblížiť jeden ľudský príbeh. Pani kolegyňa Lucia Nicholsonová si isto pamätá ako nezisková organizácia ETP Slovensko prezentovala v januári 2011 inovatívne prístupy pri začleňovaní sociálne vylúčených komunít s názvom Premosťovanie sociálne vylúčených komunít – zmena je možná. Túto prezentáciu som vtedy zaštiťoval ako podpredseda vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny v spolupráci s vtedajšou pani štátnou tajomníčkou ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorou bola práve kolegyňa Nicholsonová, ako aj v spolupráci s Úradom splnomocnenca vlády pre rómske komunity, Nadáciou Friedrich-Ebert-Stiftung Slovensko, Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského a neziskovou organizáciou Equity. Prečo to hovorím? Súčasťou tohto podujatia bolo aj krátke vystúpenie Divadla z chatrče z Moldavy nad Bodvou. Viete si azda predstaviť, že to bola celkom neštandardná situácia, keď vtedajšia premiérka vlády Slovenskej republiky poskytla hercom z osady žltý salónik Úradu vlády, salónik, kde sa zväčša prijímajú návštevy na najvyššej domácej či medzinárodnej úrovni. Ten salónik poskytla hercom, aby sa mohli prezliecť do kostýmov, a s, prirodzene, s nejakým malým pohostením. O to zvláštnejšie bolo, keď ľudia, ktorí žijú pre nás v nepredstaviteľných podmienkach, tak povediac subsaharskej Afriky, následne vystúpili v Zrkadlovej sále Úradu vlády. Situácia teda je to viac ako neobvyklá.
A teraz teda prestrih. Dvaja Rómovia z osady, Milan H. a Štefan M. boli ochotní svedčiť o tom, ako prežili policajný zásah v onú stredu 16. júna 2013 v Moldave nad Bodvou, o tom, ako boli počas tejto pátracej akcie takzvanej mlátení. Milan H. pracuje ako dobrovoľník v Komunitnom centre v Moldave a je zároveň hercom toho Divadla z chatrče, kde sme ho mohli aj vidieť. A hral teda aj v onen inkriminovaný deň, 19. januára 2011, na Úrade vlády. Práve tento Milan H. chcel prehovoriť spolu s ďalšími účastníkmi na zasadaní výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny dňa 27. augusta 2013, keďže predmetom rokovania boli práve inkriminované dokumenty, o ktorých sme tu aj dva dni hovorili. Členovia výboru za vládnu stranu odhlasovali, že týmto svedkom sa slovo na rokovaní výboru neudelí. Hovorím to preto, že, ako sa hovorilo za starého režimu, čím viac nesúhlasia fakty so skutočnosťou, tým je to horšie pre fakty.
Často sa v našej dvojdňovej rozprave hovorilo, že táto rozprava je politická. To teda znamená, že keď je politická, tak asi nie je vecná, teda je asi nesprávna, akoby sa tieto dve roviny navzájom vylučovali, ale nedokážem si predstaviť debatu, rozpravu v parlamente inú ako politickú. Môžete povedať žiaľ, ale ak by mala byť vecná rozprava a rozpravy v parlamente, tak by to možno malo jedno pozitívum, zasadali by sme tu oveľa kratšie.
Ak sa ešte môžem k vecnej stránke prihovoriť, tak možno by som sa prihovoril za to, že do nami navrhovaného uznesenia by bolo dobré inkorporovať pozmeňujúci návrh, respektíve návrh pána poslanca Jozefa Mikloška, ktorý hovorí o tom, že raz do roka v marci by mal podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí predniesť správu o stave ľudských práv v Slovenskej republike. To je, myslím si, vec, ktorá je takpovediac politicky neutrálna a veľmi korektná. Takže by sa nad ňou bolo možné zamyslieť.
Ak sa tu často hovorilo o tom, že je debata, rozprava politická, tak sa často tiež opakovalo, že verejná ochrankyňa práv mala možnosť vysvetliť všetko na zasadnutí výboru, Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, na ktorom ju okrem iného pán minister vnútra obvinil z klamstva, čo potom ešte neraz vo svojich vystúpeniach zopakoval, a že teda bola prostredníctvom ministra vnútra vlastne s celou vládou. Na výbore, na ktorom návrh na rozpravu o mimoriadnej správe verejnej ochrankyne práv o posunutí jej správy do pléna parlamentu, tento návrh vládna väčšina prirodzene zamietla. Takže takto to bolo s možnosťou dať priestor pre prezentáciu správy verejnej ochrankyne práv vo vláde. Bola s ministrom vnútra či v telefonickom kontakte alebo, ako vyplynulo i z jeho prejavu včera, teda na zasadnutí výboru. Ale pravdepodobne málokto môže uznať, že toto môže suplovať priamy kontakt ombudsmanky s vládou.
Ale keď som už pri tom výbore a klamstvách, tak dovoľte mi predsa len uviesť, že pán minister vnútra pol roka rozprával obľúbený príbeh o sekere zaťatej v Drienovci, hoci často miešal Drienovec s Budulovskou, teda o sekere zaťatej do policajta, presnejšie do prsta policajta asi. Vo včerajšom expozé tento obľúbený príbeh prvý raz vynechal. Pravdepodobne mal na to dobrý dôvod, len nám ho neoznámil. Dovoľte mi preto uviesť, že prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Rožňave z 8. januára 2014 vo veci útoku policajtov v Drienovci, teda údajného útoku na policajtov v Drienovci, považoval výpovede policajtov v časti útoku sekerou za rozporuplné a spôsob, akým sa sekera mala dostať do domu, za veľmi nepravdepodobný. Súd teda viac-menej povedal, že si pravdepodobne tento útok vymysleli policajti, teda presne tí policajti, ktorí tvrdia, že v Moldave bolo všetko v poriadku a ktorých vraj podľa ministra vnútra nie je možné, citát, „dať na jednu úroveň s Rómami“. Toľko nateraz teda k historke o sekere. Nebol by som ju spomínal, ale stala sa tak notoricky známou a tak takpovediac prezentuje časť, teda celok celej tejto kauzy, že ju treba aspoň do tejto miery trošku korigovať.
Ale naspäť k meritu. Ja nechápem, nech robím, čo robím, averziu vládnej väčšiny voči verejnej ochrankyni práv. Nechápem, prečo si ju vybrala za svojho nepriateľa. A, ak dovolíte, silne mi to pripomína vzťah Mečiarovej vlády k prezidentovi Kováčovi. Takýto vzťah k ústavnému inštitútu ochraňujúceho občana pred zvoľou verejných orgánov nie je svedectvom veľkej politickej kultúry a je prinajmenšom veľmi zlým odkazom občanom o tom, že ich práva obhajuje zrejme zlý verejný ochranca práv.
Odzneli tu za tie dva dni názory od, zjednodušene povedané, antifašistických, antirasistických názorov až po rasistické, fašistické. Nie som sudca, ktorý by tu teraz súdil, iba asi nechápem to, čo som nedávno ešte trošku chápal. Chápal som ako-tak, že sa dnešná vládna väčšina pokúsila, vcelku, treba povedať, úspešne o, jemne povedané, integráciu voličov Slovenskej národnej strany a Hnutia za demokratické Slovensko, respektíve inkorporáciu. Ako už hovorieval starý Bismarck, čo nemožno zakázať, to treba viesť. Dobre, integrovali ste elektorát nastavený skôr populisticky a extrémisticky, ale v prípade otvorených rasistov, fašistov, xenofóbov by som už nabádal k väčšej obozretnosti, aj principiálnosti. Tých už dúfam nechcete viesť, ak tomu dobre rozumiem.
Takže už len moje citované memento poslednýkrát. S extrémizmom, rasizmom, fašizmom nemôžete zvíťaziť, keď sa vyberiete jeho smerom. Na tom by sme sa vari napriek všetkým straníckym odlišnostiam mohli dohodnúť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
29. 1. 2014 15:41:33 - 15:43:10 30. schôdza NR SR - 1.deň - B. popoludní Tlač 866 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie s faktickou poznámkou   (text nie je autorizovaný)
46.
Ďakujem pekne. Ja, ani vo sne ma nenapadne, pán minister, aby som skĺzol do osobnej roviny, ale keď klamete, musím reagovať.
Samozrejme, vy hovoríte, že klamárkou je pani ombudsmanka, ja by som mohol využiť sto faktických poznámok, aby som vyvrátil vaše klamstvá. Ale keď zasahujete trošku do mojej osobnej integrity a takpovediac môjho osobného príbehu, ktorý sa s vaším príbehom v živote nestretol, tak vás môžem ubezpečiť, že ja sa tejto problematike venujem už viac ako 20 rokov v mimovládnych organizáciách, čo vám možno ušlo, lebo v tom čase vy ste, pravdaže, mali iné aktivity.
Takže to len na okraj toho, že ja sa nemienim pretekať s vami v súťaži o to, kto je väčší demagóg, či kto je väčší rasista, lebo takáto súťaž, samozrejme, by bola pre mňa, prirodzene, veľmi, veľmi nevýhodná. Takže len potiaľ, pokiaľ ide o môj osobný príbeh, všetko ostatné si myslím, že sa takpovediac dostalo aj vašou zásluhou z vecnej roviny do úplne politickej roviny a politikárskej roviny. Takže v tomto zmysle už asi moja nádej na nejaký kultúrny dialóg politický, ktorú som v sebe ešte možno na niekoľko promile či percent prechovával, tak sa vlastne ukázala beznádejná.
Ďakujem pekne.
29. 1. 2014 14:06:17 - 14:26:28 30. schôdza NR SR - 1.deň - B. popoludní Tlač 866 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Uvádzajúci uvádza bod   (text nie je autorizovaný)
2.
Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, páni poslanci, nie som vyšetrovateľ, nie som minister vnútra, nie som policajný prezident, nie som sudca a nie som ani obeť policajného zásahu. Som, ako uviedol pán predseda Národnej rady, predseda výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Som človek, ktorý sa, pokiaľ možno, počas celého svojho života aspoň snažil nejak nezatvárať oči pred krivdami, pred svojvôľou moci a jej nástrahami, nevdojak som celý život stál vlastne na strane tých zraniteľnejších, slabých a aj tých, ktorí boli neraz bití.
Ľudské práva a obzvlášť práva ľudí, ktorí sú v menšine, nie sú téma, vari uznáte, ktorá by žičila popularite či nebodaj rastu preferencií. Dá sa povedať, že skôr naopak. Aj preto by som sa však rád zameral na ľudskoprávny rozmer dôvodu, prečo sme požiadali o zvolanie tejto mimoriadnej schôdze.
Základom elementárnej slušnosti je vypočuť si protinázor, protistranu. Nemusím súhlasiť, môžem však diskutovať. Lebo "demokracia je diskusia", ako hovoril už Masaryk, ale bol to tiež on, ktorý hovoril, že "rozčúlenie nie je program".
V demokratickom štáte je mimoriadne nebezpečným precedensom, ak si vládna moc nevypočuje tých, ktorých úlohou je kontrolovať ju, keď nerešpektuje ústavou definované inštitúcie. Verejná ochrankyňa práv je ústavou zriadená funkcia, má kompetencie, ktoré napĺňa, a som presvedčený, že dňa 8. januára 2014, keď jej bolo odopreté či neumožnené vyjadriť sa k materiálu, ktorý predložila na rokovanie vlády, boli degradované základné demokratické princípy, na ktorých stavia nielen Slovenská republika, ale aj celá moderná, civilizovaná Európa.
Samozrejme, možno poukázať na to, že vláda nie je povinná dať verejnej ochrankyni slovo na zasadnutí vlády. Áno, rokovací poriadok to len umožňuje, neprikazuje. Spravidla však tak z podstaty slušnosti predsedajúci urobí a obzvlášť, ak ide o prerokovanie materiálu, ktorý obsahuje návrhy preventívnych opatrení na zlepšenie vymožiteľnosti práv občanov.
Ombudsmanka v zmysle zákona o verejnom ochrancovi práv podľa § 19 ods. 3, ktorý hovorí, že ak verejný ochranca práv nesúhlasí so stanoviskom orgánu verejnej správy alebo ak prijaté opatrenia považuje za nedostatočné, vyrozumie o tom orgán nadriadený orgánu verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje, a ak takého orgánu niet, vládu Slovenskej republiky.
Teda v zmysle tohto paragrafu sa ombudsmanka obrátila na vládu, tak ako jej to umožňuje citovaný zákon. Keďže sa predtým obrátila na Policajné prezídium, 22. augusta minulého roku, opakujem, 22. augusta, a následne na ministerstvo vnútra 28. októbra, opakujem, 28. októbra, ako na nadriadený orgán a nepovažovala ich odpovede za dostačujúce, tento materiál mala vláda riadne prerokovať.
Prezídium Policajného zboru verejnej ochrankyni práv listom zo dňa 17. septembra 2013 oznámilo stanovisko, že výsledky vybavenia podnetu vzali na vedomie a do legislatívneho procesu pripravuje novelu zákona o Policajnom zbore, ktorej predmetom budú aj ustanovenia o dokumentovaní policajných akcií. Ombudsmanka považovala toto stanovisko za vágne a nedostačujúce s tým, že opatrenia neboli prijaté.
Preto sa ďalej Kancelária verejnej ochrankyne práv obrátila na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré sa v liste zo dňa 9. decembra 2013 odvolalo na výsledky sekcie kontroly inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorá žiadne porušenia zákona nezistila, a teda žiadne opatrenia prijímať nebude.
Inštitút ombudsmana, dámy a páni, bol zriadený na obhajobu práv a slobôd občanov Slovenskej republiky, ak vidí neprávosť zo strany štátnej moci, je povinný zasiahnuť. Vláda svojím prístupom k moci ukázala, že o vypočutie správy ombudsmanky, ktorá nie je totožná s verziou ministra vnútra, resp. inšpekcie ministra vnútra, nemá záujem.
Vyvstáva otázka, prečo vláda a minister vnútra osobitne reagujú takto podráždene. Veď podľa slov ministra Kaliňáka a záverov inšpekcie ministerstva vnútra, ktorá zásah z 19. júna 2013 v Moldave nad Bodvou vyšetrovala, bol tento zásah primeraný, správny a namieste.
Pre policajný zásah v Moldave nad Bodvou sa začne trestné stíhanie. Prešovský prokurátor po preskúmaní spisového materiálu o policajnej akcii z 19. júna 2013 v osade v Moldave nad Bodvou vydal pokyn na začatie trestného stíhania vo veci podozrenia zo spáchania trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa, ublíženia na zdraví a porušovania domovej slobody. Podľa posledných informácií je spis už na stole banskobystrickej prokuratúry.
Takže zrejme celkom v poriadku to nebude. Inšpekcia ministerstva vnútra podlieha priamo ministrovi, o nestrannosti tak len ťažko možno uvažovať, pričom inšpekcia vychádzala iba z výsluchov polície, samotné obete vypočuté neboli. Nikoho sa na nič nepýtali, citujem: "Koho chytili, toho zmlátili, vytiahli ma z domu, nadávali mi, že nech teraz zavolám do Bruselu svojich kamarátov. Bili ma hlava-nehlava," opísal verziu tejto razie Milan Hudák, miestny obyvateľ a dobrovoľník mimovládnej organizácie ETP Slovensko.
Trestné oznámenie bolo podané 17. júla na inšpekciu ministerstva vnútra, doložené aj lekárskymi správami, podávali ho z poradne pre občianske a ľudské práva. Vyšetrovateľ toto oznámenie zamietol, zbitého Róma dodnes nikto nevypočul. Jeho prípad má dnes na stole košická krajská prokuratúra.
Tento prípad je, dámy a páni, o to smutnejší, že práve v tejto osade pôsobí od roku 2007 mimovládna organizácia ETP Slovensko, ktorá tu dlhodobo vykonáva projekty majúce za cieľ týchto ľudí integrovať. V inkriminovaný večer dokonca, 15. júna 2013, bol záverečnou oslavou projektu "Čistota okolo nás" v rámci vzdelávacieho programu Romanet.
Opakujem, nie som sudca ani policajt, ale každý, kto si pozrie fotky či videozáznamy obetí, musí uznať, že zásah bol brutálny, bití - podľa dostupných videovýpovedí - boli deti, ženy aj muži. Viditeľné sú otlačky po obuškoch, nikto nemôže naozaj uveriť tomu, že títo ľudia si to vymysleli.
Zásah desiatok policajtov či kukláčov mal charakter policajnej akcie po hľadanom teroristovi či masovom vrahovi, alebo organizovanej drogovej mafii. Doteraz minister vnútra nebol schopný jasne odpovedať, čo bolo dôvodom razie takéhoto brutálneho charakteru.
Už len mimochodom pripomínam, že zásah nadobudol medzinárodný rozmer a o prípad sa okamžite zaujímal vysoký komisár OSN pre ľudské práva či Úrad organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe OBSE a prípad naďalej riešia.
Nemožno to preto odbaviť len denuncovaním mimovládnych organizácií či opozície, ktoré údajne dehonestujú políciu chrániacu slušných občanov a teraz nebodaj aj degradovaním správy ombudsmanky.
Nikto netvrdí, že polícia nemá vykonávať svoju činnosť v rámci zákona. Nikto z nás nikdy netvrdil, keď chytili členov organizovanej mafie alebo vrahov, že by s nimi mali zaobchádzať v rukavičkách. Každý takýto zásah si, naopak, zaslúži uznanie, pretože členovia Policajného zboru konajú neraz v takýchto prípadoch priamo s nasadením života. Ale bolo to treba aj v tomto prípade?
Preto rozhodne odmietam tvrdenia o tom, ako my dehonestujeme činnosť polície. Je to zavádzajúce a odvádzajúce od merita veci.
Celková spoločenská klíma voči menšinám, čo si budeme, dámy a páni, navrávať, nie je u nás pozitívna, skôr naopak. Preto je nesmierne dôležité, ako my verejne činní ľudia, politici, k tejto situácii sa postavíme. Či budeme problémové a problematicky aj konfliktné situácie posudzovať z hľadiska momentálnych volebných preferencií a zabudneme na zdravý rozum a udržateľnosť politických rozhodnutí pre obyvateľstvo, inak povedané, či sa budeme viezť na vlne populizmu, ktorý našu spoločnosť môže naďalej iba radikalizovať. Ak pripustíme akceptovanie spoločenskej klímy charakterizovanej eskaláciou nenávisti, intolerancie, vášní, ktoré neponúkajú riešenia za dobrú vec, ale najmä proti všetkému a proti všetkým, ktorí sú iní, ktorí sú slabší, na ktorých útočiť je pomerne jednoduché, ktorí sú v menšine ideovej, etnickej či inej, tak vstúpime na ihrisko, kde nemôžeme zvíťaziť, nech už sme politici vládni alebo opoziční.
Kým totiž protestné hlasy v 90. rokoch boli netolerantné, možno nacionalistické či sociálnopopulistické, dnes sme účastníkmi reality, v ktorej začínajú víťaziť postavy, ktorým otvorene ide o zničenie liberálnej demokracie, parlamentarizmu, ako ho poznáme dnes, o zničenie univerzálneho konceptu ľudských práv, ktorý fašisti pochovali ako prvý.
Otázkou pre nás politikov, a opakujem, je jedno, či vo vláde, alebo v opozícii, je, či sa chceme pozerať na svoj vlastný zánik a naďalej populisticky ponúkať riešenia, ktoré nielenže sú v konflikte so základnými hodnotami dôstojnosti a práv, na ktorých táto spoločnosť od roku 1989 stojí, ale zároveň sú populisticky krátkozraké a ekonomicky neudržateľné. Potrebujeme však štátnikov, nie populistov. Štátnikov, ktorí si uvedomia relatívnu váhu svojej momentálnej popularity a začnú hovoriť ľuďom nie to, čo chcú počuť podľa výskumov verejnej mienky, ale to, čo počuť musia. Takisto treba občanom povedať, že rýchle riešenia neexistujú a musíme platiť za desaťročia nečinnosti a ignorácie problémov vzdelávania a regionálneho rozvoja. Na tejto ignorácii máme totiž podiel všetci bez výnimky.
A to najhlavnejšie, musíme ľuďom povedať, že riešenia existujú, musíme sa len štátnicky rozhodnúť, že nebudeme pokračovať v populistickom ťažení vybudovanom na frustrácii voličov. Ak chceme zanechať demokraciu na Slovensku svojim potomkom, musíme si uvedomiť kľúčový fakt. S extrémizmom nemôžeme zvíťaziť tak, že sa vyberieme jeho smerom.
Vážené pani poslankyne a páni poslanci strany SMER - sociálna demokracia, napriek viacnásobným snahám opozície o zaradenie materiálu "Mimoriadna správa verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd konaním niektorých orgánov" ste odmietli o tomto bode rokovať. Tá správa okrem iného reflektuje alarmujúcu skutočnosť aj o pretrvávajúcej segregácii detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Je to problém, ktorý trvá roky, a je to možno prvýkrát, kedy verejná ochrankyňa práv na základe svojich kompetencií jasne poukazuje na segregáciu detí v školskom systéme.
V správe, v ktorej monitorovala 21 základných škôl, navrhuje niekoľko opatrení, ktoré odporúča prijať s cieľom zabráneniu ďalšej segregácie rómskych detí. Vládna väčšina však o nich odmieta čo i len diskutovať.
Nebáli by ste sa, ale možno aj nemali by sme sa báť o spomínaných témach diskutovať práve na pôde parlamentu, keď už o nich vláda nechcela ani počuť. Možno by sme sa mohli vrátiť k politickej kultúre, ktorá práve pri takých univerzálnych témach, ako predstavujú ľudské práva, si možno žiada prístup, ktorý nenadbieha populizmu a lákavým rasistickým, xenofóbnym chúťkam, lacno ohlupujúcim neraz aj väčšinu.
Preto sa nazdávam, že ak verejná ochrankyňa práv si robí svoju prácu podľa zákona a zasadzuje sa za práva občanov, a je jedno, akej pleti, národnosti, náboženstva či inej identity, to v žiadnom prípade nie je politikárčenie. Ak vláda pristupuje k inštitútu verejnej ochrankyne práv a priori s takýmto postojom, je to okrem iného aj veľmi zlý signál pre občanov štátu, nehovoriac už o tom, že v zmysle zákona majú byť inštitútu ombudsmana všetky štátne orgány súčinné. Aj preto si myslím, že je opodstatnený návrh uznesenia skupiny poslancov, ktorý by som si vám dovolil prečítať.
Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k postupu vlády Slovenskej republiky pri rokovaní o Vyrozumení verejného ochranu práv o nesúhlase so stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k porušeniu základných práv a slobôd fyzických osôb, ku ktorému došlo policajným zásahom vykonaným 19. 6. 2013 v rómskej osade v Moldave nad Bodvou a s nesúhlasom s neprijatím opatrení na ochranu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri vykonávaní policajných zásahov a s nevyvodením dôsledkov za porušenie práva.
Národná rada Slovenskej republiky
A. vyjadruje vážne znepokojnenie
po prvé nad postupom vlády Slovenskej republiky na jej rokovaní dňa 8. 1. 2014 pri prerokovávaní Vyrozumenia verejného ochrancu práv o nesúhlase so stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k porušeniu základných práv a slobôd fyzických osôb, ku ktorému došlo policajným zásahom vykonaným 19. 6. 2013 v rómskej osade Budulovská v Moldave nad Bodvou a vyrozumenia o nesúhlase s neprijatím opatrení na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri vykonávaní policajných zásahov a osôb, ktoré polícia predviedla na policajné oddelenia, a s nevyvodením dôsledkov za porušenie práva;
B. navrhuje predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky
po prvé prerokovať mimoriadnu správu verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd konaním niektorých orgánov zo dňa 16. 8. 2013 (tlač 675) na najbližšej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky;
C. žiada vládu Slovenskej republiky
a) uložiť ministrovi vnútra prijať opatrenia na zabezpečenie ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri vykonávaní policajných akcií,
b) uspokojivo vyriešiť umiestnenie Úradu verejného ochrancu práv vo voľných priestoroch patriacich ústredným orgánom štátnej správy.
Dámy a páni, vážené pani poslankyne, páni poslanci, ak nebudeme my viesť dialóg o ľudských právach, mohlo by sa stať, že to za nás vezmú, ako za posledné storočie prinajmenšom už dvakrát, tí druhí. Nesmieme to dopustiť, nech už sa blížia akékoľvek voľby. Lebo pripomínam znova, s extrémizmom nemôžete zvíťaziť tak, že sa vyberiete jeho smerom.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
29. 1. 2014 11:13:51 - 11:14:04 29. schôdza NR SR - 2.deň - A. dopoludnia Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie s procedurálnym návrhom   (text nie je autorizovaný)
79.
Poprosil by som členov Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny o 12.00 hodine v miestnosti č. 148, poľnohospodársky výbor. Ďakujem.
25. 10. 2013 9:51:07 - 9:51:11 25. schôdza NR SR - 8.deň - A. dopoludnia Tlač 648 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie s procedurálnym návrhom  
26.
Ja som tu, ja som celý život bokom v pozícii menšinovej, takže sa tak až ani neurazím, ani sa tým neunášam. Keďže som predseda výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, a nie predseda policajného prezídia, či nejakého trestného výboru, tak môj pohľad je pravdepodobne trošku odlišný od pohľadu väčšiny, ale tomu rozumiem, len, predsa len sa pokúšam s nejakou minimálnou empatiou pochopiť aj tú bezbrannejšiu stranu, lebo my teraz riešime samozrejme problém, ktorý, ako som spomenul, má, minimálne štvrťstoročie ho máme my na hrbe a aj naša zodpovednosť je to a samozrejme, že ho chceme riešiť nejakými formami, povedal by som nie celkom, nie celkom mäkkými, tak v tomto prípade predsa len stanovisko takrečeno ľudských práv je trošku odlišné od tých spomínaných, ktoré som spomínal, lebo iný je pohľad na vec, aby som to tak moldavsky zjednodušil, pohľad zmlátených bezbranných Rómov a iný je pohľad tých, čo ich zmlátili. Takže pochopte aj vy, že ako vravel istý poľský aforista, že inak vonia seno milencom a inak koňovi. Ďakujem.
25. 10. 2013 9:34:11 - 9:44:43 25. schôdza NR SR - 8.deň - A. dopoludnia Tlač 648 Prehrať krátke video vystúpenia (v novom okne) Prehrať celý záznam rokovania (v novom okne)
Chmel, Rudolf (MOST-HÍD) - poslanec NR SR Vystúpenie v rozprave  
18.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dámy a páni, pri čítaní návrhu zákona o pomoci v hmotnej núdzi som dlhšie rozmýšľal nad tým, aký problém má tento zákon riešiť a prečo by sa mal ním zaoberať parlament v čase stúpajúcej nezamestnanosti, zostrovania sociálneho napätia a ani zďaleka nie ukončenej hospodárskej ekonomickej krízy. Z názvu zákona by sa dalo usudzovať, že má pomáhať ľuďom, žijúcim pod hranicou príjmu, ktorý táto krajina považuje za minimálny na prežitie.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky je zrejmé, že zákon by mal byť zhmotnením spoločenskej dohody o tom, že ľudia žijúci v našej krajine, presnejšie že ľudí žijúcich v našej krajine nenecháme umrieť kvôli biede, v ktorej žijú, bez ohľadu na to, či si stav núdze zavinili sami alebo nie. Asi som sa mýlil. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny prezentuje tento zákon predovšetkým, jemne povedané, ako nástroj prevýchovy Rómov. Tým je však, tá jeho interpretácia sa tým dostáva trošku nebezpečne blízko do polohy, ktorá ľudí rozdeľuje na základe rasovej, etnickej alebo inej príslušnosti.
Na to, aby sme neskĺzli do polohy, kedy zákony budú vychádzať z takýchto predstáv, by som rád pripomenul, že problém sociálneho vylúčenia časti Rómov z trhu práce, v dôsledku čoho sú odkázaní na pomoc v hmotnej núdzi, je problém komplexný. Súvisí s viacerými v podstate dlhodobo známymi faktormi, s nízkou kvalifikáciou a dosiahnutým vzdelaním, s nedostatkom pracovných príležitostí v regiónoch, veď v niektorých obciach, kde máme stopercentnú nezamestnanosť medzi Rómami, máme 90-percentnú nezamestnanosť aj medzi ne Rómami, keďže jediný, kto má zamestnanie, je zvyčajne starosta a jeho administratívny personál. Avšak problém súvisí, prirodzene, aj s tradičnými predsudkami a diskrimináciou, ktoré ho dlhodobo zaťažujú a sú stále vďačnou a ešte vďačnejšou muníciou všetkých populistov, ľavých takisto ako pravých.
Návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi teda nerieši problém komplexne. S aktivačnými prácami máme predsa skúsenosti už takmer desať rokov. Nič však zatiaľ nenasvedčuje tomu, že aktivácia, ktorú predpokladá takzvaný princíp zásluhovosti obsiahnutý v návrhu zákona, by prispela k zvýšeniu zamestnateľnosti Rómov. K zamestnávateľnosti by totiž iste väčšmi prispelo, keby sme týmto ľuďom poskytli skutočnú možnosť na získanie reálneho pracovného miesta. Alebo vychádzame z toho, že ak budeme stáť nad ľuďmi a nútiť ich pod hrozbou straty základnej dávky v hmotnej núdzi, teda tých 61,60 eur, že takto získajú pracovné návyky a umiestnia sa na trhu práce? To je predstava viac ako absurdná, navyše, ak zákon o službách zamestnanosti definuje pojem "menšie obecné práce" veľmi vágne.
Pán minister, nebolo by teda žiaduce redefinovať a konkretizovať, o aké práce presne ide, aby sa ad absurdum nemohlo stať, že napríklad aj tehotná žena bude nútená fyzicky ťažko pracovať? Absurdné však zrejme je aj to, že zákon, ktorý nič nerieši, bude stáť Slovenskú republiku najmenej 9 mil. eur ročne. Pripomínam len na okraj, že predpokladaný počet koordinátorov, hovorí sa o čísle 840, by nestačil skoordinovať ani ľudí, ktorí sú už teraz na menších obecných prácach. Pán minister, koľko máme ľudí, na ktorých by padla povinnosť odpracovať základnú dávku, keď vieme, že poberateľov dávok v hmotnej núdzi je mnohonásobne viac, ako je počet ponúkaných menších obecných prác.
Zdá sa, že jediní, ktorí týmto zákonom nateraz získajú zamestnanie, budú spomínaní 840 koordinátori a najchudobnejší budú ešte viac chudobnieť. Akú majú potom títo najchudobnejší z najchudobnejších uveriť, že štát je tu pre nich, že vytvára reálne podmienky pre ich rozvoj, keď ich návrhom tohto zákona vraciate ešte k nedôstojnejšiemu postaveniu, aké majú doteraz a zároveň neponúkate žiadne pozitívne riešenia na poli zamestnateľnosti či zvyšovania kvalifikácie.
Aj napriek môjmu spochybneniu vynaloženia 9 mil. eur na koordinátorov, predsa len sa chcem, pán minister, spýtať, podľa akých kritérií budú títo ľudia vyberaní. A rovnako by som sa chcel spýtať, podľa akých kritérií budú koordinátori selektovať poberateľov dávky v hmotnej núdzi? Podľa čoho povedia: "Ten pôjde robiť a ten nie."? V tejto súvislosti sa tiež pýtam, čo konkrétne vyrieši odobratie 61,60 eur dávky v hmotnej núdzi? Nie je to siahnutie na dno ľudskej dôstojnosti tých najbiednejších?
Je legitímne očakávať, že poberatelia pomoci prispejú k dobru svojej komunity a spoločnosti. Viem si napríklad predstaviť prácu v komunitných centrách, starostlivosť o deti, o seniorov a tak ďalej. Prečo najskôr nevytvoríme takýto priestor na báze dobrovoľnosti? Prečo hneď predpokladáme, že sa tejto možnosti ľudia nechopia? Veď napokon mimovládne organizácie, ktoré vedú komunitné centrá, hovoria o tom, že o participáciu v nich je zo strany chudobných Rómov veľký záujem. Prečo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny ešte nespustilo národný projekt komunitnej práce? Odpoveď, ktorá sa natíska, je zrejme jednoduchá. Pozitívne veci sa robia ťažko, ale dávky sa škrtajú ľahko. Predsa je jasné, že podmienky účasti na trhu práce nie sú rovnoprávne a dôsledkom býva, že tí, ktorí nemajú šance na dobré príležitosti, rezignujú. Na druhej strane väčšinová spoločnosť nechce participovať na solidarite s tými, ktorí na tú trhovú súťaž rezignovali. Stavanie múrov je potom už len jedným z mála posledných dôkazov tohto nerovnomerného vzťahu. Nedovolával by som sa teda v tejto súvislosti, mierne povedané, a historicky Svätého Pavla s jeho citátom "kto nechce pracovať," nech neje, "nech ani neje", ktorý včera uvádzal kolega Zajac. Svätý Pavol zrejme nezažil postkomunistickú marginalizáciu sociálne znevýhodnených skupín, ktoré sme za tých 25 rokov doviedli možno aj do stavu, že naozaj nechcú, či skôr nemôžu pracovať. Ale zjavne vyjadril názor značnej časti dnešnej väčšinovej spoločnosti, aj tej ľavicovej a kresťanskej, ktorá nechce participovať na solidarite s tými, ktorí na trhovú súťaž pre nedostatok šancí na pracovné príležitosti rezignovali, či často skôr museli rezignovať. Tá rekonštrukcia tohto takmer dvadsaťpäťročia v tejto súvislosti by isto bola možno aj pre nás tristná.
Z toho, čo som teraz, doteraz uviedol, vychádza, že návrh zákona siaha na dôstojnosť najchudobnejších, čo teda hádam nie je dvakrát sociálnodemokratické a zakrýva vlastnú neschopnosť predstaviteľov štátu a politikov, ktorí sa neštítia získavať lacné politické body na úkor tých najbiednejších. Inak, pán minister, ak by tento zákon inicioval ktokoľvek z pravicových politikov, myslím si, že by ste ho rozniesli na kusy.
Dámy a páni, nazdávam sa, že žiadna demokratická vláda nemôže predkladať návrhy zákonov, ktoré zhoršujú sociálne postavenie obyvateľov, zvyšujú napätie, sú neúmerne drahé a pravdepodobne budú mať dohru na ústavnom či medzinárodnom súde. Pripájam sa preto k návrhu kolegu Mihála a kolegyne Nicholsonovej nepokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona. Ďakujem.

Deň v parlamente

<- ->